Ako zachrániť klímu, vodu, potraviny? Neorať polia!

Aby ľudstvo dokázalo tlmiť klimatickú krízu, musí spraviť najmä dve veci. Znížiť emisie. A nájsť spôsob, ako pohlcovať emisie. Pri prvom probléme sa vybavia výfuky, komíny, priemysel, drahé a spochybňované elektromobily, vášnivá debata o vodíku. Pri tom druhom nejaký supertechnologický vysávač z budúcnosti, ktorý vedci ešte len vymyslia. Lenže oba problémy dokážu hneď teraz elegantne riešiť - farmári. Aj všetci ostatní, ak chcú jesť zdravé potraviny.

29.03.2021 06:00
Ľubomír Marhavý, pole Foto: ,
Marhavý kráča po klasickom zoranom poli. Je utužené a stvrdnuté na kameň. Ak aj naprší, voda bude veľmi ťažko vsakovať hlbšie.
debata (37)

Jemný dážď bubnuje po streche družstva na južnom Slovensku. Požiadali nás, aby sme ich v reportáži presne nelokalizovali. Ide o citlivú tému. Sú zrejme jediní na Slovensku, ktorí už pár rokov hospodária na pôde bez orby. Bez orby?! Farmári z okolia im nerozumejú, posmievajú sa im, klepú si po čele.

Veď človek po tisíce rokov pôdu najprv pooral, aby mohol siať. A potom žať, mlieť a vyrobiť chlieb. Títo zrazu pôdu neorú. Nemíňajú toľko ľudských síl, nafty. A predsa aj im dáva zbožie, kukuricu v rovnakých výnosoch. Ale podobné statky predstavujú v konečnom výsledku bagateľ. Nezorané pole dáva nielen farmárovi, ale celej spoločnosti mimoriadny úžitok, čosi, čo dokonca podmieňuje existenciu a prežitie.

100 miliárd životov pod topánkou

Dážď rýchlo ustane. Slabota. Agronóm, ktorý nás sprevádza, adresuje oblohe zachmúreným pohľadom ošúchanú výčitku. Vlaňajší november bol v tejto časti južného Slovenska suchý. Človek mohol zobrať hrudu z oráčiny, bola ako kameň. Pôda na poliach bola tvrdá. V niektorých regiónoch v novembri výdatnejšie pršalo, ale na poliach bolo blato a jazerá vody, ktorá akoby nechcela do krajiny vsiaknuť.

Video
Nezorané pole je pole plné života, hovorí Ľubomír Marhavý.

Každú zimu je Slovensko hnedé až čierne, platilo to aj v uplynulých mesiacoch. Nie kvôli škaredým koronovým číslam, čiernym okresom, ale kvôli poliam. Čiernota, sivota alebo nevábna hneď oráčin na jeseň a v zime sa však nevníma ako niečo zlé. Prečo by aj? Veď pôda sa pripravila, čaká na jar, oddychuje. Lenže podľa odborníka na pôdu Ľubomíra Marhavého je to úplne inak. Pustá oráčina vôbec nerelaxuje. Ale trpí. Hladuje!

„Každý si pod pôdou predstaví len nejaký substrát, ktorý sa mrví v rukách. Lenže my teraz kráčame po živom organizme,“ hovorí a ruku zrazu vystrie k topánke. „Práve sme ovplyvnili asi 100 miliárd živých organizmov, pri väčších topánkach by to bolo ešte viac. Fungujú ako ľudská spoločnosť – v určitých úrovniach.“ A fungujú len na takom poli, ktoré ľudia nezorali. Kde nechali aj po žatve stále niečo rásť.

Hneď vedľa je nezorané pole, na ktorom sú... Foto: Andrej Barát, Pravda
nezorané pole, mraky Hneď vedľa je nezorané pole, na ktorom sú posiate medziplodiny. Je plné vody a života.

Konečne sme sa v hnedo-sivej šachovnici klasických polí priblížili k nezvyčajnej šírej ploche. Je to pole. Ale celé zelené. Je december! Aj toto pole malo v čase našej návštevy za sebou suchý november. Lenže na rozdiel od ostatných v okolí je – poddajné a vlhké. Ako je to možné? Žeby pršalo iba nad ním? Zavlažovali ho? Kdeže.

