Spiš ukrýva plno pokladov: Navštívte stredovekú Spišskú Sobotu a kaštieľ Strážky

Rozmýšľate, kam v sobotu vyraziť na výlet? Hoci aj do rozkošnej Spišskej Soboty, kedysi najvýznamnejšieho hornospišského mesta, ktoré je od roku 1946 mestskou časťou Popradu. Na námestí aj v miestnom Podtatranskom múzeu objavíte množstvo zaujímavého. A za návštevu stojí aj kaštieľ v neďalekých Strážkach s krásnou knižnicou a obrazmi Ladislava Mednyánszkeho.

, 06.06.2021 06:00
kostol sv. Juraja Spišská Sobota Foto: ,
Kostol sv. Juraja z polovice 12. storočia je najstaršou stavbou Spišskej Soboty.

Hneď ako človek príde na spišskosobotské námestie, srdce mu zaplesá. Jeden domček krajší ako druhý, v mnohých sídlia kaviarne sympatických mien – napríklad Café&Strudel, a aj keď práve nemajú štrúdľu, pri ich snehovej torte Pavlova s čerstvými jahodami na to návštevník hneď zabudne. Koniec koncov, štrúdľu si predsa môže dať vo Viedni.

Pri pití kapučína sa dobre kochá architektúrou. Spišská Sobota vznikla v prvej polovici 12. storočia na Via magne, čiže Veľkej ceste. Po pôvodných slovanských osadníkoch prišli neskôr nemeckí kolonisti z územia južného Rýna. Mestské práva získala Spišská Sobota v roku 1271 (prvýkrát bola zmienená už v roku 1256) a ako názov napovedá, v sobotu sa tu pravidelne konávali trhy.

Spišská Sobota a Strážky

Pozrite si, ako to vyzerá v Spišskej Sobote.

Fotogaléria
Kostol sv. Juraja z
		polovice 12. storočia je...
Dom, kde dnes sídli
		Podtatranské múzeum, kedysi...
+4Žiadne fajky, ale
		rúčky pánskych dáždnikov...

Práve vďaka trhom a remeselníkom získavalo mestečko významné postavenie. Artikuly pre najstaršie cechy súkenníkov, mäsiarov, obuvníkov – alebo po tunajšom šustrov – a krajčírov vydal poľský kráľ Žigmund August v roku 1551.

Pre zachovaný stredoveký charakter bola Spišská... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Spišská Sobota Pre zachovaný stredoveký charakter bola Spišská Sobota vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Prečo poľský? Pretože v rokoch 1412 – 1772 bola Spišská Sobota v zálohu Poľska. V 15. aj 16. storočí mestečko hospodársky prekvitalo, vybudovali mestský vodovod, renesančnú radnicu aj samostatnú kamennú zvonicu.

Kostol sv. Juraja, pôvodne neskororománsku dominantu námestia, goticky prestavali. Radnica, zvonica aj kostol sa krásne zachovali dodnes. Námestie bolo lemované jednoposchodovými kamennými meštianskymi domami, na okrajových uliciach stáli remeselnícke a garbiarske domčeky.

Na tabuli na námestí sa dnes návštevník dočíta, že v čase protihabsburských povstaní si Soboťania pospájali hospodárske budovy do súvislej línie, čím vytvorili opevnenie. Na miestach vstupov do mesta vybudovali kamenné poschodové brány.

Významnejšia ako Poprad

Neskôr mesto prežilo niekoľko požiarov, no ďalej hospodársky rástlo aj v 17. a 18. storočí. Koncom 19. storočia pribudol priemysel – vznikli menšie továrničky na spracovanie ľanu a kovov, súkromná elektráreň, pálenica a píla, Sporiteľňa piatich hornospišských miest, filiálka kežmarskej Zipser Bank (Spišskej banky) a katolícka Ľudová banka.

V roku 1876 sa Spišská Sobota stala mestom s magistrátom, bol tu volebný obvod, okresný súd, daňový úrad a iné menšie úrady. Dnešnému návštevníkovi, zvyknutému na európske veľkomestá, sa to zdá neuveriteľné – veď dnes nájde to najdôležitejšie zo Spišskej Soboty na jedinom, hoci malebnom, námestí, no kedysi bola Spišská Sobota významnejšia než Poprad, ktorého je dnes súčasťou. Ako je to možné?

Môže za to Košicko-bohumínska železnica, ktorú otvorili v roku 1871 – ktorá Spišskú Sobotu obišla a viedla cez Poprad. Ten práve vďaka železnici získal na význame – no na druhej strane sa možno práve preto Spišská Sobota uchovala v pôvodnej kráse. Od 1. januára 1946 je mestskou časťou Popradu. O štyri roky neskôr ju pre jej zachovaný stredoveký charakter vyhlásili za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Námestie z lega

Keď sa návštevník dostatočne pokochá exteriérom, môže zamieriť do tunajšieho Kostola sv. Juraja obdivovať hlavný oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče z roku 1516. Alebo sa pobrať opačným smerom, kde v starom meštianskom dome (má prvky z neskorej gotiky) nájde maličké, no o to zaujímavejšie Podtatranské múzeum.

