Boj so suchom je o hľadaní dôvery. Ku krajine

Čo sa stane, keď človek počas horúčavy vypne klimatizáciu v aute? Uvarí sa. A čo sa asi stane, keď človek vypne klimatizácie v celej krajine? Tými klimatizáciami sú mokrade, rašeliniská, mokré lúky.

, 11.05.2021 06:00
mokraď, Čelkova Lehota Foto: ,
Mokraď pri Čelkovej Lehote vznikla úplne sama. Stačilo, aby tu človek zadržal vodu.
7

OSN vyhlásila dekádu 2021 – 2030 za dekádu obnovy ekosystémov. Ako na to Slovensko zareagovalo? Dosiaľ mokrade systematicky ničí a vysúša! Svetový trend je opačný. Inde navyše pochopili, že obnova mokrade prináša okrem množstva úžitkov aj – výnosný biznis.

Mokraď, ku ktorej smerujeme, strháva na seba pozornosť náhodou. Postará sa o to rys. Stopa monitorovacieho obojka ukazuje, ako zo Strážovských vrchov schádza do voľnej krajiny blízko obce Slopná. Prechádza cez rušnú cestu, smeruje k potoku Pružinka. Snaží sa využiť biokoridor, ktorý sa tu zachoval – pomyslia si pracovníci Štátnej ochrany prírody. Veď je tu mokraď plná tŕstia, kríkov, stromov, zákutí, vďaka ktorým sa môžu zvieratá v človekom preplnenej krajine ešte stále nebadane pohybovať. Ochranári to idú preveriť, keď zistia – že mokraď pri Pružinke už takmer neexistuje!

Aká bola krásna. A tvrdohlavá. Prvýkrát zanikla ešte v 60. rokoch 20. storočia, keď sa tu postavili odvodňovacie kanály, akých sa v Československu vybudovali tisíce. Mokraď sa vysušila. O kanály sa desaťročia nik nestaral, zaniesli sa. Voda sa znova rozprúdila tam, kde si ju krajina „pamätala“. A mokraď sa napriek pôvodným úmyslom človeka znova obnovila.

„Tu som prvýkrát stretla strnádku trstinovú, v našich končinách veľmi zriedkavý druh,“ spomína zoologička Ivana Kalafusová zo Správy CHKO Strážovské vrchy na svoje začiatky a pohľadom sa stráca v hustom poraste šachora, mäty. Vyrušíme pŕhľaviara čiernohlavého, ktorý tiež miluje mokré lúky, stavia si hniezda pri zemi. Už mu však nezostalo veľa možností.

Mokraď sa len nedávno obnovila a krátko na to sa výrazne zmenšila. Keď tu ľudia prečistili odvodňovacie kanály. Voda sa pekne „upratala“, odviedla niekam preč, len aby nezavadzala, nezamokrovala. A tak sa tu môžu stavať ploty, chaty.

No a čo? Veď je tu súkromný pozemok. Voľná krajina. „Smiešny“ prvý stupeň ochrany. Tak si tu vlastníci môžu hádam robiť, čo sa im zachce. Nemôžu.

Mokrade z krajiny dramaticky ubúdajú

Jeden zákon mokraď chráni, druhý ničí

Mokraď je podľa zákona o ochrane prírody chránená všade. Akýkoľvek zásah do mokrade musia najprv posúdiť štátne orgány, tu konkrétne Okresný úrad Považská Bystrica. To sa však v tomto prípade nestalo.

Keď ochranári pátrali po tom, ako sa mohlo dopustiť zničenie mokrade, dostali od okresného úradu odpoveď, že nakoniec sa urobilo dobre. Pretože podľa iného, tentoraz vodného zákona sa vlastne dala do poriadku stará zanedbaná vodná stavba. Tou stavbou sú odvodňovacie kanály. Neurobilo sa teda nič nelegálne, práve naopak, zákon si udržiavanie vodných stavieb vyžaduje. Lenže nepotrebuje náhodou krajina v čase hroziaceho sucha úplne opačné opatrenia? Nie odvodňovacie, ale zavodňovacie?

