Foto: Archív B. Bobulovej
Po prekonaní najhoršieho vymyslela, ako pomôcť sebe aj ostatným prežiť takéto situácie. Založila sociálny podnik, vďaka ktorému si ľudia v znevýhodnenej situácii zarobia na živobytie, zamestnajú hlavu a postupne nájdu spôsob, ako žiť ďalej.
Beata Bobulová ma víta pred svojím domčekom v Pezinku. Opatrené respirátormi si sadáme pod prístrešok za domom, ona rýchlo odbehne uvariť kávu, jej tempo je dvakrát rýchlejšie než tempo bežných ľudí. Príde, začne rozprávať, potom skočí do garáže, aby mi doniesla ukázať výrobky sociálneho podniku, ktorý založila. Po chvíli prichádza žena, ktorá donesie ďalšie drevené výrobky štýlovo zabalené v škatuľkách s hodvábnym papierom. Je to zamestnankyňa sociálneho podniku Súčasť života, v ktorom pracuje na trvalý pracovný pomer a chystá produkty, aby sa dostali čo najskôr k zákazníkom.
„Ovdovela som, keď deti boli ešte veľmi malé. Matej nemal ani rok, dcéra mala dva roky. Nevedela som si predstaviť, že sa po takejto tragickej udalosti a v tom rozpoložení vrátim do práce,“ začína rozprávať Beata Bobulová. Predtým pracovala v marketingu, istý čas aj v Pravde. V roku 2011 ale začala nový život, keď odišla so svojím priateľom Martinom do Moskvy.
Najprv pracoval pre veľkú firmu, ktorá tam mala otvoriť pobočku, potom začal podnikať. Bývali spolu v Slovenskom dome, čo je ubytovňa pre Slovákov žijúcich v Moskve, nachádzajúca sa neďaleko našej ambasády.
Foto: Roman Benický
Po dvoch rokoch porodila dcérku. S priateľom neboli zosobášení a nemala ani pracovné víza, takže musela pendlovať medzi Slovenskom a Ruskom. Tri mesiace trávila v Moskve a potom odcestovala na mesiac do Bratislavy. A zase naspäť. Necelé dva roky po narodení dcéry prišiel na svet aj syn a fungovali ďalej ako štvorčlenná rodinka, hoci „bez papierov“.
Človek mieni…
Jedného dňa v roku 2016 sa idylka náhle skončila. Ráno išiel Beatin partner na tréning, venoval sa bojovému umeniu MMA, po jeho skončení mal ísť do práce. Ale nešiel, vrátil sa domov, pretože sa necítil dobre. „Už od dverí bolo vidieť, že je popolavý,“ spomína Beata. Išiel si ľahnúť, mysleli si, že sa mu vrátila viróza. Neprikladala tomu až takú veľkú dôležitosť. Deti si vyžadovali jej stopercentnú pozornosť a v živote jej nenapadlo, že môže ísť o niečo vážne. Prišiel kamarát, s ktorým jej partner založil firmu a pomáhal im.
Beatin partner Martin sa sťažoval, že má tlak na hrudi a je mu ťažko, do nemocnice ale nechcel ísť. „Zavolali sme mu napokon o tretej lekára domov, tam to je bežné. Vždy prídu dvaja, s kufríkom a riešia, či človek zostáva doma, alebo ide do nemocnice,“ prežíva Beata svoj príbeh znova. Lekárka prišla naľahko, iba s fonendoskopom v igelitke.
Skontrolovala ho a povedala, že na infarkt to nevyzerá, aby prišli ďalší deň na EKG. „Podľa nej to bolo presilenie z tréningu. Takto to vyhodnotila o tretej popoludní. Večer o 11. hodine zomrel,“ spomína Beata. Krvná zrazenina mu upchala koronárnu cievu a on sa zadusil.
„Bol to akútny infarkt myokardu. Keď prišla sanitka, už iba od dverí skonštatovali, že je mŕtvy,“ dodáva Beata, ktorej život týmto dňom nabral úplne iný smer, ako si predstavovala. „Dnes nechápem, ako som to vedela zvládnuť. Vidíte, že človek zomiera… Že z tela odchádza život a je to niečo definitívne,“ vraví Beata.
