Čakanie na zelenkavú vôňu vŕbových hláv

Že Eskimáci majú 40 slov pre sneh a žiadne pre lásku, je mýtus. No na Slovensku je pravdivé miesto, Dolný Žitný ostrov, kde majú ľudia vyše 20 slov pre mokraď. Rét, tó, huval, han. Sú už takmer zabudnuté, no všetky sú dôkazom lásky - ku krajine, ktorú by sme dnes potrebovali. Bola plná vody a života.

, 30.01.2021 06:00
Žitný ostrov, mokraď Foto: ,
Obnovená mokraď blízko Strediska environmentálnej výchovy SAŽP Dropie.
1

40 či dokonca 100 eskimáckych slov pre sneh je nezmysel, ktorý sa šíri desaťročia, vyvrátený bol ešte v 80. rokoch 20. storočia (americkou antropologičkou Laurou Martinovou). Ide však o celkom napínavý lingvistický príbeh o tom, ako vedci kedysi považovali niektoré jazyky za primitívne a iné za vyspelé. Jazyk vraj naznačoval akúsi mentálnu úroveň národa.

Krajina, do ktorej smerujeme, a archaický „mokradný slovník“, ktorý hľadáme, v sebe nesú pochybnosti, či sú súčasníci skutočne vyspelejší v spravovaní krajiny ako predošlé generácie.

Slovensko-maďarské lingvistické dobrodružstvo začíname na – bezútešnom mieste. Nekonečne mĺkvej oráčine Dolného Žitného ostrova. Ešte aj v zime večne čierna zafúkaná rovina bez kopcov, stromov, výhľadov, scenérií. No, nie sú to Tatry, Fatry. A predsa skrýva táto zem o čosi podmanivejšiu krásu. Katka Vajliková, vedúca Strediska environmentálnej výchovy Slovenskej agentúry životného prostredia Dropie, sa záhadne usmeje. „Lenže aby ste túto krásu objavili, musíte si ju zaslúžiť.“

Obnovené mokrade využívajú pamäť vody - sprevádza Katka Vajliková, vedúca SEV SAŽP Dropie.

S vodou sa nebojuje. S vodou sa žije

Ľudia, ktorí tu žili, svojským slovníkom rozlišovali každý centimeter nenápadne sa vlniacej roviny. Priehlbne sa napĺňali vodou, dočasne, natrvalo, v niektorých sa dalo hospodáriť, inde zakapať. A predsa tu s vodou nebojovali. Ľudia dokonca vode otvárali ďalšie cesty, ďalší priestor. Len vtedy neničila, ale prinášala osoh.

Kvôli povodniam budovali napríklad árok (jarok). Nie aby záplavovú vlnu odviedli. Ale aby ju čo najlepšie využili. Stavali ásvány (názov nemá slovenský ekvivalent) – veľký špeciálny kanál, ktorý slúžil na rybnikársku činnosť, plavbu. A na lov obrov.

Hore Dunajom odjakživa tiahli ohromné vyzy, osemmetrové jesetery (naposledy ich na Slovensku videli pred 60 rokmi). Pri Komárne na ne strieľali delami! Žitnoostrovčania ich však lákali do umelo vybudovaných kanálov ku kolovým prehradeniam, kde ich lovili. Mäso sa dodávalo aj na cisársky stôl.

„V Čalovci mal donedávna každý čln pri dome. Na jar, keď voda stúpla, si ľudia skracovali cestu cez meandre a jarky,“ hovorí Katka. Vďaka jarkom prekvitali ovocné sady, mohutneli zo živín z nánosov zo záplav. Každý obyvateľ mal pridelený svoj úsek, ktorý udržiaval, musel ho vypásať. Jarok nesmel zarastať. Miesto, kde doň voda vtekala, sa volalo fok. Odtekala cez torok (hrdlo). Najčastejšie sa pestovali slivky. Keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku, tak ho tam Kolárovčania vítali so slivovicou. „Ako znalci vodného sveta sa doplavili všade a slivovica bol ich výmenný artikel,“ smeje sa naša sprievodkyňa, no vzápätí zvážnie.

