Vrátili sa zubry! Ale chce ich vôbec niekto?

V záplave negatívnych správ mal byť toto úžasný príbeh so šťastným koncom. Úsilie vedcov, ochranárov a lesníkov sa vyplatilo. Zubor sa vrátil. Aj na Slovensko. V Národnom parku Poloniny nad Starinou sa voľne pasie asi 50-členná črieda. Čo je fantastické, pretože posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode na Slovensku ulovil Matej Korvín vo vígľašských lesoch pred asi 600 rokmi!

08.04.2021 06:00
zubor, zubry Foto:
Zubor hrivnatý už nie je zraniteľný druh. Ale čo sa deje s krajinou, do ktorej sa vracia?
debata (40)

No dovolia ľudia zubrom vrátiť sa, keď sa niekoľko generácií ich predkov prestalo s nimi stretávať? Keď vyprchala skúsenosť so silou, s majestátnosťou a so zvláštnosťou tohto zvieraťa? Zubor je totiž krajinným architektom. Z krajiny pozmenenej človekom odstraňuje to, čo do nej nepatrí.

V celej Európe sa dnes pohybuje už asi 6 200 zubrov. Pred 100 rokmi ich žilo len 50, aj to iba v zajatí. Preto na začiatku tohto roka Medzinárodný zväz ochrany prírody zmenil hodnotenie – zubor hrivnatý sa už nepovažuje za zraniteľný živočíšny druh. Ide o obrovský úspech. Každý, kto sa na návrate zubra podieľal, si zaslúži obdiv. Zubra sa naozaj darí zachraňovať, ale čo zubria domovina? Čo sa s ňou stalo? Smie si na ňu zubor ešte nárokovať po viac ako poltisícročí?

Ničiteľ

Vyberáme sa do najvýchodnejších kútov Slovenska, kde pred 17 rokmi vypustili malé päťčlenné stádo zubrov, volali sa Archie, Ittina, Pasqualina, Izehärz a Isabella. Región nevybrali odborníci náhodou, zubor sa sem sporadicky zatúlal z Poľska (v Bialowiežskom pralese vypustili prvých sedem zubrov už v polovici 20. storočia). Smerujeme do zaniknutých obcí Ruské a Smolník. Sú dve zo siedmich, ktoré vysídlili kvôli Vodárenskej nádrži Starina. Zásobuje pitnou vodou takmer celé východné Slovensko.

Ide o divoký, hrdý i nahnevaný kraj. Napajedený na štát, lebo dedov vyhnal z rodnej hrudy. Na ochranárov, lebo chcú vraj ľuďom brániť ešte aj v užívaní toho posledného, čo im po dedoch zostalo – lesov. Nechcú počúvať nikoho, kto sa ich snaží presviedčať, že na posledných vzácnych zvyškoch lesov sa dá zarobiť inak ako klasickou ťažbou. Napríklad mäkkým turizmom. Do ktorého sa v tom pravom okamihu vrátil zubor. Sú radi? Zoológ zo Správy NP Poloniny Tomáš Didirka sa schuti rozosmeje.

„Zubor spôsobuje škody na drevinách obhryzom a odhryzom. Poľovníci tu majú zriadené svoje krmoviská a vnadiská. Čakajú, že tam zavíta diviak či iná lovná zver. Ale príde aj zubor! Patrí síce medzi poľovnú zver, no je celoročne chránený. Zožerie obrovské množstvo potravy a pohybuje sa ako buldozér. Prichádzajú mi MMS, ako sú senníky pováľané, soliská zničené. Poľovníci sú z toho nešťastní,“ rozpráva zoológ. A tak zubra mnohí berú ako ničiteľa. Potravového konkurenta voči druhom, ktoré sú z poľovného hľadiska zaujímavejšie – vysoká, srnčia, diviačia zver. „Ale zubrovi sa tu páči,“ usmeje sa do zvláštnej krajiny.