Takto dnes vyzerajú potoky. Vybetónované stoky. Foto: Pravda, Andrej Barát
potok, neporiadok, odpad Takto dnes vyzerajú potoky. Vybetónované stoky.

Aké je z toho zatiaľ ponaučenie? Že zákony mokrade neochránia? Že si zákony týkajúce sa prírodných zdrojov odporujú? Že legislatíva je mätúca? Trikrát áno. Ale takýchto prípadov sú na Slovensku tisíce. To kľúčové tkvie v čomsi úplne inom. Už sme to na začiatku naznačili. Mokraď pri Pružinke sa dokázala obnoviť úplne – sama. Stačilo, aby sa voda v krajine vrátila do svojich prirodzených ciest a zrazu samy od seba vyrašili trstiny, trávy, vrátili sa vtáky. Je to v tom nejaké kúzlo? Kdeže.

Skrýva sa v tom časť odpovede na otázku, ako môžu mokrade prinášať biznis. Pozrime sa ale najprv na to, ako na mokradiach ľudia „zarábali“ dosiaľ.

Adieu, préria!

„Nič. Pusté, neplodné nič. To je préria. Je tam príšerne vlhko, povedali nám jedného rána. A tým sa to začalo,“ hovorí budovateľský hlas v čiernobielom televíznom československom dokumente z roku 1960. Kamera sleduje nohy v gumákoch v čvachtajúcom bla­te.

„Začal to vlastne oceľový žrebec! Prerazil cestu a nechal za sebou divoký kaňon,“ kamera sníma obrovský bager, ktorý kope odvodňovací kanál, ktorý čoskoro vysuší neplodnú prériu – mokraď. „Keď kaňon, tak vydláždený betónom… Áno, meliorácie, ale medzi nami, to sú kilometre spútaných kanálov… Adieu, préria!“

Tieto zábery pripomenul novší film českého dokumentaristu Tomáša Kratochvíla s názvom Návrat vody z roku 2019. „V celej republike sú desaťtisíce kilometrov podobných trubiek. Tam nám uteká väčšina vody, ktorá spadne na území Českej republiky, alebo zo snehu. Takto nám odchádza 30 – 40 percent vody z niektorých území len v priebehu pár týždňov na jar. A to je obrovský problém,“ varuje v dokumente ekológ Jiří Malík, zakladateľ spolku Živá voda a člen komisie českého parlamentu, ktorá pripravuje zmenu legislatívy o pôdnom a vodnom hospodárení.

Berie do rúk zem. „Nerobí hrudky, rozpadá sa na prach, je vyčerpaná, zničená. Ak môžeme niekde v Českej republike nájsť vodu, tak jedine v poľnohospodárskej pôde. Tým, že ju napravíme,“ radí ekológ. Na Slovensku je to rovnaký príbeh, od 50. rokov 20. storočia sa odvodnilo 460-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy, takmer 10 percent rozlohy Slovenska!

Naozaj využívame pôdu pre potraviny?

Mokrade nemali pre človeka nejaké „rozumné“ využitie. Mohli sa akurát pokosiť na nejaké seno alebo hrubšiu podstielku pre kone, trstina sa rezala na strechy. To bolo všetko. Preto sa vysušovali, aby sa získala ďalšia poľnohospodárska pôda, na ktorej sa mohli pestovať potraviny. To malo cenu.

Ako sa k ornej pôde stavia spoločnosť dnes? Jeden príklad za mnohé sa vynára hneď v susednom katastri obce Visolaje. „Tam sa najkvalitnejšia orná pôda vyhradila na stavbu skladov a priemyselného areálu,“ stručne zhodnotí Kalafusová.

