„Viete, čo je najhoršie? Že pôda už ani nevonia. A ako kedysi voňala,“ povzdychne si česká ambasádorka zdravej pôdy Ivana Šindelková, kým sa štverá hrachovým poľom. Nos prezradí, že pôda má veľký problém. Napovedá, že vesmír skrytý v pôde nepracuje. Ak by pôdne huby, mikróby a korene na celom svete normálne pracovali, nemuselo by to s klímou byť až také zlé. A vylučovali by vôňu. Nie závan hniloby ani kyslastý puch, ale tú úžasnú zemitú vôňu. Čo ak práve takto vonia nádej?
Pobozkajte zem. Tak znie názov dokumentárneho filmu Kiss the Ground z roku 2020, ktorým sprevádza Woody Harrelson (dá sa vidieť zadarmo). Je v ňom niekoľko diskutabilných momentov, no hlavný odkaz je silný. Snaží sa presvedčiť, ako môže obyčajná pôda pomôcť v boji proti zmene klímy. Predseda Poľnohospodárskeho družstva Krakovany Róbert Dohál berie do rúk hnedú matériu s hlbokým citom.
V chotári, ktorý spravuje, sa snaží pôdu už vyše desať rokov regenerovať. Robí všetko preto, aby sa pôda znova nadýchla, napila, aby žila. Čo také robí? Zasmeje sa. „Nič. Neoriem.“
A výsledok? Potraviny z pôdy, ako je táto, nevyrastali pod záľahou priemyselných hnojív a chemických postrekov. Z takéhoto poľa sa do okolitej krajiny nešíri otupujúce sucho. 17. jún patrí Svetovému dňu boja proti rozširovaniu púští a sucha. Ak sa nič v prístupe k pôde nezmení, obrovská púšť bude k obyvateľom Slovenska oveľa bližšie, ako sa im dnes zdá.
Dohálovo pole vodu nestráca. Z takéhoto poľa sa po búrkach nevalí na dedinu pohroma – povodeň. Dôkazy sú vryté do krajiny. Kráčame k horizontu, aby sme sa presvedčili na vlastné oči. Kým tam dôjdeme, dozvedáme sa, že takéto hoci maličké pole je napokon kľúčom k oveľa väčšiemu rébusu. Je dôkazom, že aj farmár môže pohnúť svetom.
Dve krízy. Jedno riešenie?
Polia nielenže nevoňajú. Polia stíchli. Starý kombajnista rozpráva o tom, ako kedysi žal pomaly. Pomaličky, aby spred kosy stihli vybehnúť všetky jarabice. „A že ich tam bolo!“ A dnes? Podľa štúdií ornitológov ich počet klesol od roku 1973 o 96 percent!
Z poľnohospodárskej krajiny sa v desivých počtoch vytrácajú stehlíky, sláviky, lastovičky, obyčajné vrabce. Vrcholí kríza biodiverzity. A s ňou, ruka v ruke, nad hlavou ľudstva poskakuje kríza klímy. Obe sa prelínajú, aj ich riešenia.
Som presvedčený o tom, že život v pôde je bohatší ako v moriach. Tak prečo ho nechrániť?Róbert Dohál, predseda PD Krakovany
Dohál pripomína prelomovú Konferenciu OSN o zmene klímy v Paríži v roku 2015. Zástupcovia sveta sa dohodli, že „my všetci“ urobíme všetko preto, aby sme udržali oteplenie planéty pod 1,5 stupňa. Ak to nedokážeme, ekosystémy skolabujú. A civilizácia tiež. Zatiaľ stále smerujeme k otepleniu o 3 až 4 stupne.
