Pracujem z domu. Všetky predmety učím z officu, teda z kancelárie, ktorú som si vytvorila doma. Stretnutia katedry aj konferencie sa konajú on-line. Na univerzitu chodím občas, väčšinou raz za týždeň. Nie učiť, ale porozprávať sa s kýmkoľvek, koho v škole stretnem. Je to teraz jedna z mála spoločenských udalostí. Tento semester budem tiež učiť z domu.
V on-line triede mám okolo 30 študentov. Väčšina z nich má počas hodiny vypnutý mikrofón aj kameru a iba zopár z nich sa aktívne zapája – či už slovne alebo cez čet. Niekedy si pripadám ako šialenec, ktorý si sám pre seba rozpráva do obrazovky. Je to čudný pocit, ale pristupujem k tomu, ako keby som učila v triede.
Foto: Nina Michalíková
Pred hodinou si vyberám oblečenie, upravím si vlasy, nakrémujem tvár, dám si parfum. Robím to, aj keď musím mať skoro celú hodinu vypnutú kameru, lebo so zapnutou kamerou strácam internetové spojenie. Sedím vystrojená vo svojich najlepších "školských“ šatách z H&M, ako keby som bola v triede. Mám dva predmety za sebou. Keď odučím, prejdem desať krokov z officu do spálne a odpadnem do postele, totálne spotená a zničená, ako keby som učila v triede.
Nuda s koronou aj bez nej
Tu nie je žiadny lockdown. Kapitalistickému systému by to zrejme neprospelo. Von môže ísť každý. Všetky obchody sú otvorené, ako keby sa nič nedialo, a pritom niekoľko tisíc ľudí zomrie každý deň. Zdravotný systém v tejto situácii určite nepomáha, keďže veľa ľudí nemá poistenie. Ja chodím iba na tri miesta – univerzita, fitko a potraviny.
Foto: Nina Michalíková
Občas sa idem poprechádzať do obchoďáku, kde nič nenasvedčuje korone, alebo idem kúpiť niečo do domu. Je to nová rutina, ktorá sa veľmi nelíši od môjho režimu pred koronou. Edmond je malé mesto a možnosti na spoločenské vyžitie alebo zábavu sú dosť obmedzené. Inak povedané, je tu nuda, s koronou alebo bez korony.
Obmedzenia nie sú skoro žiadne. Akurát ľudia musia nosiť face masks, ako sa tu hovorí rúškam. Aj s tým tu majú niektorí problém. Oklahoma je konzervatívny štát, kde vyhral Trump, takže veľa ľudí súhlasí s jeho šialenými názormi, vrátane toho, že rúško nosiť netreba. Ešte prednedávnom som počula nejakú pani (predpokladám, že podporovateľku Trumpa) hovoriť inej: "Do obchodu nemusíte nosiť rúško.“ To, čo povedala, ale aj tón jej hlasu ma tak popudil, že som skoro prerušila ich konverzáciu, ale hádka pred potravinami by asi nezmenila ich názor. Našťastie, teraz nikto bez rúška do obchodu ísť nesmie, a ak niekto rúško nemá, dajú mu ho pri vchode.
Foto: Nina Michalíková
Pozor vo fitku
Skoro každý deň riskujem, keď idem do fitka, kde sú opatrenia veľmi nelogické a zastaveniu korony asi veľmi nepomáhajú. Každý musí mať rúško, keď do fitka vchádza, vychádza z neho, prechádza ním alebo keď je v šatni. Rúško sa len nevyžaduje počas cvičenia alebo prechádzania od jedného stroja k druhému. Niektorí ľudia cvičia s rúškom, čo by sme mali všetci, ale citlivky ako ja by sa v rúšku pri dvíhaní činiek zadusili.
Foto: Nina Michalíková
V najhoršom čase prvej vlny korony bola vo fitku každý deň hodinová prestávka na dezinfekciu a otváracie hodiny boli skrátené. Teraz je už všetko v "normále“. Od každého sa očakáva, že si po sebe sám utrie, čo použil. Minule sa mi vo fitku prihovoril nejaký človek. Predstavil sa, vystrčil ruku, a odo mňa očakával to isté.
Neisto som sa pozrela okolo seba a kým som sa rozhodla spolupracovať, vravím, – toto sa môže? Jeho reakcia nasvedčovala, že aj on podporuje Trumpa. "Jasné, tu sme všetci zdraví. A iba jedno percento ľudí zomrie na koronu.“ Po veľmi krátkej konverzácii som sa vytratila na opačnú stranu fitka, aby bolo dotyčnému jasné, že už nikdy žiadnu konverzáciu mať nebudeme.