Lúky sa striedajú s lesmi. Spomedzi stromov sa mihajú elektrické stožiare, no bez káblov. Kdesi možno už len vytušiť sutinu zo stavby rozožratej prírodou. Niekde je pokosené. Nachystané drevo. Žije tu ktosi? Pomaly sa sem vracajú ľudia, ktorých rodičia, dedovia tu kedysi žili, takisto si nárokujú na krajinu, na spomienky. Ale k nim sa ešte vrátime.

„Aký je zubor veľký, tak sa môže stať, že ho neuvidíte,“ preberá Didirka pohľadom kroviny a porasty. „Zboku je naozaj obrovský, mohutný ako billboard. Ale spredu je úzky, aby sa mohol predierať lesom. A tak možno niekde stojí, pozoruje nás a ani sa nepohne.“

Žrút

Zubor kedysi obýval celú Európu. Západnú (z Galie vymizol už v 8. storočí), časť severnej, aj juhovýchodnú. Miloval lesy, lesostepi. Veľké čriedy si vhodné prostredie utvárali samy, spásaním sa podieľali na krajine, ktorá by dnes lahodila oku. Bola parková, s krajinárskymi výhľadmi, s množstvom vzácneho hmyzu, ktorý vyhľadával bútľaviny, slniečko.

Lenže takéto prostredie dnes už takmer nejestvuje. A to je popri loveckom tlaku a genetike ďalšia z hlavných príčin jeho vymiznutia. Preto je dôležité klásť si otázku – čo je s krajinou, v ktorej chceme zachraňovať zubra?

„Človek sa naďalej rozpína. V karpatskom oblúku sa ešte zachovali zvyšky pralesov, pôvodnej krajiny, teoreticky by sa tu mohol rozšíriť. Ale areál jeho rozšírenia určite nedosiahne pôvodnú veľkosť,“ zamýšľa sa náš sprievodca.

Paradoxne, dnešné človekom pozmenené prostredie je pre zubra oveľa úživnejšie ako kedysi. Nejde len o vykradnuté senníky. „Tu nájde lúku, náletové dreviny, nepôvodné druhy drevín. Vďaka človeku je potravová ponuka pre zubra oveľa vyššia, ako keby žil napríklad v pôvodnom bukovom lese. Kde sa semenné roky vyskytnú len z času na čas. Vtedy by nachádzal pár mesiacov v roku bukvice, ale inak by sa živil iba listami, kôrou, púčikmi, hľadal by černičie či v bučinách chudobnú bylinnú vrstvu. Ale tu? Môže sa rozhodnúť: Napasiem sa na tráve? Pochutím si na kôre?“ hovorí zoológ.

Zubry

Pozrite sa, ako vyzerá zubria krajina nielen u nás.

Fotogaléria
Zubor hrivnatý už nie je zraniteľný druh. Ale...
Pred zubrom museli ochraňovať cintoríny.
+5Dom vo Veľkej Poľane, ktorého majiteľ sa...

Miestni by veľmi chceli, aby sa do lesov vrátila jedľa v hojnejšom počte. Keď sa dva jelene zastavili v jedľovej skupinke, nejakú škodu narobili. „Jedlinka sa z toho dokázala pozviechať. Nebolo to rozsiahle. Ale keď do nej vojde 20 zubrov, zostane zničená a nemusí vôbec prežiť,“ naznačuje Didirka, ktorý predtým pôsobil ako lesník.

Zubor schuti obhrýza kmene smrečín. Škody na nich sa počítajú na úrovni 95 percent! Lenže čo ak je práve toto cenná zubria služba?

Záhradník. Vandal?