Je kľúčové znižovať emisie na nulu. Lenže to vôbec nestačí. S emisiami treba ísť „pod nulu“, treba ich zachytávať. Elektromobily emisie znížia, ale žiadne navyše nezachytia. Solárne panely, veterné turbíny emisie tiež znížia, ale neodoberú z atmosféry ďalší uhlík. Všetky tieto inovácie sú nevyhnutné. Ale stále je to málo. Ľudstvo musí vymyslieť spôsob, ako z atmosféry odsávať CO2. Vlastne nemusí, už pred miliónmi rokov to vymyslela príroda. Na začiatok stačí vážiť si pôdu.
Sloboda pre krajinu
Málo sa podľa vyštudovaného zootechnika Dohála pripomína fakt, že na konferencii v Paríži sa intenzívne rokovalo o pôde. O jej schopnosti pomôcť vstrebať uhlík, ktorý ľudia cez fosílne palivá a odlesňovanie vypúšťajú a ktorým planétu nebezpečne zohrievajú.
Rokovania viedol francúzsky minister pôdohospodárstva Stéphane Le Foll. Spolu s najstarším výskumným ústavom v Európe, ktorý už asi 80 rokov skúma pôdu, francúzskym inštitútom INRA, prišli na konferenciu s iniciatívou pod názvom 4 ku 1 000 (4 per 1 000). Planéta sa prehrieva, pretože človek svojou činnosťou vypúšťa do atmosféry viac uhlíka, než dokážu pojať ekosystémy Zeme. Každý rok sa do atmosféry vypustí nadbytočných 4,3 miliárd ton uhlíka. Stačí pritom málo a pôda by dokázala celé toto nadbytočné množstvo uhlíka pohltiť. Dá sa to, „ak zvýšime množstvo uhlíka v pôde každý rok iba o 0,4 percenta,“ povzbudzujú autori iniciatívy na stránke 4p1000.org.
Čítajte viac V Európe nemiznú, ale dokonca pribúdajú pralesy!
Pripomeňme, že iniciatívu na začiatku nepodpísali najväčší producenti emisií. USA, Čína, India. K iniciatíve sa dosiaľ nepridalo ani Slovensko.
Konkrétne kroky sú jednoduché. Stačí nenechávať holé oráčiny, treba do nich zasiať medziplodiny, aby boli zelené. Treba rešpektovať prirodzené procesy v lesoch, rozvíjať agrolesnícke postupy… A povzbudiť pastvu, vypustiť zvieratá do voľnej krajiny. Nie, kravy a mäso vôbec nie sú zlé! Zlé je, že sme ich zamkli do maštalí. Odstavili sme ich od interakcie s pôdou.
Takto pozmenená krajina zrazu neprodukuje žiadne emisie navyše, ale, naopak, ešte ich aj zachytáva. A do takejto krajiny sa vracia hmyz. S hmyzom vtáky, dravce. Biodiverzita. Ale ako je to všetko možné?
Neprebádaný vesmír
Živá pôda šteklí predstavivosť, pokúša jej hranice. Je stále neprebádaná, stále nepoznáme väčšinu organizmov, ktoré v nej žijú, a väčšinu procesov, ktoré v nej prebiehajú. Vedci však vedia zatiaľ aspoň toľko, že ak by človek chcel na ploche rozprestrieť jedno drobné zrnko prirodzenej pôdy, jeden gram humusu, mal by pred sebou koberec s rozlohou neuveriteľných 900 štvorcových metrov. Čo predstavuje vidiecky dom aj so slušným pozemkom. Aké bohatstvo v jedinom zrnku pôdy! Táto pozoruhodná konštrukcia drží pohromade len vďaka pôdnemu životu. Práve do tohto úžasného priestoru dokáže pôda pojať vodu a uhlík. Ak jej človek neubližuje.
Pred našou návštevou polí v okolí Piešťan pršalo asi dva týždne, konkrétne v tejto lokalite to bolo spolu 107 milimetrov. Počas jednej búrky 16 milimetrov za 15 minút. Ktosi nariekal – prívalové dažde. „Povedzme si pravdu, pred 30 rokmi by ľudia povedali – záhradnícky dáždik. Lenže dnes nám takýto záhradnícky dáždik kdekoľvek na Slovensku vyplavuje dedinky. Prečo?“ pýta sa Ľubomír Marhavý, odborník na pôdu, ktorý kráča spolu s nami.
