Kto má odvahu začuť posledný tok hlucháňa?

Prastaré tokanisko ľudí nechce. Nemožno sa čudovať. Je jedným z posledných divokých na Slovensku, kde sa hlucháňovi, vymierajúcemu druhu, ešte darí. Hluchánia hora v zapadajúcom slnku zachmúrene priviera viečka. Mrazivo mlčí. Keď sa naskytne príležitosť, hlce. Ruku, nohu, celého človeka takmer do pol pása sťahuje pod zradný pancier temného mäknúceho jarného snehu.

, 30.05.2021 06:00
hlucháň Foto:
Za podobnými zábermi nie je super technika ani lesť, ale odvaha a húževnatosť tých, ktorí skúmajú prírodu.
6

Nohu vytiahnuť z desivej jamy, vyšvihnúť celé telo aj s prekliatym batohom znova na krehkú krustu primrznutého snehu. Urobiť krok. A znova spadnúť. A znova. A znova. Darmo sú na nohách snežnice.

Nesmieš sa celé hodiny pohnúť. Ani najtichší zvuk! Dokážeš to?

Hora vrhá do zasneženej cesty ozrutné kmene. Pri nich číha najväčšia zrada. Pod zľadovatenou vrstvou nie je vôbec nič, pusté prázdno, noha padá, telo sa nabodáva na uschnuté vetvy. Lámu sa ako hnáty kostlivca. A začínalo sa to tak pekne.

Hon na tokaniská

Tatranská dolina sa smeje. Ohlasovaný poobedný dážď neprišiel. Po úbočiach sa pred hrejivým slnkom hanblivo rozvíjajú šafrany. Pod nohy skáču – kamene? Žaby! Stovky skokanov hnedých, útlych samcov stískajúcich mohutné venuše sa nechávajú unášať do jazierka rozkoše. Len musia prekročiť zerodovanú lesnú cestu, prekonať dohola vyrúbané svahy, kde nezostala ani pôda, len kamenné sutiny.

Už sme písali o tom, ako hlucháňovi hrozí na Slovensku vyhynutie, pretože sme vyrúbali jeho domov, prirodzené lesy. Ako slovenské lesy spolu s vytrácajúcim sa hlucháňom strácajú svoje fluidum, hlbokú pravdu, ako s hlucháňom odchádzajú z krajiny stovky úžasných druhov. Ako s hlucháňom človek príde o dar, ku ktorému ani nevie, ako prišiel – príde o vodu.

hlucháň, klietka Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda

Lenže až do tejto chvíle sme nemali ani poňatia, aké riziko, úsilie a obete musia podstúpiť tí, čo hlucháňov pozorujú a skúmajú. A vôbec každý, kto zasvätil život štúdiu divokej neporušenej prírody. Civilizácia ju zahnala na hranu. A jej výskum sa nedá robiť inak než na hrane.

„Nikomu nesmieš prezradiť tieto miesta!“ zamračí sa Martin Mikoláš, lesný ekológ, expert na hlucháne a pralesy, pôsobiaci na Katedre ekológie lesa Fakulty lesníckej a drevárskej na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe.

Už desiaty rok je členom medzinárodného vedeckého tímu projektu Remote Primary Forests, ktorý pracuje na najväčšom mapovaní pralesov Európy, aké sa kedy robilo. No za to, že jeho vášňou sa stali hlucháne, je podľa neho zodpovedná zoologička Ivana Kalafusová zo Správy CHKO Strážovské vrchy. Tá opatrne obchádza ďalšie dvojžabie, usmieva sa. „Horské lesy majú v sebe takú čistú hlbokú nádheru. Martin ju dokázal odjakživa vnímať, iba sa viac otvoril hluchániemu svetu.“

Martin navštevoval starých poľovníkov, zoológov, lesníkov a horárov, aby mu ukázali tokaniská. Prezrádzali mu body, smerovali ho do tajomných zákutí slovenských hôr. Vtom pohodový krok ustane, potok s hukotom letí dole úžasnou strminou, štveráme sa mu do nebies naproti. „Prešiel som si všetky tie tokaniská. A so zdesením som zistil, že takmer všetky zanikli,“ stúpa Martin.

