V mimoriadne suchom roku 1921 Demänovka vyschla a on sa cez ponor vybral podzemnej rieke naproti. Stačila silnejšia búrka a zaplavilo by ho alebo uväznilo vnútri. Pošmykol sa, poranil si nohu a ktovie, nebyť odvahy Adama Mišuru, syna demänovského horára, ktorý ho vyniesol, Králove ostatky by sa pridali ku kostiam, ktoré ľudia po stáročia považovali za dračie.
Demänovka sa však dnes vzpína. Ľadová voda sa ohlušujúco rúti mramorovým riečiskom, skáče do obrovskej pukliny. Po stenách chodby akoby desaťtisíce rúk po desaťtisíce rokov zanechávali nezvyčajné odtlačky – vírové jamky, scallopsy, vyzerajú ako skamenené duny na nekonečnej púšti.
„Ohromenie Aloisa Krála muselo byť mimoriadne,“ rozhliada sa Pavel Herich, predseda Jaskyniarskeho klubu Demänovská Dolina. „Učiteľ poznal moravské jaskyne, ale tie neboli takto bohato vyzdobené pestrofarebnými kamennými závesmi, kvapľovými scenériami, pagodami.“
Pozrite si, prečo sa o nej hovorí ako o najkrajšej jaskyni v Európe.
O Chráme slobody, ako Král jaskyňu sprvu pomenoval, sa skutočne písalo ako o najkrajšej jaskyni Európy. V roku 1921 vzniká časopis Krásy Slovenska, veľkú pozornosť venoval práve jaskyniarstvu. „Bolo to prvorepublikové obdobie, budovala sa národná identita. Objav Chrámu slobody znamenal výrazné obrodenie a nasledujúcich 100 rokov bolo bezprecedentne významných z hľadiska prieskumu a objavov jaskýň v Demänovskej doline,“ nadchýna sa jaskyniar.
Jaskyniarsky ošiaľ trvá. Len vlani v novembri sa jaskyniarom podarilo objaviť asi 250 metrov nových chodieb a siení, čím sa demänovský jaskynný systém so svojou dĺžkou 43 kilometrov stal najdlhšou jaskyňou celých Karpát. Prekonal rumunskú jaskyňu Peștera Vântului. Ale tie objavy by sa nikdy neuskutočnili bez – drakov!
Dych jaskyne
Strminy nás chytajú za nohy, aj borovice sa kŕčovito držia brál bez štipky živín, pokrútené, staré. Umierajúce. Alebo tak vytrvalo prežívajúce?
Drsný reliéf oddávna vzbudzoval rešpekt. Skalné otvory sa spomínajú už v 13. storočí, v 17. storočí sa hovorilo o demänovských dračích jaskyniach. „Každá dolina v Liptove mala svoju povesť o drakovi a o drakobijcovi,“ dodáva jaskyniar, dokumentarista Andrej Galica a voľne prerozpráva príbeh o drakobijcovi Demianovi, ktorého meno podľa legendy dolina nesie.
Draky tu predsa museli brložiť. Zo strašných dier vychádzal ich teplý dych. Vychádza dodnes. Cítime jemný prievan, pod výklenkom sa vyzrážal jemný srieň. Lenže takto prirodzene jaskyne „dýchajú“, podobne ako komín. Spodný otvor nasáva studený vzduch, teplý vychádza horným otvorom. V snehu tvorí podivuhodné roztopené kruhy. „Práve vďaka týmto znakom môžeme počas túlania sa krajinou objaviť jaskyne,“ naznačia jaskyniari, zatiaľ čo si pripevňujú prilby.
Plazíme sa za drakmi po ostrej suti, keď zrazu vhupneme do spálne – motýľov. Piadivky jaskynnej, mory pivničnej. „Táto malá jaskyňa je jedno z najväčších známych zimovísk motýľov, podľa môjho výskumu ich v Demänovskej doline hibernujú počas zimy tisíce. Zjari vyletia a vrátia sa do lesa,“ opisuje Pavel. Sotva je to prírodná idylka. V takmer 100-percentne vlhkom prostredí niektoré jedince schvátia huby. Vyrastajú z tiel motýľov v bizarných kvetoch posiatych kvapôčkami.
