Pardubice: V znamení koňa a perníka. V Slatiňanoch profesor Bílek zachránil vzácne čierne kone

Keď sa človek ocitne na Pernštýnskom námestí v Pardubiciach, má pocit, akoby tridsiatka rozkošných domov bola z perníka. Jeden krajší ako druhý. Na jednej fasáde sedí na koni svätý Václav, na druhej Jan Žižka, barokový Dom u Jonáša zasa zdobí reliéf veľryby.

, 24.07.2021 06:00
Pernštýnske námestie Pardubice Foto: ,
Pernštýnske námestie v Pardubiciach.

A hoci tradícia pernikárstva siaha v Pardubiciach až do 16. storočia, v erbe má mesto späté so svetoznámymi dostihmi Veľká pardubická polovicu koňa. Slávne čierne starokladrubské kone chovajú v neďalekých Slatiňanoch.

Pardubice sú prekrásne starobylé mesto, o ktorom je prvá zmienka už z roku 1295. Mesto, ktoré máme dnes neodmysliteľne spojené s perníkom, zažilo najväčší rozmach po roku 1491, keď ho kúpil najmocnejší šľachtic a najvyšší hofmajster Českého kráľovstva Vilém z Pernštejna.

Ten si Pardubice zvolil za centrum svojho panstva a začal si tu budovať sídlo zodpovedajúce jeho postaveniu. Honosná výstavba dala vzniknúť českému prísloviu „skvie sa ako Pardubice“. Bývalý hrad dali prestavať na pohodlný palác a obohnali ho mohutným opevnením. Dnes sa pred belostnými múrmi hradu prechádzajú pávy.

V Pardubickom zámku majú aj najstarší český akt... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pardubice zámok V Pardubickom zámku majú aj najstarší český akt - Fortunu Volubilis teda Šťastenu vrtkavú.

Nemenej nádherné je renesančné Pernštýnske námestie, ktoré je od roku 1964 mestskou pamiatkovou rezerváciou. Návštevník sa naň dostane Zelenou bránou, ktorej priečelie zdobí reliéf od Bohumila Vlčka z počiatku 20. storočia podľa predlohy Mikoláša Aleša. Brána je vo veži vysokej 60 metrov. Koho neodradí 160 schodov vedúcich na vyhliadku, ten sa zhora môže pokochať skvelým výhľadom nielen na Pernštýnske námestie, ale v diaľke zbadá na kopci aj hrad Kunětická hora – kde pôvodne sídlili Pernštejnovci, a pri peknom počasí vidno aj Krkonoše.

Pardubické krematórium účinkovalo vo filme... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
krematórium Pardubice Pardubické krematórium účinkovalo vo filme Spaľovač mŕtvol.

Pol koňa na chrbte

Vráťme sa však k reliéfu. Zobrazuje povesť, podľa ktorej sa českí bojovníci v 12. storočí snažili dobyť mesto Miláno. Keď sa totiž odbojné Miláno odmietlo skloniť pred cisárom Fridrichom Barbarossom, ten zvolal svojich verných, medzi inými aj budúceho českého kráľa Vladislava II. Pod rúškom tmy prekonali hradby, dostali sa do mesta, kde začali lúpiť a rabovať. Existujú mnohé legendy o udatnosti a ukrutnosti českého vojska, ktoré vraj pojedlo malé deti a strieľalo otrávené šípy. Pri jednom nočnom nájazde na mesto sa Čechom podarilo ukoristiť koňa a vojnové zástavy Milána.

Lenže milánski obyvatelia sa zobudili, začali sa brániť a českých lúpežníkov vyháňať von z mesta. Na reliéfe vidieť, ako Česi z mesta prchajú, no Milánčania presekli lano od bránovej mreže, takže mreža spadla dolu a preťala napoly koňa posledného unikajúceho rytiera Ješka. Toho Ješek naložil hromadou koristi.

Pardubice

Pokochajte sa krásami Pardubíc.

Fotogaléria
Pohľad na Pernštýnske námestie v Pardubiciach...
V Pardubickom zámku majú aj najstarší český akt...
+3Domy na Pernštýnskom námestí v Pardubiciach...