Jediné miesta, kde sa hlucháňovi na Slovensku ešte darí, sú také nezvyčajné, že lesníci, ale dokonca ani podaktorí prírodovedci nechcú pripustiť, že tu hlucháň môže vôbec žiť. Preschnuté lesy. Ktorými sa prehnal najprv víchor, potom lykožrút. Na prvý pohľad zdevastované, zničené hory s dotrhanými vlasmi, plné suchárov. Kde vraj nič nežije kvôli ochranárom, pretože tam nedovolili lesníkom zachraňovať les – ťažbou. Presne do takých lesov smerujeme. A dúfame, že nám neprívetivé hory nadelia aspoň omrvinku šťastia.

Ako môže hlucháň žiť v mŕtvom lese?

Kde sú? Vypchatí na stenách

Pretože niekedy naozaj rozhoduje výlučne šťastena. „Pred asi štyrmi rokmi som na tento hrebeň chodieval niekoľko týždňov po sebe. Bol som nadšený, pretože na jednom bočnom hrebienku som zažil niekoľko kohútov naraz. Predvádzali sa, bili. Potom som tam zobral filmára a zrazu úplné ticho. V živote by si nepovedal, že tam niekedy nejaký hlucháň bol,“ rozpráva ponad plece Martin.

Rýchlo skúšali ďalší hrebienok. Iba 500 metrov. Ale cez aké hrozivé žľaby a strže museli utekať. A nič. Tak iný hrebienok, tam vzadu. A znova bež skrz šialené prepadliny.

Filmára zobral ďalší raz „na istotu“ do Rumunska. Na prastaré tokanisko, kde dodnes tokáva šesť až desať hlucháňov. Dotrmácali sa tam skrz divočinu, nachystali kameru, sedia. „Prečkali sme tri, štyri dni. A nič! To predsa nie je možné!“ zagúľa očami Martin. Zase sa noha prepadne do snehu. Hovorí to len preto, aby nás pripravil na sklamanie, ktoré pri hľadaní hlucháňov často prichádza po ohromnom vypätí. Skvelé. „Viac sa nachodíš, ako napozoruješ.“

To staré rumunské tokanisko sa volá Kokoš. „Kedy ho ľudia asi tak pomenovali, keď sa tento názov nachádza mape? Stovky rokov dozadu.“ Aké nesmierne lesy sa vynárajú pred očami, keď ruka brázdi po slovenských turistických a lesníckych mapách, po miestach ako Kohútka, Kohút, Tetrov, Tetrovov vrch. Podobne začne dunieť zem pri názvoch Zubrovec, Zubrohlava, Turany, Turová.

„Mnohé z týchto tokanísk sú však už vyrúbané. Alebo tam rastie 50-ročný zmenený les, už tam nenájdete ten starý. Veľa lokalít zaniklo ešte v 60., 70., 80. rokoch 20. storočia, keď sa rúbali jedľovo-bukové takzvané prestarnuté porasty,“ naznačuje Martin. Lesníci mu opisovali, ako katovali les, hlucháne odtiaľ vylietavali. „Ale veď pár stromov sme im tam nechali. No, ale neboli tam už žiadne ďalší rok. Keby som bol vedel, tak by som si ani jedného hlucháňa nezastrelil.“

Koľko tokanísk je obkolesených vypchatými hlucháňmi v obývačkách, predsieňach a podhorských domcoch. A koľko je ľútosti, ale úprimnej?

Les horí

Posledné lúče rozpália belavé kmene vysychajúcich smrekov. Z diaľky vyzerajú mŕtvo, bezútešne, ťažko uveriť, že v ich područí nielen hlucháň, ale čokoľvek žije. Na podobne neprístupných hrebeňoch chceli lesníci stromy napadnuté lykožrútom ťažiť vrtuľníkom, pretože inak to nebolo možné.