No ešte pre niečo sa demänovské jaskyne nazývali dračie. Zvyšky obrov tu vržďali pod nohami! Dnes lomozia pod podrážkou skaly. Až po hodnom kuse v Beníkovej jaskyni (kedysi sa volala Dračia) natrafíme na hromadu mohutných zožltnutých zvyškov tiel.
Niet kde stúpiť, aby nepraskla kosť
Jednu z najstarších jaskynných máp Európy zhotovil polyhistor, geograf, astronóm, rodák z Kežmarku Juraj Buchholtz mladší. Z Demänovskej doliny. Pozoruhodnú mapu prebral a v roku 1723 uverejnil Matej Bel v diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska). Kežmarský vedec si však v roku 1718 do svojho denníka poznačil, že nad Demänovskou dolinou videl lietať draka!
Posmešné úškrny odrovná jaskyniar Pavel zadumaným prehrabnutím sa v brade a pripomienkou tézy francúzskeho sociológa a antropológa Claudea Lévi-Straussa, podľa ktorej ľudská predstavivosť výrazne ovplyvňuje to, čo človek vidí, respektíve čo si myslí, že vidí. „Keď napríklad začali európski učenci chodiť do Indie a zbadali bavlníky, opisovali, že videli kry s ovcami na konároch.“
Foto: Pravda, Andrej Barát
Juraj Buchholtz podľa kostí z demänovského podzemia dokonca nakreslil kostru draka a súbor kostí daroval múzeu v Drážďanoch, za čo mu saské knieža udelilo zlatú medailu. Jaskyniar Pavel obracia „dračie“ kosti v rukách. „Kosti jaskynných medveďov boli podstatne väčšie ako tie súčasných medveďov, ľudia vôbec nevedeli, o aké zviera môže ísť. Jasnou voľbou boli draky!“ usmieva sa. No v jednom dávni obyvatelia Liptova nepreháňali.
Na vlastnej koži to Pavel s kolegami pochopili, keď pred dvomi rokmi objavili novú jaskyňu v brale Veľký sokol (pomenovali ju Dračia, pretože medzičasom sa takmer zabudlo na túto časť histórie doliny a jej jaskýň). „Kráčali sme po chodbe a neustále sme spod nôh vyťahovali kosti jaskynných medveďov. Z jaskýň, ktoré sú známe storočia, ľudia väčšinu kostí vykradli. No niekedy to naozaj mohlo byť tak, že nebolo kde stúpiť, aby človek nestúpal po prehistorických kostiach.“
Vnárame sa hlbšie do temných útrob a pomaly niet kde stúpiť, aby sa človek nenamočil.
Bezčasie
Podzemná rieka sa pripomína kvapkami na tvári. Vytrvalým kvapčaním do drobných plytkých jazierok. Okolo zrniek piesku sa usádza kalcit (vápenec). Pri každom prudkom kvapnutí sa zrnká otočia, kalcit sa nabaľuje a postupne vznikne celý „mešec“ nádherných jaskynných perál. ,Ľudský hlas si jaskyňa posúva ďalej až do stratena. Priestor a čas sa tu rozpoja, roztratia, rozkotúľajú, vrastú do tvrdého kameňa. Ktorý však opäť poľahky miesi voda. Má more času.
„Samotná jaskyňa, táto dutina, má možno 2,5 milióna rokov. Vytvorila ju tá istá rieka, ktorá dnes tečie dolinou. Lenže teraz stojíme zhruba 100 až 130 metrov nad dnom doliny. Kedysi bolo to dno nad nami, podzemná Demänovka tadiaľto hučala a vyvierala o čosi ďalej,“ opisuje jaskyniar, no pozornosť strhne na zreteľné príkrovy vápencov.