S vodou sa do krajiny vracia pestrý život

Tititi tá. Zaklincuje to „Beethovenov“ vtáčik. Strnádka žltá, ktorá inšpirovala velikána klasickej hudby pri Symfónii číslo 5 – Osudová, nás spolu so sojkou odprevádza zo zvyškov mokrade pri Pružinke. Po pár krokoch zisťujeme, načo je taká mokraď „užitočná“ dnes. Nuž na nič iné, len aby sa do nej vykydol smradľavý hnoj. Bizarné nie je len to, že na okolitých poliach vidno granule rozhádzaného priemyselného hnojiva. Veď načo by sa využil poctivý hnoj.

No hneď vedľa hnojnej kopy sa krčí jemné rastlinné spoločenstvo európskeho významu. Vŕbovka, túžobník brestový a ďalšie vzácne liečivé rastliny, ktoré sa spoza hnoja načahujú ako ukážka kvetnatých vysokobylinných lúk.

Zoologička Kalafusová vo zvyškoch mokrade pri... Foto: Pravda, Andrej Barát
mokraď, Pružinka, Ivana Kalafusová Zoologička Kalafusová vo zvyškoch mokrade pri Pružinke.

„Úžitok z mokrade na poľnohospodárskej pôde je pre celú spoločnosť omnoho väčší ako tých pár kíl repky, čo sa na fliačku odvodnenej plochy urodí,“ mieni zoologička. Nejde len o estetiku krajiny, lieky pre ľudí či biodiverzitu. Mokrade sú životne dôležité pre ukladanie uhlíka, pomáhajú riešiť klimatickú krízu.

Napríklad rašeliniská pokrývajú síce len tri percentá povrchu pevnín, no zadržiavajú 30 percent všetkého uhlíka na súši. No ak sa rašeliniská vysúšajú, aby sa získala orná pôda, menia sa z pomôcky na „zbraň“. Podľa štúdie organizácie Wetlands International sa emisie oxidu uhličitého uvoľňované pri vypaľovaní, vysúšaní a ťažbe rašelinísk na celom svete rovnajú 10 percentám globálnych ročných emisií z fosílnych palív!

No a ešte je tu niečo.

Klimatizácia

„Zemský povrch sa najefektívnejšie ochladzuje výparom vody. Priamo z mokradí alebo evapotranspiráciou z rastlín,“ vysvetľuje Kalafusová a ukazuje na pekne vyčistený odvodňovací kanál, ktorý odvodnil a vysušil mokraď pri Pružinke. „Týmto kanálom vypúšťate vodu z klimatizácie. A čo sa stane? Ak sa nemá v krajine čo vyparovať, zemský povrch sa prehrieva. Krajina sa vysušuje. A stáva sa labilnejšou voči extrémnym prejavom počasia.“ Môže to mať dokonca vplyv na to, či nad krajinou zaprší alebo nie.

„Prehrievaním povrchu vznikajú tepelné ostrovy, ktoré vytláčajú vzdušné masy vodnej pary. Odpudzujú oblaky. Zrážky z oblakov nevypadávajú, pretože pri vysokej teplote sa nedosahuje rosný bod. Ak je táto oblačnosť vytlačená nad hory, tam dôjde k masívnemu vypadávaniu zrážok. Budeme mať väčšie sucho v nížinách a prudšie zrážky v horách,“ naznačuje. Nuž a ak si ľudia hory masívne odlesnili, oslabili ich schopnosť zadržiavať vodu. Nie je tam špongia v podobe humusu a mŕtveho dreva. Nemožno sa diviť prudkým povodniam.

Čo človek robí horám, to pocítia nížiny. Čo ľudia robia nížinám, pocítia hory. Práve tento širší otvorený pohľad prináša peniaze. Spoločnosť chráni a nadovšetko si cení útržky pralesov, franforce vzácnych horských lúk, ktoré vtesnala „do vitrínky“ do 4., 5. stupňa ochrany. Ale v tej zdanlivo obyčajnej krajine, ktorú zákony prísne nechránia, sa skrývajú kľúčové veci.