Nedávno ma počas cvičenia začali svrbieť ramená. Nevenovala som tomu pozornosť, ale svrbenie sa zhoršovalo a keď som konečne položila činky a pozrela na ruky, boli celé vysypané drobnými vyrážkami. Ako pri každom čudnom symptóme, prvá myšlienka bola – korona!
Zložila som činky a začala gúgliť "symptómy korony“. Vyrážky som nenašla, ale to ma neodradilo. V panike som vydezinfikovala nielen činky, ale aj obidve ramená. Mám pokračovať v cvičení? Mám ísť domov? Potím sa, mám koronu? Potenie bolo z dvíhania činiek a vyrážky z alergie na plastovú lavičku, na ktorej sa činky dvíhajú, ale pocitu paniky sa ťažko odoláva medzi ľuďmi vo fitku, ak človek sleduje štatistiky, ktoré nie sú "fake news“, ako ich nazýva Trump.
Horalka na prídel
Plánovala som prísť domov na Slovensko v lete, a potom v zime, ale cesta domov sa kvôli korone nekonala. Neboli to prvé Vianoce strávené v USA bez rodiny, takže som vedela, aké pocity môžem očakávať. Moja rodina, hlavne mama, žije už roky v pohotovostnom režime – vždy pripravená na messengeri. Na zmiernenie smútku mi od vypuknutia korony poslala dva balíky plné sladkostí.
Balík v lete prišiel po dvoch mesiacoch a doručili ho v plastovej debničke s nápisom "The United States Postal Service“ v zúfalom stave. Škatuľa bola rozmočená a otvorená. Moja obľúbená kremžská horčica v plastovom tégliku to neprežila, ale sladkosti našťastie hej. Cesta balíka v zime bola jednoduchšia. Prišiel neotvorený, nerozmočený, s neporušeným obsahom.
Doteraz si každý deň vychutnávam jednu z mojich obľúbených sladkostí – Horalku, Kávenku, Linu alebo Romancu. Mám ich na prídel – každý deň jedna dobrota, aby mi vydržali čo najdlhšie. Väčšinou si "ušetrím“ svoj keks a zjem ho až večer. Je to niekoľko minút trvajúci rituál, na ktorý sa teším celý deň a počas ktorého musí byť všetko perfektné – moja káva musí mať správnu teplotu a ja pozerám svoj obľúbený seriál v posteli s keksom na tanieri.
Okrem jedla som si na vykompenzovanie odlúčenia od rodiny nazdobila americký vianočný stromček. Bolo na ňom toľko gúľ, ozdôb a girlánd, koľko len mohol udržať, a na špici veľká červená mašľa. Moja sestra ho zhodnotila ako rozprávkový.
Z kostlivca atlétkou
Ako si krátim čas? Nikdy ho nemám. Celý deň sa nezastavím. Učím. Pripravujem sa na hodiny. Študujem fyzioterapiu. Posilňujem (moje nové hobby). Varím (bez správnej stravy svaly nerastú). Od rána do noci mám čo robiť. Domov volám cestou z fitka, alebo o jednej ráno, keď naši vstávajú a ja sa chystám spať.
Vďaka korone som začala cvičiť. Do fitka chodím už roky, ale do zadnej časti s činkami a svalovcami som sa nikdy neodvážila. Keď prepukla korona, fitko dočasne zavreli a cvičenie mi na pár týždňov nahradilo behanie v parku. Ako správny vytrvalec (a tvrdohlavec) som neprestala behať, kým som neobehla okolo parku päťkrát. Potom sedemkrát. Desaťkrát. Pätnásťkrát. A keď konečne otvorili fitko, bol zo mna 54-kilový kostlivec.
"Skús posilňovanie,“ nabádal ma manžel. Jeho nabádanie trvá už roky, ale až počas korony nastal čas preskúmať sekciu s činkami a posilniť moju chabú figúru. Cvičenie trvalo najskôr 30 minút, potom hodinu. Jeden stroj, druhý, tretí…a zase som bola na zlej ceste. Pri gúglovaní "ako nabrať svaly“ som natrafila na niekoľko webových stránok ponúkajúcich trénerské služby cez internet.