Nasledovalo vybavovanie formalít, prevoz tela, pitvená správa, dokumentácia a povolenia. A potom cesta na Slovensko. „Keď mi povedali, že budeme letieť spolu, nechápala som to. Ako by sme mohli odletieť spolu? On mal letieť ako nadrozmerná batožina. Nezvládla som to. Poprosila som kamaráta, aby sa o to postaral. Musela som odísť čo najskôr, nemohla som sa pozerať, ako ho budú nakladať…“ Dva dni po partnerovej smrti odletela na Slovensko, kamarát absolvoval všetko za ňu.
Beata nešla do vlastného bytu, ale k svokrovcom, ktorí ju prijali k sebe, aby nebola sama. Táto cesta ale nebola celkom správna. „Až dnes si uvedomujem rozdielnosť smútku matky a partnerky. Ja som o tom chcela stále rozprávať, byť v kontakte s jeho kamarátmi, ktorých som si tam stále chcela pozývať a prežívať to celé tak nejako hlasnejšie. Oni sa stiahli, nechceli byť s inými ľuďmi, iba sami so sebou,“ spomína Beata.
Uchopenie smútku svokrovcami bolo také odlišné, že ju po pohrebe poprosili, aby odišla do svojho bytu. „Povedali mi, že sa musia postarať sami o seba… Vtedy to pre mňa bolo šokujúce, dnes sa už na to pozerám inak,“ priznáva Beata. So stratou partnera sa podľa nej dá postupne vyrovnať, smútok za dieťaťom je niečo odlišné, čo si berie každý rodič so sebou až do hrobu.
„Uvedomovala som si, aké je to všetko nespravodlivé. Človek ti zomrie, zmení sa ti život, máš chuť všetko zastaviť, ale život ide ďalej. Ráno treba vstať, vypraviť deti do škôlky, do školy… No a čo, že ti zomrel partner!? Ty musíš fungovať!“ spomína Beata na ťažké časy, keď bojovala s depresiou.
Beata s deťmi na pol roka odišla z Bratislavy. Nechcela byť v byte, kde jej partnera všetko pripomínalo. „Uvedomovala som si, aké je to všetko nespravodlivé. Človek ti zomrie, zmení sa ti život, máš chuť všetko zastaviť, ale život ide ďalej. Ráno treba vstať, vypraviť deti do škôlky, do školy… No a čo, že ti zomrel partner!? Ty musíš fungovať!“ spomína Beata na ťažké časy, keď bojovala s depresiou.
Potrebovala svoj smútok a nešťastie zdieľať s každým, hoci aj s cudzími ľuďmi. „Nevedela som pracovať so žiaľom. Vždy, keď som niekoho stretla, rozprávala som mu, čo sa mi prihodilo. Od mäsiara až po susedu, ktorá sa ma opýtala, kam idem. Vždy som to zakončila tým, že je to úplne jedno kam, lebo mi zomrel muž,“ vraví dnes s nadhľadom Beata.
Odstup získala až rokmi, potrebovala sa k nemu dopracovať. „Veľmi som sa z toho potrebovala vyrozprávať a vyrevať. Keďže som nemohla pri deťoch, tak vždy, keď som bola sama,“ vraví Beata. Pomohlo jej aj stretávanie sa s ľuďmi s podobným osudom, u ktorých našla súznenie.
Čítajte aj Za smrťou herca Robina Williamsa nebola depresia
Začala chodiť na stretnutia pre vdovcov a vdovy občianskeho združenia Kolobeh života, ktorého ambasádorkou je vdova po hokejistovi Pavlovi Demitrovi, Majka Demitrová. Spoznala ženy s podobným osudom, našla si medzi nimi aj najlepšiu kamarátku. Jej partner sa utopil v bazéne v centre Bratislavy. Ako hovorí Beata Bobulová, keď sa tieto ženy zoznamujú, nepovedia si zvyčajné „Teší ma“. Hovoria: „Vôbec ma neteší, že ťa spoznávam.“ Radšej by sa totiž spoznali v inej situácii, nie ako smútiace vdovy.