„Napríklad – štát by mal vyplácať dotácie poľnohospodárom, ktorí udržiavajú na svojej pôde mokrade a sú schopní ich tolerovať,“ navrhuje Kalafusová. Nie je to žiadne vzletné snívanie a romantizovanie. Presne týmto spôsobom sa práve nastavuje nová poľnohospodárska politika v Spojenom kráľovstve. Britskí farmári budú platení aj za ekosystémové služby, ktoré ich územie poskytuje. Povzbudzuje ich k tomu aj najnovšia štúdia Cambridgeskej univerzity, ktorá analyzovala územia na šiestich kontinentoch. Vedci zistili, že čisto ekonomický úžitok je z nenarušených a chránených mokradí a lesov oveľa vyšší, ako keby sa z nich klasicky získavali zdroje.

Dobre, v Spojenom kráľovstve, ale napríklad aj v susednom Česku sa rozbieha biznis pre poľnohospodárov postavený na zachovaní mokradí. Ale ako na tom zarobia ostatní?

Zázrak

Krásna Domanižanka pramení v zvlnenej krajine. Zbiera sa z nenápadných strúh po úbočiach vôkol Čelkovej Lehoty. A na jednej takejto stružke nechceli obyvatelia obce primárne obnoviť biodiverzitu, nechceli obnovovať mokrade. Chceli tu iba postaviť jazierka, kde by mohli chytať ryby, posedieť si pri vode. Lenže – čo sa nestalo.

Nikto tu nič nevysádzal, nerozhadzoval semená, nerobil parkovú výsadbu. A predsa tu vyrašila úžasná mokraď s bohatým rastlinstvom. Sama od seba. „Všetko sa objavilo spontánne. Prinieslo sa to na labkách zvierat, vtákov alebo ich perí, vyklíčilo zo semien v pôdnej banke,“ naznačuje zoologička Kalafusová.

„Je fascinujúce, ako sa premení plocha, kde nič nebolo, nič tu nerástlo. Zrazu sa vráti, zadrží voda a objaví sa prirodzená vegetácia.“ Nielen vegetácia. Vidíme hniezdo sliepočky vodnej. Zoologička sa načiahne do mokrade za chumáčom plným čudesných vajíčok.

Predtým tu neboli ani žaby. Teraz tu našli 100 takýchto chumáčov. „A 100 takých chumáčov rovná sa 100 párov skokanov. Predtým tu nebol ani jeden! Zrazu tu žijú rosničky, ropuchy, kunky žltobruché.“

Práve žaby sa snažia človeku „povedať“ niečo dôležité o krajine.

Bezžabie

Slovenská krajina stráca farby, zvuky, hlasy. Stráca druhy. Svet nestráca len nosorožce, veľryby, ľadové medvede. Ubúdajú jariabky, lastovičky, obyčajné vrabce. Ktorá skupina živočíchov je však na tom najhoršie? Podľa štúdií je na Slovensku ohrozených 92 percent druhov plazov. Ale až 100 (!) percent druhov obojživelníkov, kam patria mloky aj žaby.

Toto číslo je hrozivé, pretože vypovedá o tom, ako ochorela krajina. Obojživelníky sú úzko späté s mokraďami. Nežijú iba v nich, no mokrade potrebujú pre svoje rozmnožovanie. Ak mokrade vymiznú, nemajú sa kde rozmnožovať. Tak ako dramatický pokles hlucháňov varuje pred dramatickým úbytkom ikonických slovenských lesov, kritický úbytok žiab varuje človeka pred tým, ako veľmi si krajinu vysúša.