Zožali pšenicu. A potom ho nezorali, ale ešte doň vysiali medziplodiny – zmes horčice, facélie, rantily, reďkovky a ďalšieho. Nie, nepozbierajú ich, nezužitkujú. Plnia úplne iné úlohy.

„Chránia povrch poľa pred eróziou. A pracujú. Zo vzduchu zachytávajú uhlík, ktorý posúvajú pôdnym organizmom ako energiu – vo forme cukrov. Keď je pôdna mikrobiota zásobovaná dostatkom energie, vďaka spolupráci s koreňmi rastlín a hubami vytvára štruktúru pôdy. Presne takú, akú potrebuje aj človek – udrží vodu aj živiny,“ naznačuje Marhavý. „Hneď vedľa vidíte holé pole. To je pole, kde hladuje obrovský národ poľnej mikrobioty.“ A nad hladujúcim poľom ako na potvoru nezaprší. Prečo?

Ako prilákať dážď do krajiny

Marhavý presviedča, že ak by sa bezorbový a medziplodinový systém robil na Slovensku plošne, ak by sa nenechávali holé oráčiny, ak by vždy na nich rástlo niečo, čo by viazalo uhlík a pomohlo vsiaknuť vode, mohlo by to zmierniť prehrievanie krajiny.

Najlepšou klimatizáciou je totiž mokrá, zelená krajina. Ak však scenérii dominujú vyprahnuté polia, krajina sa rýchlo prehrieva. Zelené polia by zrážkový režim podľa Marhavého, naopak, priaznivo podporili. A krajina by sa dokázala lepšie ochladiť.

odkaz Naučme deti rozlišovať fakty od dezinformácií Foto: Pravda
Hrdinovia klímy Naučme deti rozlišovať fakty od dezinformácií

Podľa klimatológa Jozefa Pecha by to skutočne mohlo pomôcť tlmiť prehrievanie krajiny. „No najmä – spomalila by sa strata uhlíka z pôdy, ktorý sa uvoľňuje predovšetkým orbou a pôdnou eróziou.“ Práve uhlík je kľúčový prvok. Je odpoveďou, ako môžu farmári pomôcť v boji s klimatickou zmenou.

Ľudia svojou intenzívnou činnosťou vypustili priveľa uhlíka do atmosféry. Lenže nestačí prehodnocovať len spaľovacie motory, fosílne palivá, energiu potrebnú na vykurovanie budov, konzumáciu mäsa, lokálne nakupovanie, lietanie. Prehodnotiť treba správanie k pôde. Práve nešetrným hospodárením na pôde sa uvoľnili obrovské množstvá uhlíka do atmosféry.

Najviac uhlíka je v pôde

Podľa výskumu vedcov z Iowskej štátnej univerzity v meste Ames v USA je v pôde uloženého oveľa viac uhlíka ako v atmosfére a celom rastlinnom a živočíšnom svete dohromady. V pôde je podľa nich celosvetovo 2 500 miliárd ton uhlíka. V atmosfére 800 miliárd, vo všetkých rastlinách a živočíchoch 560 miliárd.

Rattan Lal, riaditeľ Centra pre manažment a ukladanie uhlíka (CMSC, spadá pod Ohijskú štátnu univerzitu v USA) vypočítal, že práve obhospodarovaná pôda stratila 50 až 70 percent uhlíka. Všetok sa uvoľnil do atmosféry, pretože bol vystavený vzduchu – orbou a ponechaním holého poľa. „Človek vďaka strojom kypril pôdu stále hlbšie a hlbšie. Tým viac sa uvoľňoval uhlík. Za približne 200 rokov sme uvoľnili uhlík, ktorý sa v pôde nahromadil za milióny rokov,“ dodáva Mahravý. „Kyprenie je významným zdrojom emisií CO2. Nejde len o spaľovacie motory!“

Podľa Lala a ďalších vedcov ľudia nešetrným prístupom k pôde prispeli ku klimatickej zmene. No rovnako v pôde sa skrýva riešenie, ako to aspoň čiastočne napraviť. Stačí ju povzbudiť v tom, aby znova ukladala uhlík. Podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) sa tým navyše zlepší úrodnosť a zvýši odolnosť krajiny voči záplavám a suchu (vedci to skonštatovali už pred desiatimi rokmi v knihe The State of the World’s Land and Water Resources for Food and Agriculture). Na to stačí obnoviť spoluprácu rastlín, mikróbov a húb.