Statočný rytier Ješek si údajne zobral na chrbát prednú polovicu koňa aj s lupom a dotiahol ho až k táboru českého kráľa. V tábore kráľ Ješka vyznamenal za statočnosť a daroval mu do erbu práve polovicu bieleho koňa na pamäť jeho odvážneho kúsku. Ako sa to celé odohralo, nie je jednoznačne preukázané. Erb polkoňa je prvýkrát doložený na pečati, ktorá je na listine z roku 1269. Znak pánov z Pardubíc neskôr prijalo mesto za svoj. Dnes ho vidieť aj pred samotnou Zelenou vežou.

A keď už sme pri koňoch, sprievodkyňa nezabudne dodať, že Veľká pardubická steeplechase sú jedny z najväčších dostihov v Európe, okruh meria 6 900 metrov a má 31 prekážok, pričom najobávanejšia je Taxisova priekopa. Preteky sa od roku 1874 konajú v októbri. My však ešte stále stojíme pod Zelenou vežou, kde kedysi mávali službu hlásnici. Dozerali na poriadok v meste, ohlasovali napríklad policajnú hodinu, kedy sa zatvárali šenky a tiež ohlasovali nebezpečenstvo – nepriateľa či požiare, ktoré boli v stredoveku veľkou pohromou.

Práve po požiari v roku 1507 na Pernštýnskom námestí stavali jednoposchodové domy v štýle gotiky. Lenže v roku 1538 vypukol ďalší požiar, mesto bolo treba obnoviť, vtedy sa už stavali dvojposchodové renesančné domy. Z renesančného rázu námestia sa vymyká len obrovská budova novej radnice z konca 19. storočia, ktorá vznikla na mieste starej radnice a ďalších troch zbúraných domov. Radnica má dve veže a štít zdobí socha rytiera, strážcu mesta – vytvorili ju podľa postavy Vojtěcha z Pernštejna.

Keď sa pokocháme historickými postavami na domoch – v dome s plastikou sv. Václava na koni kedysi bývala šatlava, čiže väzenie, dnes je tu výstavný priestor Mázhaus, v barokovom Dome u Jonáša zasa sídli Východočeská galéria, prejdeme sa okolo kostolov, Příhrádku (predbránie pred zámkom) aj zámku, je čas navštíviť aj súčasné postavy.

Kráľ perníku

Pavel Janoš pochádza z cukrársko-pernikárskej rodiny so storočnou tradíciou, o ktorej vám vo svojej pardubickej cukrárni rád porozpráva. Je hrdý na svoj titul Kráľ perníka, ktorý získal ako niekoľkonásobný pernikár roku a víťaz mnohých súťaží. No najmä preto, že kvalitou svojich výrobkov robí to najlepšie meno značke pardubický perník. Z jeho firmy vzišlo vraj šesť Kráľovien perníka počas slávností na pardubickom zámku, navyše jeho výrobky dostávajú aj hlavy pomazané – napríklad britská princezná Anna.

Pavla Janoša za kráľa perníka pasoval Jan... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
perník, perníkový kráľ Pavla Janoša za kráľa perníka pasoval Jan Saudek a aj sa mu poklonil.

Koruna – a to perníková – nechýba ani Janošovi a na hlavu mu ju nasadil svetoznámy fotograf Jan Saudek. Ako pripomína Janoš: s veľkou poklonou. Má na čo nadväzovať, jeho otec Josef je držiteľom Rádu sv. Ambroža a preslávil sa, keď na Svetovú výstavu EXPO v Bruseli zhotovil metrové perníkové srdce.

Dajme však slovo samotnému Pavlovi Janošovi: „Moja prababička bola šikovná pekárka a cukrárka, babička sa tým už živila, piekla na svadby a na stôl robila perníkové menovky. Tá tradícia je v našej rodine zakorenená, ja som ako chlapec pozoroval rodičov, keď robili svadby. Páčilo sa mi uštipkávať z dobrôt, ale viac než ochutnávanie ma lákala výtvarná stránka práce. Keď otec robil perníkové torty, každý kus bol iný, každý originál a tým, že pochádzal z rodiny kameňosochárov a maliarov, v rodine bolo výtvarné nadanie – tak vlastne začal robiť obrazy na perník. To sa mi na tom páčilo najviac, že z perníka možno tvoriť výtvarné originály – a navyše si na nich nakoniec aj pochutíte.“

