Predkovia tvrdo hospodárili. Netušili, že tvoria krásu

Tichá dolina vo Vysokých Tatrách je príkladom, ako rýchlo sa vie vrátiť divočina. Stačí, ak ju človek rešpektuje a iba pozoruje. No funguje to aj opačne? Môže byť pestrá príroda výsledkom snaženia človeka?

, 19.08.2021 06:00
kone, stádo Foto: ,
Každé zo zvierat spása vegetáciu inak. A práve to vytvára pestrú mozaiku v pastierskej krajine.
2

Divočina na Veľkom Léli? Jasné! Dajú sa vidieť bociany. Biele, ale aj čierne, ak budeš mať šťastie. Včeláriky, prezývané aj ako slovenské papagáje, ktoré sa podvečer zlietajú nad Dunajom. Bobry uvidíš na 100 percent! Stačí sa len posadiť a čakať. Zazrieš lietajúci diamant – rybárika riečneho. A občas tadiaľ prelieta najväčší dravec – orliak morský, láka Adriana Brossmanová z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) spravujúceho Veľkolélsky ostrov.

Neveríme. Znie to príliš fantasticky na to, aby to bola pravda. Nakoniec sme nevideli bobra, papagáje ani majestátneho orliaka. Hoci sme od ornitológov dostali skvelý poznávací tip – orliak je naozaj veľký a podľa toho ho aj spoznáš. Zdá sa ti, akoby vo vzduchu leteli dvere!

Nie, nevideli sme naživo lietajúce dvere. Videli sme však oveľa, oveľa viac.

Divočina na Veľkom Léli? Jasné!

Kdeže rozprávka!

Na Veľkolélskom ostrove nakrútil režisér Miloslav Luther rozprávku Mahuliena, zlatá panna. Možno je nakoniec málo z lužného lesa vo filme, no aj tak ponúka zaujímavý pohľad do pôvodného výzoru krajiny. Bola otvorenejšia, presýtená svetlom, v jej pôvabe doznievala pastva.

Od pasenia vo voľnej krajine sa na Slovensku upúšťalo od 50. rokov minulého storočia. Chvíľu trvalo, kým sa všetky zvieratá pozatvárali do maštalí. Veľký Lél bol jedným z miest, kde pastva pretrvala výnimočne dlho, až do 90. rokov. Aj preto sú tu lúky také krásne a zachovalé. Hoci snaha ľudí, ktorí tu predtým po generácie pôsobili a hospodárili, vôbec nebola romantická. Nezáležalo im na tom, ako bude krajina vyzerať.

Erik Baláž, Lea Kurpasová, Tichá dolina, príroda, les Čítajte aj Les nekonečný ako vesmír

„Šli tvrdo po funkčnosti, úžitku,“ presviedča ekológ Peter Lipovský z BROZ-u. Človek tu tvrdo hospodáril. A predsa bola krajina pestrejšia, zvučnejšia, farebnejšia ako dnes. Ako to? Predkovia nevedomky tvorili pestrú mozaiku, pretože – nevládali viac obrobiť. Nemali výkonné stroje ako dnes. Keby ich vlastnili, nemali by zábrany žmýkať krajinu, čo to dá. Ale naisto to nevieme.

Čo bez pochýb vieme, je, čo sa stane, keď vyženú pastiera. Krajina zarastie. Dychtivo ju obsadia pionierske druhy, ktoré si uzurpujú svetlo, zbesilo plodia skoro v lete semená, aby boli všade prvé. Ale nie sú to vytrvalci. Pomaly ich predbiehajú druhy, ktoré rastú pomalšie, ale vyššie. Zatienia ich, pionierske dreviny prahnúce po slnku vypadnú. Skladba sa mení, húština zostáva. Bez čried bylinožravcov, ktoré by ju tlmili, síce mohutnie, no z hľadiska pestrosti druhov je to chudobný kút. Ktorý navyše kolonizujú invázne druhy. Tie pestré, pôvodné miznú. Presne to sa udialo na Veľkom Léli.

