Naše Tatry nikdy neomrzia. Českých a poľských návštevníkov tento rok odrádzajú protipandemické opatrenia, mnohých Slovákov zase finančná situácia. Tatry nikdy neboli vyslovene lacné, hoci za čias dovoleniek v ROH zotavovniach boli výrazne dostupnejšie. No naše veľhory sa dajú zažiť vo viacerých cenových reláciách, vo verzii turistická ubytovňa, malý penzión, ale aj luxusný hotel. Podľa toho, kto môže koľko zainvestovať. A výlety sa dajú naplánovať tak, aby sa človek zmestil do rozpočtu.
Na rodiny s deťmi čakajú nástrahy na každom kroku, napríklad cesta k Štrbskému plesu plná stánkov so suvenírmi. Nejeden rodič sa tam zapotí, aby zvládol situáciu. Na našich potulkách Tatrami sme si vyskúšali nízkonákladovú verziu, ale aj hýrenie, keď sme na rozpočet nehľadeli.
Foto: Pravda, Michaela Lacková
Čo je ale pre všetky typy turistov rovnaké, je, že treba byť pripravený. Slnečné počasie sa zvykne popoludní pokaziť a búrka príde rýchlo. Výhoda je, že predpovede sa dajú priebežne sledovať na každom inteligentnejšom telefóne. Našej malej výprave sa podarilo aj napriek nie veľmi priaznivým predpovediam blýskaniu nad Tatrami úplne vyhnúť. Brali sme to ako znamenie, že veľhory sa našej návšteve potešili.
Vodopády nad Hrebienkom
Pozemná lanovka zo Starého Smokovca, na ktorú zvykli stávať šory, v čase našej návštevy zívala prázdnotou. Aj tak sme sa rozhodli vyjsť na Hrebienok (1 285 m) pešo, aby sme sa rozcvičili. Trasa na Hrebienok, ktorú už v polovici 19. storočia obľubovali kúpeľní hostia, je dostupná aj v bezbariérovej verzii. Popri starom turistickom chodníku vedie na juhovýchodné úpätie Slavkovského štítu asfaltová cesta. Mali sme šťastie na slniečko a bola riadne rozpálená, takže sme čím skôr prestúpili na kamenistú trasu. Turistický sprievodca hovorí, že nám to bude trvať 45 minút, naším pohodovým tempom to zvládame za dvojnásobok času.
Foto: Shutterstock
Na Hrebienku si dávame pauzu a čakáme, odkiaľ sa vynorí medvedica s mladými. Posledné mesiace tu veľmi družne komunikovala s turistami. Dobrodružstvo sa však nekoná. Medzičasom ju Zásahový tím pre medveďa hnedého pod dohľadom veterinára uspal a aj s potomkami sa nezbednica zobudila v jednej z tatranských dolín s vyššou úrovňou ochrany, kam turisti nechodia.
Štvorročná medvedica totiž stratila prirodzenú plachosť a hoci ešte nedospela do štádia vykrádania kontajnerov, so svojimi dietkami spôsobovala šarapatu na chatách a aj v nižšie položených osídlených zónach Starého Smokovca. Spoločnosť nám teda pri obede vytiahnutom z batohu robia vyrezávané drevené sochy medveďov.
Pri obede sa pozeráme na lyžiarsku dráhu na Hrebienku a spomíname, ako sme sa na Jakubkovej lúke učili lyžovať. Pred rozhodcovskou vežou teraz postávajú predajcovia so suvenírmi a nemajú ich komu predávať. Občerstvenie ešte doplníme o chladené drinky na terase horského hotela Hrebienok a vyrážame ďalej, k Rainerovej chate.
Zvolili sme trochu dlhšiu trasu okolo vodopádov Studeného potoka. Pohľad na prírodu je fascinujúci a výhoda pre deti nezvyknuté na turistiku je, že všetko je blízko. Bilíkova chata čo by kameňom dohodil a najbližší vodopád možno vidieť už o niekoľko minút. Je to ideálna prvá túra v Tatrách.
Nádherné počasie a minimum turistov dodávajú našim zážitkom punc výnimočnosti. Postupne si pozrieme Dlhý vodopád, o čosi ďalej Skrytý a Malý vodopád. Valiaca sa voda nabíja energiou, z mostíka nad vodopádom sa na svet pozerá s ľahkosťou. Vrátime sa na chodník a smerujeme k Rainerovej chate. Cestou si prečítame informačné tabule o tatranskej prírode a už sme v cieli.
