Tryskanie II. z roku 1923 sa stalo najdrahšie predaným dielom českého autora na zahraničnej aukcii. Prekonalo aj ceny obrazov jeho slávnej rodáčky Toyen, ktorá má práve v Prahe veľkolepú výstavu. Kto chce spoznať vzrušujúce osudy Kupku a zistiť, ako sa zo špiritistického média stal otec abstraktného umenia, nech zamieri do východočeských mestečiek Opočno a Dobruška. Práve tu prežil mladosť, kým sa dostal na štúdiá do Prahy, Viedne a Paríža.
Dvadsiateho tretieho septembra uplynie presne 150 rokov, odkedy sa v malom východočeskom mestečku Opočno v roku 1871 narodil František ako najstarší syn Václava Kupku a Josefy, rodenej Špačkovej. V mestečku, ktoré je známe svojou zmrzlinou a nádherným renesančným zámkom, však Francek strávil len prvý rok svojho života. Potom jeho otec Václav dostal miesto na radnici v neďalekej Dobruške a rodina sa tam presťahovala.
V Opočne na meno Františka Kupku návštevník narazí na každom kroku. Kupkov rodný dom stojí na Zámockej ulici, jeho dielom je inšpirovaný aj chodník na námestí nazvanom podľa maliara. Šesťdesiat rokov po umelcovej smrti na Kupkovom námestí odhalili jeho pamätník – má podobu Kupkovej busty usadenej do skulptúry na motívy jedného z Kupkových diel.
Vrcholné Kupkove diela sú samozrejme zastúpené v popredných svetových galériách, v Česku je to Národná galéria a Múzeum Kampa v Prahe. Záujemca o modernú maľbu vďaka skvelej zbierke mecenášky Medy Mládkovej v Múzeu Kampa pochopí Kupkovu tvorbu, zistí, ako sa od figurálnej maľby, záujmu o folklór, ornament a secesné plagáty dostal až k abstrakcii a rozkladu farieb.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda, Damplinque, s.r.o.
Na nádvorí opočenského zámku je však výstavná sieň, kde majú vyše 30 reprodukcií Kupkových obrazov. Je to jedinečná možnosť na jednom mieste sledovať Kupkovo smerovanie od realizmu k vrcholnej abstrakcii. Keď si človek dosýta prezrie aj zámok, letohrádok a zámocký park, je tu ešte Kostol Najsvätejšej trojice a historické meštianske domy na Trčkovom námestí, kapucínsky kláštor na Kupkovom námestí a je načase vydať sa do Dobrušky.
Mizerný sedlársky učeň
Najlepšie je začať budovou renesančnej radnice, ktorá je so svojou 45 metrov vysokou vežou dominantou Dobrušky. Tu stretávame regionálneho historika, spisovateľa a bývalého riaditeľa Vlastivedného múzea v Dobruške Jiřího Macha. Je zasväteným odborníkom na Kupku a hneď pripomenie, že práve na dobrušskej radnici Františkov otec Václav pracoval ako mestský tajomník. "František sem neprišiel, preniesli ho, lebo mal ešte len pár mesiacov a v Dobruške strávil celé detstvo i mladosť.“
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Nebolo to vraj najkrajšie detstvo, pretože už v desiatich rokoch chlapcovi zomrela mama, ktorá jeho záujem o kreslenie podporovala. Už o rok sa otec znova oženil. Lenže macocha nemala rada Franckovo maľovanie. Považovala to za márnenie času, ničila jeho kresbičky, hádzala ich do pece. Francek si v memoároch zapísal: "Bol som od detstva samotár a žil smutnú mladosť.“ Jiří Mach popisuje, že František bol dosť rozháraný, často utekal z domu, inklinoval k podivným javom. "Keď dokončil dobrušskú mestskú školu, túžil po štúdiu maľby. Lenže otec bol toho názoru, že remeslo má zlaté dno, a nechal ho vyučiť u majstra Šišku za sedlára. Ako sedlár by bol František Kupka pravdepodobne mizerný, remeslo ho nebavilo a nešlo mu. Mal však šťastie, že jeho majster Josef Šiška sa angažoval vo vtedy módnom jave – špiritizme,“ hovorí historik Mach.