Preto tu ochranári obnovili pastvu. Nielen s ovcami a stepným dobytkom.

Každý žuje krajinu inak

Kravy s jazykom vytrhávajú celé trsy trávy, kone ju zastrihávajú. Kozy lomcujú kríkmi. „Výbornými správcami pasienkov sú somáre,“ usmieva sa ochranárka Žofia Filagová. Vodné byvoly čistia brehy. Ešte pred desiatimi rokmi Veľký Lél na obrovských mĺkvych plochách prerastala invázna zlatobyľ. Dnes ju takmer nevidieť.

Zem znova udupávajú kopytá. Vďaka tomu sa sem vracajú divoké zemné včely. Spokojne mučia, bľačia, fŕkajú autori parku. Opäť sa v ňom doširoka rozlieva svetlo, obmýva 300-ročné duby.

Na Veľkom Léli pasú stepný dobytok aj vodné... Foto: Andrej Barát, Pravda
dobytok, Veľký Lél, byvol Na Veľkom Léli pasú stepný dobytok aj vodné byvoly.

Len pred pár dňami sa východným Slovenskom prehnalo tornádo, predtým Moravou. Aj obloha nad Veľkým Lélom vyzerá zlovestne, čudesne, akoby ju niekto dodriapal. Pred rokom sa ostrovom prehnala víchrica a jeden z dubov zlomila. Nádherný, velikánsky, vysoký asi 25 metrov, slnkom vyhrievaný, ako z rozprávky. Spadol. Smutné? Kdeže. Krása nadobudla inú podobu.

Z práchnivejúceho stojaceho dreva je ležiace. A to je pre biodiverzitu len plus. „Na takéto prostredie sú naviazané iné druhy. Panuje tam teraz iná mikroklíma, vlhkosť,“ opisuje ochranárka. Aj chrobáky sú v nárokoch pestré ako ľudia. Nie každý chce bývať vo výške v paneláku. Niekto potrebuje mať vlastný dom pri zemi.

Keď sme boli na prehliadke Veľkolélskeho ostrova naposledy, ťahal nás traktor. Dnes nás ťahajú kone. Zastavíme. Hlava hučí od bzukotu, spod nôh uskakujú koníky, kobylky, motýle. S dobytkom sa vracia ešte niečo. Jar.

Zhodiť šťastie

Býčkovia oblizujú návštevníkom ruky. Najkrajšie zviera na svete je teliatko. Ale aký je najvzácnejší druh vtáka? Lastovička. Na Ekofarme Ostrov šibrinkujú v maštaliach medzi hlavami, napočítali už 28 hniezd. „Sú naviazané na veľké druhy hmyzu – muchy, ovady. Nie sú ako dážďovníky, ktorým stačí s otvoreným zobákom ako s vysávačom zbierať vzdušný planktón. Lastovičky sa narobia. Sú to mimoriadne obratní letci,“ ukazuje na škáru, cez ktorú prelietavajú von. Sotva ňou prejde malíček.

Nezdržiavajú sa v maštaliach len kvôli hmyzu. Aj kvôli teplu. Kým belorítka si dom celý obmuruje a nechá len malý otvor, lastovička urobí len otvorenú „šálku“, bez strechy. Preto potrebuje teplo. Apropos, lastovička s belorítkou vôbec nie je príbuzná, rovnako nie s dážďovníkom a už vôbec nie s brehuľou. Hoci je lákavé všetkých stíhačov vo fraku radiť do jednej skupiny.

Jeden z najvzácnejších druhov súčasnosti.... Foto: Andrej Barát, Pravda
lastovičky Jeden z najvzácnejších druhov súčasnosti. Lastovičky.

„Kedysi boli lastovičky všade. Takmer každý rodinný dom mal hospodársky dvor so zvieratami. Dnes ľudia lastovičie hniezda zhadzujú, keď rekonštruujú,“ hovorí Lipovský. Lastovičky to skúšajú v núdzových habitatoch, ktoré im moderný človek núka v altánkoch. Ale zhadzujú aj tie.