Mnohé perníkové výtvory vidno práve v Janošovej cukrárni: niekoľko políc zaberajú len typické perníkové chalúpky, ale aj perníkové kone, srdcia, Simpsonovci, Spejbl a Hurvínek či trebárs pardubická Zelená brána. Janoš pyšne vysvetľuje, že perník je najstaršia cukrovinka vôbec, poznali ju už v starovekom Egypte. Neobsahuje žiadne umeliny, len múku, vajcia, prírodné konzervanty med a 15 druhov korení, v Česku je medzi nimi aj materina dúška. Aj preto sa perník kedysi predával v lekárňach, považovali ho za liek. Keďže medu bolo málo, bola to vždy pochúťka pre bohatých.

A kde sa vzal názov perník? Obsahuje predsa korenie, nemecky Pfeffer, preto sa po nemecky perník volá Pfefferkuchen a po anglicky zasa gingerbread – doslova zázvorový chlebík. Janoš s vervou popisuje, že perníkové cesto je najtuhšie zo všetkých ciest, lebo obsahuje málo vody a veľa sušiny.

„Typickou prísadou pardubického perníku, ktorá sa bežne do perníku nedáva, je marhuľový džem – ten skvalitní cesto, dodá mu typickú zlatohnedú farbu. Do cesta však nesmie ísť kakao, to by perník sfarbilo došeda. A nepatria tam ani žiadne tuky. Nuž a náš perník sa dá bez problémov jesť aj po desiatich rokoch. Vyvinuli sme aj perník poslednej záchrany alias cestovný – ten si dáte do auta, kde vydrží aj rok a keď sa ocitnete v núdzi, siahnete po perníku a ten vás zachráni,“ dušuje sa Pavel Janoš. Keď stvrdne, dá sa podľa neho nastrúhať aj do rajskej omáčky alebo do kávy.

Návštevníkov ešte zaujíma, ako vzniká perníková chalúpka. "Tá sa skladá aspoň zo siedmich či ôsmich kusov, zaberie veľa miesta, my robíme mäkký medový perník, aby si na ňom pochutili deti, takže chalúpky sa musia sušiť, aby sa nezrútili. Perník sa musí po usušení nechať aspoň 48 hodín odležať, potom sa natiera, znova suší a až potom zdobí. Až po ozdobení sa z jednotlivých kusov postaví chalúpka, najskôr boky, nechá sa to uschnúť a až potom sa postaví strecha.

Takže na chalúpke pracujeme aj niekoľko dní. Predávame chalúpky od asi sto korún po niekoľko tisíc, robíme aj veľké chalupy pre školy či na Deň detí, kde sa cena pohybuje aj okolo 5 000 až 6 000 korún," tvrdí Janoš. Perník je podľa neho celoročná záležitosť, predáva sa na Valentína, Veľkú noc, Deň matiek, Medzinárodný deň detí, počas pardubických dostihov, na svadby, oslavy či na Vianoce. Lúčime sa a nevieme, či kúpiť radšej perníkové srdce, alebo koňa.

Bábky v Mydlářovom minarete

Cestou za čiernymi koňmi v Slatiňanoch sa možno zastaviť v Chrudime. Toto kráľovské venové mesto (kráľovnám slúžilo ako zdroj príjmov až do konca habsburskej monarchie v roku 1918) leží len desať kilometrov južne od Pardubíc. Hrdí sa napríklad prívlastkom Brána Železných hôr či Atény východných Čiech, a to pre svoju bohatú kultúrnu a historickú tradíciu. Pamiatková zóna má zachovanú stredovekú štruktúru so starými hradbami. K najkrajších chrudimským stavbám patrí trojloďový novogotický kostol Nanebovzatia Panny Márie so zázračným obrazom sv. Salvátora a Mydlářovský dom, ktorý miestni označujú za renesančnú perlu Chrudimu.

Mydlářovský dom v Chrudime, kde sídli Múzeum... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
chrudim múzeum bábok Mydlářovský dom Mydlářovský dom v Chrudime, kde sídli Múzeum bábok.