V Podkrkonoší a v kraji pod Orlickými horami totiž v čase Františkovej mladosti existovalo množstvo špiritistických krúžkov, ktoré sa schádzali a vyvolávali duchov. "František Kupka sa prejavil ako mimoriadne talentované médium, u svojho majstra mal protekciu a ten mu nadŕžal. Dopracoval sa až k výučnému listu, napriek tomu, že sedlárstvo takmer neovládal. Sám Kupka neskôr písal v jednom liste, že majster Šiška mu hovorí: Ty sa na remeslo vôbec nehodíš, Francku, ty si mal ísť na štúdiá.“
Ako to vyzerá v rodnom kraji Františka Kupku.
To sa mu nakoniec podarilo, a práve vďaka dobrušskej radnici a vtedajšiemu starostovi Josefovi Archlebovi, ktorý bol zároveň podnikateľom. Vyrábal pálenky a likéry, ktoré mali medzinárodný ohlas, cestoval aj na Svetovú výstavu do Paríža, v Dobruške usporiadal dve krajinské hospodárske a priemyselné výstavy. Na výstavách sa podieľal aj tajomník Václav Kupka či kronikár a maliar Alois Beer. Historik Mach popisuje, ako si starosta Archleb všimol umelecký talent mladého Františka: "Zrejme došlo k rozhovoru medzi starostom a tajomníkom a keďže nadriadeným sa vtedy neodporovalo, Václav Kupka súhlasil s tým, že Francek pôjde na maliarske štúdiá. Navyše Archleb zrejme poskytol aj nejaké zlatky, poslal Františka do Jaroměře k profesorovi Aloisovi Studničkovi, riaditeľovi remeselníckej školy, ktorý chlapca naučil výtvarné základy a pripravil ho na štúdiá v Prahe.“
Talentovaný špiritista
V kráľovskom vennom meste na sútoku Labe, Úpy a Metuje v Jaroměři síce František v roku 1888 strávil len tri mesiace, no tie v listoch básnikovi Josefovi Svatoplukovi Macharovi popisuje ako najšťastnejšie životné chvíle. Tu sa totiž prvýkrát zamiloval, a keďže Francek nebol obyčajný chlapec, aj jeho láska mala vraj cintorínsku romantiku. Jeho platonická láska totiž bývala blízko cintorína, takže František denne chodil na cintorín. Práve tu ho očarila socha barokového majstra Matyáša Brauna Plačúca žena. Šlo o náhrobok jeho svokre, Anne Miseliusovej z roku 1711. Keď raz Francek na cintoríne stretol dievča svojich snov, neuniesol vraj pohľad jej modrých očí a utiekol.
Táto epizóda z Franckovho života sa dostala aj do pripravovaného polohraného filmu (koprodukuje ho Česká televíiae) mladej režisérky Natálie Císařovskej o Kupkovi s jednoduchým názvom: Francek. Kupku predstavuje v jeho najkrehkejšom a najdôležitejšom období života – počas dospievania. František má 15 rokov, je veľmi citlivý a má bohatý vnútorný svet.
V krátkom, sotva polhodinovom magicko-realistickom filme sa na pozadí českého vidieka na konci 19. storočia rodí maliar, ktorý zápasí s okolím i sebou samým. Film ukazuje Francka (stvárňuje ho 20-ročný herec Vojta Hrabák, ktorý sa mu ostro rezanými rysmi dosť podobá), ako vyrastá v mystickom a špiritizmom predchnutom podhorí Orlických hôr, v regióne zvláštnych amatérskych spisovateľov a umelcov, v krajine plnej barokového umenia…
Scenár vznikol na základe listov, ktoré František Kupka písal svojmu jedinému kamarátovi básnikovi Macharovi. Režisérka Císařovská tvrdí, že jej film je akousi trošku morbídnou, dekadentnou rozprávkou pre dospelých.