„Tieto vrstvy majú až štvrť miliardy rokov. Pred pár rokmi sme tu našli najstaršiu skamenelinu stavovca, aká bola kedy nájdená na území Slovenska, staršiu dokonca ako dinosaury, mala zhruba 245 miliónov rokov. Nuž a tieto vrstvy vznikali po milióny rokov usádzaním vápenatých schránok odumretých živočíchov v mori.“
Kvap. Kvap. Kvapky sýtia ohromné jazerá, pohľad na ne zrádza, ťažko odhadnúť výšku kameňov pod hladinou a noha je razom vo vode. Hladina sa bleskurýchlo zrovná, opäť ostáva nehybná a klamlivo pevná ako sklo. Poľahky ju však narušia kvapky, v kruhoch sa rozvlní ako prchavosť ľudskej existencie. Ktorá sa tak veľmi dožaduje dať dejinám hlasný odkaz. Svetlo bateriek odhalí na sintroch nápis z roku 1788, sotva čitateľný, no zvečnený úhľadným písmom. Nápisov je v Beníkovej jaskyni viac a je zaujímavé, že čím viac sa v nich blížime k prítomnosti, tým viac ich kultivovanosť upadá.
Treba si rozmyslieť, či chceme piť čistú a zdravú vodu a zachovať krásne, svetoznáme jaskyne. Alebo to ideme zhumpľovať.Pavel Herich, jaskyniar
Z obrovských siení vhupneme do mikrosveta. Do miniatúrnych skalných „planét“ posiatych krátermi, sopkami, vyschnutými riečiskami. Pavel čosi horúčkovito hľadá na zemi. Akoby stratil kľúče. V jaskyni. V tme.
Do prstov berie „bezvýznamný“ žltkastý prášok. A predsa v ostatných rokoch predmet mimoriadneho vedeckého záujmu. „Ide o kryštál. Jaskynný kryogénny kalcit. Pozostatok ľadového monolitu, ktorý sa tu vytvoril pravdepodobne počas poslednej ľadovej doby. Výskumy sa tým začali zaoberať až po roku 2000. Dovtedy jaskyniari, laici ale aj vedci kráčali po podlahe jaskyne a nemali poňatia, že stúpajú na vzácne kryštály. Môžu napríklad pomôcť pri určovaní dávnej klímy. Jaskyne sú ako časové schránky.“
Objavitelia
Na hučiacu Demänovku možno hľadieť hodiny. Vo svetle našich lámp sa trbliecu okruhliaky, voda je dokonale priezračná. No ešte stále nám ten najväčší poklad nedochádza.
Pavel vyťahuje mapu a ukazuje, ako pod hrebeňom Nízkych Tatier Demänovka pramení, aby sa vzápätí ponorila do ďalších horských chrbtov. Čistá voda s oxidom uhličitým vytvára veľmi slabú kyselinu uhličitú, ktorá rozpúšťa vápenec. Za tisíce rokov sa aj vďaka erózii prediera skalou, z milimetrových škár vznikajú riečiská.
Kráčame proti prúdu zhruba rovnakou cestou ako pred 100 rokmi Alois Král. Akurát po hrdzavom chodníku. Vybudovali ho v 70. rokoch 20. storočia v rámci sprístupňovacích prác Demänovskej jaskyne Slobody, ktoré však neboli nikdy dokončené, a tak je táto jedinečná trasa pred verejnosťou skrytá.
„Vyzerá to však tak, že do niekoľkých rokov budú aj tieto časti sprístupnené. Noví návštevníci budú môcť prejsť tou istou chodbou, ktorou sem vstúpili prví objavitelia. Budú zažívať tie isté objavné pocity, ako budú postupovať proti prúdu rieky a dôjdu až k Veľkému dómu, najväčšiemu v demänovských jaskyniach,“ mieni Pavel. Zhasne svetlá. Vychádzame von.
Štefanová
Krásne sneží a v doline je nezvyčajné ticho. Zvyčajne sa v zimných mesiacoch cez jednu z najprísnejšie chránených rezervácií na Slovensku tiahne niekoľkokilometrová dymiaca kolóna, od diaľnice pri Liptovskom Mikuláši až k lyžiarskemu stredisku v Jasnej. Teraz nič. Policajti sa chystajú merať päťdesiatku. No cesta je pustá. Prejde kamión naložený drevom.
Jaskyniari sa dlho zadívajú na vrch Stodolky. Práve v ňom sa skrýva ďalší z najvýznamnejších objavov slovenského jaskyniarstva v uplynulých rokoch, nová jaskyňa – Štefanová. Priestory boli známe už v roku 1967, no iba 200 metrov. V roku 1990 bol známy asi kilometer.