Dom, kde dnes sídli Podtatranské múzeum, kedysi... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Podtatranské múzeum Spišská Sobota Dom, kde dnes sídli Podtatranské múzeum, kedysi patril rodine Wernerovej.

Dom kedysi patril rodine Wernerovej, ktorá sa venovala farbeniu kože, z ktorej sa potom zhotovovali odevy, obuv a rôzne úžitkové predmety. Niektoré miestnosti majú stropy ukončené klenbami so štukovou výzdobou. Na prízemí sa bývalo, na poschodí sa nachádzali skladové priestory, čo vraj bolo charakteristické pre prevažne remeselnícku Spišskú Sobotu.

V múzeu sa dozvieme, že mestečko malo najmenšiu rozlohu chotára, a preto sa remeselná výroba sústreďovala v domoch, kde dielne boli na dvore a sklady na poschodí. Na poschodí sa nachádzali aj komory, kde majitelia sústreďovali hospodárske plodiny, zásoby potravín, ale tiež pracovný materiál a hotové remeselnícke výrobky.

Dnes tu môžeme obdivovať najrôznejšie výrobky remeselníkov – od rôzneho náradia, podkov či krížov, kolies, kolísok až po medovnikárske formy či zvláštne kovové ryby – tie viseli pred obchodom mäsiara v čase pôstu a zvestovali, že vtedy sa tu dajú kúpiť ryby. V ďalších miestnostiach vidíme ukážky dámskeho aj pánskeho šatstva a to, čo vyzerá na prvý pohľad ako fajka, sú prekrásne vyrezávané rúčky pánskych dáždnikov.

Kdesi ďalej stojí starý drevený mangeľ a kovové čudo – prastarý vysávač firmy Atom. Keď zbehneme po schodoch dolu, okrem pozlátených sôch z kostola čaká vo vitríne prekvapenie – model celej Spišskej Soboty postavený z lega.

Hrad, PR článok, reklama, nepoužívať Čítajte viac Cestovanie po korone? Vyberte si bezpečnú dovolenku a spoznajte tajomstvá Bratislavy

V pivnici milá sprievodkyňa upozorní na slávne osobnosti späté s mestečkom – je medzi nimi madagaskarský kráľ Móric Beňovský, barokový rezbár Ján Brokoff, esperantista Tibor Sekelj, ale aj herec Ján Gallovič či chatár Ján Juraj Rainer, po ktorom sa vo Vysokých Tatrách volá známa chata. A potom vyjdeme na dvor múzea, kde nám pod pergolou ukážu tradičné poľnohospodárske stroje.

Ešte aj malá záhradka slúži ako galéria v prírode. Majú tu na ukážku minerály z regiónu – ešte aj kameň, v ktorom sa našiel odliatok lebky neandertálca zo susedných Gánoviec a tiež galériu siedmich drevených plastík. Také malé múzeum – a toľko zaujímavostí!

Mednyánszkeho Strážky

Milovníci umenia by na Spiši nemali vynechať kaštieľ Strážky, kde sa narodila barónka Margita Czóbelová (1891¤-¤1972) a kde možno obdivovať stálu expozíciu maliara Ladislava Mednyánszkeho, barónkinho strýka. Kaštieľ, ktorý patrí Slovenskej národnej galérii, obklopuje krásny park plný sôch, ktorým preteká rieka Poprad. Stavba kaštieľa je pozoruhodná sama osebe, vnútri návštevníci nájdu kolekciu portrétov 17. – 19. storočia. Je tu celá galéria majiteľov kaštieľa, rodov Horváth-Stansith, Szirmay, Mednyánszky a Czóbel, ako aj spišských rodín Csáky či Esterházy.

V kaštieli Strážky možno obdivovať stálu... Foto: Pravda, Katarína Sedláková
kaštieľ Strážky V kaštieli Strážky možno obdivovať stálu expozíciu maliara Ladislava Mednyánszkeho.

Jar Strážkam vyslovene svedčí. Ako pripomínajú znalci Mednyánszkeho, tento významný maliar (1852 – 1919) bol človek so zložitou povahou, ktorý sa prírodou nielen inšpiroval, no slúžila aj ako akýsi terapeutický prostriedok pre jeho krehkú dušu. Napríklad 10. februára 1914 si vo svojom denníku napísal: „Z Margitinho mosta som dlho hľadel na nakopený ľad, ktorý mi pripomínal ranú mladosť, Strážky a Poprad. Opäť ma prekvapila melanchólia jari, sladká ako neraz predtým, ale bolestivo sladká. Cítil som, akoby sa po dlhom spánku prebudilo moje vnútorné ja."

V kaštieli možno obdivovať Mednyánszkeho krajinomaľby so stromami, ale tiež portréty jeho blízkych. Dozvieme sa tu, že si dobre rozumel so sestrou Miri. Tá vedela, že keď Ladislava postihla chmúrna melanchólia, utiekal sa do spoločnosti stromov a tam hľadal pokoj a naberal duševnú silu. Ladislav tvrdil, že akú náladu má príroda, takú náladu má i on.