Ľudia v uplynulých desaťročiach intenzívnym hospodárením výrazne oslabili pôdu. Najmä jej schopnosť zadržať vodu. „Začal by som úplne inde. A vlastne na samom začiatku. Na základnej škole som sa učil – aké sú zložky živej prírody? Zvieratá, rastliny. A neživej? Voda, vzduch a – pôda! A to hovorí za všetko. Je to nezmysel. Nie je nič živšie ako pôda!“ presviedča Dohál.
„99 percent poľnohospodárov u nás je presvedčených, že tomu rozumie. Pritom nevedia nič. Neživá príroda, takto k pôde pristupujú. Zas a znova do nej idú pluhom, železom ju rozmlátia na prach. A utužia. Veď ich to profesor takto učil na vysokej škole. A výsledok? Vyrobili sme púšť. Zničili sme život v pôde. Znížili sme jej schopnosť brániť sa proti negatívnym vplyvom. Príde dáždik, letná búročka a splachuje stovky ton pôdy z hektárového poľa,“ hovorí Dohál. Ale prečo on začal hospodáriť inak? Nie je za tým len život v pôde.
Pokušenie
Inšpirácia sa zablysne, keď je na stáži v USA. Listuje si v ročenke o stave amerického poľnohospodárstva z roku 1991. A tam tabuľky. Obrábanie pluhom – 1,7 percenta pôdy. „Zostal som v šoku. Prečo sa u nás vtedy oralo na 100 percentách pôdy?“
Neskôr sa mu dostane do rúk výňatok zo skrípt Environmentálna mikrobiológia z roku 2013, vydaných Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave (autorkou je Alexandra Šimonovičová a kolektív). „Dočítal som sa, že pre tvorbu humusu sú kľúčové huby, ktoré pracujú za dostatku vzduchu. A vtedy som si uvedomil ďalšiu vec. Keď zatlčiete drevený kôl do zeme, kde odhnije? Asi iba centimeter nad zemou a päť centimetrov pod zemou. Hlbšie nie. Čo to znamená? Že je zbytočné čokoľvek zaorávať do pôdy. Stačí to na ňu ukladať. Tam hore, v tých najvrchnejších vrstvách, sa odohráva kľúčový rozklad. Tam, kde je dostatok vzduchu,“ pokračuje Dohál.
Foto: RÓBERT DOHÁL
Rozpráva o poznaní, ako rastliny pumpujú vďaka fotosyntéze cez korene do zeme cukry. Vytvárajú si zásoby? Kdeže, obchodujú s baktériami. Je to podobné ako s človekom. Človek nedokáže priamo stráviť zeleninu, mäso, mlieko. Vie rozmelniť potravu na drobné kúsky, ktoré ďalej odovzdá baktériám v žalúdku. Ľudské telo potom vstrebe látky, ktoré po bakteriálnej hostine zostanú (opisuje to aj film Kiss the Ground). Rovnaký biznis uzavreli rastliny s baktériami. Dodajú im cukry, baktérie okrem toho prijímajú zo vzduchu dusík, budujú proteíny. Zomrú, ich telá sa rozkladajú na dusíkaté látky, a až tie dokážu vstrebať rastliny.
„Ak zistíte, čo sa v pôde naozaj deje, zrazu máte pokušenie nedávať 500 kíl hnojiva k tvrdej pšenici a ku kukurici,“ rozpráva Dohál. „Bežný agronóm vám povie, že to nie je možné. Ale keď si prečíta tieto skriptá, pochopí, že živín v pôde je dostatok. Na milióny rokov! Ak nezabijete baktérie v najvrchnejšej vrstve, máte tam dusíka, koľko chcete. Čím viac baktérií, tým viac ich umrie a tým budete mať viac dusíka. To je celé kúzlo.“ Hocikde kopneme rýľom. Všade dážďovka.