Na lúky pokosené traktormi sa zlietajú biele bociany. Bude to ľahká večera. Stačí pozbierať doráňané kobylky a živočíchy. Je ľahké ich fotografovať.

Čierny bocian je oveľa háklivejší na vyrušovanie človekom. „Jeho znášky sú citlivé na zachladnutie. Ak prejde dlhší čas, kým sa pár vráti, zo znášky už nič nebude,“ upozorňuje Lipovský. Práve toto bolo osudné pre viaceré druhy vlani v čase vrcholiacej pandémie.

Hniezdo ťažšie ako auto

Tlak ľudí na okolitú prírodu bol v čase obmedzení masívny. Ľudia sa vyrojili aj do miest, kde mali zvieratá dosiaľ pokoj. Podaktorí nerešpektujúc zákazy vjazdu autami parkovali priamo pod hniezdami vzácnych dravcov. Usmievali sa, fotili si ich. Ktovie, či vôbec tušili, aké rodinné vtáčie tragédie za sebou zanechávali.

Hniezdo orliaka morského môže vážiť aj niekoľko ton. Preto vyhľadáva mohutné stromy, rázsochy. Na Veľkom Léli zatiaľ nehniezdi, hoci našli by sa vhodné stromy. Napríklad hneď na začiatku pasienkov stojí úžasný topoľ čierny, obrovitánsky strom. Presne také vyhľadáva orliak, ale aj bocian čierny.

Kone pohadzujú hrivami. Dopravný prostriedok zahrkoce. „Tento voz je obojživelný. Takže keď prídeme k Dunaju, tam už sú pripravené vyzy. Budeme prepriahať a potiahnu nás po vode!“ vtipkuje Lipovský. Akurát, že Dunajom a dokonca aj Váhom ešte pred pár desaťročiami skutočne tiahla ryba väčšia ako auto. Jej príbeh je s Veľkým Lélom úzko spätý, pretože je príbehom, ako človek spútal rieku. Do Veľkého Lélu nestačilo vrátiť len dobytok. Ešte chýbala voda.

Miestni tu po čase začali oceňovať, že okolitá príroda má tú cenu.

Veľkolélsky ostrov z jednej strany obmýva Dunaj, z druhej jedno z jeho ramien. V minulosti však človek Dunaj zreguloval, prehradil, zahatal vyzám prastarú cestu z Čierneho mora, brehy „opevnil“ kameňom, ramená zablokoval. Do krajiny po tisícročia zvyknutej na zvláštny vodný režim zrazu prestala prúdiť voda. Ochranári v spolupráci s vodohospodármi v ostatných rokoch tieto ramená znovu sprietočňujú. No Dunaj má od slobody stále ďaleko. Jej dávnym odrazom sú práve vyzy, orliaky a – topole čierne.

Dnes brehy nahusto lemujú topole, no nie tie pôvodné. Ide o nepôvodné, umelo vyšľachtené dreviny – hybridy. Krížence slovenských a cudzokrajných topoľov, napríklad severoamerických. Pestujú sa v rovnovekých monokultúrach. Vystreté, vysadené v riadkoch ako kukurica. Nemajú košatú korunu. Boli vysadené na mieste pôvodných lužných lesov, pretože rýchlo rastú, ľahko sa spracúvajú. Ponúkajú veľa drevnej masy na malom priestore. Žiaden domov pre bociana čierneho či orliaka.

Bagrovať prírodu?

Tam, kde rieka tečie slobodne, sa raz za čas stane, že zmení koryto. Kde sa pred chvíľou valil živel, ostane pustina – štrková lavica. Práve v takomto nehostinnom mieste sa uchytia semenáčiky topoľa čierneho a vytrvalo rastú.