„Existuje množstvo štúdií, ktoré potvrdzujú, že obojživelníky globálne ubúdajú,“ hovorí ekológ Peter Mikoláš, ktorý sa podieľal na mapovaní obojživelníkov a odvodnených plôch v Rajeckej doline. „Žaby a mloky ubúdajú aj na Slovensku. A to napríklad aj preto, že zasypávame mokrade. Lebo si stále myslíme, že sú neužitočné. Akoby si mokrade stále zachovávali zlý imidž z minulosti. Nič užitočné tam pre človeka nevyrástlo,“ dodáva s tým, že podľa neho odvodnenia vznikali s dobrým úmyslom.

Ale dnes si treba podľa ekológa uvedomiť, že mokrade sú v skutočnosti „cool“. Doslova – ochladzujú krajinu. „Klíma sa mení a vedecké štúdie nás upozorňujú, že by sme sa mali pripraviť na to, že krajina bude suchšia. Niektoré odvodnenia majú zmysel, niekde naozaj nechceme, aby boli polia s plodinami podmáčané. Ale mnohé odvodnenia by sa mali prehodnotiť.“

Tvrdohlavý potok

Na vlnách medzi Rajcom a Kamennou Porubou kedysi utekal po krajine potôčik. Ľudia mali pri ňom rozvrstvené pestré políčka. Po vojne sa to však odvodnilo a hravý potok sa skryl do potrubí pod zem.

Dnes prekvapivo znova šumí a klokoce. Voda po desaťročiach niekde zrejme prerazila potrubie a potok sa vrátil tam, kde tiekol odjakživa – na povrch. Krajinu však sotva spoznáva. Po oboch stranách mohutné scelené lány a takmer žiadna stopa po mokradiach. Hoci, kde-tu sa pomaličky objavujú nové zelené trsy.

Aj tento tvrdohlavý potok však ukazuje, ako sa to dá. Aké je lacné vrátiť mokraď do krajiny. „Niekde stačí zapchať rúry, bagrom prekopať rygol, sú to veľmi lacné riešenia,“ hovorí Kalafusová.

Podobných potrubí, ktoré „kradnú vodu“, sa v... Foto: Andrej Barát, Pravda
rúra, potrubie Podobných potrubí, ktoré „kradnú vodu“, sa v krajine skrývajú tisíce.
Foto: Andrej Barát, Pravda
potrubie, rúra, drenáž

Odvodenia kedysi projektoval Ján Grešák. Hovorí, že životnosť mali maximálne 30 rokov. Súhlasí s tým, že dnes je potrebné zadržať vodu v krajine a stojí za to prehodnotiť niektoré odvodnenia. „Treba to však urobiť veľmi citlivo. Každý prípad by sa mal veľmi špecificky posudzovať. Niekde je to naozaj tak, že voda by sa nemala púšťať rýchlo dole. No niekde je odvodnenie naozaj stále potrebné, aby nebola zamokrená poľnohospodár­ska pôda.“

Zrazu potok poriadne zahučí. Konečne sme našli miesto, kde sa cez obrovskú trhlinu v potrubí valí do krajiny. Hlasno sa pripomína, že tu stále je.

Ako vlastne vyzerá systém na odvodňovanie krajiny?

Investícia života

„Prichádza k poklesu zásob pitnej vody. Znečistenie má negatívny vplyv na jej prírodné zdroje, zatiaľ čo odlesňovanie a urbanizácia ničia ekologické systémy, ktoré sú kľúčové pre doplnenie zásob podzemných vôd. A keď k tomu pripočítame nadmernú spotrebu, dostaneme sa k tomu, že zásoby podzemnej vody sa vyčerpávajú.“ Toto nenapísal žiaden ekológ, ochranár, aktivista, ale investičná strategička slovenskej pobočky KBC Asset Management Silvia Čechovičová na investičnom blogu Československej obchodnej banky.

