Našlo sa riešenie. Stačí postaviť klietky, hlucháňa umelo chovať a potom vypúšťať do prírody. A ešte – strieľať líšky, kuny, vlky, rysy. A medvede! Sú premnožené, zožrali takmer všetky mravce. Preto hlucháne umierajú, lebo ich dravce žerú a samy nemajú čo žrať. Nemajú mravce. Nehynú preto, že sme im vyrúbali domov – staré hluchánie lesy a pralesy. A my sme ich nerúbali, my sme ich zachraňovali! Pred lykožrútom a ochranármi. Keby sme to nechali na nich, tak hlucháň už dávno nežije, pretože hlucháň neprežije vo vyschnutom lese.
Takýto názor rezonuje vo vysokých lesníckych kruhoch, aj medzi poradcami ministra pôdohospodárstva Jána Mičovského. Vystihol ich titulok článku, ktorý vyšiel v časopise LES & Letokruhy – Zabi medveďa, zachrániš mravca, pomôžeš smreku a aj hlucháňovi… Hoci hneď pod ním je upozornenie, že nejde o návod, iba o snahu upútať. Aby mali podobné tvrdenia váhu, opierajú sa napríklad aj o dáta rešpektovaného poľského lesníka Zenona Rzońcu.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Tentoraz sme neoslovili slovenských ochranárov, čo si o tom myslia. Overili sme si to priamo u lesníka Rzońcu. Zistili sme, že keby sa tí, čo šíria podobné názory, riadne oboznámili s jeho pozoruhodnou lesníckou prácou, neobrátili by hľadáčik na lykožrúta či medveďa, ale priamo na seba.
Nie mravce, ale motýle!
V hlucháních lesoch nad 900 metrov by sa podľa lesníka Rzońcu nemalo ťažiť. Vôbec! Ale najprv vybavme teóriu o medveďoch, ktoré vraj znižujú stavy hlucháňov. Lesník Rzońca sa zoširoka usmeje a zahľadí sa priamo do očí. „Je to mýtus! Hlavnou potravou kurčiat hlucháňa vôbec nie sú mravce. Ale húsenice motýľov! Mravce sú pre hlucháňa iba taká rezerva, keď je veľmi zlé počasie.“
Ľudia, ktorí za miznutím hlucháňa vidia premnoženého medveďa, ukazujú na lesy v Nórsku. Kde majú veľa mravenísk a aj veľa hlucháňov. To je zjavná súvislosť, nie? Lenže práve štúdie nórskych vedcov (viacero prác o tom napísal nórsky expert na divokú prírodu Per Wegge) poukazujú na to, že samica hlucháňa s kuriatkami si nevyberá také miesta v lese, kde je veľa mravenísk. Ale kde je vysoká hustota húseníc motýľov. Kde ich hľadajú? V lesoch, v ktorých funguje zvláštna súhra stromov, ktoré nerastú nahusto, čučoriedok a – svetla. Motýle potrebujú svetlo a teplo, aby sa zahriali, naštartovali a mohli lietať. Podobný les sa kedysi rozprestieral na značných plochách v Sliezskom vojvodstve, kde pán Rzońca pôsobí. Bol vychýreným lesom hlucháňov v niekdajšom panstve Habsburgovcov. Lovisko cisárov.
Pán Rzońca má 67 rokov. S osudovým lesom sa zoznámil ešte na univerzite. Pripravoval si referát o hlucháňovi, keď naďabil na knižku z roku 1931 od Čudeka – Tetrov v lesoch Sliezska. Vychádza z kroník, zápiskov, pamätníkov lovu a starostlivosti o hlucháňa. „Do Wisły za lovom hlucháňov prichádzal samotný cisár,“ opisuje. Pred takmer 100 rokmi tu bolo asi 400 hlucháňov.
Keď sem mladý lesník prišiel pracovať v roku 1978, zistí, že už to dávno neplatí. Lovný revír s dlhou históriou siahajúcou k cisárom, ktorý bol vyhradený pre vládnu garnitúru, sa zrazu ruší. Hlucháňov takmer niet. Čo sa stalo?