Foto: Súčasť života
Nemáš papier, nemáš nárok
Trvalo nejaký čas, kým sa Beata Bobulová začala vynárať „spod hladiny“ a začala nachádzať cesty, ako v tomto svete prežiť. Jedno dieťa išlo do škôlky, nedalo sa jej však vrátiť do pracovného života. Keďže po právnej stránke nebola vdova, pretože nebola za svojho partnera vydatá, nemala ani nárok na vdovský príspevok. Od štátu dostávala na deti tzv. sirotské, ale potrebovala si privyrobiť.
Nebolo reálne, aby každý deň odchádzala do práce a zostávala tam do večera. Hľadala možnosti, ako pracovať z domu. Oslovila známych, ktorí pracovali vo veľkých firmách, či by im nemohla pripraviť vianočné darčeky pre zamestnancov alebo firemných partnerov.
„Začala som hľadať nápady na Pintereste, čo všetko sa dá vyrobiť z drevených koliesok, ktoré vznikajú napílením konárov,“ spomína Beata. Páčilo sa jej, že kolieska sú symbolické, pekné, je to ekologický materiál s veľkými kreatívnymi možnosťami. Začala z nich vyrábať vianočné ozdoby. Debnička s ozdobenými kolieskami sa dostala do banky, kde ich zaujal jej príbeh aj odkúpili 300 výrobkov. To ju nakoplo, aby sa pustila týmto smerom.
Foto: Súčasť života
Beata postupne našla nový zmysel a chuť do života. Ako hovorí, podarilo sa to, až keď stretla svojho terajšieho partnera. „Až vďaka novému vzťahu sa mi podarilo nadýchnuť a vytvoriť koncept, ktorý môže pomôcť aj ostatným v nepriaznivej situácii. Aby dostali to, čo som potrebovala v zlých časoch ja – finančnú pomoc, možnosť byť doma a zároveň robiť niečo, čo ich vyvedie z letargie, apatie a depresie,“ vraví Beata.
Na svoj projekt potrebovala ľudí, ktorí by do toho išli s ňou. Parťáčky našla na spomínaných stretnutiach pre vdovy. Najskôr boli tri, potom sa ich počet rozrástol na päť. Rozdelili si úlohy podľa toho, ktorá čo vedela. Jedna bola krajčírka, dostala na starosť textilné komponenty.
Foto: Archív B. Bobulovej
„Druhá mala blízko k včelárine, riešila výrobky z plátov zo včelieho vosku, z ktorých sa vyrábajú sviečky. Ďalšia robila dobre dekupáž. Ja som nemala žiadnu špeciálnu zručnosť, tak som povedala, že budem lepiť. Dali sme sa dokopy, v roku 2019 som založila občianske združenie a počas Vianoc sme vyrobili a predali viac ako 13-tisíc drevených ozdôb,“ vraví Beata.
Nečakaný úspech ju posmelil, všetky si privyrobili k vdovskému alebo im tento príjem nahradil chýbajúci príspevok od štátu, ako to bolo aj v prípade Beaty Bobulovej. „Stretávala som ľudí, rozprávala im o tom a všímala si, že firmy veľmi reflektujú na to, keď je niekde príbeh. Nekupujú už darčeky z Číny, ale hľadajú za tým nejaký motív,“ dodáva Beata.
Od združenia k sociálnemu podniku
Počas rozhovorov s firmami sa začala stretávať so slovným spojením „náhradné plnenie“. "Firmy, ktoré majú viac ako 20 zamestnancov, musia zo zákona zamestnávať človeka so zdravotným alebo telesným postihnutím. Keď nezamestnávajú, platia štátu pokutu, aby to kompenzovali, alebo môžu nakúpiť tovar od integrovaných sociálnych podnikov, či chránených dielní vo forme náhradného plnenia.
Občianske združenie túto možnosť neposkytuje, tak som začala uvažovať nad založením sociálneho podniku, ktorý by pomáhal znevýhodneným skupinám, nielen vdovám a vdovcom, ale aj dlhodobo nezamestnaným, onkologickým pacientom a všetkým zraniteľným osobám. Pre firmy by bolo zároveň zaujímavé od nás kupovať výrobky, pretože pred Vianocami mnohé vyhľadávajú služby chránených dielní," upresňuje Beata Bobulová. Obrátila sa preto na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a začala zisťovať, čo treba na založenie sociálneho podniku a ako sa k nemu prepracovať z občianskeho združenia.