Zarobí viac
Pokušeniu neodolali. Pred piatimi rokmi prestali na družstve v Krakovanoch na jednej parcele úplne hnojiť. V roku 2019 mali úrody ako všade inde, mäkká pšenica šesť ton na hektár, tvrdá päť. Kukuricu už nehnoja vôbec. Vlani pozberali 10,2 tony. „Na celom podniku už niekoľko rokov nehnojíme draslíkom a fosforom. Prišli k nám výsledky rozborov z Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho. Máme o 20 percent viac draslíka, rovnako aj fosforu. Odkiaľ sa tam zobrali?“ usmieva sa Dohál.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ak sa naozaj dá farmárčiť s minimom postrekov a hnojív, prečo tak nerobí každý?
Agronóm Marcel Sako naznačí riziko. Len čo sa farmár pustí do regeneratívneho alebo bezorebného poľnohospodárstva, prvé roky pôjde ekonomicky dole. „Podľa odborníkov trvá tri, päť, niekde osem rokov, kým sa pôda začne obnovovať. Vydržíš, keď tvoj obrat klesne? Tohto sa farmári boja.“
Dohál však zakontruje, že pokles úrody sa dá vyrovnať poklesom nákladov. Regeneratívne poľnohospodárstvo znamená, že sa po poliach pohybuje menej strojov. „Dnes spotrebujeme od 43 do 47 litrov nafty na hektár. A nie 120, ako je to inde bežné.“ V máji v roku 2020 vyšla v časopise Global Change Biology štúdia vedcov z Michiganskej štátnej univerzity, podľa ktorej bezorebné techniky prinášajú farmárom z dlhodobého hľadiska vyššie výnosy. Overovali to na poliach 30 rokov.
„Je pravda, že štúdie zo sveta hovoria o počiatočnom poklese výnosov o 10 až 20 percent. Lenže hneď na začiatku dokáže podnik ušetriť 30 až 40 percent nákladov,“ dodá Marhavý. V Krakovanoch ušetrili v rokoch 2013 až 2015 vďaka zmene hospodárenia dokopy 50 percent nákladov. Na viacerých parcelách už viac rokov nepoužívajú žiaden herbicíd ani fungicíd. A už sme písali, že takmer úplne vyradili hnojivá. Nedávajú ich do pôdy aj preto, aby nepokrivili pôdny sociálny systém.
Lenivá (pôdna) spoločnosť
Čo sa stane, keď sa pole pohnojí priemyselným hnojivom? Ambasádorka zdravej pôdy Šindelková odkáže na ľudskú spoločnosť. „V súčasnosti sme my ľudia na hranici maximálnej lenivosti. Prečo? Lebo máme všetko poruke. Máme inteligentné telefóny, nemusíme sa snažiť. Keď dáte do pôdy hnojivo, aj rastliny zlenivejú.“
Ak rastlina nájde živiny vo vrchných 20 centimetroch, tiež sa nebude namáhať a ťahať korene do väčších hĺbok, aby živiny hľadala. „Hnojením pokrivíme spoločnosť v pôde. Pretože ak rastliny prestanú koreniť hlbšie, preruší sa transport cukrov do hlbších vrstiev. A mikroorganizmy, ktoré vo väčších hĺbkach žili, umierajú, lebo im rastliny už neposúvajú cukor vyrobený zo slnka,“ vysvetľuje pedologička. Celé mikrobiálne civilizácie sa rozpadajú, s nimi sa rúcajú štruktúry, ktoré viazali vodu a uhlík, a zase zostáva len prach a púšť.