Foto: Shutterstock
Rainerova útulňa na Starolesnianskej poľane je najstaršou vo Vysokých Tatrách. Bola postavená v roku 1863 pod vedením Jána Juraja Rainera, ktorý mal spolu s manželkou v prenájme letovisko v Smokovci a prebudoval ho na kúpeľné centrum s využitím smokoveckej kyselky. Počas jeho správcovstva vybudovali napríklad aj turistické chodníky na Hrebienok, k Slavkovskej a Peknej vyhliadke.
Malá kamenná budova s jednou miestnosťou 5 × 5,5 m po postavení neďalekej chaty Kamzík v roku 1884 postupne strácala význam, slúžila na prespávanie pre horských vodcov, nosičov a neskôr ako sklad. Obnovená a uvedená do prevádzky bola až v roku 1998 a turisti tu dnes nájdu občerstvenie aj informačné centrum. Je tu aj malá expozícia starého horolezeckého náradia, nosičských krosien a lyží.
V chate si dáme niečo dobré aj my a podľa zalievanej kávy usudzujeme, že na turistoch nešetria. Je tam toľko kávovej usadeniny, že v nej lyžička stojí. Cestou späť dúfame, že nás obíde búrka a tiež infarkt. Na Hrebienok sa vraciame kratšou, asi 20-minútovou bezbariérovou trasou, ktorú v roku 2008 otvorila britská kráľovná Alžbeta II. Do Starého Smokovca zbehneme rýchlo a ako správni kaviarenskí povaľači deň zavŕšime v cukrárni.
Foto: Pravda, Michaela Lacková
Symbolický cintorín pre spomienku aj na výstrahu
Ďalší deň sa rozhodneme opäť pre výlet, na ktorý netreba veľkú kondičku a naša trojgeneračná výprava ju s istotou bez stresov zvládne. Auto nechávame doma a tatranskou električkou sa presúvame zo Starého Smokovca na asi 40 minút vzdialenú zastávku Popradské pleso. K ozajstnému Popradskému plesu vedie zhruba 4,5 km dlhá asfaltka a je to ďalšia bezbariérová trasa. Na začiatku je celkom „stupák“, a keďže slnko od rána pripeká, narazíme na prvú vlnu odporu zo strany detí z dôvodu rôznych typov diskomfortu (hlad, smäd, bolia nohy, nechýbajú dotieravé otázky: ako je to ešte ďaleko?). Keď sa cesta schová do lesa, hneď je lepšie. Po zhruba hodinke a pol odbočíme z cesty a zamierime na neďaleký Symbolický cintorín (1 525 m).
Pietne miesto na pamiatku tých, ktorí tragicky zahynuli vo Vysokých Tatrách a iných veľhorách, nás prekvapí svojou rozľahlosťou. Rozprestiera sa na viacerých úrovniach limbového hájika pod strmou skalnou stenou vrchu Ostrva. Chodíme a čítame si kamenné tabuľky (je ich vraj aktuálne viac ako 370). Najstaršia z nich je z roku 1911 a je spomienkou na Jenö Wachtera, ktorý zahynul v roku 1905 pri zlaňovaní zo Žabieho koňa. Obdivujeme farebné, ručne vyrezávané drevené kríže, ktorých je podľa informácií TANAP-u 77, pričom 47 je pôvodných a 30 novšieho dáta.
Na založení Symbolického cintorína majú zásluhu akademický maliar Otakar Štáfl (1884 až 1945) a tajomník Klubu československých turistov Alojz Lutonský.
Štáfl mal v spoluprenájme chatu pri Popradskom plese a na svojich obrazoch rád stvárňoval Tatry. Nepáčilo sa mu, že pamätné tabuľky obetí tatranských končiarov boli roztrúsené v rôznych častiach Tatier, priamo na miestach, kde došlo k tragédiám. Pôsobilo to deprimujúco. Štáfl ich chcel sústrediť na jedno prístupné, dôstojné miesto.
Prvou voľbou bolo Štrbské pleso, no turistická verejnosť nápad zriadiť tam pietne miesto neprijala. Miesto pri Popradskom plese bolo ideálne. S budovaním Symbolického cintorína začali v roku 1936. Projekt financovala Tatranská komisia Klubu československých turistov, ktorá zriadila fond na financovanie výstavby.