Smrekové monokultúry do týchto lesov vôbec nepatria, nie sú pôvodné. Lenže zubor odhrýza vrcholce mladých vysadených stromčekov buka. Pri tých žiaden odborník neváha, či sú v týchto lesoch pôvodné. Veď sa tu skrývajú klenoty: Staré bukové lesy a pralesy Karpát zapísané v zozname UNESCO. Ale možno práve tieto buky, čo človek vysadil, prirodzene nepatria na dané konkrétne stanovisko, nevznikli na danom mieste prirodzenou obnovou z materského porastu. Alebo to nie sú tie správne jedince? Inak zubrovi voňajú? Cíti, že im miesto nevyhradila príroda, ale človek?

„Ťažko na takéto otázky odpovedať, žiadalo by si to výskum,“ hovorí Didirka. No kýva hlavou, že možno na tom bude čosi pravdy. Nerobí to totiž len zubor.

„Bežne sa stávalo, že keď lesné robotníčky vysadili v teritóriu srnca sadenice buka, alebo hoci aj jedle, srnec ich vytiahol. Pri rátaní lesných škôd existuje dokonca taká kategória – vyťahovanie sadeníc,“ opisuje. No deje sa ešte niečo. „Keď starí štepári zaštepili kultúrnu odrodu kdesi na stráni na divom podpníku, prišla jelenica alebo srnec a presne ten zaštepený stromček zožrali alebo úplne zničili.“

Vhupli sme do ďalšej vysídlenej obce – Zvala. V názve sa pravdepodobne skrýva rusínsky výraz „zuvala“, vyzúvala sa. Kým sa človek k nej hore dolinou dostal, na sedemkrát sa musel vyzúvať, keď chcel prekročiť nepoddajnú rieku Stružnicu. Cesty neboli pevné. A Stružnica je dodnes krásna, priezračná. V priľahlých úbočiach sa krútia stromoradia, aleje sa ovíjajú okolo cesty, staré ovocné odrody dodnes bohato rodia, ľudia si chodia naoberať jablká, slivky. Lenže ovocné sady zachutili aj zubrovi.

Niektoré stromy dohrýzol tak, že hneď uhynuli, niektoré pomaly chradnú, pri ceste sa mihajú svetlé miesta na kmeňoch po obhryzoch. Ani ony sem z pohľadu zubra nepatria. Ale tieto krásne stromy zasadil a zaštepil niečí dedo. „Je to duševná strata,“ hovorí zoológ. Ale zďaleka nie tá najbolestnejšia. Zubor šliape po dôstojnosti poslednej pamiatky.

Pred zubrom museli ochraňovať cintoríny. Foto: Andrej Barát, Pravda
cintorín, plot Pred zubrom museli ochraňovať cintoríny.

Musel tu byť pred nami. Cintorín obkolesuje sneh a v ňom vidno stopy. Spoza zákrut a na vŕškoch sa objavujú ďalšie a ďalšie, staré obecné, ale i vojenské, kde ležia ostatky vojakov z najkrvavejších bitiek z prvej svetovej vojny. Udržiavané a pred niekoľkými rokmi ochránené plotom. „Stávalo sa totiž, že zubor šiel ako tank,“ opisuje Zuzana Burdová, projektová manažérka Nadácie Aevis, ktorá sa snaží v regióne rozvíjať prírodný turizmus aj prostredníctvom destinačnej značky Poloniny – neskutočne skutočné. „Zostali po ňom zničené a pováľané náhrobné kamene. To jediné, čo mnohým vysídlencom z dedín zostalo. Hroby, spomienky.“

Budkovčan

Na náhrobkoch sú kvety, dohorené kahance. Vchádzame do ďalších vysídlených dedín, napríklad Veľkej Poľany, a kontúry národného parku sú čoraz zvláštnejšie. Daktorí túto oblasť prezývajú – Budkovce. Nech si to čitateľ nemýli s Budkovcami, pôvabnou dedinou vyrastenou na Duši, potoku rozlievajúcom sa uprostred Východoslovenskej nížiny, kde nie až tak dávno ľudia korýtka lovili, chovali husi. Kde sa dnes vracia bobor.