V poslednom májovom čísle časopisu LES & Letokruhy vychádza článok s názvom Ponechanie lesov na samovývoj má na hlucháňa devastačné účinky. Cituje Pavla Iždinského, vedúceho Lesnej správy Červená Skala. „V prípade, že lesníkom nebude umožnené obnovovať všetky podkôrnikmi napadnuté porasty, bude mať hlucháň vážny problém, pretože k svojmu životu potrebuje zelenú horu, je naviazaný na živý les.“

Ak sa človek na „lykožrútovú horu“ ponechanú na samovývoj pozerá neosobne, z diaľky, skrz ďalekohľad alebo z okna teréniaku, naozaj vyzerá pusto a bez života. No len čo sa človek dotkne hory, vhupne jej doprostred, zovšadiaľ sa zrazu načahujú dôkazy, aká je v skutočnosti zelená. A živá! Mladé stromčeky rašia všade navôkol, v pestrých skupinkách, sneh nestihol všetok zliezť a drevo sa hmýri všakovakým hmyzom. Les spieva. Vykukujú lišajníky neskutočných farieb ako z koralových útesov, celý ten pestrofarebný svet sa vtesná do jedinej kvapky, ktorú podivná huba nie a nie pustiť. Takýto les doslova horí životom.

Podľa niektorých lesníkov, ale aj prírodovedcov... Foto: KAROL KALISKÝ
hlucháň Podľa niektorých lesníkov, ale aj prírodovedcov hlucháň nemôže žiť vo vyschnutých lesoch, ktoré zasiahol víchor a lykožrút a ktoré človek nechal tak. Lenže práve tieto lesy sú posledné na Slovensku, kde sa hlucháňovi ešte darí.

A nachádzame pieskovožlté šúľky! Hluchání trus! Je rozsypaný takmer všade vôkol kmeňov. A svieže zelené vetvičky mladých stromčekov akoby zastrihnuté nožničkami. Laň ich trhá, ale hlucháň si takto precízne zo šťavnatého ihličia ukrajuje.

Je to úplne naopak. Vedecké práce, ktoré sa zaoberajú hlucháňom, prinášajú zas a znova poznatok, že pre prežitie hlucháňa je kľúčový prirodzený biotop. A k nemu patrí lykožrút, víchrica. Smršť nie je smrť. Naopak.

Jedna z mála úspešne rastúcich hlucháních populácií v celej Európskej únii je tá, ktorá sídli na pomedzí Bavorska a Šumavy (potvrdzuje to genetická štúdia, na ktorej sa podieľal tím nemeckého ekológa Saschu Rösnera z Univerzity Marburg). Kde sa lykožrútom napadnuté lesy aj napriek masívnemu odporu lesníkov, ale aj časti verejnosti ponechali na samovývoj a kde tieto lesy vitálne a preukázateľne regenerujú aj bez pomoci človeka.

Nuž a na podobné miesto sme práve dorazili. Posledné zvyšky slnka sa vytratili. Tmavý príkrov nad hlavami začína deravieť od hviezd. Prišelcov víta kuvičí hlas. Ako ďalší dôkaz živosti tohto lesa. Pu pu pu pu pu pu pu pu pu. Pu pu pu pu pu pu pu pu pu.

Načúvajte a dajte sa nadchnúť

Pôtik kapcavý. Drobná sovička. Sama si hniezdo nestavia, ale podobne ako ďalšie druhy využíva otvory, ktoré v kalamitisku zhotovuje staviteľ lesných panelákov – ďateľ, tesár čierny. „Práve takýto pováľaný les je pre tieto druhy ideálnym miestom. Práve tu ich žije najviac,“ prezrádza zoologička Ivana.

Hora načahuje tmavé zuby k oblohe. Čosi si mrmle. Kuviká. Puká. Desiatkami očí pozoruje prišelcov. Schádzame o čosi nižšie, svetlá dedín a hviezdami obnažené rúbaniská zmiznú z dohľadu. Len šumiaci les, tma. Ilúzia divočiny je dokonalá. Ale naozaj len ilúzia.