Kedysi tu bola hustota rôznych vodných útvarov 40 hektárov na štvorcový kilometer. „Dnes by sme našli 40 hektárov mokradí možno na celom Žitnom ostrove.“

Valéria Klostermanová ako 10-ročná pred vŕbami… Foto: ARCHÍV KATARÍNY VAJLIKOVEJ
Žitný ostrov, dieťa, Valéria Klostermanová, vŕby Valéria Klostermanová ako 10-ročná pred vŕbami…
…a dnes pri starom lápoši. Foto: Andrej Barát, Pravda
Žitný ostrov, Valéria Klostermanová, vŕby …a dnes pri starom lápoši.

V rakytí sa nesmie piť

Jedným z najrozšírenejších typov mokradí bol rét alebo nárečovo rít. Lúka. No nie kosienok či pasienok. „Mokrá lúka, v ktorej bolo v lete po členky príjemnej teplej vody. Dnešní sedemdesiatnici si stále pamätajú, ako sa po nich bosí preháňali.“

Z mŕtveho ramena rieky vzniklo tó – jazero. V najsuchších obdobiach vydržala voda len v najhlbšej časti – tófenék. „Zadok jazera. Keď bolo naozajstné sucho, popraskal aj ten,“ prekladá environmentalistka s pohotovým úsmevom.

Miestni nemali žiadne prístroje. Aj hĺbku vody merali slovami. Jemné stupne rozlišovali vďaka dokonalému poznaniu rastlinných spoločenstiev. Derok (derék) bolo miesto dlhodobo zaplavené a porastené močaristou vegetáciou, najmä trstinou, a preložiť by sa dalo ako driek. Plytčina pokrytá vŕbami sa nazývala porongy (objavuje sa v katastrálnej mape Kolárova z roku 1906). Éger – jelše. Füzes – vŕby. Tölgyes – duby. Rakottyás – rakytie. Dodnes existuje osada s týmto názvom pri Lipovom, slovenskej dedine, z ktorej pochádzajú starí rodičia Ivana Habaja, autora krásnych próz o Žitnom ostrove a slovenských osadníkoch.

Keď sem prišli na jeseň 1926, privítalo ich blato a depresia. O tri roky uvedomelo prijali nariadenie, že na území obce sa zakazuje nalievať alkohol. Dodnes podpichujú Lipovčanov, že to oficiálne zrušené nebolo. A tí odvetia, že už dávno nemajú dôvod na depresie.

O bosorkách, staviteľoch a šťastí

V jednej zo žitnoostrovských rozprávok sa bosorka snaží presvedčiť zememerača, aby jej vymeral pozemky na najlepších miestach. Rozlišovanie každého centimetra na rovine bolo skutočne otázkou prežitia. Bola to natoľko významná črta spolužitia ľudí s touto krajinou, že sa prepašovala do rozprávok.

„Ľudia kedysi hovorili – vtedy tu bola naposledy spravodlivosť, keď vládla voda. Nikto nič nemal. Každý sa musel vode prispôsobiť. No keď sa začalo odvodňovať, narástli výmery ornej pôdy, vtedy prišla nespravodlivosť. Chudobným zostalo, čo zostalo. Bohatí so zememeračmi vyjednali vyvýšené miesta. Kde by ste ich vlastne na rovine hľadali?“

Asi každý by sa logicky obzeral po miestach čo najďalej od rieky. No bolo to úplne naopak. Pri rieke! Pomaly tečúci tok najprv stavia zátony (vyslovuje sa zátoň – plytčina bez rastlín). No tým, že sa rieky pravidelne vybrežovali, dokázali vytvárať kopce. Presnejšie hát – chrbát. Práve na nich sa krčili prvé dediny, tu sa zakladala prvá orná pôda.

Po jednom takom chrbte dnes vedie cesta, ktorou sa ponáhľajú autá z Bratislavy smerom na Zemiansku Olču. Obrovský asi 3,5-kilometrový pás vyznačuje rozmedzie „veľkého“ Dunaja a Malého Dunaja. Lenže existuje vôbec niečo ako hlavný tok?

Katka sa zadíva. „Dunaj je odtiaľto asi 20 kilometrov vzdušnou čiarou južne. Ale v 14., 15. storočí tiekol hlavný tok na sever od Zemianskej Olče.“ Istý čas bol Malý Dunaj oveľa vodnatejší a silnejší ako starý Dunaj.

Na Žitnom ostrove bolo kedysi rozšírené... Foto: ARCHÍV KATARÍNY VAJLIKOVEJ
Žitný ostrov, pastier Na Žitnom ostrove bolo kedysi rozšírené pastierstvo.