Miri spomínala na poslednú návštevu brata v Strážkach na jar v roku 1918, po pobyte na fronte: „Začiatkom marca a s kratšími prestávkami tu strávil celé leto. Na jar podnikal dlhé prechádzky, tešil sa z prebúdzajúcej prírody, kreslil a maľoval pestrofarebné máje a Tatry z okraja tunajšieho lesa.“

V Strážkach prežil Mednyánszky väčšinu detstva a neskôr sa sem neustále vracal. Práve v Strážkach mal jediný stály ateliér, ktorý mu dal postaviť jeho otec nad hospodárskym krídlom kaštieľa. Dnes si tu môžeme zblízka pozrieť diela z jeho raného obdobia, aj obrazy z 80. rokov 19. storočia – lesné zákutia, postavy na moste, krajinky, portréty. Zaujme ojedinelá kolekcia nedokončených portrétov, ktoré Mednyánszky po zachytení základnej podoby portrétovaného nechal v rozpracovanej podobe.

Posledná časť diel reaguje na pohnuté obdobie okolo roku 1895, keď zomrel Mednyászkeho otec. Umelec sa vyrovnával so smrťou, a tak často maľoval motívy smrti, duchov a melanchólie. Sú tu tiež obrazy s témou vojny. Mednyánszky počas prvej svetovej vojny ako vojnový kresliar zachytil nielen hrôzy vojny, ale aj bežný život v táboroch. Okrem tvorby Ladislava Mednyánszkeho v Strážkach spoznáme aj diela jeho žiaka, spišského maliara Ferdinanda Katonu (1864 – 1932), ktorý sa Mednyánszkym do veľkej miery inšpiroval.

Príroda aj paholci

Strážky boli obľúbeným motívom Mednyánszkeho tvorby. Maľoval tunajšiu renesančnú vežu aj okolie kaštieľa, park, prírodu, ohyb rieky Poprad pri Strážkach. Kurátorka expozície Katarína Beňová píše, že Strážky vyhovovali jeho samotárskej povahe. Celé hodiny sa tu mohol túlať po okolí a študovať premenlivosť prírody. Spočiatku pod vplyvom barbizonskej školy maľoval lesné interiéry, zákutia, jednoduché pohľady do krajiny. Zobrazoval rád stromy či cestu, ktorá sa zužuje do jedného bodu kompozície.

Ako sa stával zručnejším maliarom, sústredil sa na nočnú krajinu, prírodu počas hmly, búrky, dážď, brieždenie. Popritom pozoroval prírodu a viedol si o tom denník. Pri kresbách a náčrtoch prírody si robil poznámky o svetle v danej situácii alebo uvádzal čas, kedy vznikol náčrt (ráno, brieždenie, západ slnka). Okolo roku 1900 pod vplyvom impresionizmu maľoval svetlé rozkvitnuté sady a vinice. Odpútal sa od pochmúrnych tmavých kompozícií a používal jasnejšie odtiene farieb.

Popri prírode maľoval aj portréty paholkov, sedliakov, kočišov, robotníkov, tulákov. Zaujímali ho jednoduchí ľudia a v denníkoch si viedol zápisky o pozoruhodných charakteroch ľudí, s ktorými sa stretol. S niektorými sa priatelil a podporoval ich počas celého života. V Strážkach sa tiež dozvieme, že jeho sestra, barónka Miri Czóbelová, usporadúvala v kaštieli salóny – pravidelné stretnutia umelcov a literátov. Prítomný bol aj Ladislav, ktorý priateľom dával v rámci tohto „cirkusu" zvieracie mená.

V kaštieli Strážky je aj takmer 500-ročná... Foto: SNG
foto knižnica Strážky V kaštieli Strážky je aj takmer 500-ročná knižnica s tisíckami cenných zväzkov.

V Strážkach si možno pozrieť napríklad Portrét švagra Štefana Czóbela, Portrét priateľa (spisovateľa Zsigmunda Justha) – toho identifikovali na základe fotografického materiálu z Mednyánszkeho pozostalosti v archíve Slovenskej národnej galérie. Kunsthistorici dodávajú, že o blízkom vzťahu Justha k Mednyánszkemu svedčí, že spisovateľ opísal umelca vo svojom románe Fiumus z roku 1894 – pod menom Lipót Czobor).

Nuž a napokon v kaštieli možno spoznať aj osud Mednyánszeho netere, barónky Margity Czóbelovej, ktorá tiež rada maľovala. Po roku 1948 zachraňovala rodinný majetok, kaštieľ, takmer päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov, rodovú obrazáreň či obrazy svojho strýka Ladislava. Pre príslušnosť k maďarskej národnosti jej po druhej svetovej vojne zobrali občianstvo. Prežila ťažké časy a mnohé príkoria, no vďaka jej obetavosti dnes možno navštevovať kaštieľ a jeho významné výtvarné zbierky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Strážky #Spišská Sobota #Podtatranské múzeum #Ladislav Mednyánszky #kaštiel