Aký je príbeh Tatier? Skaza, triumf?

Z Tatranského národného parku vyteká posledná divoká rieka na Slovensku - Belá. Hľadáme v nej rybu, ktorej príroda darovala geniálne telo. Vďaka nemu sa udrží v najdrsnejšom prúde, pláva v ničivom živle bez námahy. Aha, tam je! Pstruh! Putuje ďalej, možno do Tichej alebo Kôprovej, dvoch dolín, ktoré pred návštevníka kladú otázku. Dokáže aj príroda najstaršieho národného parku na Slovensku „plávať“ 21. storočím bez námahy človeka? A keď jej človek nepomôže, zomrie?

, 15.09.2021 06:00
TANAP, Javorová dolina Foto: ,
Pohľad na lesy v Javorovej doline, ktoré boli ponechané napospas prírode.
13

Ikona slovenských lesov hlucháň skutočne vymiera. O pár rokov si školáci pustia na interaktívnej tabuli video tokajúceho kohúta a učiteľka povie – takéto zviera u nás kedysi žilo.

Je nádej. K posledným miestam na Slovensku, kde sa hlucháňovi darí, patria tatranské doliny – Tichá, Kôprová, Jalovecké a ďalšie, kde sa udiala strašná vec.

Víchrica pogniavila smrečinu, zvyšky dokaličil lykožrút. K stromom sa priviazali ochranári a lesohospodárov nepustili do dolín. Vraj – nechajte to tak, len pozorujte zázrak prírody. Aký?

odkaz
Zachráňme národné parky

Zachráňme národné parky – seriál Pravdy

Seriál vzniká v spolupráci s kampaňou Osloboďme národné parky pod záštitou iniciatívy My sme les, občianskeho združenia Prales a ďalších 26 ochranárskych organizácií.
Národné parky čaká historický okamih. Ak štát zjednotí správu pozemkov, utlmí sa ťažba, výstavba, poľovanie, rozvinie sa turizmus a citlivé spravovanie krajiny. Sú však na to pripravené?
2. časť: Tatranský národný park

čítajte viac

Kto koho zachraňuje

Spod Kriváňa sa zazubí temná Nefcerka. Ukrýva najvzácnejší les – borovice limby staré tisíc rokov. Je to jedna z najprísnejšie chránených rezervácií Slovenska, nemožno tu liezť. A predsa tie najdivokejšie a najkrajšie lesy kedysi nerástli tak vysoko a nedostupne – hore. Ale dole, v nížinách.

Ľudská spoločnosť podľa ochranára, filmára a spoluzakladateľa iniciatívy My sme les Karola Kaliského už zabudla, ako vyzerá skutočný les. „Nie je hustý, ale svetlý. Nerástol iba v horách, ale najmä v nížinách, ktoré však už ľudia úplne pretvorili. Divokej prírode nechali len tie najstrmšie, najnehostinnejšie miesta. Kde so strojmi nedočiahli.“

Karol Kaliský rozpráva o Temných smrečinách

Čo ak podobné divoké lesy práve teraz vznikajú znova v dolinách? Na tých najdostupnejších chodníkoch, kde sa ich môže dotknúť naozaj každý. Čo ak dostali súčasníci príležitosť raz povedať – bol som vo Vysokých Tatrách pri zrode pralesa. A navyše takého, ktorý zachránil vodu. Zadržal uhlík.

Zamrazí najnovšia správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC). Podľa vedcov globálne otepľovanie poškodzuje prírodu natoľko, že lesné a morské ekosystémy už čoskoro nemusia mať dosť síl, aby ľuďom pomáhali s bojom proti klimatickej zmene.

Ticho v doline preruší starý vtip. Nikto sa nesmeje. Ále, prosím vás, príroda prežije. A bude krajšia, pestrejšia! Akurát bez človeka.

Kaliský si do rúk naberá vodu z Kôprovského potoka, aby sa napil. „Vraj pomáhame prírode. To je blud. Len sa snažíme zachrániť sami seba."

Tatranský národný park

Ako to vyzerá v našom najstaršom národnom parku? Potrebuje príroda pomoc človeka, alebo je to naopak?

Fotogaléria
Pred vstupom do Tichej a Kôprovej doliny. V...
Na tomto vzácnom vrchovisku malo vyrásť...
+7Vyhliadková veža.