Kým bola rieka slobodná, po stáročia sa vlnila ako had, vzpínala ako divý kôň, búšila do krajiny ako kováč do kovadliny. Vytvárala ohyby – hajlás, podkovy – patkó, do zákrut a močiarov zatĺkala klince – szeg (výbežok plytčiny). Vetvila sa, krajinu opúšťala (slovo huval označovalo niekdajší akoby „opustený“ meander) a stále sa do nej vracala (kopolya – vymletá hlboká časť po povodni).

Preto sa tu zdravilo – nech ťa žitnoostrovské šťastie sprevádza na ceste! Keď prídete k ďalšiemu meandru, aby ste vedeli vodu prekonať. A práve tu uviazneme. Topánka sa zasekne v čudesnom popukanom blate, pohľad spadne k širokánskym trhlinám porasteným hubami zvláštnych farieb a vypadne otázka – je vôbec správne pomenovanie tohto kraja?

Žitný alebo klamlivý ostrov

Žitný ostrov sa po maďarsky volá Csallóköz. Existujú dve verzie. Podľa prvej pomenovanie značí čosi ako „po rieke Sarlo“, čo znamená kosák. A to by sedelo, pretože Dunaj, či už Malý alebo „veľký“, bol samý meander.

Druhá verzia vychádza zo slova csaló, čo sa prekladá ako klamlivý alebo zradný. Aj to sa hodí, pretože len miestni sa vedeli pohybovať cez zradné močiare. „V čase tatárskych nájazdov sa v nich Žitnoostrovčania ukrývali. Tu sa nebojovalo, málo ľudí poznalo cestu.“ Znamenia si dávali hlasom žiab, kuniek. Unk! Unk! Unk! A tak Žitnoostrovčanom prischla hanlivá prezývka – ty Kukkó!

Žitný ostrov ako taký existuje zhruba od 14. storočia, keď Malý Dunaj preťal Dudváh pri Čiernom ostrove. Od roku 1850 sa začalo toto územie intenzívnejšie odvodňovať. Po roku 1947 odtiaľ vysídlili mnohých gazdov v rámci repatriácie. Vyhnali práve tých, čo vedeli krajinu obhospodarovať.

Nuž a od 50. rokov 20. storočia tu za pomoci buldozérov zrovnávajúcich všetky jemné odtiene krajiny, zahŕňajúcich priehlbne, likvidujúcich mokrade, jazierka, meandre konečne vzniká „zlatá“ pokladnica. Ostrov žita. Keď ho z jednej strany oboplo mohutné Vodné dielo Gabčíkovo, devastácia vzácneho vodného a jazykového sveta bola takmer dokonaná. „Priehrada obmedzila prirodzené prúdenie podzemných vôd,“ hovorí Katka. Gabčíkovo však bolo reakciou na katastrofálnu povodeň v roku 1965.

Po povodni, ktorá na Žitnom ostrove vygumovala... Foto: ARCHÍV KATARÍNY VAJLIKOVEJ
Žitný ostrov, povodeň Po povodni, ktorá na Žitnom ostrove vygumovala domy aj spomienky.

Rozmočené spomienky na salaše

Táto povodeň znamená nový letopočet. Pred Kristom a po Kristovi. V Kolárove dodnes datujú významné udalosti – pred povodňou, po povodni. Po povodni sa celé Československo zomklo a konečne sa na Žitnom ostrove vybudovali cesty, školy, mestá.

Povodeň však zhltla starý svet aj s príbehmi. Domy sa rozpúšťali ako kocky cukru, opisoval nám v spomienkach Ján Jány, bývalý predseda Miestneho národného výboru v Kolárove. S domami sa v kalnej hlbine stratili takmer všetky knihy, kresby, zápisky. A slová.

Už nemali čomu slúžiť. Veď ako vznikali poľnohospodárske družstvá, ako prišli buldozéry, aby vznikla jedna obrovská „zlatá“ parcela, staré pomenovania už neboli dôležité.

Už nemalo význam hovoriť – a toto sú réty (lúky). Pričom práve ony boli kľúčom k zaľudneniu vodného sveta, ony sa pričinili o vznik žitnoostrovských samôt. Pred veľkými jarnými vodami sa zvieratá vyháňali „von na lúky“. Pastier si vytvoril szállás, prechodný nocľah pri zvieratách. Kde prebýval niekoľko mesiacov, kým voda neklesla.