Tu sú roztratené búdky. Maringotky, obytné prívesy, objavujú sa chaty, chalupy. Dokonca cerkva s novou modrou strechou. Nechýbajú detské ihriská, solárne panely. Vyrastajú nelegálne v národnom parku, neraz na území so 4. stupňom ochrany, na štátnych pozemkoch. Vysídlenci pritom v čase výstavby Stariny dostali finančnú náhradu, náhradné pozemky, pri Snine vyrástla celá štvrť. No predsa znova obsadzujú starú domovinu.

Búdky rastú v regióne, odkiaľ sa zbierajú vody do Stariny, najväčšieho vodného zdroja na východe. Vodohospodári už nejaký čas napríklad upozorňujú, že nešetrná ťažba sa prejavuje tak, že korytá sa zanášajú a nádrž bude schopná zadržať čoraz menej vody. Pred dvomi rokmi znepokojila ľudí správa o fekálnom znečistení v Starine. Podľa vodárov to nebolo nič dramatické či ohrozujúce, čistiareň si s niečím podobným poradí. Ale už sa pohotovo núkali scestné vysvetlenia. „Ľudia hovorili – veď to zubry! Chodia si voľne po krajine a znečisťujú ju,“ spomína Didirka.

Zubor je väčšinou plaché a pokojné zviera, zaútočí len vtedy, ak sa cíti ohrozený. Koncom októbra 2010 napadol jedného z nelegálnych chalupárov v bývalej obci Ruské. Podľa stránky Národného parku Poloniny si jeho zranenia vyžiadali dlhšiu lekársku starostlivosť. Okolnosti sú však podľa Didirku nejasné.

Pristaví sa pri nás auto s miestnymi. A kamže idete? Ále, s novinárom chodíme. A čo? Bude dobre alebo zle písať? Potom sa debata zvrtne k medu. Ľudia tu poľujú, ťažia, hubárčia. Konflikt so zubrom sa bude pravdepodobne stupňovať. Zubrovi je jedno, či „orie“ cintorín, záhradku, ovocný sad, priedomie. Zoológ stuhne, schytí ďalekohľad. „Tam je seno či tam zubor stojí?“ Seno.

Míňame starý dom vo Veľkej Poľane. Majiteľ sa odmietol vysťahovať. Zostal tu a aj tu umrel. Doma. Teraz zborený dom hlce vegetácia. O niečo ďalej na briežkoch vidno staršie zubrie stopy.

Voľne žijúce čriedy sú okrem Slovenska v Poľsku, Rumunsku, na Ukrajine a v Nemecku. A práve v Nemecku boli tiež mnohí obyvatelia na navrátilca nahnevaní, zubor spôsoboval škody, dostalo sa to až na súd. „Vyhrali“ ho však zubry. „Súd skonštatoval, že zubor tu bol skôr ako človek. Patrí do prírody, patrí do krajiny a človek sa s tým musí zmieriť,“ hovorí zoológ.

Na jeseň v roku 2018 sa našla v sninskom okrese uhynutá samica zubra. „Entré mala asi sedem rokov a podľa zistených znakov na pitve bola usmrtená ranou z guľovej zbrane. Projektil sa nenašiel. Ťažko povedať, či bola usmrtená náhodou, dospelého zubra si v lese ťažko možno pomýliť napríklad s diviakom,“ pripomína lektorka Burdová.

Bludný Holanďan

Ozývajú sa žeriavy. Rýchlo sa preskupujú v pozoruhodných obrazcoch, predstavivosť by aspoň v nich konečne uvidela zubra. Ponad Poloniny vedie jeden z hlavných európskych koridorov žeriavov. Aj zubry sa občas vydajú na dlhé výlety.

Pred časom sa jeden zatúlal až do Vranova, k Domaši. Ľudia si ho s nadšením fotili. Lepšie ako safari!