Odporúča investovať do „modrého zlata“, pretože podnikom v oblasti vodného hospodárstva sa v ostatných rokoch darilo. „Rast ich tržieb presiahol úroveň päť percent ročne. To vyústilo do robustného rastu ziskov, ktorý široký akciový trh presiahol o dve percentá ročne.“

Banky, poisťovne, investori si veľmi dobre uvedomujú dôvody, pre ktoré bude voda čoraz vzácnejšou komoditou. „Už niekoľko rokov existujú investičné fondy na tento účel,“ naznačuje Mikoláš. Neinvestujú priamo do vody, ale do vodohospodárskych podnikov, do spoločností, ktoré sa zaoberajú napríklad čistením vody alebo obnovou mokradí.

Ľubomír Marhavý, pole Čítajte aj Ako zachrániť klímu, vodu, potraviny? Neorať polia!

* sablona=„citaj­te_viac“ | clanok=„578210“ | popisok=„citajteAj“ } . { koniec-sablona *}

V Nemecku sa už v roku 2011 vytvorili investičné príležitosti v rámci projektu MoorFutures. Jednotlivci alebo podniky, ktoré chcú kompenzovať svoju uhlíkovú stopu, si môžu nakúpiť niečo ako akcie rašelinísk. Cena jednej sa pohybuje od 35 do 80 eur. Investícia slúži na obnovu rašeliniska a „akcionár“ dostane certifikát o znížení emisií, ktorý sa zaznamená v registri. Vedecký dohľad vykonávajú univerzity. Ako to môže fungovať? Už sme to naznačili – rašeliniská sú najefektívnejším úložiskom uhlíka na planéte.

V Spojených štátoch riešia ďalší „ekonomický“ potenciál mokradí. Ničivý hurikán Sandy zasiahol severovýchodné pobrežie USA v roku 2012. Podľa štúdie z roku 2017 zverejnenej v časopise Scientific Reports posledné funkčné mokrade ničivú silu hurikánu stlmili. Zabránili škodám vo výške 625 miliónov dolárov. Vedci ďalej analyzujú, ako dokážu mokrade chrániť sídla pred extrémami.

Zaujímavé čísla týkajúce sa (nielen) mokradí na Slovensku možno nájsť v pozoruhodnej novej monografii Hodnota ekosystémov a ich služieb na Slovensku (Ján Černecký a kolektív). Vyberme len jeden aspekt – ekonomický potenciál slovenských ekosystémov vo vzťahu k rekreácii a turizmu. V prípade mokradí, ktoré zaberajú len 0,43 % výmery Slovenska, ide o takmer 18 miliónov eur ročne! Doplňme, že celkový potenciál slovenskej prírody pre turizmus vychádza na vyše 11 miliárd eur ročne. Autori zdôrazňujú, že v dôsledku ničenia ekosystémov Slovensko ročne prichádza o 1,3 miliardy eur.

Investícia do ochrany, obnovy, revitalizácie mokrade sa nevracia len samotnému investorovi. Získa na tom celá spoločnosť, celá krajina. Vďaka tomu, že sa voda v krajine zadrží, prečistí, ochladzuje. Ale kto by to mal urobiť?

Nenahraditeľní

Od roku 1900 zaniklo 64 percent mokradí sveta. Najväčší úbytok sa udial v 20. storočí a na začiatku 21. storočia. Podľa Ramsarského dohovoru miznú mokrade trikrát rýchlejším tempom ako lesy. Na Slovensku sme zničili takmer všetky pôvodné rašeliniská.

Aj keby sa spoločnosť teraz podujala ich všetky obnovovať, vyskytlo by sa množstvo absurdných prekážok. A tak sa oblúkom vraciame späť k mokradi pri Pružinke.