Foto: Súčasť života
V auguste 2020 založila sociálny podnik, ktorý má možnosť zamestnať ľudí na trvalý pracovný pomer a je to preň výhodnejšie ako brigády či práca na dohodu. „Základom je, aby mali títo ľudia možnosť pracovať z domu. Vychádzam z toho, že ani ja som si nevedela predstaviť, že by som išla do zamestnania od detí,“ prízvukuje mama dvoch detí.
Aj pri koncipovaní nových výrobkov je práve táto skutočnosť kľúčová. Aspoň časť procesu musí byť realizovateľná v domácich podmienkach. „To drevené koliesko nám tú možnosť dáva. Môžem poslať 1¤000 kusov napríklad do Liptovského Mikuláša, odkiaľ sa vrátia poštou ozdobené. Samozrejme, vždy musí byť nejaké miesto, kde sa kolieska pripravujú a kde sa kompletizujú krabičky, ale to ostatné sa dá robiť z domu,“ vraví Beata.
V súčasnosti má sociálny podnik dvoch zamestnancov na trvalý pracovný pomer, do budúcnosti ale chce vytvoriť čo najviac pracovných miest pre sociálne, zdravotne znevýhodnené a iné zraniteľné skupiny osôb. Ako zdôrazňuje Beata Bobulová, nechcú žiadnu charitu, chcú dodávať plnohodnotné a zaujímavé produkty, ktoré sú pekné aj užitočné. V ponuke majú hotové produkty, vhodné ako darčekové predmety, ale aj kreatívne súpravy pre deti, z ktorých si môžu výrobky samy vytvoriť. Základom všetkých je drevené koliesko.
Foto: Súčasť života
S nápadmi prichádzajú dizajnéri
Aby sa posunuli od nápadov z Pinterestu k originálnym produktom, oslovila Beata Bobulová na spoluprácu odborníkov – Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach. Docent Miroslav Debnár a profesor Tibor Uhrín zadali študentom úlohu vytvoriť z dreveného kolieska reklamný predmet, úžitkový produkt alebo súpravu.
„Šancu osloviť máte vtedy, keď spojíte múdro s krásnom. My vám vieme poskytnúť to krásno, vy si doplňte to múdro,“ povedal Beate docent Debnár. Rozhodla sa ako prvý rozvinúť nápad dizajnérky Kristíny Kmecovej z Košíc na kreatívnu súpravu Vytvor si ovečku. V ponuke majú sety pre jednotlivcov alebo väčšie, pre detské kolektívy.
Otvárame lákavo vyzerajúcu škatuľku, ktorá leží na stole pred nami. Komponenty kreatívnej súpravy pre 25 detí sú luxusne zabalené v hodvábnom papieri. Kľúčové sú, samozrejme, drevené kolieska s vyvŕtanými dierkami a predtlačenou ovečkou, k tomu je pribalená kvalitná, huňatá ovčia vlna, ktorú deti prevliekajú cez dierky kolieska a vznikne tak kožúšok.
Foto: Súčasť života
Pribalené sú aj malé hrkálky, ktoré prídu na krk budúcich ovečkových ozdôb. Kolieska sa zavesia na voskovaný špagátik, na ktorý ešte treba umiestniť drevený korálik. Box pre základné školy obsahuje aj brožúrku, v ktorej sa deti dočítajú o ovciach a tradícii ovčiarstva na Slovensku. Informácie spracovalo Liptovské múzeum v Ružomberku. Nechýba ani rozprávka o ovečke, ktorú pripravila špeciálna pedagogička Katarína Loulová.
„Do Belinky boli všetci zamilovaní, lebo mala krásny žiarivý kožúšok. No pastier ju raz ostrihal a ona sa zľakla, že sa s ňou už nikto nebude chcieť hrať, tak sa schovala do lesa. Ale tak, ako šaty nerobia človeka, ani ovečku nerobí ovečkou vlna, ale jej povaha,“ prezrádza Beata Bobulová ponaučenie plynúce z rozprávky.