Lov, jed a voda
Dôvody boli podľa starších kolegov a revírnikov dva. „Prvým bol spôsob, akým na hlucháňa poľovala aristokracia komunizmu. Poľovník dostal odmenu, keď hlucháňa zastrelil rýchlo. Často to bolo tak, že keď sem prišiel niekto z Varšavy, hneď na druhý deň chcel mať hlucháňa. Strieľali sa aktívne hlucháne, alfa samce, čo narušilo štruktúru tokaniska a skomplikovalo rozmnožovanie.“
Nuž a druhá príčina sa volala Kornikol – chemikália, ktorú tamojší lesníci dlhé roky používali ako ochranu pred šírením lykožrúta. Likvidovala takmer všetok hmyz. „Jeden hájnik mi rozprával, koľko tých kuriatok muselo uhynúť, keď žrali otrávený hmyz. Opakovalo sa to rok čo rok. Odvtedy sa už stav hlucháňa nezvýšil.“ A záujem oň takisto šiel na niekoľko rokov do stratena. Hlucháň sa pánovi Rzońcovi pripomenul v nečakanej súvislosti.
Do nadmorskej výšky 900 metrov nech sa ťaží. Ale nad touto hranicou by sme nemali. Ani keď spadnú stromy po kalamite.Zenon Rzońca, lesník
Koncom 90. rokov sa naňho obrátila poľská firma Żywiec Zdrój, úspešný producent balenej vody. V jednom z jej zdrojov, v údolí riečky Cięcinka, začali mať problémy s kvalitou vody, keď sa spustila ťažba. Firma skupovala súkromné lesy, kde sa dalo. Lenže hospodáril tu aj štát. Tak prišli za lesníkom Rzońcom s nápadom, žeby sa do lesov umiestnil vzácny druh, aby sa územie chránilo a nemohlo sa ťažiť. Prvé im zišli na um zubry. „Zubry!?“ chytá sa pán Rzońca za hlavu. Spomenul si však na pôvabnú kuru cisárskych lesov. A čo hlucháň? Pristali.
Hoci už nestál pri pokračovaní tohto projektu, pretože ho presunuli na iné miesto – do Jaworzynky, nápad, ako vrátiť hlucháňa do lesov Sliezska, už nepustil. V roku 2001 v Jaworzynke vznikne odchovňa hlucháňov vďaka grantu poľského ministerstva životného prostredia. O rok na to prichádza prvých 15 vajíčok z Bieloruska. Po takmer dvoch desaťročiach patrí zariadenie k svetovej špičke. Sem chodia slovenskí lesníci po inšpiráciu, keď uvažujú nad chovom. Pochopili však poľský odkaz správne?
Miliónová kura
Nie je hlucháň ako hlucháň. Výskumy genetikov potvrdili, že tie české, poľské a slovenské hlucháne sú naozaj mimoriadne vzácne, patria k západokarpatskej populácii a sú iné ako hlucháne v Alpách či v odľahlej sibírskej tajge. Predstavujú totiž glaciálny relikt. Genetik Peter Klinga to konštatuje v práci, ktorá vyšla v roku 2015 v časopise Biological Journal of the Linnean Society.
Chov tvora, ktorý je spätý s divokými lesmi od čias, keď z Európy ustúpil ľadovec, si dovolíme prirovnať k výskumu teoretických fyzikov. Je balansovaním na hrane známeho. Odchovňa v Jaworzynke je pravdepodobne jediná v Európe, kde sa posledné roky darí každoročne odchovať asi 100 tetrovov. Ale za akú cenu?
