Radošovčanom vysychajú studne
Keď sme aj mjeli vodu, sme ju šanovali. Záchod nefungoval, muselo sa v kýbli splachovať. Bol problém. Vodu na varení sme si vozili v nádobách. Umývať sme sa chodili k synovi," opisuje záhoráčtinou Ján Kubík ťažkosti posledných rokov. Ukazuje na studňu na dvore.
Na studne je odkázaná asi polovica dediny. „200 až 250 domácností má menší alebo väčší problém s vodou," poznamená Vladimír Kočárik, starosta Radošoviec. Na vodovod sú napojené len dve ulice. „V 60. a 70. rokoch nebol problém. Potom to začalo klesať," skonštatuje pán Kubík. Neklesla len hladina, ale aj kvalita. Voľakedy vodu zo studne pili, dnes sa už nedá.
Podľa starostu sa predlžujú suché periódy. „Aj v minulosti prišiel rok, ktorý bol suchší, ale bol to jeden rok za desať rokov, za 15 rokov.“ V poslednom období bývajú aj tri suché roky po sebe. Ale problémom nie je len prehlbujúce sa sucho v lete. „Nie je snehu cez zimu,“ upozorňuje pán Kubík.
O globálnom otepľovaní sa hovorí roky, ale ľudia to vnímali ako imaginárny problém. A pritom sa týka každého jednotlivca.Viliam Dobiáš, prezident Slovenského Červeného kríža
Jeho postreh presne koreluje z dátami vedcov, ktoré vo februári tohto roka v súhrnnej štúdii vydala organizácia Greenpeace. Podieľal sa na nej aj denník Pravda a klimatológ Jozef Pecho. Slovenskí vedci predpovedali výrazný úbytok snehu, čo bude problém, pretože snehová pokrývka dosiaľ fungovala ako zásobáreň vody, ktorá pozvoľna dodávala vodu do pôdy a povodí. Bez snehu, ktorý by sa v krajine udržal niekoľko týždňov, voda v krajine chýba už na začiatku roka.
Studne vysychajú v celej krajine. Podľa hydrológov za posledných 50 rokov klesli hladiny podzemných vôd na Slovensku o 10 až 50 centimetrov. Navyše, podľa siedmej Národnej správy o zmene klímy SR budú v rokoch 2075 až 2100 celkové úhrny zrážok nižšie o desať percent, budú oveľa nerovnomernejšie. Využiteľné vodné zdroje klesnú o 30 až 50 percent. Čo s tým zmôžu „drobné“ Radošovce?
Zachytávajú dážď, kde môžu
„Ľudia sa začínajú zariaďovať tak, že majú nádoby podzemné, nadzemné a zachytávajú dažďovú vodu a zalievajú,“ hovorí starosta. Lenže ako poznamená pán Kubík – „keď neprší, nie je čím.“
Radošovce však majú podľa starostu šťastie. Asi 20 nadšencov z dobrovoľného hasičského zboru, ktorí ochotne rozvážajú ľuďom pitnú vodu do domácností. V posledných rokoch je viac takýchto výjazdov ako k požiarom. Hoci tento rok bolo zrážok pomerne dosť, po minulé roky mali hasiči aj 20 výjazdov kvôli pitnej vode týždenne. Dodávková cisterna bola malá. V januári zakúpili väčšiu a starosta hrdo ukazuje staručkú, no zreštaurovanú Tatru 148. Posledné kusy sa vyrábali v roku 1982…
Radošovčania trpia nedostatkom vody pravidelne od júna do polovice septembra. Zhruba 100 dní v roku. Lenže podľa výpočtov vedcov z Univerzity Komenského v Bratislave sa do roku 2100 môže napríklad v povodí Hornádu, kam patria Košice, vyskytnúť hydrologické sucho trvajúce 1 686 dní. Sucho nepretržite takmer celých päť rokov.
Keď túto informáciu začiatkom roka denník Pravda zverejnil, prišla jedna uštipačná reakcia od dôchodcu. „To ste ma teda vystrašili. Zvažoval som, že sa na sklonku života vrátim na východ. Ale keď tam má byť takéto sucho v roku 2100…“ Naozaj môže byť súčasníkom jedno, že nastupujúce generácie nebudú mať vodu? A že budú zomierať od príšerného tepla?