„Slovensko nemôže efektívne zadržiavať vodu v krajine. Účinné opatrenia na zmiernenie klimatickej zmeny sú neuskutočniteľné. Nedovoľuje to vodný zákon, podľa ktorého sa musia odvodenia v krajine udržiavať v dobrom stave,“ naznačuje Kalafusová. „Musí sa prehodnotiť celá legislatíva. Niet inej cesty.“

Podľa ekologičky Martiny Paulíkovej, expertky WWF Slovensko pre rieky, sú slovenské úrady naklonené prírodným riešeniam. Ale aj ona hovorí, že prehrýzť sa cez desaťročia staré zákony, odporujúce si normy, nariadenia, vyhlášky, je náročné. Ale zďaleka nie to najťažšie, čo treba urobiť. „Otázka nestojí tak, či chceme takéto opatrenia. Ale či si vieme predstaviť, že to môže všetko fungovať aj bez nás, bez ľudí.“

Tieto úvahy neznamenajú, že sa krajina zaobíde bez vodohospodárov, lesníkov, poľnohospodárov a ďalších, ktorí zarábajú vďaka prírode. Neznamená to, že sú nahraditeľní. Práve naopak. Sú nenahraditeľní. A ich schopnosť prehodnotiť doterajšie, hoci osvedčené spôsoby, bude rozhodujúca.

Toto je to podľa Paulíkovej to najťažšie. Prekonať strach, že niečo by mohlo fungovať bez človeka. „Pripustiť, že krajina môže fungovať ako špongia, ktorá nasaje vodu a bude ju uvoľňovať bez toho, aby to človek riadil.“

Desivé? Nevyhnutné.

Uvedomujeme si vzťah medzi hospodárením na pôde a v lesoch a množstvom a kvalitou vody

V Rajeckej doline vzniká aj pramenitá voda Rajec. Rieka Rajčanka má v uplynulom období z roka na rok menej vody. Zdroje výrobcu minerálky, spoločnosti Kofola ČeskoSlovensko, to zatiaľ nerozkolísalo, no zdôrazňujú, že to, či sa v okolitej krajine hospodári šetrne, má na biznis s vodou zásadný vplyv.

Ako sú na tom vaše vodné zdroje? Klesá ich výdatnosť?

Rajec je z oblasti s bohatými zdrojmi vody. Ich výdatnosť sa mierne zníži iba v obdobiach, keď sú za sebou tri veľmi suché roky. V tejto chvíli je však všetko v poriadku.

Existuje súvis medzi kvalitou vodných zdrojov a hospodárením na poliach?

Naše zdroje vody sa snažíme stále viac chrániť a zároveň chceme v spolupráci s miestnymi zlepšovať kvalitu krajiny. Veľmi dobre si uvedomujeme súvislosť medzi hospodárením s pôdou a lesmi a množstvom a kvalitou našej vody. Snažíme sa jednak podporovať organizácie, ktoré sa takýmto činnostiam a osvete venujú a zároveň sami vyvíjame v okolí našich závodov vodozádržné opatrenia v krajine.

To sú aké?

Kofole sa napríklad vlani podarilo získať certifikáciu pre Rajeckú dolinu, odkiaľ pochádza aj pramenitá voda Rajec, ako bio lokality pre voľný zber bylín.

Ako to súvisí so zadržiavaním vody v krajine?

Cieľom tohto projektu bolo podľa majiteľa spoločnosti Jannisa Samarasa zaistiť ochranu podzemných zdrojov vody. Nadviazali sme spoluprácu so starostami, poľnohospodármi, lesníkmi a drobnými pestovateľmi, s ktorými sme sa spoločne zaviazali k šetrnému poľnohospodárstvu a ohľaduplnému prístupu ku krajine. Spolu s odborníkmi z našej dcérskej spoločnosti Leros sme sa pustili do výkupu, pestovania a ručného zberu bylín, ktoré používame na výrobu nápojov. Ide o pilotný projekt, ktorý chceme rozvinúť aj v ďalších lokalitách. Zároveň sme v Rajeckej Lesnej podporili výsadbu medonosných stromov alebo bazy čiernej.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
7 debata chyba
Viac na túto tému: #rašelinisko #mokrade #klimatizácia #horúčava