Vtedy tu bola naposledy spravodlivosť, keď vládla voda. Nikto nič nemal. Každý sa musel vode prispôsobiť.
Katka Vajliková, environmentalistka

Hovädzí dobytok bol veľmi cenný, hnal sa až do Viedne. Mnohí sem prišli len za vidinou zárobku. „Povedali si – dobre, zopár rokov tu vydržím, nahonobím si majetky,“ opisuje Katka. Už nikam neodišli. „Lúky im ukradli dušu aj srdce.“

Prechodné ubytovania stavali na miestach zvaných domb, jednoducho kopec, ktorý voda nezaplavila. Dombó bol niekdajší názov pre Dropie. K príbytku postupne pribudla studňa, pec. A z nížinného salaša sa stala tanya (taňa), samota, kde sa bývalo už trvalo. Mokrade Dolného Žitného ostrova pred povodňou ukrývali tisíc taní. Po povodni nezostala ani desatina.

Poučený inšpektor

Len ich základy sa stavali z pálených tehál. Samotný dom rástol z „blata“. „Bolo to pekné stavebníctvo, len ste vošli do jamy s hlinou. Zapojila sa celá rodina, všetci vyrábali nepálené tehly, s ľadovými mačkami na topánkach v zime zbierali trstinu na strechu z okolitých močiarov.“

Školský inšpektor Lörinczy György napísal v roku 1904 novelu o tom, ako prišiel do jednej z osád (dnes Bodzianske Lúky) a na veľké prekvapenie tu našiel kostol aj školu. Na vlastnom pozemku ich s pomocou osadníkov postavil pán Vermes Vincze a sám deti učil. Školáci z tejto osady vedeli čítať aj písať, čo bolo začiatkom 20. storočia veľmi nezvyčajné.

Inšpektor sa detí pýta, kto bol kráľ Štefan? Nevedia! Nehorázne! Tak sa rozčúlil. A pýta sa, odkedy dokedy chodia vlastne deti do školy? Teraz už pohotovo odpovedali, že výučbu rozbiehajú vtedy, keď sa začínajú jesenné dažde, a do školy chodia, kým sa nezačnú liahnuť husi. Ale kedy to je? To inšpektor nevedel a v okamihu precitol. Pánovi Vinczeovi sa poďakoval a ešte sa opýtal, koľko mu za to platia, že učí? Načo sa Vincze takmer urazil. Ako by mohol za to brať peniaze? Veď deti učil „iba“ to, ako sa zžiť s krajinou navôkol, zvláštnym no ich domovským vodným svetom.

Zlatý vek

V 90. rokoch, keď Žitnoostrovčania dostali pozemky späť, sa prechodné salaše znovu obnovovali. Už neboli síce trstené, hlinené, ale plechové – unimobunky. A „pásli" v nich nie zvieratá ale – melóny. Oplatilo sa to. „Vozili sa od Humenného po Prahu. Podľa Katky to bol zlatý vek. Ľudia trávili veľa času vonku, stretávali sa večer pri ohni, spievali, spomínali.

Až sa na chvíľu zdalo, že sa príbeh zopakuje. Že z prechodných „melónových" salašov sa znova stanú samoty. Nestihli. „Lebo prišli supermarkety.“ A v nasledujúcich rokoch doľahlo na vodný svet nehorázne sucho.

„Nič smutnejšie som nezažila. Dva roky dozadu pri jesennej orbe sa za traktormi prášilo! Každý si z detstva pamätá, ako sa traktor brodí na jeseň blatom. Posledné štyri roky nebola žiadna jar. Zima sa končí a zrazu sú dvadsaťstupňové teploty. Repka vykvitne ešte prv, než sa včelie rodiny stihnú rozmnožiť. Ak nestihnú repku, musia čakať na slnečnicu. Nič iné tu nie je,“ smutne sa vŕta pohľadom v pooranom mori.

Pripomína ešte jeden paradox. Výdatné zrážky nepadajú na jar, keď sú dôležité pre plodiny. Ale vyvalia sa takmer všetky naraz v auguste, po štvortýždňovom suchu. Vo Veľkých Kosihách spadlo 17. augusta 2020 za tri hodiny vyše 190 milimetrov zrážok, takmer tretina ročného úhrnu! Za tri hodiny! Všetko je podľa environmentalistky rozladené. Bude treba pestovať niečo iné. Ale najmä – bude treba s krajinou hospodáriť úplne inak.