Sabotáž ochladenia
Vlna horúčav v roku 2003 zavinila v Európe smrť 70-tisíc ľudí. Za šesť týždňov. Podľa štúdie slovenských klimatológov sa počas desiatich percent najteplejších dní v rokoch 1996 až 2012 zvýšila celková úmrtnosť na Slovensku o desať percent. Aj podľa prezidenta Slovenského Červeného kríža Viliama Dobiáša predstavuje čoraz horúcejšie počasie skrytú príčinu mnohých úmrtí na Slovensku, no predsa to v štatistikách nie je zjavné. Prečo?
Pretože horúčava predovšetkým zhoršuje podobne ako COVID-19 vyhliadky pre ľudí, ktorí už trpia rôznymi chronickými ochoreniami, vysokým tlakom, cukrovkou. Do štatistiky sa zapíše, že človek zomrel na dané chronické ochorenie.
Zmenilo sa to. Klíma. Jednoducho si robí s nami, čo chce. Čo sme spravili my s ňou, nám teraz vracia.Miroslav Halgaš
Už o 30 rokov sa výskyt extrémnych horúčav na Slovensku zvýši štvornásobne. Čo znamená enormnú záťaž pre vyše 330-tisíc slovenských dôchodcov vo veku nad 75 rokov. „Pre starých ľudí je to nebezpečné. Trpia chronickou dehydratáciou,“ naznačuje šéf záchranárov Dobiáš. Z viacerých dôvodov starší ľudia pijú vo všeobecnosti menej vody, než koľko by mali. Úplne si tak znefunkčnia prirodzený záchranný mechanizmus ľudského tela v čase horúčav – potenie.
Potením sa telo zbavuje prebytočného tepla. Keď človek pije málo vody, málo sa potí, a teda sa málo ochladzuje. Lenže v horúčavách sa s ľudským telom udeje jedna zásadná vec, proti ktorej je ťažké, a pre mnohých ľudí, ktorí sú v zlej sociálnej situácii a nevedia si zaizolovať domovy, dokonca nemožné sa brániť.
Otepľovanie nie je imaginárny problém
Podľa klimatológov sa smrtonosné horúčavy budú na Slovensku do roku 2100 vyskytovať každý rok, najhorúcejšie dni nebudú výnimočne, ale pravidelne prekračovať 40 stupňov. No už pri teplote nad 30 stupňov sa úplne zastaví ďalší prirodzený ochladzovací mechanizmus ľudského tela – vyžarovanie. „Ak by som ležal v posteli, nič nerobil a nefungovali by prirodzené ochladzovacie mechanizmy, tak by teplota ľudského tela stúpala o jeden stupeň za hodinu,“ dodáva Dobiáš.
Keď idú športovci na majstrovstvá do teplejšej časti sveta, prichádzajú aspoň tri týždne vopred. Aj napriek tomu, že sú v špičkovej kondícii, neoklamú ďalší fenomén ľudského tela – trvá dva až tri týždne, kým sa aklimatizuje na zmeny teploty. Slovenskí dôchodcovia, z ktorých mnohí nedokážu vyjsť desať schodov, nemajú podľa Dobiáša šancu prispôsobiť sa extrémnym zmenám teplôt.
V roku 2018 mali záchranári podľa Dobiáša dokopy asi 550-tisíc výjazdov, v roku 2019 už 630-tisíc. Uplynulých desať rokov sa podľa neho každoročne zvyšuje počet výjazdov o 10 až 13 percent. „Určite ide časť na vrub zhoršujúcich sa ochorení vplyvom vyšších teplôt.“ Prezident slovenských záchranárov si však všimol priamo v teréne ešte jednu vec. „Ľudia vôbec nie sú pripravení, naučení, ako zvládať tieto teplotné extrémy. Mnohé príbytky teplotný efekt zosilňujú.“
V mnohých domácnostiach je aj vplyvom zlej sociálnej situácie vlhko, zriedkavé nie sú plesne, čo všetko negatívne ovplyvňuje prirodzené ochladzovacie procesy ľudského tela. Vo zvýšenom vlhku sa ochladzovací efekt potenia zmenšuje. Podľa prieskumu Healthy Home Barometer 2017 hodnotila pätina slovenských domácností svoje bývanie ako nevyhovujúce.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„O globálnom otepľovaní sa hovorí roky, ale ľudia to vnímali ako imaginárny problém. A pritom sa týka každého jednotlivca,“ mieni Dobiáš. Keď je človek dlhodobo v teple, nedopĺňa tekutiny, tak sa dehydruje. Prečo je to riskantné? Krv zhustne. A nejde o to, že sa kyslík nedostane do malých vlásočníc na končekoch prstov. Krv sa nedostáva do životne najdôležitejších orgánov, ktoré majú najväčšiu potrebu kyslíka a živín – do srdca, pľúc, obličiek, pečene, mozgu. „Ľudia sa cítia malátne, unavene, nie sú schopní veľkých intelektuálnych výkonov, majú horšiu pamäť,“ varuje Dobiáš. Výrazne sa spomalia reakčné časy, čo je veľké riziko v doprave. Za to všetko môže primárne znížený prietok krvi, dehydratácia. Ale primárnym spúšťačom je extrémne horúce počasie.