Pravú ovčiu vlnu chcela Beata získavať od lokálneho dodávateľa, to sa však nepodarilo. „Na Slovensku nie je firma, ktorá spracúva ovčiu vlnu. Táto je nakoniec z Nového Zélandu,“ ukazuje na chumáč hrubej vlny vykúkajúci zo škatuľky na stole. „Na Slovensku ovčiu vlnu radšej spália, inak by ju museli odvážať do kafilérie. Práve vzniká jeden sociálny podnik na spracovanie ovčej vlny, tak uvidíme, či sa to zmení,“ dopĺňa Beata.
Kreatívne súpravy sú určené pre materské školy, pre prvý a druhý stupeň základných škôl a ich prípravu konzultujú aj s pedagógmi. „Pre materské školy sme súpravu doplnili ešte o maľovanku, ktorú si potom deti vystrihnú a urobia z nej zapichovátko do kvetín,“ dopĺňa Beata Bobulová.
Na webstránke sucastzivota.sk majú k výrobkom aj pracovné listy na stiahnutie, obsahujúce interaktívne úlohy o ovečkách. Sníva o tom, že by raz na obale bola pečiatka z ministerstva školstva, že ide o didaktickú pomôcku. „Možno je to utópia, ale chcem sa o to pokúsiť,“ dodáva Beata. V hlave má už mnohé ďalšie produkty, ktoré by chcela so svojimi kolegami zo sociálneho podniku Súčasť života vyrábať. Ukazuje mi fotky z mobilu, niektoré nápady sú už zrealizované, niektoré sú vo fáze testovania.
Sú medzi nimi vonné kolieska s pribaleným esenciálnym olejom. Ďalšou novinkou, ktorá je už „na spadnutie“, sú máčané ozdoby, pri ktorých sa opracované koliesko namočí do výraznej farby, doplní sa karabínkou a je z neho ozdoba na kabelku či kľúčenka. „Práve pripravujeme prezentáciu pre firmy, ktoré si cez u nás môžu dať vyrobiť úžitkové personalizované reklamné darčeky na mieru. Ich kúpou ešte urobia aj dobrý skutok, pretože to kúpia od sociálneho podniku a vďaka tomu pomáhajú vytvárať pracovné miesta,“ vraví Beata Bobulová.
Príbeh odpadového dreva
Ako hovorí, projekt posúvajú dopredu mnohí ľudia, s ktorými sa stretáva. Nielen dizajnéri a umelci (napríklad výtvarníčka Mira Podmanická), ale napríklad aj majiteľ veľkej firmy poskytujúcej záhradnícke služby. Sám pred časom Beatu oslovil, že ak potrebuje konáre, aby si po ne prišla do bratislavskej Dúbravky. Obrovské konáre sa jej ale nezmestili do auta.
„Postupne naučil pilčíkov, aby konáre napílili na 1,8 metra. Aby som si ich mohla odviezť,“ usmieva sa Beata Bobulová. Keď nedávno táto firma sanovala zámocký park v Pezinku, hneď sa na ňu obrátili, že majú pre ňu kopu odpadového materiálu. „Nie všetko sa dá využiť, niektoré konáre sú popraskané, poškodené, ale je to veľmi milý príbeh,“ dodáva Beata.
Projekt má podporu aj sociologičky Ivety Radičovej, ktorá v roku 2005 prišla o manžela, humoristu Stana Radiča. Ďalšou ambasádorkou je filmová producentka Wanda Adamík Hrycová, ktorá sa dlho vyrovnávala so smrťou mladšieho brata Huga (zomrel v roku 2008).
Beata Bobulová chce sociálny podnik posúvať ďalej, aby sa stal efektívne fungujúcou organizáciou, ktorá spája sociálny a environmentálny rozmer. Onedlho chystá ešte zdokonalenie projektu, zmenu jeho názvu, aby bol zrozumiteľnejší a ľahko rozpoznateľný. So stratégiou jej pomáha reklamný expert Igor Brossmann, ktorý je spoluzakladateľom charitatívneho Dobrého anjela na pomoc onkologickým pacientom. Výrobky zo sociálneho podniku Súčasť života bude možné čoskoro nájsť pod názvom Drevenô koliesko.