Mŕtvi živí

Cestou najprísnejšie chránenými dolinami míňame chaty. V Tichej a Kôprovej je ich asi 20. „Viaceré z nich boli postavené nelegálne. Dodatočne ich zlegalizovali,” hovorí Kaliský. Dobre teda. Veď slúžia správcom najvzácnejších rezervácií. V okne jednej z horární je z turistického chodníka vidieť na stene kožu – rysa.

Pri vstupe do Tichej doliny štát na informačných tabuliach varuje návštevníka, že vstupuje do mŕtvej krajiny. Paradoxne, hneď za tabuľami, všade navôkol, je bujný, zelený les.

Návštevník sa z tabúľ nedozvie, že vedci potvrdili, že lykožrút sa z rezervácií nešíri. Neprečíta si poslednú vetu z výskumu Ústavu ekológie lesa a Štátnej ochrany prírody.

„Hoci v ojedinelých prípadoch môže byť bezzásahové chránené územie zdrojom podkôrneho hmyzu pre okolité porasty, vo väčšine prípadov je to práve naopak – problém vznikne mimo rezervácie a odtiaľ sa šíri do okolia. Bezzásahové chránené územia preto možno zbaviť viny za aktuálne ťažko zvládnuteľnú situáciu s odumieraním smrečín.“

Ako povedal lesník Martin Mikoláš: „Diskusia medzi vedcami už roky nie je o tom, či les zomrie, keď smrečiny uschnú. Nezomrie.“

Tabule pri vstupe do Tichej doliny presviedčajú... Foto: Andrej Barát, Pravda
TANAP, Tichá dolina Tabule pri vstupe do Tichej doliny presviedčajú návštevníkov o suchom, mŕtvom lese. A takáto je hneď za nimi skutočnosť.

Otázka pohľadu je otázka prežitia

Ožije. Na vstupných tabuliach chýbajú fotky mimoriadne vzácnych druhov, ktoré v Tichej doline zrazu nachádzajú špecialisti na hmyz a ornitológovia. „Takýto príbeh by mal prinášať národný park. Ľudia sa v ňom môžu naučiť vnímať dynamiku prírody," presviedča Kaliský.

Víťazoslávne nás po turistickom chodníku dovedie do hornej časti susednej Kôprovej doliny – Temných smrečín. Hoci sú zaradené medzi vymapované lokality pralesov, predsa boli v minulosti ovplyvnené pastvou a v menšej miere aj ťažbou dreva. A takisto ako v Tichej sa v nich vyzúrila víchrica, lykožrút. Nechápavo sa rozhliadame vôkol seba.

Čo je tu také úžasné, pekné? Dolámané stromy? Papraď? Obyčajná jarabina? Stojace sucháre? Malinčie? Čučoriedky? Tie malé smreky? Alebo tie päťmetrové? Či tie vysokánske tam vzadu? Jedle? Všade otravný hmyz! Červený, zelený, žltý, lesklý, pásikavý. Do úbočí sa oprie vietor, rozvlní pod slnkom bzučiacu kapelu zelene, akoby chcel upozorniť na pointu. Sama príroda si Temné smrečiny pretvára na – svetlé. Pestré. Živé. Hluchánie.

Správa TANAP-u zbiera dáta o ohrozenom tetrovovi. Výsledky sú jednoznačné. Hlucháň v lesoch, ktoré boli po kalamite ponechané na seba, prosperuje. Vysvetlenie? Treba sa na les pozrieť nie očami človeka, ale kury. Zrazu sa pováľaný les premení na úžasné bludisko plné bezpečných úkrytov pred predátormi. Vo zvláštnej zmesi rastlinstva sa vyrojí množstvo potravy. Víchrica s lykožrútom vniesli do lesa svetlo a práve svetlo prilákalo hmyz, motýle. Hluchánia samica s kuriatkami nehľadá v lese mraveniská, ale „húseniská“ – miesta, kde je veľa húseníc motýľov.

Nie je to možno pohľadnicový les. Ale hlucháňovi vyhovuje. Ale kto je ochotný dívať sa na krajinu národného parku nečlovečími očami?

Víchrica a lykožrút vniesli do Temných smrečín... Foto: Andrej Barát, Pravda
TANAP, Temné smrečiny Víchrica a lykožrút vniesli do Temných smrečín svetlo. Aj keď sa to nezdá, úžasne to podporilo život.