Neskôr sa však dostala do finančných problémov a banka jej nechcela poskytnúť pôžičku. Štáfl s manželkou a so svojimi známymi pomaly pokračovali ďalej, cintorín financovali aj budovali. Sám Štáfl osádzal farebné detvianske kríže. Symbolický cintorín sprístupnili pre verejnosť o štyri roky neskôr. Motto na kaplnke jasne približuje význam cintorína: Mŕtvym na pamiatku, živým pre výstrahu.
Dnes sa o Symbolický cintorín starajú Štátne lesy TANAP-u. Pre návštevníkov je každoročne uzavretý od 1. novembra do 15. júna. Aj počas leta sú kamene po výdatnom nočnom daždi klzké, pri odchode sa musíme držať zábradlia, aby sme sa nepošmykli. Najmladšiemu účastníkovi našej výpravy sa to podarí zo dvakrát, s odretým kolenom pokračuje veselo ďalej. K Popradskému plesu je to už len kúsok.
Foto: Pravda, Michaela Lacková
Mýtické morské oká
Keď k nemu prichádzame, naskytajú sa nám fotogenické výhľady. Na každú stranu, kam sa pozrieme. Jazero, ktoré vzniklo po roztopení ľadovca v Mengusovskej doline, sa nachádza v nadmorskej výške 1 494 metrov n. m.
V minulosti volali obyvatelia podtatranského kraja plesá Vysokých Tatier morské oká. Verilo sa, že sú bezodné a kanálmi sú spojené s morom. Na poľskej strane Tatier vraj zastávali tento názor Gorali z Podhalia, ktorí s obľubou mýtizovali všetko neznáme.
Najväčšie pleso Vysokých Tatier sa nachádza pod Rysmi práve z poľskej strany a dodnes nesie názov Morské oko. Popradské pleso patrí skôr k menším plesám a je hlboké 17 metrov. V 18. storočí ho nazývali aj Rybie pleso, pretože bolo jediné na južnej strane Tatier, v ktorom v tom čase žili ryby.
Na jeho brehu je horský hotel Popradské pleso a Majláthova chata. Po občerstvení na terase sa vyberieme smerom k Štrbskému plesu. Od jedného plesa k druhému plesu to trvá cca 1,5 hodiny, my to zvládneme zhruba za dve hodiny (treba prirátať čas na kochanie sa). Je súčasťou náučného chodníka, ktoré má 18 zastavení, a z jeho tabúľ sa dozvedáme informácie o tatranskej flóre a faune.
Zaujme nás napríklad výskyt chlpane lesnej, nenápadnej trávy s pôvabným názvom… Túra je dlhá zhruba päť kilometrov a má úseky, ktoré sú môžu byť pri troche nepozornosti nebezpečné. Napriek tomu sa turisti práve cez tieto chodníčky nad zrázmi obiehajú ako na rovine. Niektorí slušne pozdravia, iní to robia bez slova, bez upozornenia, idú hlava-nehlava. Najlepší sú ale takí, ktorí majú na batohu cinkajúcu rolničku. Tak o nich všetci vedia.
Trasa je to v každom prípade nádherná a dá sa absolvovať aj zo strany Štrbského plesa. V zime sa používa zimná trasa, kde nehrozí lavínové nebezpečenstvo. Keď sa dostaneme do cieľa, prechádzku okolo jazera si odpustíme a vrátime sa na ďalší deň.
Pod Lomnickým štítom všetko po starom
Ďalší deň vyrážame do Tatranskej Lomnice, aby sme sa lanovkou vyviezli ku Skalnatému plesu. Začíname v údolnej stanici, odkiaľ sa dvoma štvormiestnymi kabínkovými lanovkami vyvezieme na medzistanicu Štart, kde prestúpime do 15-miestnej modernej kabíny. Na lístky neboli žiadne rady, ľudí je pomerne málo. Hore na Skalnatom plese sú zhromaždení na terase bistra.