A dážďoviek. No kým sa k nim dostaneme, Marhavý velí. „Ha! A teraz skúste nájsť steblo pšenice!“

Video
Na zoranom poli sa pôda utuží, voda nevsakuje a život chradne.

Lockdown, hladomor a strata úrodnosti

Hľadáme naozaj dlho. Až teraz si človek uvedomí, že tu nezostalo strnisko, takmer žiadna stopa, že tu ešte pred časom rástla pšenica. A pritom zvyšky sa vôbec nezaorávali. „Takmer všetka slama sa rozložila,“ usmieva sa Marhavý.

„Každý, kto má doma hnoj, kompost alebo bytový kompostér, vie, že dážďovky neznášajú svetlo. Neznášajú ho všetci obyvatelia pôdy. Na rozpálenej holej pôde sa zvyšky rozkladajú veľmi pomaly, môže to trvať aj rok. Pôdne huby a baktérie nemôžu na slnku a páľave dobre pracovať, rovnako ako ľudia. Ale tu sa slama rýchlo rozložila. Odpoveď sa skrýva opäť v tom, že na poli stále niečo rastie. Stále sú na ňom rastliny, ktoré zásobujú pôdny život uhlíkom – energiou. A robia slnečník.“

Ale ešte stále sme si nepovedali to najstrašnejšie, čo sa deje pod holým poľom, keď „pôdny národ“ hladuje. „Čo sa stane, keby sme v rámci lockdownu zatvorili všetky obchody aj potraviny? Prvý mesiac by sme boli možno v pohode. Máme zásoby. Ale čo po niekoľkých mesiacoch? Obhrýzali by sme kôru a kosti. A takisto sa aj vyhladované pôdne organizmy pustia do kostí – v tomto prípade do humusu. Zožerú ho. Ak nechávame polia holé, ešte viac zdecimujeme úrodnosť. Za 200 rokov sme znížili zásoby uhlíka v pôde o viac ako polovicu,“ pozrie sa Marhavý hore. Kde ten uhlík je? V atmosfére. Otepľuje planétu.

„Po 200 rokoch intenzívneho kyprenia a hnojenia sme sa dostali do stavu, keď to na pôdach prestáva fungovať. Vymýšľame zbytočne komplikované riešenia. Najjednoduchšie a najefektívnejšie je však nechať na poli niečo rásť. Nechať pole čo najdlhšie zelené,“ mieni Marhavý. O tom, či to funguje, sa možno presvedčiť práve na dážďovkách.

Vesmír prevrátený naruby

Je zaužívaná predstava, že kyprením sa pôda „povzbudí“, dobre prevzdušní. No stane sa čosi dramatické. V tenkej, asi desaťcentimetrovej, vrchnej vrstve pôdy žijú podľa Marhavého „VIP baktérie“.

„Také, ktoré poskytujú najviac služieb. Tie potrebujú najviac kyslíka. Ale pod nimi žijú baktérie, ktorým vyhovuje menej kyslíka,“ rýľ zaborí do zeme a obráti kus zeme. „Čo sme spravili? Prevrátili sme celý ten vesmír. Ako keby vás niekto prudko vyšvihol na Himaláje. Bude vám chýbať kyslík a budete sa dusiť.“ Navyše človek takto podľa Marhavého pokazí všetku „vzduchotechniku a vodovodné potrubia“, ktoré usilovne vybudovali dážďovky.

„Predtým sme našli na poli dážďovku iba sem-tam,“ priznáva agronóm, ktorý nás sprevádza. „A teraz? Veď zakopte, kde chcete. Sú všade.“ Kopeme a má pravdu. Prírodovedec Charles Darwin robil v 19. storočí pokusy a zistil, že na jednom hektári dokážu dážďovky premiestniť sedem ton pôdy. A práve toto neustále presúvanie, hmýrenie, vŕtanie sa v pôde je kľúčové.