Mrakodrapy a rašelina

Pýtame sa turistov, či sa im páči takýto les. Český pár povie, že ich baví pozerať sa na mladý, dravý prirodzený les. No väčšina Slovákov úprimne odpovedá – nie! „Je to hrozné, suché, mŕtve, škaredé.“ A čo keby sa na tabuli dočítali, že suché stojace stromy sú v skutočnosti mrakodrapy, v ktorých bývajú tisíce krásnych sov alebo ďubníkov, zmenil by sa ich pohľad? „Možno.“

Možno keby sa nemuseli trmácať nudnou asfaltkou Tichej a Kôprovej doliny, ale vedeli by prechádzať priamo cez taký pováľaný les, dotýkať sa ho. Je taká možnosť.

Zo žiarivozeleného baldachýnu vyletujú vážky. Rašelinisko presýtené vodou sťažka odfukuje, keď po ňom kráča partia turistov. Zháčia sa a rýchlo cúvajú späť, akoby sa báli, že ich temné jazero zabuduje do svojho machovitého tela, ako to urobilo s pováľanými „mrakodrapmi“. Teraz v nich bývajú iné pozoruhodné organizmy.

Tisíce rašelinísk kedysi v horách zadržiavali vodu, uhlík. Skoro všetky na Slovensku vysušili, zastavali. Rakytovské plieska ešte nie. Vedie k nim jeden z najkrajších, najmladších a najmenej známych tatranských chodníkov. Niekomu sa môže zdať horšie udržiavaný, blúdivý.

No splieta pramene Bieleho Váhu, turistov vťahuje priamo do vývoja lesa po kalamite. A dokazuje, že ničnerobenie v lesoch národného parku je pre majiteľov pozemkov zaujímavý biznis.

Cestou k Rakytovským plieskam sa možno napiť z Bieleho Váhu a tiež pozorovať nerušený vývoj lesa.

Nepohnúť prstom a zarobiť

Len na prelome rokov 2004 a 2005 získali pozemkové spoločenstvá vo Východnej a Važci vyše 232-tisíc eur od Nadácie Ekopolis. Ako ujmu za nespracovanie kalamity a podporu pri vybudovaní chodníka.

Lenže štát v rokoch 2005 až 2021 vyplatil v celom TANAP-e majetkové ujmy v celkovej výške 17 346 597,72 eur! Liptovská Sielnica – takmer 1,9 milióna. Liptovský Trnovec približne 3,3 milióna, mesto Kežmarok vyše dvoch miliónov a ďalší. To všetko dostali za to, že prírodu národného parku nechali tak.

Hora ľahla, drevo v nej nechali. Nezalesňovali, nemali výdavky na cesty, linky, nemuseli zaplatiť nikoho, kto by kosil, uhadzoval. A zarobili. Môžu dokonca zarobiť na jedinom strome. Stačí, ak nájdu vo svojom chotári čo len jeden pekný, životaschopný a zaručia sa, že ho nechajú dožiť.

Správa TANAP-u vykupuje jednotlivé stromy od urbárnikov od vlaňajšieho roka. Cena sa odvíja od ceny guľatiny na trhu. V súčasnosti je to podľa riaditeľa Pavla Majka asi 54 eur za kubík, jedna jedľa môže mať tri až štyri kubíky. Prvých 100 stromov asi za 15-tisíc eur vlani vykúpili pri Kežmarku. Označili ich súradnicami, ostanú nedotknuteľné. Za 200, 300 rokov tieto stromy nazbierajú informácie, ktoré odovzdajú lesu ďalej.

Zádielska tiesňava, hmla, Slovenský kras Čítajte aj Stratená krása Slovenského krasu

Ale čo voda?!

Prechádzame ďalšou dolinou, kde na veľkých plochách nechali les napospas osudu – Javorovou. Dodnes vidno drsné stopy po povodni z roku 2018. Odhryzla z domov, ciest. Lesníci vinili pováľané lesy. Nezadržali vraj vodu.

Podľa vodohospodárov však lesy nehrali žiadnu rolu. Za tri dni spadlo 250 milimetrov zrážok, desatina toho, čo spadne za celý rok, a to najmä v oblasti, kde žiadne lesy nie sú – na skaly a štíty. „Nie je možné predísť prívalovým povodniam,“ upozornil Pavel Virág, technickoprevád­zkový riaditeľ Slovenského vodohospodárskeho podniku.

Riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u Ján Marhefka aj napriek tomu stále vyťahuje povodeň v Javorovej doline ako príklad, že bezzásah ohrozuje. Nespochybňuje, že tatranské ekosystémy práve prechádzajú prirodzenou premenou. No z pohľadu človeka potrvá pridlho.