Prvý vypustený zubor v Poloninách, Archie, ktorý pochádzal z holandskej zoo, sa takisto rád vydával na dlhé potulky. Už po dvoch rokoch zavítal na Spiš. Do Harichoviec, asi 160 kilometrov vzdušnou čiarou od Ruského. Cestou tam stihol zablokovať hlavnú cestu medzi Levočou a Prešovom. Jeden z vodičov ho chcel ako kovboj chytiť lasom. Polícia mu namerala alkohol v dychu. Vodičovi. Archieho uspali a v noci previezli späť.

Zoológ Štefan Pčola od roku 2003 koordinoval návrat zubra do Polonín. Svojmu mladšiemu kolegovi Tomášovi Didirkovi opisoval ďalšie nevšedné zážitky s Archiem. Raz zapadol so starou nivou v lese. Odlamoval konáriky a hádzal ich pod kolesá, aby sa vyhrabal. Z lesa vyšiel Archie. Zubry boli zo začiatku naučené, že keď sa priblížil traktor alebo džíp, vždy im dačo človek doniesol pod zub. Nuž a Archie sa zohol ku konárikom pod kolesom a začal ich chrúmať.

Zubor v Poloninách. Foto: TIBOR PAVLISKO
zubor, Poloniny Zubor v Poloninách.

Zubor je ako krava. Nechá človeka prísť blízko. Ale rovnako dôrazne vie dať najavo, kde sú hranice. Keď Didirka s Pčolom raz stretli Archieho v lese, pri potoku, začali ho fotografovať. Pčola Archieho priateľsky oslovoval, zatiaľ čo zhotovoval zábery. Archie sklonil hlavu k potoku. A teraz bude piť, bude to parádny záber, taký ešte nemám – pomyslel si Pčola. No Archie sa na nich zrazu vyrútil a obaja zoológovia sa v okamihu ocitli v aute.

Slovinsko je bližšie ako Snina

Nie je pravda, že zubra nikto nechce. Zuzana Burdová sa nadšene rozhovorí o tom, ako sa korona prejavila aj pozitívne. Ľudia vlani húfne objavovali Slovensko, najmä tie najodľahlejšie kúty. „Už 10 rokov sme sa chystali, že pôjdeme na východ. Ale nikdy sme nezašli ďalej ako za Tatry. Viete, Slovinsko nám bolo vždy akosi bližšie ako Snina,“ spomína si na jeden rozhovor s návštevníkmi. Je to fakt. Trasa Bratislava – Snina meria asi 500 kilometrov, jazda trvá takmer šesť hodín. Do Ľubľany je to „len“ 430 kilometrov a necelých päť hodín.

Vlaňajšiu sezónu bolo takmer všetko v okolí Sniny beznádejne zarezervované, rovnako aj Astronomické observatórium na Kolonickom sedle. Večerné pozorovania minulé leto absolvovalo rekordných 7 000 ľudí. Miestni ľudia, ktorí doteraz frflali, že z turistov sa sypú len smeti, zrazu videli, že prinášajú aj príjmy. A vďaka čomu?

Prírode! Na východe je všetko. Prastaré javory na horských sutiach, jedľovo-bukové pralesy, jedle, v ktorých prespí medveď. V krajine, v ktorej nestor československých horalov a skautov Miroslav Nevrlý tiež prespal pod klenbou najjasnejších hviezd, ako to zapísal v príbehu Chyžka u Stužice rieky – „po východniarsku, pokojne a hlboko“. Vyjú tu vlci. Tečú tu potoky, z ktorých sa možno aj dnes napiť plnými dúškami. No je tu ešte čosi, čo tomu všetkému dáva mierku. Zubor.