Konečný cieľ hospodárenia nie je pestovať plodiny, ale kultivovať a zdokonaľovať ľudské bytosti.
Masanobu Fukuoka, agrovedec

Každý vie, že dážďovky sú užitočné. Lenže českí vedci v spolupráci s nemeckými kolegami zistili, v čom sú dážďovky naozaj jedinečné. Dokážu niečo, čo nezvládne žiadna ľudská technológia. Vedia zväčšiť objem nádoby, ktorej hrozí, že pretečie. Tou nádobou je pôda.

Výskum v tomto smere robil český geobotanik Zdeněk Vašků. „Keď pomaly prší, pôda sa pomaly sýti. A jej schopnosť zadržať ďalšiu vodu sa postupne oslabuje. Ale vedci počas experimentu zistili, že približne po deviatich hodinách infiltrácia stúpla trojnásobne! Stúplo to preto, že dážďovky začali vyliezať von, aby sa neudusili,“ prezrádza ekológ Erik Baláž.

Vidieť to hocikde, aj v meste po daždi. „Póry sa zaplnili, dážďovky vyliezli, vytvorili nové póry a upravili štruktúru pôdy tak, že jej vsakovaciu schopnosť zvýšili trojnásobne. Život v pôde neustále prebudováva štruktúru pôdy. Ak hospodárime tak, že odstránime život z pôdy, tak to celé kolabuje.“ A rastliny majú potom problém s takou banálnou vecou, ako je príjem tekutín.

Voda, ktorej sa nedá napiť

Ekológ Baláž rekapituluje. „Uhlík, to je energia pre život. Život vytvára priaznivé štruktúry pre zachytávanie vody. Bez uhlíka nie je život. A bez života nie je štruktúra. Nezadrží sa voda. Všetko je so všetkým spojené.“ Uvedomujú si ľudia do detailov existenčné dôsledky týchto spojení?

Tak ako bez rastlín celý vesmír mikróbov a húb hladuje, bez tohto vesmíru rastliny trpia smädom. Akoby smädný človek stál uprostred lejaka a nemohol sa napiť.

„Väčšina vody v pôde je pre rastliny neprijateľná,“ rozpráva Marhavý. Voda sa akoby uzamkne vo zvláštnych mikroskopických štruktúrach, v ktorých ju pútajú fyzikálne sily. Sú také silné, že rastlina s koreňmi nevie odtiaľ vytiahnuť vodu. Ako sa teda napije? Vďaka hubám. „Tie sa s pomocou jemných hýf dostanú do priestorov, kde korene nepreniknú. V tomto tkvie základ ich symbiózy.“

Presúvame sa hneď vedľa na susedné pole, ktoré bolo klasicky zorané. Má za sebou z hľadiska počasia rovnaký rok. Kým pôda na zelenom poli sa dá nabrať rukou, drobí sa a lepí, tu sú hrudy stvrdnuté na kameň. „Takto to v zime vyzerá na všetkých oraných pozemkoch. Je to suché,“ konštatuje Marhavý. Čo sa s tým urobí?

Po klasickej orbe treba suché hrudy mechanicky... Foto: Andrej Barát, Pravda
Ľubomír Marhavý, hruda, hlina, pôda Po klasickej orbe treba suché hrudy mechanicky rozbíjať na menšie. Zbytočne sa na to míňa energia a nafta.

Hrudy sa budú s traktormi a náradím mechanicky rozbíjať na menšie a menšie, aby sa do poľa dalo siať. „To znamená štyri až päť operácií a zbytočne spálenú naftu. Nedáva to logiku. Slovenské farmy minú priemerne 120 litrov nafty na hektár. Ak by to robili systémom priamej sejby, dokázali by spotrebu znížiť na 50 litrov a menej. Na vedľajšom pozemku na jar iba prídu a zasejú. Nič viac. Len zasejú,“ rozhadzuje rukami Marhavý.

Nejde pritom o nič novátorské, unikátne. Ide o osvedčený systém, ktorý sa však veľmi ťažko presadzuje. Lebo zásadná je zmena myslenia.

Pohne svetom jedno steblo?

Masanobu Fukuoka bol japonský mikrobiológ, agrovedec, špecialista na choroby rastlín. Dlhé dni trávil za mikroskopom, až sa jedného dňa rozhodol vrátiť na rodný ostrov a farmárčiť. No úplne inak než sa podujala väčšina fariem v Japonsku po druhej svetovej vojne. Bez kyprenia, mechanizácie, umelých hnojív, pesticídov, herbicídov. Približne tri desaťročia overoval svoje postupy na vlastných ryžových poliach, záhradách a ovocných sadoch.