Klimatická kríza však neohrieva len leto. Otepľuje aj zimu. Zlyhávajú prírodné procesy a fenomény, na ktoré bol človek zvyknutý tisíce rokov.
Unavená, vyprahnutá krajina
Dôchodkyňa Gizka Vojteková z Bratislavy stojí v tieni svojho „kráľovstva“ – záhrady. „Tu sa cítim najlepšie… Ale viete, ako sa to zmenilo? Keď sme sem prišli, svrčky tu cvrlikali, žaby tu kvákali, všade som jašteričku stretla. A teraz tu nie je nič, nič tu nežije. Prišli sem nejaké chrobáky, nevieme z akej republiky, ktoré ničia úrody."
Foto: GREENPEACE
Hoci sa jej postreh netýka priamo klimatickej krízy, ale straty biodiverzity a tiež šírenia inváznych druhov, všetky tri fenomény úzko súvisia. Klimatická kríza stratu biodiverzity urýchľuje, podporuje šírenie inváznych druhov. Nejde len o to, že sa z krajiny strácajú vzácne druhy. Podľa ekológa Pavla Litteru sa z krajiny vytrácajú úplne bežné, typické a ikonické druhy chrobákov či vtákov. Podľa Slovenskej ornitologickej spoločnosti len počet lastovičiek klesol na Slovensku za posledných desať rokov o polovicu. Krajina sa nemení len na vyprahnutejšiu, suchšiu, vytrácajú sa z nej aj rozmanité formy života.
„Takéto (horúčavy) nebývali. Tri-štyri roky dozadu to bolo neznesiteľné, nedalo sa žiť. Voľakedy boli horúčavy, ale nie také," hovorí pani Vojteková. Je diabetička a hovorí, že keď si počas horúčav nedá tabletku proti bolesti, tak neprežije. Nikdy v živote nepotrebovala poobede oddychovať, no v uplynulých rokoch jednoducho nevládze. Keď príde poludnie, musí si oddýchnuť. Nie je sama, aj ďalší susedia a známi záhradkári jej opisujú rovnakú, zvláštnu a ťaživú únavu počas horúčav. „To sa nedá porovnať. To je sto a jeden, čo bolo voľakedy."
Ani úroda nie je taká, ako by mala byť. Nedarí sa paradajkám. „To je na zaplakanie, za toľko rokov nemám prvý rok uhorky." Jediné, čo ide z roka na rok lepšie, sú figy. Čím je suchšie, tým sa im viac darí. Problémy cíti celé spektrum ľudí, ktorí sa v krajine snažia dopestovať potraviny.
Stromy nespia dobre. Ani ovocinári
Emil Schultz je predsedom ovocinárskeho družstva Emilove sady v Dvoroch nad Žitavou. Pomenovanie nesú po jeho otcovi. Ľudia z jeho generácie kedysi sotva spochybňovali takú samozrejmú vec – že sa striedajú štyri ročné obdobia. Jar, leto, jeseň, zima. Jeho syn je však svedkom toho, ako sa táto „samozrejmosť" rúca. A s ňou aj zaužívané fungovanie ovocných sadov.