„Mladé lesy plnia niektoré ekosystémové služby v menšej miere ako dospelé lesy. Ide najmä o zadržiavanie vody. Dostali sme sa do stavu, že o dospelý les prichádzame a donekonečna sa presviedčame, že je to dobre.“ Ukazuje na český Národný park Šumava, kde nechali obnovu lesa tiež na prírodu. Tvrdí, že les schne, čo ohrozuje pramene českého riečneho klenotu – Vltavy.

Na Šumave turistov skutočne desí, ako lesy pri prameňoch Vltavy schnú. No nie je pravda, že vyschli aj samotné pramene. Po prvé, pred pár rokmi sa iba upchalo jedno potrubie, ktoré postavil človek. A po druhé, podľa národného parku je absolútny nezmysel, že ak vyschne les, vyschnú pramene. „Šumava je na tom dokonca z hľadiska vody v čase sucha najlepšie v celej Českej republike!" potvrdila nám geobotanička národného parku Iva Bufková.

Pramene by vyschli až vtedy, keby do lesa nabehla ťažká technika, postavili by sa cesty. Nejde o to, či stromy stoja, nestoja a či sú zelené a či schnú. Kľúčová je pôda. Ťažba by prameniská zničila – vyjadril sa hydrobiológ Jaroslav Vrba pre český server iDnes. Cituje aj bývalého riaditeľa národného parku Františka Krejčího. Áno, je to dramatický pohľad. „No naskytá sa nám nevídaný zážitok z búrlivého vývoja v prírode.“ A kde inde by ho mal človek zažiť, ak nie v národnom parku?

Hať na Hučave, búranie Čítajte rozhovor Miroslav Očadlík: Úbytok rýb by mal varovať, že v riekach niečo nehrá

Kto zodpovedá za pocity?

Krátko po povodni v roku 2018 prišla do Javorovej doliny vláda na výjazdové rokovanie. Premiérom bol Peter Pellegrini. V 5. stupni ochrany Štátne lesy TANAP-u vyrúbali zdravé stromy, aby sa mohli otáčať autá a zbudovalo sa zábradlie na mostíku. Aby vláda mohla bezpečne prejsť a vidieť „hrôzy“ bezzásahu. Chodník má odvtedy prezývku – Pelleho.

Riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko nám pri tiesňave Bránka hovorí o tom, ako štátni lesníci na dlhý čas zablokovali Javorovú dolinu. Pre sucháre v tiesňave, ktoré mali ohrozovať návštevníkov, zatvorili vstup do celej doliny. Majitelia penziónov nadávali. Ale na ochranárov. Veď oni zakázali tie stromy odstrániť. Áno, žiadali aby sa rešpektovalo hniezdne obdobie. Čo na tom, že tam podľa satelitných snímok stáli vyschnuté už niekoľko rokov a štátni lesníci ich mohli už dávno vyrúbať. Aj taký je dôsledok európskeho unikátu, keď územie v národnom parku nemá jedného správcu, ale viacerých.

Ako ozvenu dávnych bitiek, keď sa pastieri krvavo sekali o pasienky v dolinách, dnes možno na úbočiach vidieť drsne zarezané čiary. Oddeľujú rezervácie od nižších stupňov ochrany, kde aj napriek tomu, že sme stále v národnom parku, slovenské zákony umožňujú a dokonca prikazujú v lesoch ťažiť, zasahovať. Presúvame sa do ďalšej doliny – Račkovej. Vyťažené svahy civejú z každej strany.

Riaditeľ Majko ukazuje satelitnú snímku, kde zreteľne vidno, ako čiara najprísnejšie chráneného územia kopíruje rozľahlé rúbaniská. Ako výsledok rokovaní, vyjednávaní, ústupkov. No možno sa s tým uspokojiť? Nevyvolá to v návštevníkoch národného parku zlý pocit hneď pri vstupe do doliny? „Nezodpovedám za pocity,“ odvetí Majko. „Poliaci po revolúcii v 1989 nevracali v Tatrách pozemky. Na Slovensku sme ich vydali vlastníkom. Mali sme počítať s tým, že budú chcieť hospodáriť.“

Hore je les, v ktorom sa nezasahovalo. Dole je... Foto: Andrej Barát, Pravda
TANAP, porovnanie, les, kalamita, zásah Hore je les, v ktorom sa nezasahovalo. Dole je les, v ktorom sa spracovala kalamita.