Zem z nezoraného poľa možno zobrať do ruky,... Foto: Andrej Barát, Pravda
Ľubomír Marhavý, pôda, pole Zem z nezoraného poľa možno zobrať do ruky, drobí sa a lepí.

Jeho kniha Revolúcia jednej slamky (The One-Straw Revolution) sa hneď v 70. rokoch minulého storočia rozchytala (v slovenčine je vypredaná, v češtine sa ešte dá kúpiť e-kniha). Fukuoku pozývali prednášať do celého sveta. Hoci sa jeho postupy pestovania ryže nedali len tak ľahko skopírovať a preniesť do iných krajín, jeho filozofický vhľad na farmárčenie vyvolal nepokoj.

Na svojich poliach dosahoval výnos v prepočte 5,9 (!) tony ryže z hektára. Priemerný celosvetový výnos sa pohybuje na úrovni 4,2 tony. V Austrálii dosiahli vlani výnosy až 9,6 tony, ale tam sú ryžové polia masívne zavlažované a intenzívne obhospodarované.

Fukuoka však svoje polia viac ako 25 rokov neoral. Nedotoval hnojivami, neošetroval pesticídmi, nezalieval drahými závlahami. Jeho žiak Larry Korn mal pri anglickom preklade problém s výrazom „ničnerobenie“. Aj dnes sa to javí ako niečo absurdné. Zachráni ničnerobenie klímu, vodu a potravinovú bezpečnosť Slovenska? Nie.

Fukuoka urobil maximum. Našiel si dostatok času, aby pozoroval prírodu na svojom ostrove, aby jej čo najviac porozumel, aby ju čo najviac rešpektoval. Nešiel proti nej, ale v súlade s ňou.

Počas prechádzky starým poľom, ktoré sa už niekoľko rokov nevyužívalo, neoralo, si všimol medzi spleťou trávy a buriny zdravé klíčiace steblo ryže. A práve od tej chvíle prestal svoje polia zaplavovať. Ryžové semená hádzal priamo na povrch. Buriny sa viac nezbavoval oraním, ale naučil sa ju mať pod kontrolou udržiavaním vhodného spoločenstva rastlín na poli. Pestoval jačmeň, raž, ďalšie plodiny. Všetko s citom iba zľahka usmerňoval.

„Zdá sa nepravdepodobné, že by existoval jednoduchší spôsob pestovania obilia. Táto metóda je v úplnom protiklade k moderným poľnohospodárskym technikám. Vedecké znalosti a tradičné poľnohospodárske know-how vyhadzuje z okna. Touto metódou hospodárenia, ktorá nevyužíva žiadne stroje, žiadne umelé hnojivá a chemické látky, je možné získať rovnakú alebo väčšiu úrodu než je tá, ktorá pochádza z priemerného japonského hospodárstva. Dôkaz vám dozrieva pred očami,“ napísal Fukuoka. Nebol a nie je jediný, kto dokázal prehodnotiť a spochybniť svoje vlastné poznanie, vlastné ja.

Skultúrnenie človeka

Ľubomír Marhavý kráča po vysušených hrudách suchého poľa. Pred niekoľkými rokmi prednášal na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. „A učil som presne toto, ako sa dopracovať k takémuto poľu. Najprv podmietka, potom hlboká orba, potom ďalšia operácia. Potom sa valcuje. Dávalo mi to logiku. Vyučoval som to, lebo mi niekto povedal, aby som to vyučoval. A potom som sa dostal do praxe,“ zaprie sa do rýľa.

Uplynulých desať rokov hĺbi sondy. „Smejú sa mi, že som hrobár. A že prečo s rýľom, prečo nekopem bagrom? Lenže iba keď si to odkopem ručne, tak začnem pôdu vnímať. Precítim, kde je problém. Človek za bagrom, za traktorom nevníma tú jemnosť pôdy. Cíti iba to, ako mu skáče traktor. Začal som sa vŕtať v pôdach, v ktorých sa vôbec nezasahovalo. A zrazu som si začal skladať kúsky skladačky. Postupne som prišiel k poznaniu, že to, čo ma učili, nedáva celkom zmysel. Sme presvedčení, že poľu dáva úrodnosť to, ako hlboko a intenzívne kypríme. Ale to je hlúposť. Pôdy vznikli prirodzene, bez toho, aby ich niekto kypril či hnojil.“