Celý svet sa pred piatimi rokmi v Paríži zaviazal, že urobí maximum nielen pre to, aby oteplenie Zeme nepresiahlo dva stupne, ale najmä aby sa zastavilo čo najbližšie k hranici 1,5 stupňa. Napriek tomu dáta vedcov jednoznačne ukazujú, že sa blížime k otepleniu o 3 až 4 stupne. Pre Slovensko by takéto prudké globálne oteplenie znamenalo zvýšenie priemernej ročnej teploty o 5 až 6 stupňov. Slovensko bude podľa vedcov poznať už len dve ročné obdobia. Dlhé horúce leto a miernu daždivú zimu.
Pre stromy je to veľmi zlá správa. Podľa ovocinára Schultza bolo už v uplynulých rokoch badať vplyv klimatickej krízy – miernejšie zimy. Ovocné stromy počas nich nie sú v hlbokej dormancii, zjednodušene – nespia dobre a dostatočne dlho. „Strom nespí hlboko, iba drieme, ako človek. Nie je to plnohodnotný spánok." Strom sa prebúdza veľmi skoro, už koncom februára, kedysi to bolo až v apríli. Zvyšuje sa tak riziko, že ho poškodia mrazy.
Foto: GREENPEACE
Podľa Schultza sa kedysi robili minimálne opatrenia voči mrazom, aj to len na marhuliach. Na jabloniach vôbec nie. Dnes sa bez ochrany ťažko pestujú aj jablone. V Emilových sadoch tohtoročné jarné mrazy zničili úrodu broskýň, marhúľ a časť nechránenej úrody jabĺk. No deje sa ešte niečo, s čím vlastník pôdy len ťažko pohne. Posúva sa celé klimaticky vhodné pásmo pre pestovanie ovocia. Južné Slovensko o túto výsadu prichádza. Vhodnejšími regiónmi sa zrazu stáva okolie Piešťan, Nového Mesta nad Váhom. Tí, ktorí v okolí Nových Zámkov ešte pestujú marhule, majú pre jarné mrazy úrodu len každý piaty rok. „My sme s marhuľami skončili. Hoci sa v tomto sade pestovali dlhé roky," skonštatuje pán Schultz. Čo sa dá robiť?
Rozmiestňovať v sadoch ekologické bioparafínové sviečky. Dvesto kusov na hektár ochráni stromy pri mrazoch do mínus 2. Tristo kusov do mínus 3. Alebo môže ovocinár vytiahnuť nad sad protimrazovú závlahu. Schultz ukazuje ďalšie nevyhnutné investície, aby sad prežil – siete proti krupobitiu. Aký je ekonomický efekt? V nechránených sadoch bola úroda len desať percent, čiže 90-percentný prepad tržieb. Odtŕha v nich jablká, nahryzne, rozpolí a ukazuje. Aha! Chýbajú v nich semiačka.
Vedci vyrátali celkovú hodnotu dôsledkov klimatickej krízy pre slovenské poľnohospodárstvo v roku 2050 na úrovni 0,6 až 1,2 miliardy eur.
Ani včely neodpočívajú a hynú
„Len jedna zima za posledných desať rokov bola chladná," hovorí Rudolf Moravčík mladší zo Včelárskej paseky v Kráľovej pri Senci. Aj včely by mali podobne ako stromy cez zimu odpočívať. Ale mierna, teplá zima ich núti pracovať. Zimná generácia včiel sa preto skôr upracuje a hynie. „Toto je náš veľký problém."
Foto: GREENPEACE
Ďalší súvisí s reakciou vegetácie na meniacu sa klímu. V minulosti trvala sezóna pre včelu medonosnú od apríla do augusta. Teraz nenachádzajú v rozpálenej krajine nič len púšť. Chýba im peľ, nektár. Navyše, včely si už často nedokážu podľa Moravčíka doniesť do úľa vhodnú čistú vodu. Z vyprahnutej krajiny niet odkiaľ.
Slovenské včely vyrábali veľmi hustý med. „V posledných rokoch, ako býva sucho, včely med nezahusťujú. To spozorovali včelári, ale aj spotrebitelia," upozorňuje Moravčík. Spomína si na to, ako s otcom kedysi putovali po sadoch a po krajine, ktorá pozvoľna, postupne rozkvitala. Teraz akoby všetko kvitlo naraz. Alebo akosi pomýlene.