Foto: Pravda, Andrej Barát
„Lenže v roku 2006 sme sa tam vrátili. Prekopali sme prekážku a otvorilo sa pred nami niečo, čo nikto nečakal. Vošli sme do obrovského dómu (neskôr pomenovaného Dóm titanov), jedného z najväčších v Demänovskej doline, z ktorého vybiehalo viacero veľkých chodieb do všetkých smerov. Do dnešných dní sme objavili 17 kilometrov, stala sa tak piatou najväčšou jaskyňou Slovenska,“ nadšene hovorí Pavel.
Celkom určite sú tam ďalšie priestory. Ešte asi 10 kilometrov. Rekord najdlhšieho jaskynného systému v Karpatoch nie je konečný. „No neponáhľame sa. Jaskyne neutečú. A sme unavení,“ záhadne sa usmejú jaskyniari. Až teraz spoznávame demänovských „drakov“. Ale nepredstavujú žiadnu bájnu romantiku.
Dráči
V Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorá má vyše 70-ročnú históriu, je približne 1 000 jaskyniarov. A či v Demänovej, vo Fatrách, v Slovenskom krase, najväčšiu energiu obetujú – kopaniu.
„Predstav si chodbu, ktorá je zasypaná pieskom, kameňmi. Zrazu zacítiš prievan, ktorý ti naznačuje, že jaskyňa pokračuje ďalej. Ale ako sa tam dostať? A tak hlavná náplň jaskyniarov spočíva v tomto – lopata, krompáč, boľavé lakte a kolená,“ smejú sa jaskyniari. A ešte plechové vaničky, ktoré visia na lane. Vpredu ich kopáči nakladajú, vzadu ich vyťahujú, vysypú. Drú ako draci, prehŕňajú sa v nekonečnej suti, predierajú sa strašidelnými sifónmi plnými bahna. Presne tak v roku 1952 objavili Demänovskú jaskyňu mieru.
„Jaskyniari prišli k chodbe vyplnenej blatom, medzi tým bol priestor zaplavený vodou. Vodu vyčerpali a v tom hnusnom blate niekoľko dní kopali a zrazu sa ocitli v jaskyni dlhej 16 kilometrov, v obrovskej chodbe vysokej 20 metrov,“ opisuje Pavel.
Štverajú sa do komínov obrastených hustými strapcami mesačného mlieka (mäkkého sintra), čo je čudesná dosiaľ celkom nevysvetlená zmes baktérií a kalcitu. Tento výtvor živej a neživej hmoty je neraz taký hustý, že sa doň zaborí celá ruka. Ďalej a ďalej sú však hnaní zvedavosťou.
Žriedlo
„Keď sme v Štefanovej vošli po prvýkrát do Dómu titanov a na druhý deň sme sa zhovárali, nikto z nás nespal. Tie obrovské chodby, temnota tam vzadu ťa naplnia nepokojom, vypätím. V dobrom zmysle. To je esencia dobrovoľného jaskyniarstva. Archetypálne volanie, odraz odvekej túžby po spoznaní krajiny okolo seba,“ hovorí Pavel.
Spoznali sme drakov. Konečne sa blížime k pokladu, ktorý strážia. A tu sa nadšenie končí.
„Je to niečo neopakovateľné, čo tu máme. Z kultúrneho, historického, prírodného hľadiska. A napokon aj symbolicky – pijeme odtiaľto vodu. Desaťtisíce ľudí z Liptova pijú vďaka tejto krajine čistú vodu. Je to žriedlo. Táto krajina poskytuje takú širokú paletu hodnôt, že ju človek jednoducho musí mať rád! Preto trpíme zmenami, ktoré sa dejú navôkol,“ zdôrazní Pavel, ktorý je zároveň predsedom Občianskeho združenia pre Dolinu, a aj ostatní jaskyniari ostro hľadia do Demänovskej doliny.
V ktorej neutícha stavebný rozvoj, pribúdajú nové a nové penzióny, hotely, jazierka na umelé zasnežovanie, odlesnili sa celé svahy. „Treba si rozmyslieť, či chceme piť čistú a zdravú vodu a zachovať krásne, svetoznáme jaskyne. Alebo to ideme zhumpľovať ľudskými zásahmi, stavbami, šialenou dopravou, nekonečne sa rozvíjajúcim strediskom. Je problém, ako sa staviame k tejto krajine.“