Ako vonia sucho

Za celkové otepľovanie je síce zodpovedné nadmerné vypúšťanie oxidu uhličitého človekom. Ale je tu ešte jedna bezprostredná a na Žitnom ostrove poľahky zdokladovateľná príčina, ktorú Žitnoostrovčania zažili na vlastnej koži – vytrvalé odvodňovanie.

„Prekvapila ma otázka jedného pána na obecnom úrade – keď budeme robiť mokrade, ako to pomôže klíme?“ zháči sa Katka. No ako. Podobne ako klimatizácia v aute.

Práve v mokradiach sa skrýva jedno z riešení,... Foto: Andrej Barát, Pravda
Žitný ostrov, mokraď Práve v mokradiach sa skrýva jedno z riešení, ako sa vysporiadať so suchom.

A tak sa oblúkom vraciame k nekonečným oráčinám Žitného ostrova, ktoré vyzerajú ako márne „čierne“ zlato. Tým, že široko-ďaleko nerastie nič z toho, s čím rátal mokradný slovník, žiadne stromy, trávy, trstiny, rakyty, jelše, pôda sa oveľa rýchlejšie prehrieva.

Voda sa rýchlejšie vyparuje, zmizne aj posledná kvapka, čo v nej zostala. Obrovské stroje utláčajú pôdu, dochádza k zhutneniu pôdnych kapilár, ktoré mali vodu zadržiavať. Darmo naprší extrémnych 270 milimetrov. „Pôda sa možno premočí do piatich centimetrov, ale keďže je utlačená, voda nemá šancu presiaknuť hlbšie. Jedno umocňuje druhé, je to ako začarovaná špirála,“ mračí sa environmentalistka.

Sucho nevonia dobre. Mätie. A vône sú kľúčovým sprievodcom v krajine Žitného ostrova.

Kto chce najviac žiť?

Inak vonia žitnoostrovský vietor na jeseň, inak na jar. „Keď tušíte tú jemnú sviežu zelenkavú vôňu hlavových vŕb,“ zatvorí oči naša sprievodkyňa. „Vŕba je strom, ktorý chce neuveriteľne žiť.“ Rýchlo narastie. Prirýchlo zostarne, už v 40 rokoch. Vŕba v skutočnosti nie je dlhoveká. Dlhovekosť jej zabezpečil človek. Tým, že ju pravidelne zrezával na hlavu.

Hlavové vŕby sú kľúčovým prvkom biodiverzity

Vďaka tomu otvoril úžasný priestor pre biodiverzitu. Podľa výskumov môže byť na jednu starú vŕbu nadviazaných až 400 druhov organizmov! Chrobáky (pižmovec hnedý sa vyvíja v práchne vŕb), huby, vtáky, ale dokonca aj rastliny. V areáli SEV Dropie míňame jednu mozoľnatú vŕbu za druhou, pri každej by sa dali stráviť hodiny, aj tak by človek jej vlastný skôrnatený a popukaný vesmír nestihol preskúmať.

Darmo sa budete prechádzať po prirodzenom, človekom neobhospodarovanom lese. „Nikdy v ňom nezažijete takú úžasnú a intenzívnu vôňu drobných vŕbových kvietkov ako v aleji hlavových vŕb. Pýtala som sa na to dendrológov. Ich vysvetlenie znie, že je to pravdepodobne tým, že vďaka orezávaniu je vzdialenosť kvetov od koreňov zhruba rovnaká. Preto voňajú všetky naraz takmer rovnako intenzívne,“ pokračuje environmentalistka.

Vŕba ako najživotaschop­nejšia drevina bola v regióne symbolom vianočného znovuzrodenia. Miestni oslavovali 25. decembra takzvané veľké Vianoce a na Silvestra malé. Pastieri chodili po gazdoch, vinšovali a – čuduj sa svete – gazdiné vyobšívali vŕbovými prútikmi. Nech aj tie teliatka takto poskakujú ako ty teraz! Prúty vŕb zostali po celý rok na čestnom mieste, v rohu parádnej izby, mali ochrannú funkciu.