Celý Veľkolélsky ostrov bol kedysi jedna rozsiahla štrková lavica. Všetky ramená a korytá Dunaja migrovali po krajine, zanechávali za sebou haldy štrku, základy nových ostrovov. Z pohľadu rieky to boli len žmurknutia, z pohľadu života človeka to vyzerá ako veľkolepá prastará trvácna krajina obrúbená niekoľkostoročnými stromami. Je veľmi pravdepodobné, že ak by sa brehy Dunaja nezačali opevňovať, ak by sa ramená neodrezávali, ak by sa nestavali priehrady, krajina by vyzerala inak ako dnes.

lesná cesta, Rudno nad Hronom Čítajte aj Čo štartuje povodne? Zlé lesné cesty

Brehy Veľkolélskeho ostrova boli opevnené lomovým kameňom len pred pár desaťročiami. Kamenné bloky dovezené na veľkých lodiach zasypali pôvodné pláže alebo kolmé brehy. Dnes sa ochranári snažia toto zbytočné opevnenie brehov aspoň na vybraných úsekoch odstrániť.

Ale čo robiť, keď rieka dnes nie je slobodná? Ako vrátiť topole čierne? Brodíme sa za odpoveďou krvilačným porastom. Malinčie, černice a ďalšie rastliny, ktoré sa snažia chrániť pred bylinožravcami pichliačmi, režú prišelcov. Nakoniec prídeme na zvláštne miesto, kde ochranári klčujú nepôvodný hybridný topoľ a čierny – vysádzajú. Umelo. Očakávajú, že vysadené stromy sa vďaka semenám zapoja do prirodzenej obnovy lužného lesa.

Niekde musia dokonca umelo napodobňovať rieku.

Brehule si stavajú hniezda v riskantnej zóne. V kolmých stenách, ktoré zostávajú po jarných povodniach zahryznutých do brehov. Tento rok na konci Veľkolélskeho ostrova ochranári jednu takú stenu vyrobia. Podobnú, akú urobili v Petržalke na asi 250-metrovom úseku. Bagrom! Zahniezdilo v nej 500 párov brehulí.

Organická archa

Nielenže bagrujú. Po čase sa vracajú a s dobrovoľníkmi čistia brehy. Vytrhávajú, klčujú a režú to, čo na nich narástlo. Prečo celá tá námaha?

Pretože rieka už nemá slobodu. Človek ju upokojil, spútal, aby nehrýzla. No stratila dynamiku. Brehy viac nezaplavuje, nešteklí ich erózia, ktorá bráni tomu, aby sa v kolmých brehoch usadilo niečo trvácnejšie, a zároveň tak aspoň na niekoľko sezón ochráni – brehule.

Hať na Hučave, búranie Čítajte rozhovor Miroslav Očadlík: Úbytok rýb by mal varovať, že v riekach niečo nehrá

Na celý tento pozoruhodný biotop presýtený skazou, tvorením je naviazaná celá sieť živočíchov. V podobných brehoch hniezdi aj rybárik riečny. Nevytvára kolónie, iba menšie háremy. Jeden samček môže mať až tri samičky. „Ale dosť sa pri tom narobí,“ dodáva Lipovský.

Rieka je tesárom vlastného obydlia. Nik to krajšie nevystihol ako nestor geomorfológie a hydrológie Luna Bergere Leopold. Toto obydlie je obrovská organická archa plná organizmov, prestupujúca, presakujúca kameňmi, lesmi, pôdami. Takou archou však môže byť aj jeden jediný strom. Ale potrebuje človeka.

Ak prežije fajnšmeker, prežijú všetci

Vo vlniacom sa sparne vŕby akoby tancovali. Sú to zvláštne stromy. Rýchlo narastú. Konáre rýchlo zmohutnejú a strom sa pod ich ťarchou rozlomí a zahynie. Ak jej do života vstúpi človek, môže sa dožiť oveľa vyššieho veku. Prežije aj dve-tri generácie tých, čo ju pravidelne orežú „na hlavu“.