Nie, nebýval v ňom známy kat Mydlář, ktorý popravoval odbojných českých pánov, tunajší Mydlář sa volal Matěj a bol vyučený mydlár a sviečkar. V 16. storočí to bolo vysoko cenené povolanie a Matěj svoj majetok ešte zvýšil výhodným sobášom. Mal však svárlivú povahu, so susedmi dobre nevychádzal a dokonca kul pikle proti chrudimskej mestskej rade. Dom neskôr prenechal synovi Danielovi a sám sa z mesta odsťahoval pre hanbu, ktorú mu spôsobila jeho dcéra Dorota.

Tá sa v roku 1572 vydala za mlynára, otehotnela však až po jeho smrti a vydala sa za mlynárskeho tovariša Adama. Keď aj ten za podivných okolností zomrel, obvinili Dorotu z vraždy. Tá sa na mučidlách priznala, že manžela otrávila a sama pri ďalšom mučení zomrela.

Chrudim

Pozrite si, ako to vyzerá v Chrudime.

Fotogaléria
Resslovo námestie vo východočeskom meste Chrudim.
Kláštorná záhrada vo východočeskom meste Chrudim.
+2Múzeum bábok vo východočeskom meste Chrudim.

V roku 1577 Daniel Mydlář postavil charakteristické minaretové dvojvežie z tehál a tesaného kameňa. Veže od začiatku nazývali hvezdárňou, takže zrejme slúžili na pozorovanie hviezd, dnes je odtiaľ krásny výhľad na mesto aj panorámu Železných hôr z vtáčej perspektívy. V majetku chrudimských Mydlářovcov ostal dom pripomínajúci minaret až do roku 1765. Od roku 1972 v tomto pozoruhodnom dome s arkádovým priečelím a alegorickými reliéfmi sídli svetoznáme Múzeum bábkarských kultúr.

Aj gašparko musí mať v pandémii rúško. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
bábka v maske Aj gašparko musí mať v pandémii rúško.

Spoznáte tu históriu českého bábkarstva nedávno zapísanú na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Popritom nahliadnete aj do Orientu, pravlasti bábok a uvidíte aj exotické vodné či tieňové bábky. Návštevník si môže vyskúšať, ako sa vedú marionety a nakoniec sa možno rád vyfotí aj s postavičkami televíznej dvojice Jů a Hele. Už je však čas presunúť sa do Slatinian.

O koňoch a pánoch

Vo východočeských Slatiňanoch možno navštíviť žrebčín, kde chovajú vrané starokladrubské kone, zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Kone v Slatiňanoch začal chovať rod Auerspergovcov, ktorý tu má uprostred nádherného parku v anglickom štýle rozkošný zámok.

Mimoriadne zapálený tunajší kastelán Jaroslav Bušta prezradí, že Auerspergovci pochádzali zo stredného Slovinska, kde je hrad Turjak a Auerspergovcom kedysi hovorili Turjaši. A keďže turjak je slovinské slovo pre zubra, šlo o zubriu horu, v preklade Ochsenberg – z čoho vzniklo skomolením meno Auersperg. Kastelán dodá, že rod ešte v 17. storočí v Čechách nevlastnil vôbec nič, no o sto rokov neskôr už boli Auerspergovci 17. najbohatší v kráľovstve. Vraj sa vždy vedeli dobre oženiť a podnikať.

Ich zámok je prekrásne zariadený a kastelán sype z rukáva historky o rodine, ktorá milovala kone. Auerspergovci mali stajne pre kone dostihové, kočiarové, kone na poľovačky a špeciálne na žiadosť princa Vincenta aj kone na pólo. Práve Vincent Auersperg bol totiž zakladateľom a prezidentom Viedenského pólo klubu, noviny o ňom písali ako o najlepšom hráčovi póla v celej monarchii.

Vincentovým strýkom a jeho veľkým vzorom bol Karel Kinský, ktorý vyhral národnú liverpoolskú Steeplechase ako prvý cudzinec. Briti vraj tohto Rakúšana milovali, lebo ako amatér porazil profesionálnych žokejov. Stal sa celebritou, chvíľu bol aj veľvyslancom v Londýne, kde stretol svoju životnú lásku – Jenny Churchillovú.

Vincent veľa cestoval, bol aj na štyroch výpravách v Afrike – v Egypte a v Sudáne v rokoch 1906, 1909, 1910 a 1912. Na zámku vystavujú jeho lodný kufor so samolepkou Hotela Savoy v Káhire. Ani počas exotických ciest si rodina neodpustila konské preteky. Radi cestovali do Benátok aj chorvátskej Opatije a samozrejme nemohli vynechať ani slovinskú Lipicu – veď sa tam chovali slávne lipicany.