Ale toto nie sú nové poznatky. „Niežeby ostatné podniky nepoznali regeneratívne poľnohospodárstvo či bezorebné techniky alebo žeby to nechceli skúšať. Nie je to len o strachu vyskúšať niečo nové. Mnohé je dané politikou. A napríklad aj nastavením dotácií v Európskej únii. Pretože čo je cieľom poľnohospodárstva?“ pýta sa agronóm Sako.
Vyrábať potraviny a udržiavať krajinu – znie pohotová odpoveď. „Dobre, ale čo je dnes skutočným cieľom? Dosahovať zisky. Nepozerať na to, v akom stave je pôda, nehľadieť na prírodu. Ide sa na výkon, na dotácie. A ešte – kúpiť suseda, rozširovať sa.“ Práve v poslednej vete prezrádza Sako silnú farmársku „zbraň“.
Čítajte viac Ako zachrániť klímu, vodu, potraviny? Neorať polia!
Družstvo v Krakovanoch malo na začiatku 730 hektárov. Dnes 640. Za 10 rokov prišli o 90 hektárov pôdy. Prečo?
„Nestarajú sa o pôdu. Neorú poctivo. Pôda stráca úrodnosť. O 10 rokov to bude púšť a my ju nebudeme chcieť od vás odkúpiť,“ cituje Dohál z listu, ktorý rozposielalo susedné družstvo vlastníkom parciel. „Tak sa pozrime, kto vyrába púšť.“ Dokráčali sme. Pred nami sa rozprestiera jeden kopec a na ňom dve polia. Na jednom sa dlhé roky rôznym spôsobom, hoci minimalizačne, no predsa, kyprila pôda, druhé sa už niekoľko rokov „neobrába" klasicky, iba sa pestujú plodiny. Robí sa iba priama sejba. Dve polia, ktorým počasie nadelilo rovnaký svit, rovnaký dážď, naposledy rovnakú búrku so 16 milimetrami zrážok. Rozdiel bije do očí.
Dedovia robili zle?
Z poľa, ktoré sa kyprilo, vedie bahnisté riečisko. Vinie sa krajinou až dole k dedine. Na poli bez orby je – nič. Žiadna erózia, žiadne stopy po vode, ktorá by rýchlo utekala. Na tomto poli voda po búrke vsiakla. Vďaka živej pôde.
„Priemer vodozádržnej kapacity na slovenských pôdach je 350 litrov na kubický meter. A teraz vidíte, že niekde spadne ani nie 20 milimetrov a voda uteká preč. Inde si všimnite, ako aj po slabých zrážkach stojí voda na poliach. Stojí, pretože pôdny život je v nich natoľko oslabený, že voda nemôže vsiaknuť. Ako by na tom bola naša krajina, keby naše pôdy boli zdravé?“ zahľadí sa Marhavý.
„Lenže ľudia stále žijú v predstavách, že sa musí orať. Veď môj dedo oral! Ja sám som mal problém sa s tým vysporiadať. Keď som na začiatku videl, ako sejú priamo do strniska, povedal som si, že to nemôže dopadnúť dobre. Chcelo to čas. Mne to trvalo 15 rokov, kým som pochopil, že to, že naši dedovia orali, nebolo dobre,“ priznáva agronóm Sako.
Naozaj nebolo dobre, ako robili dedovia? Zaujímavé, či si kládli túto otázku slovenskí poľnohospodári, ktorí v 90. rokoch 20. storočia nakupovali prvé bezorebné sejačky, ktoré sa objavili na trhu. Na tieto stroje boli vtedy najvýhodnejšie dotácie. Bezorebné poľnohospodárstvo nie je žiadna novinka. Slovenskí farmári ho skúšali už pred 30 rokmi, nebolo ich málo, pripomínajú to práve zvláštne sejačky na dvoroch. Ktoré však roky stoja a hrdzavejú. Použili sa raz. Farmári to po jednom roku vyhodnotili, že systém bez orby je na nič. V čom bol problém?