"Chcela som zachytiť, ako sa Kupka mení z dieťaťa na mladého muža. Zaujala ma jeho dekadentnosť, preto nechýbajú pasáže o tom, ako bol Kupka médiom a do špiritizmu ho zaúčal jeho sedlársky majster Šiška. Špiritizmus bol v Orlických horách veľmi obľúbený, hoci ho miestni farári kritizovali. Pre zobrazenie seancí sme sa vizuálne inšpirovali z dobových časopisov ako Posel záhrobní. Majstra Šišku stvárňuje slovenský herec Milan Bahúl, pretože som nenašla českého herca, ktorý by bol taký rázovito vidiecky typ ako on. Ženu, ktorá obživne z Braunovej barokovej sochy a do ktorej sa mladý Francek zamiluje, hrá Tereza Hofová.“
Natálie Císařovská, absolventka histórie na parížskej Sorbonne aj dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU, na filme pracovala dva a pol roka. Najskôr to vraj mal byť skromný dokument, ktorý postupne narástol do dobového filmu, ktorý stál asi 2,5 milióna českých korún. Okrem Českej televízie ho autorka plánuje ponúknuť aj rôznym filmovým festivalom.
Ostatne, aj historik Mach spomína, že keď sa Kupka konečne dostal na štúdiá do Prahy, privyrábal si tu nielen kondíciami – teda doučovaním slabších žiakov, ale aj ako médium: "Práve špiritizmus je jedným z prameňov Kupkovej neskoršej umeleckej činnosti. Počas špiritistických seáns sa ako médium dostával do tranzu, cibril si mimozmyslové vnímanie. Táto schopnosť spolu s ďalšími okolnosťami – istý čas bol vegetarián, venoval sa meditácii – prehlbovala jeho videnie sveta, ktoré ho doviedlo k výtvarnej abstrakcii. Dnes sa považuje za spoluzakladateľa moderného výtvarného umenia.“
Koník pre majstra
Vráťme sa však na radnicu – dnes tu možno vidieť niekoľko Kupkových prvotín. František totiž svojmu mecenášovi, starostovi Archlebovi, neostal nevďačný a pre spomínanú prvú krajinskú hospodársku výstavu namaľoval v roku 1889 obraz Panoráma Dobrušky. Z jeho ranej tvorby sa zachoval aj obraz koňa – firemný štít majstra Šišku. Štrnásťročný František ho namaľoval z vďaky svojmu dobrému majstrovi.
Jiří Mach pripomína, že už na obrázku koníka, pod ktorým je nápis: "J. ŠIŠKA, hotovitel všech druhů postrojů na koně“ vidieť jeho maliarsky talent. V radnici majú aj ďalšie obrazy vrátane miestneho kostola, ktoré sa za prvej republiky dostali do dobrušského mestského múzea s poznámkou, že Kupka komusi tieto obrazy dal ako splátku za dlh. Je tu aj portrét Kupkovho otca Václava, ktorý mestu daroval sám v roku 1947.
Jiří Mach pokračuje: "Kupka sa neskôr stal viac-menej maliarom francúzskym a v modernej parížskej štvrti La Défense stojí dom s obrovským nápisom Kupka. Francúzi si ho veľmi vážia a jeho meno vyslovujú po francúzsky ako Francois Kupka, no on sa nikdy neprestal cítiť Čechom. Za prvej svetovej vojny bol jednou z hybných síl československých légií vo Francúzsku, navrhoval legionárom uniformy, štandardy a podobne, sám sa tiež aktívne zúčastnil na bojoch. To mu za druhej svetovej vojny u nemeckých okupantov na popularite nepridalo, preto sa uchýlil do rodného kraja svojej ženy Eugénie (zobral si ju v roku 1910), do mestečka Beugency na Loire.“
Sama Eugénie do Dobrušky priniesla už za prvej republiky ako dar Kupkov akvarel Skaly v Bretani, no Františkovi sa podarilo do Dobrušky prísť až po druhej svetovej vojne. Vtedy priviezol portrét svojho otca Václava, ktorý chcel mať vystavený na radnici, kde jeho otec úradoval. Podarilo sa to pre rôzne prekážky až po vyše polstoročí (v 50. rokoch Kupku považovali za predstaviteľa buržoázneho paumenia, radnica slúžila ako sklad) – a dnes je portrét presne tam, kde ho slávny František chcel mať. Aj s listom, kde o tom píše. Rarita, ktorú v žiadnom inom svetovom múzeu nenájdete.