A tak na poliach sa napokon neskrývajú iba statky. Neskrýva sa v nich „len“ jedno z riešení klimatickej krízy. Nie je za tým „iba“ skultúrnenie krajiny. Nik to asi nevystihol lepšie ako Fukuoka. „Konečný cieľ hospodárenia nie je pestovať plodiny, ale kultivovať a zdokonaľovať ľudské bytosti.“

Pôdna sonda na nezoranom poli. Vidno peknú... Foto: Pravda, Andrej Barát
pole, pôdna sonda Pôdna sonda na nezoranom poli. Vidno peknú štruktúru, kde sa darí mikrobiote.

Pôdu nechránime, všetci dokonca platíme za jej deštrukciu

Rašeliniská dokážu zadržať uhlík po stáročia. Tieto zvláštne zamokrené miesta v krajine však človek oddávna nepovažoval za užitočné. Vysušoval ich a premieňal na ornú pôdu. No mali by ostať nedotknuteľné, ak chce človek uspieť v boji proti klimatickej zmene. Zaberajú síce len tri percentá pevniny, no zadržujú až 20 percent globálneho uhlíka!

„Európska únia je druhá na svete v množstve CO2 uvoľneného vysúšaním rašelinísk. EÚ dokonca vypláca priame platby, rádovo v stámiliónoch eur ročne, za udržiavanie poľnohospodárskej pôdy v dobrých poľnohospodárskych a environmentálnych podmienkach v prostredí rašelinísk. Platíme za ich vysúšanie. To by sa už v ďalšej reforme Spoločnej poľnohospodárskej politiky malo zmeniť a aj zamokrená pôda by mala byť považovaná za udržiavanú v dobrom stave,“ naznačuje ekológ a poslanec Európskeho parlamentu za stranu Spolu Michal Wiezik.

V súčasnosti však stále farmári dostávajú dotácie aj za to, že nešetrným hospodárením prehlbujú katastrofálnu eróziu na pôdach. Klesá prirodzená úrodnosť, mizne biodiverzita. Nejde však len o polia.

Ak chce človek povzbudiť lesy v zadržiavaní uhlíka, tiež sa musí pozerať „do zeme“. „Európske lesy zadržujú v pôde 2,5-krát viac uhlíka než v stromoch. Pôdny uhlík sa viaže a ukladá aj vďaka symbióze stromov a húb, v boreálnych lesoch sa tento vzťah podieľa až na 70 percentách tvorby pôdneho uhlíka. Nielen v škandinávskych krajinách rozšírený holorubný spôsob tieto vzťahy vážne oslabuje,“ pokračuje Wiezik.

Štúdia Spoločného výskumného centra v Ispre (JRC) z roku 2018 upozorňuje, že erózia pôdy v EÚ vedie ku škodám na úrovni 1,25 miliardy eur v podobe straty produkcie. Cena za nekonanie v tejto oblasti je podľa Wiezika obrovská.

„Prevencia škôd nás vyjde lacnejšie ako ich náprava. Európska komisia v tomto roku predstaví legislatívu na záväzné ciele obnovy ekosystémov, s dôrazom na také, ktoré majú vysoký potenciál viazať uhlík. Ak ale nebude na seba viazať rozpočet, čo s veľkou pravdepodobnosťou nebude, bude na iných finančných nástrojoch, napríklad na Spoločnej poľnohospodárskej politike, či na Pláne obnovy, aby k týmto cieľom prispeli. Zároveň je potrebné ukončiť podporu takým praktikám, ktoré vedú k degradácii pôdy. Ak politika obnoviteľných zdrojov energie podporuje spaľovanie guľatiny, pňov, mŕtveho dreva a poľnohospodárska politika odmeňuje odvodňovanie rašelinísk, ťažko sa dopracujeme k zlepšeniu. Nemôžeme zvyšovať viazanie uhlíka v ekosystémoch, keď zároveň masívne dotujeme ich ničenie.“

© Autorské práva vyhradené

37 debata chyba
Viac na túto tému: #farmári #Erik Baláž #ochrana životného prostredia #Hrdinovia klímy