Nefunguje to tak, že človek dá dokopy kohúta, pár sliepok a teší sa z vajíčok. Hlucháň žije v zvláštnej hierarchii a v každej fáze života je nadviazaný na fenomény prirodzeného lesa. Potrebuje napríklad opad z čučoriedok kvôli črevnej mikroflóre, tiež gastrolity, drobné kamienky z vyvrátených stromov, vďaka ktorým môže v zime tráviť ihličie. Spomínané húsenice motýľov. A špecifické svetelné podmienky. Keď postavili prvú voliéru, vajíčok bolo málo. Postavili druhú, menšiu, no s priehľadnou strechou, ktorá pustila viac svetla, a vajíčok bolo dvakrát viac. Využívajú metódy umelého oplodnenia, adopcie.
Pán Rzońca nesie pod pazuchou škatuľku so sliepkou. Keď majú kuriatka mesiac, zoberú ich aj s matkou do lesa, do špeciálnej voliéry. Matka zostáva celý čas v nej, no kuriatka majú vďaka malým priechodom voľnosť pohybu. Môžu slobodne behať po lese. Na noc priletia k matke, posadajú si na konáre a spolu spia. Je dôležité, aby dospievali s matkou. Keď im to zo začiatku v odchovni neumožňovali, prvý rok prežilo iba desať percent kuriatok!
Tesne pred spustením odchovne žilo v okolitých lesoch desať tetrovov. Za 20 rokov ich odchovali asi 1 200. Ročné náklady na odchovanie jedného tetrova vyčísľuje pán Rzońca asi na 650 eur. Jedna voliéra stojí približne 175 000 eur, majú tri. Ročné náklady na platy a prevádzku sa pohybujú na úrovni vyše 50-tisíc eur. Celková suma, ktorú Poľsko vložilo do záchrany hlucháňa, sa pohybuje v miliónoch eur, len v posledných dvoch rokoch investovali Poliaci do ochrany hlucháních lesov dva milióny eur.
Lenže to všetko môže byť nakoniec zbytočnou investíciou. Úsilie Poliakov vrátiť do krajiny operený symbol hôr sabotujú Slováci.
Hluchí voči strate hlucháňa
Aj keby všetko v odchovni perfektne fungovalo a naďalej by sa im darilo vychovať stovky hlucháňov, stále ich nemajú dosť. Potrebujú ďalšie. Slovenské. Divoké.
Na Slovensku totiž žije jadrová populácia hlucháňa. Tá sa však za 40 rokov zmenšila o 70 percent! V roku 1972 žilo asi 3 700 hlucháňov, dnes je ich len 660 až 880. „Ak sa nezastavia ťažby v slovenských lesoch, kde hlucháň ešte žije, o chvíľu nebudeme mať hlucháne ani v Poľsku, ani v Česku,“ varuje pán Rzońca. Ako sa to môže stať?
Preruší sa diaľková komunikácia. Dnes ešte prelieta zopár jedincov zo Slovenska do Poľska a Čiech, čo pomáha občerstvovať genofond. No ak sa táto komunikácia preruší, poľský aj český hluchání genofond zdegeneruje a hlucháne vymrú.
So zdesením preto sledujú hluchání experti z Poľska a Čiech, ako sa na Slovensku masívne rúbu národné parky a staré horské hluchánie lesy. A nie sú ticho. Predseda poľského Výboru na ochranu tetrovov Zbigniew Żurek napísal už v roku 2017 list ministrom a vtedajšiemu premiérovi Robertovi Ficovi, aby zastavili ťažbu najcennejších hlucháních lesov. Ďalší napísal v roku 2018, premiérovi Petrovi Pellegrinimu.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Znepokojený list prichádza dokonca aj od Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN). Pred dvomi rokmi adresoval slovenskej vláde výzvu Václav Tomášek z Agentúry ochrany prírody a krajiny ČR. Žiada zastaviť drancovanie najcennejších lesov. Inak budú všetky ich doterajšie aktivity na podporu hlucháňa v českých Beskydách zbytočné, za desať rokov na ne vynaložili tri milióny eur! Prichádzajú všeobecné, nepresvedčivé odpovede, podľa ktorých prvoradou príčinou nie je masívna ťažba.