Nižšie pod Račkovou dolinou stretáme dánsko-taliansky pár. Talian krúti hlavou, že v talianskych národných parkoch sa jednoducho neťaží. Dánka zas vzdychne, že mali problém nájsť miesto, kde by sa navečerali. Nechce sa nám veriť. Veď všade naokolo robia skvelé halušky a práve sa na ne chystáme. Na recepcii nás schladia. „Už vám spravia iba párky alebo klobásu.“ Tak dobre, budú párky. „Nie, bohužiaľ. O sedem minút zatváram,“ zaznie pri pulte. Sýtime sa aspoň bezmesačnou nocou s miliónmi hviezd.

Nečakané objavy

Krajinár Peter Jariabka dokáže nemožné. Stretneme sa vprostred mäteže Štrbského Plesa. 12– až 15-tisíc návštevníkov sem zvyčajne prichádza v takýto slnečný deň. Vyrazíme najrušnejším miestom Tatier, no davom sa vyhýbame neuveriteľnými cestičkami, akoby sme boli na expedícii v pralese.

Za opustenou zubačkovou traťou schytí výhľad na Nízke Tatry. Pod skokanským mostíkom je zas úžasná scenéria Slepého plesa. Už nič „nevidí“, pretože mu oko takmer celé zarástlo. Zľahka prekračujeme sýtozelené vrchoviská, rozmočené sa vlnia pod nohami. Len pár metrov odtiaľ sa ponáhľajú zástupy kočíkov.

Štrbské Pleso nepredstavuje iba jedno jazero, kde sa ľudia člnkujú. Je to úžasná kaskáda ľadovcových jazier, na každom možno vnímať iné štádium vývoja. A takmer nikto ich nepozná, neobdivuje.

Na jednom z močiarov malo vyrásť 500 parkovacích miest. Podarilo sa to zastaviť. „Ale tieto spory nevznikajú, lebo developeri sú zlí. Nie je to zlá, cielená devastácia. Je to výsledok nevedomosti. Pramení z toho, že neexistuje krajinný plánovací podklad,“ naznačuje Jariabka. Je členom pracovnej skupiny pre zachovanie a udržateľnosť Štrbského Plesa. Združuje občanov, odborníkov, samosprávu.

Aj počas tejto nezvyčajnej prechádzky po Štrbskom Plese nemožno prehliadnuť, ako cestovný ruch ničí sám seba. Aj hotelieri, predstavitelia tvrdého cestovného ruchu, podľa krajinára chápu, že bez potrebných zmien nebude ich biznis udržateľný. Ale čo zmeniť?

Prvý náraz

„Prvý pocit je kľúčový. Na čo ľudia v bráne do národného parku narazia? Na urbanizovaný priestor a davy. Treba ich rozptýliť,“ hovorí krajinár. Ale ako, keď je tu už takmer všetko zastavané?! Ukazuje na opustenú zubačku, vrchoviská, ktorými nás previedol. Vo vzduchu nad nimi kreslí línie citlivej drevenej lávky. Podobnej, aká vedie trebárs k vyhliadke na Straníku nad Žilinou.

Žilinská univerzita už robí dopravný prieskum. Uvažuje sa obmedzeniach na Ceste slobody, vylúčila by sa z nej doprava za jednodňovou návštevou. Centrálne parkovisko na Štrbskom Plese by sa vyhradilo len pre držiteľov preukazu ŤZP. Zredukovalo by sa, prebudovalo na živé námestie s autobusovou stanicou a vegetačnou strechou. Každý z hotelov má dnes vlastný skibus, aj toto by sa mohlo zjednotiť.

No najmä celé prostredie Štrbského Plesa by sa malo zbaviť bariér, ktoré zdraví ľudia nevidia. Pre mnohých ľudí so zdravotným znevýhodnením je jediným dostupným ekosystémom v Tatrách prostredie Štrbského Plesa. Podľa Jariabku sa musia všetci snažiť, aby ich zážitok bol autentický, kvalitný.

Štrbské Pleso v takýto deň zvykne navštíviť 12-... Foto: Andrej Barát, Pravda
TANAP, Štrbské Pleso, ľudia, rodiny, dovolenkári, turisti Štrbské Pleso v takýto deň zvykne navštíviť 12- až 15-tisíc ľudí.

Pod Štrbským Plesom by sa vybudoval terminál. Zubačka by sa potiahla až k Štrbe, k diaľnici, kde by ľudia zaparkovali autá. Podhorie by sa vybavilo bezemisnou dopravou. V Austrálii do rezortu v národnom parku všetkých ľudí zváža ráno autobus, 60 kilometrov. Večer späť, pretože o piatej sa zatvára.