Foto: Shutterstock
Jedno z najobľúbenejších miest v Tatrách však ani zďaleka nie je zaľudnené tak, ako sme boli zvyknutí v minulosti. Pre nás lepšie, pre turistický ruch na zaplakanie. Je mimoriadne horúci deň a napriek opaľovaciemu krému s ochranným faktorom 50 nás pod Lomnickým štítom pekne „opraží“. Na visutú lanovku hore na Lomnický štít, odkiaľ by sme videli celé Tatry ako na dlani, už nepokračujeme. Sledujeme ale každú kabínku, ktorá sa posúva k druhému najvyššiemu vrchu našich veľhôr. Sľúbime si, že o rok, o dva…
Nie všetci členovia výpravy sú s tým stopercentne uzrozumení, osemročný syn to vníma ako premárnenú životnú šancu. Prechádzka okolo Skalnatého plesa sa nesie v znamení dohadovania kompenzácií za psychickú ujmu. Pleso je krásne, vychutnávame si majestátnosť ďalšieho nádherného miesta. Zaujmú nás „selfíčkari“. Napríklad mladý pár, ktorý sa vyberie do zóny plnej balvanov za reťazou s označením nevstupovať a jeden aj druhý pózujú, až kým sa im nepodarí ten najlepší záber s Lomničákom v pozadí. Potom švihajú nájsť ďalšie vhodné miesto.
Lúčime sa s Lomnickým štítom a presúvame sa k Štrbskému plesu. Cesta od parkoviska k Štrbskému plesu je pre väčšinu rodičov strašiakom. Lákadlá v podobe suvenírov vábia deti ako magnet a bez plaču a hádzania sa o zem sa to často nezaobíde. My sme zvolili cestu menšieho odporu a stanovili deťom rozpočet, ktorý musia dodržať. Najskôr si urobili prieskum a potom sa rozhodovali.
Ich pozornosť vzbudili tie najnezmyselnejšie veci (z pohľadu dospelého), dcéra si bez váhania vybrala zelený sliz a navoňaný antistresový pohár na kávu z gumy, ktorý sa dal stláčať. Synovi sme vždy zakazovali strelné zbrane, ale tu ho nadchol malý luk so šípmi s gumovými špičkami za tri eurá. Za to, že mu ho dovolíme, bol ochotný zvyšok svojho rozpočtu darovať svojej sestre. Po 20 minútach naliehania a najrozličnejších sľubov, ako zodpovedne bude pri manipulácii s lukom postupovať, som stále bola proti.
Predavač zvolil zákerný postup – zozadu priniesol dvakrát taký veľký luk a povedal, že tento je iba o euro drahší. Tlak už bol potom neúnosný, odchádzali sme s výhodne kúpenou zbraňou… Predpokladám, že po počiatočnom ošiali skončí luk po dvoch dňoch zabudnutý pod kríkmi v záhrade (nemýlila som sa).
Foto: Pravda, Michaela Lacková
Po obede v kolibe hneď na začiatku plesa sme vyrazili na starý dobrý okruh okolo jazera. Je druhou najväčšou vodnou plochou na našej strane Vysokých Tatier. Zakladateľ osady Štrbské Pleso Jozef Szentiványi ho v 19. storočí využíval na zábavu kúpeľných hostí – na člnkovanie a rybolov.
Z plesa v zimných mesiacoch ťažili ľad a dodávali ho napríklad budapeštianskym reštauráciám, neskôr popradským a kežmarským mäsiarom, do poľského Vroclavu, ale aj na cisársky dvor do Viedne. Ľad dopravovali furmani a vlaky košicko-bohumínskej železnice. Posledná zásielka bola asi vo februári 1902 pre budapeštiansky pivovar.
Foto: Pravda, Michaela Lacková
Prechádzka okolo plesa je vždy príjemnou voľbou, ozvláštnili sme ju plavbou na loďke. Člnkovanie má storočnú tradíciu a bolo nedávno obnovené takmer po 30 rokoch. Vesluje dedo a 45 minút uplynie ako voda pod veslami. Pohľad zo stredu jazera je nádherný, sledujeme neďaleký chátrajúci skokanský mostík ako pripomienku zašlej lyžiarskej slávy Tatier. Keď sa vrátime na breh a dokončíme okruh okolo plesa, pozrieme si všetky pamätihodnosti, náš výlet sa pomaly chýli ku koncu. Tatry sú vždy dobrá voľba, nabudúce sa chystáme zdolať náročnejšie výzvy.
VIDEO: Pozrite si zábery zo Štrbského Plesa a vodopádu Skok.