Nie je v tom žiaden altruizmus či láska k stromom. Človek potreboval drevo na kúrenie, do pece, prúty na ploty, košíky. Ani netušil, že okrem vŕby takto zabezpečil prežitie až štyrom stovkám organizmov!

Na Veľkolélskom ostrove našli v práchne vŕby vzácneho chrobáka – pižmovca hnedého. Je to fajnšmeker, nevyhovuje mu hocijaké práchno, hocijaká vlhkosť či teplota. Ochranári vedia, že ak našli pižmovca, toto prostredie vyhovuje aj stovkám menej náročných druhov.

Pravidelným orezávaním sa vŕbam dvojnásobne... Foto: Andrej Barát, Pravda
vŕba Pravidelným orezávaním sa vŕbam dvojnásobne predĺžil život.

„Dosiaľ sme tu orezali asi 800 vŕb,“ prezrádza ochranár Lukáš Zima. Spolupracujú s miestnymi. Takto majú drevo na kúrenie, ideálne do krbu. „Má vysokú výhrevnosť, nízky obsah popola, nešpiní tak komín.“ Ale prečo miestni prestali vŕby pred rokmi orezávať? Lebo v socializme sa začalo kúriť plynom alebo lacnou elektrinou. Hoci energie už nie sú lacné, ľudia zleniveli, odvykli si od manuálnej práce, alebo na ňu nemajú čas.

Ale znova do toho zasahuje neslobodná rieka. Ochranári musia vŕbam zakladať hlavy vyššie ako kedysi. Voda sa pre regulácie už nerozlieva doširoka do krajiny a keď zaleje Veľkolélsky ostrov, hladina je vyššie. Dutiny vo vŕbach zaplaví, práchno sa zmočí, vŕbové archy to zdecimuje.

Koncert

„Čo ja viem? Nič také inovatívne nerobíme. Ľudia si môžu požičať čln, kanoe, odviezť sa na konskom voze. Robíme exkurzie na koňoch okolo celého ostrova. Máme rôzne geocaching hry. A miestni z toho niečo majú. Traktoristi dostanú zaplatené za to, že kosia, udržiavajú pozemky a starajú sa o zvieratá. Väčšina pracovníkov na ekofarme je z Veľkého Lélu a okolia. Miestni tu po čase začali oceňovať, že okolitá príroda má tú cenu,“ naznačuje predseda BROZ-u Tomáš Kušík.

Akú? Napríklad letné ráno v lužnom lese. „Žiarivá chvíľa, v nej chcem ostať stáť, často nebýva a nie vždy o nej viem,“ doznieva v hlave pesnička Petra Lipovského. Rozplynie sa tu čas. A to je cenné.

Letné ráno na Veľkolélskom ramene Dunaja. Foto: Andrej Barát, Pravda
Dunaj, Veľký Lél, ráno, leto Letné ráno na Veľkolélskom ramene Dunaja.

Zanikne v šume krídel. Zmizne v tečúcej oblohe. Spolu s človekom čas schmatne noc a čudesný orchester. Lužný les hrá svoju verziu Einsteina na pláži od klaviristu Philipa Glassa. K žabiemu zboru sa pridá hmyzí, zafunia diviaky. V tichosti vzlietne akási mátoha a práve nad človekom vydá ohavný škrek. Krekk-krekk. Kraukr! Hrôzostrašná a praskavá disharmónia. Volavka!

Treba pozbierať odvahu a ešte sa okúpať v Dunaji pod hviezdami. Temná rieka človeka lapá neviditeľnými chápadlami a šteklí predstavivosť. Čo ak sa tam kdesi, len pár metrov ďalej, zrazu vynorí chrbát ohromnej vyzy?

Marek Kuchta, výskum, úsmev Čítajte rozhovor Marek Kuchta: Slovensko nemá národný park. Je odvaha to zmeniť?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
2 debata chyba
Viac na túto tému: #Vysoké Tatry #príroda