Do cesty sa nám postaví nová vyhliadková veža. Betón, oceľ, drevo. Chvíľu pozorujeme nadšených ľudí, ako si ju fotia. Jeden po druhom sa postavia takmer na to isté miesto pri kameňoch. Ktosi však mrzuto poznamená – je to expresia chladiarenskej veže jadrovej elektrárne. Komusi pripomenie scénu z filmu Pán a pani Smithovci. Kúpila som nové závesy. Nepáčia sa mi. Zvykneš si.

Človek akoby si zvykol, že tam, kde je veľa ľudí, je normálne vidieť stánky, atrakcie, detské štvorkolky. Bzučia po Mlynických lúkach, rodičia si ich fotia. Ktovie, či tušia, že stoja na jedinečnom nábreží horského potoka. Ak by si vyzuli topánky, až intímne by sa dotkli prírody Štrbského Plesa. Lúka je niekde mäkká ako hojdačka. „Nie je to úžasný priestor na piknik? Čo keby tu niekto cvičil jogu?“ pýta sa Jariabka. V zákryte, ďalej od davov, sa jedna pani naozaj slní v plavkách. Prezrádza tromf celého miesta. Je jedným z najslnečnejších na Slovensku. Podľa územného plánu sa tu má stavať.

Čie sú Tatry?

Lenka Rusnáková je výkonnou riaditeľkou Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry. TANAP nie je členom. Chystanú novelu, ktorá by zjednotila správu štátnych pozemkov v národných parkoch, schvaľuje. No pýta sa, či to konečne „nakopne“ národný park?

Je totiž dopyt po sprístupnení ďalších chodníkov. Cyklotrás. Nie asfaltových! Stačí mimo zimného obdobia sprístupniť bežkárske trate, lesné cesty. Mohli by sa turisti zapojiť do sčítavania kamzíkov? Bude TANAP prívetivejší? „Pretože zatiaľ dáva ľuďom na vedomie iba to, ktoré chodníky sú zatvorené. Ale prečo neinformuje o tom, ktoré sú otvorené? Upozorní vás, čo je zakázané robiť.“ Ale kedy usmerní návštevníkov, čo je kde dovolené, ako si smiete užiť tatranskú prírodu?

A sú vôbec na zmeny pripravení slovenskí návštevníci? Rusnáková hovorí, že už nejaký čas ponúkajú pozorovania medveďov, svišťov, kamzíkov. „Ale máme iba zahraničných hostí. Zo Slovenska je slabý záujem. Slováci nie sú naučení platiť za sprievodcov.“ V ponuke je sprevádzanie napríklad aj po histórii tatranských osád. Zadarmo. A predsa je aj tam ťažké zohnať záujemcov.

Rusnáková sa pohľadom na chvíľu stratí v končiaroch. Vráti sa z nich so zamračenou otázkou. „Vyrieši sa konečne problém Tatier?“ Kiežby, hádam by sa utlmila ťažba. „A to si myslíte, že problémom Tatier je naozaj ťažba?“ A teda čo? „Nie je to náhodou výstavba?“ A ukazuje na dediny rozprestreté v podhorí. Mnohé sa už čoskoro rozšíria o ďalšie štvrte duchov. Prázdnych domov, čisto investičných nehnuteľností. Zreštituované lúky sa krájajú na stavebné parcely.

Tak čie sú Tatry? Moje? Tvoje? Naše? A čo ak nepatria ľuďom?

Lod Strbske pleso Čítajte aj Tatry za tri dni. Prečítajte si postrehy trojgeneračnej výpravy (od 8 do 70 rokov)

Tatranský národný park

  • Bol vyhlásený v roku 1948.
  • Ročne ho navštívi takmer 3,5 milióna návštevníkov.
  • Sieť turistických chodníkov meria asi 600 kilometrov.
  • Žije tu viacero živočíchov, ktoré nesú meno pohoria – z cicavcov hraboš tatranský, z chrobákov bežec tatranský, z motýľov priadzovec tatranský.
  • Prežili tu rastliny z ľadových dôb – napríklad medvedík alpínsky, ostrica čiernohnedá, sitina gaštanová, lomikameň zohnutolistý, dryádka osemlupienková.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
13 debata chyba
Viac na túto tému: #Zachráňme národné parky #TANAP #národné parky