Pripomínajú sa nedávne slová filmára Branislava Molnára, aké je dnes ťažké až nemožné nakrútiť krásy Slovenska bez toho, aby záber nehyzdila ťažba, vlek, výstavba. Ako nadchnúť ľudí pre dušu krajiny? Primäť ich, aby si ohmatali jej pôvab, drsnosť, lono i vrásky?

Les po kalamite

Naozaj sa hlucháňom nemôže dariť v lese, ktorý riadi sama príroda bez zásahu človeka?

Fotogaléria
Ako to môžu byť mŕtve lesy, keď sa v nich darí...
Ako to môžu byť mŕtve lesy, keď sa v nich darí...
+1Ako to môžu byť mŕtve lesy, keď sa v nich darí...

Je to dávna potreba. Krásne ju pripomína vo svojej knižke Karpatské hry český zoológ, cestovateľ a znalec Karpát Miloslav Nevrlý. V zápiskoch španielskych misionárov vystupuje indiánsky náčelník Dobré Šťastie (Bona Ventura).

Prehovoril k mladým: „Načúvajte a dajte sa nadchnúť!“ Rukou opísal ohromný kruh. „Oheň praskal a chlapci boli tichí ako riečne mihule. Tušili, že v tme, ktorá obklopovala oheň, v kruhu, ktorý sa rozprestieral do všetkých strán a nikde nekončil, leží celý svet… A Dobré Šťastie im o ňom začal rozprávať. Hovoril o trávnatých pláňach, ktorými sa odnikiaľ nikam preháňajú zdivočené kone. Bola tichá noc a chlapci predsa počuli ďaleké erdžanie.“

Hovoril o jazerách a mladí cítili vôňu lososov. O púšťach a dotkla sa ich sloboda. O priepastiach a zbadali lesklokrídle orly. Prsty pocítili hebkosť rysa, nohy viazli v chladných močiaroch. A boli nadšení. Čím možno nadchnúť vlastné deti dnes, keď si krajinu človek stále hyzdí?

Narodíme sa v určitom okamihu ničenia

Karpatské hry sú vyznaním lásky rumunským horám. Nevrlý do nich utiekol pred – Slovenskom. Hoci ho miloval snáď ešte viac. Zaľúbil sa doň niekde tu, v miestach, kde sa ukladáme ku krátkemu spánku.

„Potom sa ale čosi začalo diať s blaženou slovenskou zemou mojej mladosti. Sprvu nepozorovane, ale neskôr stále rýchlejšie a viac v nej pribúdalo zákazov, zápachov, tlsťochov, cudzincov, asfaltov.“ Pred vyše 40 rokmi stanoval na konci tatranskej doliny, jedlo na celý mesiac si priniesol na chrbte a štyri týždne nikto neprešiel daždivou dolinou. „Dnes? Škoda slov! Urážalo ma skrývať sa ako vyvrheľ v horách, v ktorých som kedysi býval sám a nikomu som neprekážal. Ako plaché zviera som cítil: prišiel čas odtiahnuť o kus ďalej.“

Ilúzia divokosti, ktorou sa opájame, Nevrlého uráža. „Keby vstali z hrobov stáročia mŕtvi domorodci horného Uhorska, zaplakali by nad prírodou svojho Slovenska, ako som ju – v jej domnelej divokosti – poznal pred rokmi ja. Tá divokosť by sa im zdala úbohá a chudobná. Nenašli by v lesoch divoké zubry.“

A naši potomkovia už nemusia nájsť v lesoch divoké hlucháne! Ale, paradoxne, môžu byť nadšení. Ako bol v určitom momente nadšený Nevrlý. Dnes my. Martin sa pomrví v spacáku. „Narodíme sa v nejakom okamihu. Začneme spoznávať prírodu, myslíme si, že sú to najkrajšie miesta, rozplývame sa a potom počas svojho života vidíme, ako sa to všetko ničí. Ale to ničenie sa nezačalo teraz. My sa len narodíme v nejakom bode zničenia.“

Horkú pointu priniesol pred tromi rokmi film The Swan režiséra Jonáša Karáska, spoluzakladateľa iniciatívy My sme les. Zbieral ceny po celom svete.