No ako si môže človek priznať, že je zodpovedný za smrť hlucháňa? A prečo by si mal priznať vinu? Nie sú náhodou na vine líšky, rysy alebo diviaky?
Predátor odtrhnutý z reťaze
Chovateľov z Jaworzynky trápilo, že hoci vypúšťajú do okolia veľa hlucháňov, stále sa ich počty vo voľnej prírode úmerne nezvyšovali. Akoby niečo tlmilo rozmnožovanie. Alebo niekto kradne vajcia?
Naaranžovali umelé hniezda s umelými vajcami a nainštalovali kamery. Uvideli zlodejov. Líšky, kuny. Poľovnícke zväzy pripravili odmeny pre poľovníkov za každú zastrelenú líšku. Kto priniesol najviac líšok, dostal pušku alebo ďalekohľad. Početnosť hlucháňov sa zlepšila. Ale len na krátky čas. Keď sa stopol poľovnícky program, počty hlucháňov zase padli. Líšky sa vrátili. Podobný neúspech pri snahe takto ochrániť hlucháňa zaznamenali aj poľovníci v Rakúsku.
Je podpora odchovní hlucháňa na Slovensku ušľachtilým cieľom? Určite nie, ak sa konečne Slovensko nepustí do poctivej regenerácie horských lesov.Zenon Rzońca, lesník
Nie je to ľahké ani s diviakmi. Keď sa lesom preženie diviačie stádo, zožerie všetko, čo nájde, vrátane hlucháních vajec. A teraz čo? Nech sa strieľajú všetky tieto tvory, čo sily stačia?
A čo ak treba nechať najväčšie lesné šelmy, aby si robili svoju prácu? Už pred rokmi vyslovil jeden z najväčších európskych odborníkov na hlucháňa Siegfried Klaus predpoklad, že tam, kde sú vlky a rysy, tam populácia hlucháňov nebude ohrozovaná líškami a kunami. Nuž a práve takéto pozorovanie nám potvrdzuje aj lesník Rzońca. „Tam, kde sme mali rysa, sme našli viacero roztrhaných líšok. Predácia líšky na hniezda hlucháňov sa neobjavila. Kde sú podmienky, aby sa vyskytoval hlucháň, sú dobré podmienky aj pre vlka a rysa. Obaja robia pre hlucháňa priestor. Ako? Tlmia konkurenciu predátorov. Líšok. Aj diviakov.“
Slovensko je v tomto výnimočná krajina. Až na pár regionálnych zvláštností je totiž jedinou krajinou Európy, kde je povolené strieľať vlka. Aj napriek nesúhlasu desiatok tisíc obyvateľov, aj napriek nesúhlasu ministerstva životného prostredia, aj napriek nesúhlasu Štátnych lesov SR sa aj tento rok schválila kvóta na jeho lov, dokonca vyššia ako vlani. 50 vlkov! Ministerstvo životného prostredia reaguje a pripravuje vyhlášku, podľa ktorej bude vlk celoročne chráneným živočíchom a jeho usmrtenie bude trestným činom.
Ľudský zásah do zložitých prírodných vzťahov nemusí priniesť želaný efekt. No predsa dokáže človek niečo ovplyvniť tak, aby hlucháň prosperoval. Niečo, čo dokážu lesníci. Pestovať les.
Nad 900 metrov vôbec neťažiť!
Kroky unáša poddajný mach, oči sa stratia v parkovej kráse lesa, do ktorého poľskí lesníci vypúšťajú kuriatka. Do vlasov zafúka vietor a pán Rzońca v tej chvíli použije znamenité výrazivo – prawdziwy las. Prawdziwy sa z poľštiny prekladá ako skutočný. No v tomto prípade sa núka (ako vždy pri kontakte s poľštinou) krásna slovná hračka – pravdivý les.