V posledných dvoch rokoch napríklad kvitla repka skôr ako agát. Včelám medonosným meniaca sa klíma vyhradzuje veľmi krátky čas, keď si môžu nazbierať zásoby medu. Hľadajú si aj iné kvety, zameriavajú sa aj na púpavy, hluchavky. No neraz príde už na jar také prudké oteplenie, že nektár v kvetoch zaschne. Najviac to včelári pozorujú na lipe. Stromy krásne hučia, lipa vonia. Človek si povie, ako krásne meduje. Ale to sa v skutočnosti včely trápia, pretože nedokážu vytiahnuť z kvetov zaschnutý nektár.
Ale prečo by sa mali ľudia zaujímať o včely? Prečo by ich mal trápiť úbytok hmyzu, ktorý pozorovala aj pani Vojteková vo svojej záhrade? „Na Slovensku je vyrátané, že 90 až 100 biliónov kvetov opelia včely. To je 100 000 000 000 000 kvetov. To ľudia nikdy nemôžu spraviť. Jednoducho naša krajina by ostala ako púšť. Ostala by nám tu pšenica, ostala by nám tu kukurica, ktoré sú samoopelivé. Ale 80 percent všetkých rastlín je hmyzoopelivých. My nenahradíme prácu hmyzu. Keby sme všetci ľudia na Slovensku zobrali štetce, nespravíme ani percento z toho, čo včely,“ upozorňuje pán Moravčík.
Akú vidí pomoc? Spestrovanie paše, vysádzanie drevín, ktoré včely vyhľadávajú. Vysádzanie remízok. Moravčík pripomína výskum vedcov, ktorí na včely dali snímače. A zistili, že lietajú popri vetrolamoch, často si nadbiehajú veľké vzdialenosti. Prečo? Je náročné lietať vo vetre, ktorý sa na veľkých lánoch zosilňuje.
To, ako človek hospodári v krajine, má takisto vplyv na klimatickú krízu. A práve v citlivejšom hospodárení v krajine sa skrýva aj spôsob, ako tlmiť dôsledky klimatickej krízy, napríklad extrémnejšie počasie. Zmenená klíma zapríčiňuje prudšie búrky, dažde. Čo pre obyvateľstvo znamená vyššie škody.
Extrémy
Pichne zaplavila povodeň tento rok. V priebehu 15 minút. „Šírka do desať metrov, polmetrový prúd. Najhoršie to bolo dole. Altánok nám posunulo, voliéru so psom, našťastie suka nejako neutrpela. Tri autá sa zrazili dokopy,“ opisuje Miroslav Halgaš, majiteľ rodinného autoservisu.
Vzápätí ukazuje obrovskú, asi 70 centimetrovú, ryhu, ktorú voda vymyla na pozemku. Vytrhla betóny ako nič, vrchnák z čističky odpadových vôd odniesla 200 metrov do dediny. Celkovú škodu odhaduje na 10-tisíc eur. Pán Halgaš hovorí, že mali šťastie, že im neprevalilo roh domu. Žije tu od narodenia 56 rokov a nič podobné si nepamätá.
Foto: GREENPEACE
„S pomerne vysokou istotou už dnes vieme, že prebiehajúca klimatická zmena extrémnosť letných zrážok, a teda aj povodní, ešte viac zosilňuje,“ upozorňovali už pred desiatimi rokmi poprední slovenskí klimatológovia Milan Lapin, Pavel Faško, Jozef Pecho a Alexander Ač, ktorí spolupracovali na článku, ktorý zverejnil Slovenský hydrometeorologický ústav pod názvom Nebezpečenstvo extrémnych prívalových zrážok v lete.
„Pri náraste priemernej teploty o 2 až 4 stupne do roku 2100 tak veľmi pravdepodobne dôjde k nárastu úhrnov extrémnych zrážok, napríklad pri búrkach, až o 50 percent! Náznak tohto vývoja sa už prejavuje v zrážkových a hydrologických pomeroch na severe východného Slovenska, ktoré býva v lete v priebehu prvej dekády 21. storočia takmer pravidelne postihované buď lokálnymi prívalovými alebo veľkopriestorovými zrážkami s následnými povodňami,“ varujú autori. Pán Halgaš ich predpovede zažil na vlastnej koži.
„Zmenilo sa to. Klíma. Jednoducho si robí s nami, čo chce. Čo sme spravili my s ňou, nám teraz vracia,“ hovorí pán Halgaš. „Čakáme, čo bude ďalej. Či sa príroda umúdri? Alebo sa umúdrime my? Začneme sa inak správať k prírode?“