Ako ho nájdeme? A ako sa k nemu dostaneme? Kde je? Otázkami zavalia návštevníci Zuzanu Burdovú, ktorá je aj lektorkou odborných vzdelávacích exkurzií v Poloninách a sprevádza ľudí po lese, ukazuje im, ako fungujú ekosystémy. A mnohým sa stane to isté, čo aj nám. Nestretnú ho. A predsa odchádzajú naplnení a šťastní. Ako je to možné? Veď ho nevideli!

„Niektorým stačí už len predstava, že tu kdesi je. Že nás pozoruje a my jeho nie. Niektorí hovoria, že sme im zmenili pohľad na les,“ vysvetľuje lektorka. Niekomu stačí posadiť sa na lúku a predstavovať si dunenie zeme. No hľadanie zubra prináša ľuďom ešte jedno zásadné pochopenie.

Zubria krajina

Aká je to pekná krajina? Čo je v nej estetické a čo nie? A čo je to pôvodné, autentické, čo do nej patrí a čo nie? Čo treba chrániť? Debata o prirodzenosti sa rúti strmhlav ako Cirocha. A odpoveď sa roztečie, rozplaví v miliónoch drobných vlniek na hladine Stariny.

Voda pre takmer celé východné Slovensko sa rodí v okolitej prírode, v okolitých lesoch, v lúkach. Čokoľvek, čo človek týmto lesom, lúkam, tejto prírode spraví, sa skôr či neskôr prejaví vo vode.

Ako sa na vode prejaví, keď človek do tejto krajiny znova vpustí zubra? No, nijako, zavrtí hlavou zoológ. A presne to je ten kľúč. Nestojí za to nechať prastarú krajinu len tak? Zubor je možno tým posledným, čo z nej zostalo.

Kľukatá zubria cesta

Za vzácne zviera bol zubor označovaný už v 12. a 13. storočí. Zákony uhorských kráľov Gejzu II. a Bela IV. hovorili veľmi konkrétne o ochrane „vymierajúcich zubrov“. Z európskej divej prírody sa definitívne vytratil v roku 1927, keď vymrela posledná populácia na Kaukaze. V Poľsku v Bialowiežskom pralese už v roku 1919.

Začiatkom 20. storočia sa rozbehla medzinárodná iniciatíva usilujúca sa o jeho návrat. Zakladali sa obory. Na záchrane sa podieľali špičkoví odborníci, mnohé organizácie vrátane Svetového fondu na ochranu prírody (WWF). Posledných 50 jedincov v tej dobe prežívalo v zoologických záhradách a v oborách v Poľsku, vo Švédsku a v Nemecku. Pri malom počte zachovaných jedincov je náročné usmerňovať rozrastanie populácie tak, aby sa nekrížili príbuzní a populácia nedegradovala pre choroby. Netýka sa to len zubra.

Darmo bude človek do prírody kde-tu vypúšťať pár kusov zubrov, hlucháňov či rysov, keď rozkúskoval krajinu tak, že v nej sotva nájsť súvislý pás neporušeného lesa. Kde populácie nemajú šancu medzi sebou komunikovať, navštevovať sa. Vždy takéto úsilie dobehne fragmentácia krajiny a genetika.

Na Slovensku sa prvé pokusy o vypúšťanie zubrov do voľnej krajiny objavujú už koncom 19. storočia. Ibaže spomedzi 44 zvierat, ktoré napríklad knieža Hohenlohe nechal vypustiť na Javorine, boli zubry len dva. Zvyšné boli americké bizóny. Populácii sa nedarilo, v roku 1993 posledného jedinca, kríženca zubra a bizóna, previezli do zoo v Prahe, píšu autori knihy Zubor hrivnatý: Návrat do prírody slovenských východných Karpát.

Prvý chovný pár bol do Československa privezený v roku 1957 do Tatranskej Lomnice. O rok neskôr vznikla zvernica pri obci Lovce. V roku 2004 bolo päť zubrov vypustených do Národného parku Poloniny.

© Autorské práva vyhradené

40 debata chyba
Viac na túto tému: #zubry