Aký to je? Nádherný, svetlý, kde nestoja stromy posadené v riadkoch, ale rastú prirodzene po skupinkách. Vďaka tomu sa k oblohe vypínajú smreky zavetvené až po zem, kde sa môže ukryť hlucháň. A vďaka tomu sú silné, odolávajú snehu, vietor ich nepoláme ako útle paličky v hustých, tmavých smrekových monokultúrach, ktoré majú korunu iba na špičke.
„Keby sme mali u nás najmä takéto biotopy, nemuseli by sme hlucháňa chovať v zajatí a uvoľňovať. Ani predácia by nebola taká silná. Ak je biotop kvalitný, predátori nezničia všetko. Biotop má najzásadnejší vplyv na počet hlucháňov!“ zdôrazňuje.
„Do nadmorskej výšky 900 metrov nech sa ťaží. Ale nad touto hranicou by sme nemali. Ani keď spadnú stromy po kalamite,“ upozorňuje pán Rzońca. Keď vo Wisłe začal odumierať smrek, ničil ho lykožrút a vietor podobne ako na Slovensku, dokonca priamo v hospodárskom pláne mali lesníci zapísané, že ak nad 900 metrov odumrú smreky, nechajú ich tak. Prečo?
„Aby sme nemali problém s obnovovaním lesa. Popadané ležiace zvyšky dovolia, aby sa les obnovil. Ak tam človek pustí harvestor, všetko zničí a utlačí, všetka pôda odtečie pri daždi do údolia. Príroda nám ukazuje, ako to máme robiť. Tam, kde sú ešte tokaniská a odumierajú tam stromy, nesmieme robiť nič! Keby sme vyťažili sucháre, hlucháň zanikne. Tokanisko je chrám!“
Úspech stojí na vode
Prechádzame sa po vysušenom kalamitisku, kde podľa názoru mnohých hlucháň žiť nemôže. Z vývratu sa strhne hluchánia samica. A vzápätí znova. Zvuk jej krídel akoby privial slová lesníka Rzońcu. „Pravdivý les je les, ktorý je pre hlucháňa, medveďa, vlka, rysa. A človeka.“ Ale čo má spoločné hlucháň s pitnou vodou pre človeka?
„Keď otočíme kohútikom, mali by sme pamätať na to, že voda sa rodí tu – v lese,“ načrtáva pán Rzońca. „Keď vyťažíte všetko naokolo, poškodia sa machy.“ Odvezú sa pováľané kmene, utlačí sa pôda, horu prerežú a odvodnia zvážnice a lesné cesty. Podľa Rzońcu sa ťažbou starého hluchánieho lesa, hoci aj zasiahnutého a uschnutého kvôli vetru a lykožrútovi, zničí jedna veľká zásobáreň vody. „To najhlavnejšie je, vôbec nesprístupňovať takýto les. Nestavať ďalšie cesty.“
Na Slovensku sa s nadšením prezentuje, ako poľskí lesníci vypustili do Sliezskych hôr doposiaľ 570 hlucháňov. Zamlčí sa však druhý fakt, ktorý nadšenie z chovu hlucháňov zamrazí. Prežíva stabilne len asi 30 hlucháňov. Ako je to možné?
Spomínaný Siegfried Klaus s kolegom Ralfom Sianom preštudovali všetkých 11 doterajších pokusov v Nemecku, v rámci ktorých sa do prírody v priebehu niekoľkých desaťročí vypustilo vyše 4 800 hlucháňov. V štyroch prípadoch svieti v tabuľkách počtov po skončení projektu nula! V pohorí Harz vypustili v rokoch 1978 až 2003 až 1 037 hlucháňov. Už v roku 2007 tu opäť vyhynul. Vedci konštatujú celkový neúspech. Prečo?
Púšť
Odpoveď bude v oboch prípadoch rovnaká. Ukáže sa na vrchole Baranej hory. Akoby niekto urobil na nej zárez. Napravo od cesty je rezervácia, z ktorej sme práve vyšli, a kde sme zazreli hlucháňa. Pred 11 rokmi tu bola kalamita. Postarala sa o ňu príroda. Naľavo bol ten istý les, ktorý zasiahla tá istá kalamita. „Ale tento les zachraňoval človek. S harvestormi,“ hovorí lesník Rzońca. Kým v rezervácii stojí po 11 rokoch nádherný les, na ploche, kde človek zasahoval, nie je nič. Len púšť.