„Nezmenili návyky. Naďalej jazdili s ťažkými kombajnmi, kamiónmi, vlečkami po roli. Umlátili roľu do bezvedomia. Je úplne prirodzené, že ich nasledujúcu jar čakala katastrofa. A tak sa museli vrátiť k orbe,“ hovorí Dohál.
Podľa neho nestačí kúpiť len drahý stroj, ak farmár nezmení filozofiu. Ak neurobí kľúčový krok. „Ak nenahradí orbu koreňovým systémom rastlín.“ Práve medziplodiny zabezpečia to, čo človek mylne očakáva od orby – zúrodnenie, prevzdušnenie, zlepšenie vsakovanie vlahy.
Nerobiť nič znamená nerobiť nič zlé
„Niekto si myslí, že nič nerobím. Že si len sedím, pošlem sejačku a hotovo. Lenže takéto hospodárenie je náročné na rozhodovanie,“ schádza po poľnej ceste Dohál. Napríklad: na sklonku jesene a na začiatku zimy bola zem mokrá od dažďov. Bolo však treba robiť.
„Čo spraví väčšina farmárov? Nerieši to. Veď treba stihnúť agrotechnický termín. Už to malo byť zasiate! Ťažká technika nabehne do rozbahneného poľa, utlačí, zhutní pole a zanechá obrovské koľaje,“ opisuje Marhavý, ukazuje fotografie, pred niekoľkými mesiacmi nás po podobných koľajach povodil. Civí z nich katastrofálna erózia. Voda opäť aj pri slabučkej zrážke steká a zaplavuje.
Foto: Andrej Barát, Pravda
V Krakovanoch radšej počkali so sejbou pšenice do noci medzi druhým a tretím decembrom, keď pôda trochu primrzla. „V roku 2016 sme takisto mlátili kukuricu v noci. Od 11. večer do rána do 8., keď primrzlo. Pôda je prioritná, vždy pozeráme na to, aby sme jej neubližovali,“ hovorí Dohál.
Neexistuje paušálne riešenie. To, čo funguje v Krakovanoch, nemožno odkopírovať pri Topoľčanoch. „Ale ten princíp nezasahovania do pôdy, že človek sa musí prispôsobiť pôde, a nie pôda človeku, ten je platný všade a overený vo svete. Neexistuje pôda, na ktorej by sa regenerácia robiť nedala,“ mieni Dohál a zadíva sa priamo do očí.
Pôda zrkadlí zdravie spoločnosti
„Som presvedčený o tom, že život v pôde je bohatší ako v moriach. Tak prečo ho nechrániť?“ Najnovšie výskumy ukazujú, že to nie je len otázka súvisiaca s vodou, uhlíkom, biznisom, klímou. Ale aj so zdravím populácie.
Robert Beelman, expert na antioxidanty z Pennsylvánskej štátnej univerzity, sa bližšie pozrel na jednu zaujímavú látku, l-ergotioneín, ktorý by mala zdravá strava obsahovať. Prezýva ho Ergo. Jeho nedostatok zvyšuje riziko zápalov a môže spôsobovať predčasné starnutie. Ergo však produkujú len pôdne baktérie a odovzdávajú ho hubám, ale napríklad aj ovsu.
Beelman vo svojich pokusoch zistil, že na poliach, kde sa neoralo, bol obsah Erga o 25 percent vyšší ako na poliach, ktoré sa obrábali. Beelman je presvedčený, že je to preto, že pri obrábaní sa v pôde naruší sieť húb a mikróbov.
Ergo je pritom len jednou z mnohých látok, ktoré vznikajú výlučne v pôde a ktoré ovplyvňujú zdravie človeka. O Beelmanovom výskume píše americký denník The Washington Post. Prináša tiež citát pedológa Billa Robertsona z Arkansaskej univerzity. „Zdravie pôdy je verejným zdravím.“ Pravdu o pôde neodhalí len čuch. Ale aj chuť.
Foto: RÓBERT DOHÁL