Ak sa do zámku nedostanete osobne, pozrite si aspoň film Slúžka režisérky Mariany Čengel-Solčanskej, ktorý tu nakrúcali. Filmári síce nechtiac rozbili okno, no interiéry auerspergovského zámku na mesiac znova ožili. Aj kastelán Bušta sa už teší do kina.

Bílek zachraňuje čierne kone

Slatiňany sú vo svete známe svojím chovom starokladrubských koní. Tie sa od konca 18. storočia chovajú v dvoch farebných variantoch – v bielom a čiernom. Na belkov, ktoré ťahali kráľovské kočiare, sa špecializujú v Kladruboch, v slatiňanskom žrebčíne zasa už 440 rokov chovajú vraníkov, ktoré kedysi slúžili duchovenstvu.

Žriebätá starokladrubských vraníkov v Slatiňanoch. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
žriebätá kone starodkladrubské slatiňany Žriebätá starokladrubských vraníkov v Slatiňanoch.

O tunajších koníkoch dokáže s láskou rozprávať miestna sprievodkyňa Kristýna Klzová: "Slatiňany sa stali cisárskym žrebčínom v roku 1579 a kone sem privážali z Talianska a zo Španielska, nielen tie na ťahanie kočiarov, ale aj na preteky či iné kratochvíle. Podľa toho, či boli práve vojny a kone boli v obľube, sa stádo buď rozširovalo, alebo zužovalo.

Všetko bolo v poriadku až do prvej svetovej vojny, no po vzniku republiky kone, ktoré vozili cisárov, už neboli potrebné. Nikto na ne nechcel míňať peniaze a rozhodlo sa, že chov bude postupne likvidovaný alebo obmedzený. Biele starokladrubské kone si svoju existenciu obhájili a zostali v Kladruboch, ale čierna farba koní bola určená k pozvoľnej likvidácii. Niektoré kone predali do poľnohospodárstva alebo na biskupské statky, iné poslali aj na bitúnok."

Príbeh začína naberať hororové rysy, našťastie sa v role záchrancu vraníkov objaví profesor František Bílek. Kristýna Klzová pokračuje: „Skupoval čierne kone naspäť, zháňal peniaze na chov a od konca prvej svetovej vojny do 30. rokov zohnal posledné tri plemenné žrebce a 17 kobýl. Z nich síce nemohol nanovo vystavať stádo, ale primiešal do krvi starokladrubákov aj krv lipicanov, frízskeho a orlovského koňa, čím prispel k regenerácii stáda a jeho záchrane. Toto všetko sa odohrávalo v Průhoniciach pri Prahe, kde zostali posledné zvyšky plemenného materiálu. O ďalších 15 rokov už však v Průhoniciach nemali dostatočnú kapacitu na ustajnenie toľkých koní. Chýbala pastva.“

Riša  a a Roncha 6 a 7 rocni starokladrubsky belkovia Čítajte viac Majestátni belkovia a vraníci vozia už štyri storočia kráľov a cisárov

Opäť to vyzerá dramaticky, no našťastie bol profesor Bílek zo Slatiňanian, takže vedel, že tunajšie stajne sú prázdne a kone priviedol sem. Klzová farbisto pokračuje: „Predstavte si, že sa skončila druhá svetová vojna a naraz ide 55 koní z Průhoníc pri Prahe cez Kutnú Horu a Heřmanův Městec až sem k nám do Slatinian. Všetky kone prišli v poriadku, sprevádzala ich profesorova pravá ruka, Růžena Horáková, prvá riaditeľka neskôr zriadeného Hipologického múzea v Slatiňanoch. Odvtedy regenerácia postupovala, zo Slatinian sa stala Výskumná stanica pre chov koní a to už sme si vystačili s naším kmeňovým stádom. V roku 1973 sa uzavrela prímes ďalších koní a na prácu profesora Bílka nadviazal profesor Jaromír Dušek.“

Zámok Slatiňany patril rodu Auerspergovcov,...
Toto nie je zámok, ale slatiňanský žrebčín.
Čierny starokladrubský kôň zo Slatinian.