Chýba dostatok pravdivého lesa. To isté konštatujú v súhrnnej štúdii Klaus aj Sian. Pokiaľ sa podľa nich nepodarí „vytvoriť vysoko kvalitné životné prostredie na lesných plochách, nemá ďalšie vypúšťanie odchovaných vtákov hlucháňa šancu na úspech“.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Minimálny areál pre hlucháne má rozlohu 1 400 hektárov, tento údaj vo svojich dlhoročných výskumoch overil Kurt Bollmann zo Švajčiarskeho federálneho inštitútu pre výskum lesa, snehu a krajiny (WSL). V porovnaní s tým sú rezervácie na Slovensku, v Česku aj v Poľsku malé fliačiky. Keď sa v Poľsku objaví tokanisko, vytýči sa asi 12-hektárová oblasť a k tomu ochranné pásmo 80 hektárov. „Ale čo zvyšok? Ten musíme ochrániť my lesníci!“ prízvukuje Rzońca.
V odchovni sa trepe vystrašený samec, keď ho chceme odfotiť. V klietke má priestor pár štvorcových metrov. To máme teraz vyhradiť pre túto kuru v krajine tisíce hektárov len tak? Ak to niekto ešte stále nepochopil, o hlucháňa tu vôbec nejde. Z lesa, v ktorom by sa dobre cítil hlucháň, by profitovali stovky druhov a medzi nimi aj jeden krehký – človek. Čo dostane? Vodu!
Na Slovensku pribúdajú nápady stavať odchovne. Jeden návrh sa objavil na Muránskej planine. Oslovili sme ministerstvo životného prostredia, či sa na tom podieľa. „Nie. Naším poslaním je ochrana biotopov, a nie zakladanie chovných fariem. Je však pravdou, že na ministerstvo sa ozývajú aj ľudia, ktorí by radi získali eurofondy alebo iný druh podpory na takúto ,ochranu hlucháňa‘,“ odpovedá ministerstvo s tým, že odchovne neriešia problém záchrany hlucháňa. „Tomu by mal pomôcť Program záchrany hlucháňa hôrneho na roky 2018 – 2022. Umelý chov považujeme za poslednú možnosť. My predsa môžeme uchrániť tento vzácny druh len v jeho prirodzenom prostredí! Napríklad tým, že v jeho hniezdiskách zastavíme nadmernú ťažbu. Ohrozenia, ktoré redukujú výskyt hlucháňa hôrneho na Slovensku, nie sú neriešiteľné. Skôr sú dôkazom ignorantstva bývalých vlád k bohatstvu slovenskej prírody,“ pripomína ministerstvo.
Ani podľa vedcov, ktorí preštudovali všetky doterajšie pokusy v celej Európe, nemá zmysel podporovať umelý chov. „Vzhľadom na prakticky nulovú úspešnosť reštitúcií (návratu) kurovitých vtákov v Európe nie je ani na Slovensku reštitúcia odporúčaná,“ píše sa v štúdii, ktorej hlavným autorom je genetik Peter Klinga. "Finančné prostriedky, ktoré by zhltli reštitúcie, je potrebné nasmerovať na ochranu tých populácií a biotopov, ktoré sa na Slovensku ešte stále zachovali,“ odporúčajú autori.
Je podpora odchovní hlucháňa na Slovensku ušľachtilým cieľom? Určite nie, ak sa konečne Slovensko nepustí do poctivej regenerácie horských lesov. V takom prípade bude odchovňa, akokoľvek príťažlivá pre školy, verejnosť a ministerské návštevy, len ďalšie „medvedie“ gesto. Ktoré má zakryť verejnosti oči pred kaličením hluchánieho domova. Aj ľudského. Pravdivej prírody. Plnej vody.