Po pár neúspešných pokusoch som vyplnila ďalší on-line formulár a o chvíľu dostala inštrukcie: "Pošli svoj obrázok v bikinách.“ Pochytila ma panika. Rozhodla som sa nerobiť unáhlené rozhodnutia, ale zmätený pocit pretrvával aj na druhý deň. "Myslíš, že môžem dostať padáka, ak pošlem svoje fotky v bikinách nejakej on-line trénerke?“ radila som sa s mamou. Aj ona bola skeptická. Posledné, čo potrebujem, je, aby fotka môjho nedokonalého pozadia v bikinách skončila na internete, kde si ju náhodou vygúgli niektorý z mojich študentov.
Vymyslela som kompromis – neznámej trénerke som poslala fotku v bikinách – bez hlavy. Až keď sa potvrdilo, že je to naozajstná trénerka s naozajstným tréningovým programom, som sa odvážila ukázať na fotke aj hlavu. Zhodou náhod, on-line trénerka vedie bikiny tím, a tak sa zo mňa stala "bikiny atlétka“ pripravujúca sa na bikiny súťaž.
"Čo sa stalo? Pred pár mesiacmi by si si z bikiny báb robila srandu,“ pripomenula mi sestra. Ale vtedy som nemala potuchy, aká je to drina – vypracovať si zadok. S novonadobudnutým rešpektom ku všetkým ľuďom v bikinách teraz posilňujem skoro každý deň, počítam proteíny, uhľovodíky a tuky, vážim jedlo a na dverách do kúpeľne mi visia – bikiny. A za to všetko môže korona.
Ikea zaženie smútok
V Ikea viem stráviť hodiny. Je to môj relax. Najbližšia Ikea je v Dallase, asi 4 hodiny autom, takže výlety do obchodu s mojím obľúbeným nábytkom a vegetariánskymi guľôčkami nie sú také časté, ako bývali na Slovensku. Obklopovanie sa Ikea nábytkom alebo drobnosťami do domácnosti je jedna z mojich stratégií, ako prežiť počas korony.
Foto: Nina Michalíková
"Kúpila som si stojan na ovocie a kanvicu na čaj. Aj ty si ju kúp,“ navrhla mama. O týždeň mám taký istý stojan a kanvicu, ako majú naši doma, a to ma aspoň trochu priblíži k rodine. Počas posledného výletu do Ikea som si kúpila nové vybavenie home officu. Cez Vianoce som si celý office prerobila, aby sa mi tento semester lepšie učilo. Malý pracovný stolík, štýlová stolička, biela lampa, efektný gauč, na ktorom väčšinou sedí iba môj veľký plyšový taxík, ktorý som si pred koronou kúpila v New Yorku.
Keď učím z domu, používam Webex. Je to systém ako Zoom. Moja prvotná panika z technológie našťastie rýchlo pominula, keď vysvitlo, že všetko, čo robím v triede, môžem robiť on-line. Trieda sa zo dňa na deň stala nepotrebnou.
Odpudivá vlajka
Zaujíma vás, aké tu majú ľudia pocity? Oklahoma je konzervatívny štát, kde milujú Trumpa. Pár týždňov pred voľbami som sa zhrozila, keď som zastala na semafore a na rohu ulice boli karavány s vlajkami "Trump 2020“ a stánky, kde si nadšení Trumpovi podporovatelia mohli kúpiť trumpovské suveníry. A tých nadšencov tam boli davy. Od zúrivosti som otvorila okno a je dosť možné, že som vykríkla zopár nadávok adresovaných davu na ulici.
Jeden z domov pri univerzite, kde učím, má na dvore stožiar ako pred prezidentským palácom a veje na ňom vlajka – ako ináč – "Trump 2020“. Vždy sa pobúrim, keď prechádzam touto ulicou do práce, a na úľavu dvíham stredný prst. Odpudivá vlajka tam veje už príliš dlho. Čas a pár snehových búrok spôsobených globálnym otepľovaním jej ohlodali rohy a trochu vybledla, ale veje tam stále, aj keď už by malo byť všetkým jasné, že "Trump 2020“ sa nekoná.
Na Trumpa počúvam nadávať iba pár ľudí na univerzite, ktorí žijú vo svojej liberálnej bubline. Niekedy ani ľudia, o ktorých predpokladám, že Trumpa neznášajú, nič nepovedia. To ma irituje. Ja si nikdy nenechám ujsť príležitosť nadávať na Trumpa. S východoeurópskym prízvukom.