Doslova. Totiž čo na revanš dávajú ľuďom porasty hlavových vŕb? Okrem dreva, paliva na kúrenie, prútia na všelijaké potrebné veci na dvore, predovšetkým biodiverzitu, vôňu, tieň, chlad, lepšiu klímu.

Ale pointa tkvie v inom. Ako sa sem vŕba dostala? Vysadila ju takto umne príroda? Nielen, výrazne jej pomáhal aj človek. V zime sa prechádzal po zamrznutej mokradi, hĺbil do ľadu diery a do nich nabíjal orezané vŕbové prúty. Takto si na to spomína pani Valéria Klostermanová. Aj ona podľahla vôni nížinného vetra a životu na jednej z posledných žitnoostrovských ta­ní.

Hlavové vŕby sa dožívajú vysokého veku len... Foto: Pravda, Andrej Barát
Žitný ostrov, vŕba Hlavové vŕby sa dožívajú vysokého veku len vďaka človeku.

Veterný rok má 370 dní

„Človek, ktorý žije na tani, si užíva vietor v každom ročnom období. Vždy inak vonia. Je tu veľmi veterno. Z 365 dní fúka počas 370 dní. To však mestský ani dedinský človek nepochopí, že tú lásku cítime len my. Mmmm…. sused pooral,“ veselo vtipkuje Valika. Vietor je však vážna vec. Veterná erózia zavŕši vysychanie kedysi plodného kraja. Nečudo, že dedovia sa vetru bránili.

Keď jej prastarý otec zakladal usadlosť, úplne prvou vecou, čo urobil, bolo, že si odmeral od cesty 100 krokov. Nepatrí sa, aby videli sedliakovi do kuchyne, hovorieval. Kým začali stavať, boli jasne stanovené hranice. Čo je Baloghove, čo Molnárove.

A na tú hranicu, a to bol druhý najdôležitejší krok, vysadili vetrolam. „Väčšinou višne, aj kvôli višňovému vínu, hoci nebolo nič extra.“ No višňa bohato zmladzuje a čoskoro vytvorí hustý plot, až napokon chráni dom, aj 100-metrový pás od cesty. Kde sa vysiala tráva, založil ovocný sad. Kvôli ovociu, no aj pre zvieratá. Vždy tam boli uviazané dve kravy, aby mali chládok. Prasnice sa takisto pásli vonku. Aj sliepky. Tam hradovali, škrabkali sa. V lete chránené pred páľavou, na jeseň pred vetrom.

V zime vysádzali spomínané vŕby. Všetky tie stromoradia, aleje a háje stále obnovovali. A okolie po orezávaní vŕb dokonale upratali. Zužitkovalo sa všetko, každý konárik, kúsok kôry. „Nás deti na to brávali, mala som asi päť rokov. A to bola moja úloha. Drobné konáre pozbierať. Poviazali sa do otepí a potom šli do pece. Pri každom dome sa každú sobotu piekol chlieb.“

Pani Valéria si to už nepamätá, no z rozprávania starých rodičov vie, že brehy Dudváhu boli posiate bleduľami. Zmizli. Rovnako záružlie, slez, ktorý sa kedysi zbieral na čaj, ľudia ho ochotne vykupovali. Ale teraz sa už nedá nájsť.

Boli to zvláštne miesta plné kríkov, kvetov, žiab, vtákov. Obrastené vŕbami, čiernymi topoľmi. Vždy zarastené a predsa zaliate vodou. A koľko bolo tej vody! Nie ako dnes, mláčka s 30 centimetrami. Ale čo to je? Ako sa to volá? Ako to vyzerá? Dá sa to nájsť ešte dnes?

Sympatická „babča“ sa rúti s offroadom po rovine. Poľovníčka kútikom oka pozorne registruje srnky a zajace. Prudko zastaví. Tu je! Lápoš. Zníženina uprostred rozľahlých polí, nad ktorou sa skláňajú vŕby. A už aj večerné slnko. Lápoš sa kľukatí a vytrvalo v krajine pripomína, že tu boli ďalšie mokrade vôkol dnes už neexistujúcej rieky Částa. Aj tá sa vysušila. Zaorala. No voda má pamäť.

2. február je Svetový deň mokradí. Ale pokojne by to mohol byť aj Svetový deň mokradného jazyka. Kto nájde ďalšie zabudnuté slová?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Žitný ostrov #mokrade