Sedíme v kočiari asi šiesti. Nie je vyložený zlatými lupeňmi, ani vyrobený z vysokolešteného dreva, je to obyčajný vozík s pneumatikami, určený pre vyhliadkové jazdy turistov. Zato je ťahaný párom starokladrubských koní, plemenom, ktoré je jedinou živou národnou pamiatkou v Českej republike. Tí naši sú bieli, v žrebčíne majú aj čiernych.
Prevezieme sa po okolitej krajine, ktorá je zámerne vybudovaná tak, aby sa kone mohli naučiť jazdiť na rôznych typoch povrchov a za rôznych podmienok. Učia sa tu zvládnuť jazdu po bežnej asfaltke, ale aj elegantne presvišťať zákrutami. Vyskúšame si aj jazdu po hrboľatom prírodnom teréne, kde nás riadne ponatriasa. Kone to zvládli, ani my sme nevypadli. Naše dve pohoničky v tmavomodrých uniformách sa usmievajú, občas belkom niečo zavelia a po očku pozerajú, ako to vyzerá s nami vzadu.
Cestou naspäť do žrebčína sa nám naskytne úchvatný výjav ako z westernového filmu. Stádo koní vo voľnom výbehu hneď vedľa cesty zrazu hromadne cvála k nám. Zaujali ich naši dvaja belkovia a nádherné stádo nás sprevádza popri ohrade, až kým sa dá.
Domýšľame si, že sú to kobyly a predvádzajú sa pred našimi dvoma hrdými koňmi. Naši "bělouši“, ako im po česky hovoria, na stádo za ohradou tiež reagujú, hrdo sa natriasajú, občas hrdo zaerdžia.
Namiesto westernu by sa však starokladrubské kone hodili do historickej drámy, kamsi na kráľovský dvor. V žrebčíne vo východočeskom mestečku ich na tieto účely chovajú s malými prestávkami už niekoľko storočí. Mohutné vysoké kone majú výbornú konštitúciu, vysokonasadený svalnatý krk zdobí nádherná hustá hriva. Celkovo pôsobia mocne a majestátne, majú výbornú výdrž a dobré povahové vlastnosti. Dožívajú sa až okolo 30 rokov. Ide o najstaršie pôvodné české plemeno.
Vznikli krížením českých kobýl so starošpanielskymi a starotalianskymi žrebcami. Tradícia chovu starokladrubských koní sa datuje do obdobia stredoveku, keď sa chovali v osadách, neskôr vo zverniciach. Prvý žrebčín tu založili Habsburgovci a rok 1579 je významným medzníkom, keď sa v Kladruboch začali chovať kone pre panovnícke rody.
Rudolf II. povýšil žrebčín na cisársky a kone z neho putovali na jeho dvor. Dnes patrí k jedným z najstarších žrebčínov na svete a od roku 2019 sa môže pochváliť zápisom do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Krajina pre chov a výcvik ceremoniálnych kočiarových koní.
Okrem kráľovských dvorov ich však využíva napríklad aj jazdecká polícia v Pardubiciach, Ostrave či Prahe. Starokladrubské kone boli pôvodne chované vo viacerých farebných variantoch, od konca 18. storočia sú vo farbe bielej a čiernej. Teda belkovia a vraníci.
Kto pôjde na kráľovský dvor?
Jazdu kočiarom ťahaným záprahom statných koní sa pri návšteve žrebčína oplatí absolvovať, rovnako ako prehliadku celého areálu. Je zrekonštruovaný a okrem stajní a rôznych výbehov sa v ňom nachádza kaštieľ a kostol. Počas pandémie sú pri prehliadkach stajní maximálne opatrní. Naša sprievodkyňa má na tvári priehľadný štít, aby sa rovnako ako ostatní zamestnanci neinfikovala covidom.
Čo v Českej republike v čase našej návštevy bola na rozdiel od Slovenska skôr rarita. Vysvetľuje nám, že ona by to s veľkou pravdepodobnosťou prežila, ale o kone by sa nemal kto postarať. Ukazuje nám, ako sú v priestranných kójach ustajnené jednotlivé kone, vysvetľuje význam zápisov na popisných tabuľkách. Ktorého z nich si asi tak vyberú na kráľovský dvor? Generalissimus Amiga IV. vyzerá sľubne.
V jednej z veľkých otvorených stajní, okolo ktorých prechádzame, k nám pribehnú nemotorné, pojašené žriebätká. Ešte nemajú ladné pohyby a návyky ako ich mamy. Zaujímavé je, že belkovia sa rodia ako čierne žriebätká a až postupne, po niekoľkých rokoch, im srsť a hriva celkom zbelie. Vraj aby mláďatá prežili v prírode a nezahubili ich predátori.
Rodia sa s váhou 50 až 60 kilogramov, kobyly sú gravidné 11 mesiacov a pár dní pred pôrodom sú umiestnené do konskej pôrodnice. Niekoľko mesiacov zostávajú so svojimi ratolesťami a potom ich oddelia, roztriedia kone a kobylky zvlášť, prevezú ich do iného strediska patriaceho pod Národný žrebčín. Vracajú sa ako trojročné, keď sa začína seriózny výcvik.
Pozrieme sa aj do výstavnej časti, kde vidíme rôzne typy kočiarov a tiež sú tu znázornené dva typy záprahov. Ako vysvetľuje naša sprievodkyňa, pre vysokých cirkevných hodnostárov sa používal trojzáprah vraníkov, teda tri páry čiernych koní. Cisári sa vozili v kočiaroch ťahaných zásadne štvorzáprahom bielych starokladrubských koní, čiže ôsmimi bielymi tátošmi.
Takíto dobre stavaní belkovia cválajú aj pred kočiarom dánskej kráľovnej. Od roku 2004 využívajú starokladrubských belkov aj na kráľovskom dvore vo Švédsku. Nepoužívajú sa tam do ceremoniálneho záprahu, ale "pod sedlo“. Sú súčasťou kráľovskej švédskej jazdeckej gardy, čo je sprievod zhruba 80 koní, na ktorých sedia hudobníci. Na ôsmich starokladrubských koňoch jazdia trubkári.
Kone na kastingu
V kladrubskom Národnom žrebčíne považujú predaj koní na kráľovský dvor za prestížnu záležitosť. Spoluprácu s dánskym kráľovským dvorom inicioval ešte v roku 1993 princ Henrik, manžel kráľovnej Margaréty II. O rok neskôr už putovalo do Kodane prvých šesť belkov. Dnes ich je v kráľovských stajniach v paláci Christiansborg v centre Kodane celkovo trinásť.
Zástupcovia kráľovských stajní sú pri výbere nových koní mimoriadne nároční. Prichádzajú do žrebčína trikrát ročne a výber koní sa podobá kastingu s prísnymi kritériami. Predvedú im celý ročník žrebcov a hľadajú čisto bielych, s dokonale harmonickým exteriérom a vyrovnaným charakterom. Ukážu, ako jazdia „pod sedlom“, v záprahu, sledujú ich počas výcviku aj po jeho ukončení, nesmie chýbať dôkladná veterinárna prehliadka.
Vybraných jedincov prevezú do stajní v Kodani, kde nasleduje trojmesačné skúšobné obdobie, keď testujú psychickú odolnosť zvieraťa. Pri ich výcviku sa kladie najväčší dôraz na to, aby boli spoľahlivé v uliciach mesta a nespôsobili kolaps premávky. Kráľovná Margaréta II. ich využíva pri návštevách diplomatov alebo počas rôznych slávností a výročí kráľovskej rodiny. A presne na to sú starokladrubskí belkovia určení.