Podobne, ako túžime zazrieť hlucháňa, Clara, fotografka z budúcnosti, stopuje labuť. Je to však už zmenená, znetvorená labuť, rovnako ako biotopy, v ktorých žije – Clara ju stopuje na smetisku a v stoke. Prostredie pre súčasníka ohavné, pre Claru z budúcnosti oáza krásy. Nejde len o to, že mnohé druhy a prostredia kvôli nám, ľuďom, už nebudú. Ale zabudne sa na ne. Okamih zničenia človek nakoniec len premenuje na začiatok novej krásy.

Dych sa mení na dym. Dvojhodinový spánok na ilúziu bez snov.

Tok

Bez slov. Bez snežníc, bez baterky, bez akéhokoľvek svetla. Pritiahli mraky. Bez oddychu sa snažíme s Martinom pomedzi mátožné stromy držať krok. Vlní sa ako lovec. Tuhne, načúva, mlčky ukazuje sotva zreteľné hluchánie stopy, v prstoch mrví kohútí trus. Je ťažké uveriť, ako to v absolútnej tme dokáže vnímať a pritom preskakovať kalamitu, ktorá sa zdá byť protivnejšia než včera. Nohy sa prepadávajú v snehu, lovec splynie s tieňmi. Blúdime. Chytáme sa v tme čohokoľvek. Márne. Sú asi dve hodiny ráno.

Andrej Barát, reportér, redaktor, ekológia Čítajte rozhovor Andrej Barát: Víťaz Novinárskej ceny bráni medvede

„Nájdi si miesto. Zasadni alebo si ľahni! A nesmieš sa celé hodiny pohnúť. Ani najtichší zvuk! Dokážeš to?“

Do premočených nôh strieľajú kŕče. Zips na spacáku sa pokazí. Cez medzery sa plíži zlomyseľný mráz. Najskôr jedna, dve na nose a už všade pichajú kvapky. Viečka sú z olova.

„Vstávaj! Ty si spal?! Veď si ich mal päť metrov od seba! Koľko tu bolo kohútov!“ lomcuje Martin. Neveríme. Ukazuje zábery na kamere. Únava je najsilnejší nepriateľ. Zúfalstvo je prislabé slovo.

Treba nájsť sily, jedlo a suché oblečenie na druhý pokus. Druhý deň. A iný, no podobne „suchý“ les. Znova nočné trápenie skrz kalamitisko, ktoré človeka nie a nie pustiť si k telu. Volíme inú taktiku. Máj pokročil, sliepky na tokanisku nebudú, a tak ich nebudeme rušiť. Celú noc na nohách budeme hrať s kohútmi starú hru.

Hlucháň na krátky okamih počas toku ohluchne. A práve túto chvíľu možno využiť na krátke prískoky. Sekunda, najviac dve. Po dopade treba stuhnúť. Nesmie konárik prasknúť pod topánkou, bunda zašuchotať, inak je všetko stratené.

Ruky aj nohy mravčia. Na lopatkách sa zrazu treba poškriabať. Ako veľmi. Začujeme ho! Sprvu nezreteľné vzdialené tok, tok. Martin odhaduje smer. Teraz! Skok! Tok, tok! Skok! Telo vo vytržení odrazu samo vie, čo treba robiť, preskakuje nemožné figúry. Pri poslednom skoku tesne míňame ostré suché pahýle nabrúsené proti všetkému. No sme pri ňom. Objavuje sa dokonca ďalší kohút.

Tok splýva s údermi srdca. Hlucháň vydá zvuk, akoby strelilo šampanské. A nakoniec brúsi kosu. Na koho? Kto má odvahu vypočuť si jeho posledné volanie?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
6 debata chyba
Viac na túto tému: #ohrozený druh #hlucháne #hlucháň