Potom už šlo všetko dobre a dnes je v Slatiňanoch 250 koní, takže vraníci sú zachránení. Klzová ešte dodáva, že po nežnej revolúcii si ktosi spomenul, že biele aj čierne kone patria dohromady. „Odvtedy už Slatiňany neboli len výskumnou stanicou pre chov koní, ale oficiálne miesto pre chov starokladrubských koní. Takže dnes vidíte starokladrubáka v čiernej alebo bielej farbe, ale v minulosti sa našli aj perličky – dvojfarebný kôň: od hlavy do polovice tela čierny a akoby ste ho prerezali mečom, od polovice tela až k zadku bol zasa biely. Alebo sa vyskytoval hermelín – fľakatý biely kôň s čiernymi bodkami. Tieto špecialitky boli veľmi obľúbené.“

Pre kráľov aj políciu

Za to, že sa vraníky v Slatiňanoch vôbec ocitli, vďačíme šľachtickému rodu Auerspergovcov. Tí kone milovali, zvlášť pretekárske, ako dodáva sprievodkyňa Kristýna Klzová. Kedysi mali vraj stajňu pre 50 koní, no vďaka pretekom si zarobili na stajňu aj pre 120 koní. Sprievodkyňa ukáže na podkovu kladrubáka visiacu na stene: „Pretekársky kôň váži 500 kíl, je ľahký a štíhly, pretože skáče cez prekážky. Je to čosi ako chrt medzi koňmi. Ale starokladrubáci, čo ťahajú koče, sú ako bernardíny, čomu zodpovedá aj mohutnejšia stavba tela. Preto aj tá podkova je väčšia. Naše kone ťahali koče cisárske aj pre duchovenstvo.“

V sedlovni návštevníkom ukáže rôzne typy sediel aj portrét kniežaťa Karla Kinského, ktorý vyhral nielen Veľkú pardubickú, ale ako prvý cudzinec aj Veľkú národnú liverpoolsku steeplechase. Dodá tiež, že Auerspergovci relaxovali pri konskom póle, takže môžeme obdivovať nielen paličky potrebné na tento šport, ale aj chrániče kĺbov pre kone, loptičku z dreva či slonovinovej kosti, helmy. A k tomu množstvo obrazov koní pretekárskych aj galakarosérov, postroje, chomúty, ohlávky, udidlá. V ďalšej miestnosti sú vystavené najrôznejšie koče a sane, ktoré tunajší vraníci ťahali. Apropo, sprievodkyňa Kristýna hovorí o koňoch, že sú to nielen miláčikovia, ale aj „rošťáci“, ktorí vedia trebárs aj rozviazať uzly.

Vraník zo Slatinian, ktorý nejde do chovu, sa dá kúpiť za 80 000 až 120 000 českých korún, ak si ich však nechajú ako dedičstvo, sú ocenení až na cenu štvrť milióna českých korún. A najlepší z najlepších, čo sa predávajú kráľom, stoja vyše pol milióna korún. Najviac sa predávajú do Dánska. Biele kone z Kladrúb sú určené pre kráľovnú Margarétu alebo pre švédsku kráľovskú gardu a trubačov.

Čierny starokladrubský kôň zo Slatinian. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
starokladrubský čierny kôň Čierny starokladrubský kôň zo Slatinian.

Čierne kone využíva aj česká polícia v Pardubiciach, Ostrave a Prahe. Kým však kôň nastúpi do policajných služieb, treba ho vycvičiť – aby sa nebál šuchotavých vecí či ohňa. Je to vraj veľká práca, pretože demonštrácia je hlučná, plná ľudí a kôň je plaché zviera. Podľa Kristýny Klzovej ich však dokážu vycvičiť tak, že kôň ostane pokojný, aj keď policajt strieľa. Dôležité je, aby zvládal aj šťuchnutie do prekážok a do ľudí, musí si zvyknúť aj na spoluprácu so psom. „Takže policajné kone sú tie najinteligentnejšie z najinteligen­tnejších,“ uzaviera Kristýna Klzová. Vraj ich často predajú aj na Slovensko či do Nemecka, najďalej skončili v USA či Kanade.

Auerspergovci aj profesor Bílek by iste mali radosť.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Starokladrubské kone #Slatiňany #Pardubice #kone #Chrudim #bábky