Kráľovstvo za koňa, žrebčín za nič na svete

Vášnivá láska medzi človekom a koňom trvá už tisícročia. Jeden pre druhého sa stali zmyslom bytia vyúsťujúceho neraz až do sebaobetovania. Človek a kôň menili dejiny a hranice ríš. Pre národy sa stal kôň prvkom sebauvedomenia a identity, symbolom bohatstva, kultúrnosti a vkladu do rozvoja ľudstva. Slovensko do tejto pokladnice prispieva cez Národný žrebčín Topoľčianky už sto rokov.

, 25.09.2021 06:00
Topoľčianski jazdci Foto:
Topoľčianski jazdci na lipicanoch zdravia divákov.
1

Kone sa, pravdaže, na Slovensku objavili dávno predtým. Na koňoch prebrodili Dunaj a zastavili sa až pri Trenčíne légie rímskeho cisára Marka Aurélia. O tisíc rokov neskôr sa kone stali pýchou uhorských kráľov. Vpády Tatárov spustošili krajinu, ale dopomohli k osvieženiu krvi ušľachtilými orientálnymi koňmi. Dejiny chovu koní sú plné protirečení, vzostup sa paradoxne rodí z úpadku

Skúmajúc kone a ich pôvod, spoznávame seba samých a prekvapujúco zisťujeme, koľkými konskými nitkami sme spojení s netušenými diaľavami Eurázie. Vedie nás k nim genetická stopa ukrytá v plemene koní chovaných v Národnom žrebčíne. Niektoré cenné plemená sa, žiaľ, celkom nedávno stratili v prepadlisku dejín v dôsledku privatizačnej honby za majetkom, iné sa vďaka fanatickej oddanosti koniarov podarilo uchovať.

Ročne príde do Topoľčianok 50-tisíc návštevníkov. Ako pribúda ľuďom voľný čas a živé kone sú vzácnejšie ako tie ukryté pod kapotou áut, čoraz väčším lákadlom sa stáva žrebčín, barokový zámok s parkom, lesy, zubria obora aj možnosť ochutnať miestne víno priamo v pivniciach vinárskych závodov.

Atraktívnosť Topoľčianok, obce s troma tisíckami ľudí, je mimoriadna. Nepochybne sa o to zaslúžil vzácny topoľčiansky chov lipicanov, až do zániku rakúsko-uhorskej monarchie ozdoba cisárskeho dvora Habsburgovcov. Lipicany však nie sú jediným plemenom, ktoré tu chovajú. Po pastviskách v zovretí pohorí Tribeč a Vtáčnik sa preháňajú ďalšie kone. Legendami vojnových ťažení opradený huculský kôň, ktorý pomohol armáde generála Ludvíka Svobodu dobyť Dukliansky priesmyk. Chovajú tu arabského plnokrvníka aj shagya-araba, aj v 20. storočí vyšľachteného slovenského teplokrvníka.

Topoľčianky sú jednoducho eldorádom koní.

Storočnica Národného žrebčína Topoľčianky

Pozrite si momenty zo storočnice Národného žrebčína Topoľčianky, kde sa predstavili jazdci z 11 krajín.

Fotogaléria
Lipicany z rakúskeho Piberu.
Sadni, priateľu.
+4Policajti na koňoch pripomínajú stredovekých...

Zamilovaní Habsburgovci

Kde sa vzal genius loci územia, ktoré sa otvára z juhu do teplej Podunajskej nížiny a zo severu ho chráni veniec pohorí raz s modrastým, inokedy livrejovo-zeleným nádychom? Krajine ho podarovali štvrtohory. Príjemná klíma žičiaca pestovaniu vína, voňavé lúky, lesy plné zveriny, naozaj Bohom požehnané územie. Po stáročia sa oň súperilo a majitelia – bohatá šľachta – svoj klenot radi vystavovali na obdiv. Posledný z rodu Keglevičovcov ho premárnil, zbankrotoval a v roku 1890 ovládli Topoľčianky Habsburgovci.

Dlhé stáročia táto rodina patrila k najmocnejším dynastiám v Európe. V 16. storočí šikovnou sobášnou politikou získala aj španielsku korunu, ktorej ozdobou boli starošpanielske kone. Ich sila, výbušnosť a grácia, podčiarknutá dovtedy neznámymi baletnými prejavmi koňa a jazdca, uchvátila Karla II. von Habsburg. V roku 1580 dal na svoje panstvo v Lipici v dnešnom Slovinsku došikovať z Iberského polostrova tri žrebce s dvoma tuctami kobýl.

Ešte o rôčik skôr prišla podobná ekipa starošpanielskych koní do Kladrúb nad Labem. Tak Habsburgovia položili základ dvom slávnym plemenám – v Čechách starokladrubským belušom a vraníkom a v dnešnom Slovinsku lipicanom. Tie sa o tri a pol storočia neskôr vynorili na Slovensku v Topoľčiankach.

Česi dnes vyzdvihujú starokladrubské kone ako najstaršie národné plemeno, ale pre poriadok vecí uveďme, že vzišlo, ako to starostlivo vedené plemenné knihy dokladajú, zo španielskeho prameňa práve tak ako lipicanské, ktoré sa už sto rokov chová na Slovensku.

Pátrajúc ďalej, zistíme, že v žilách či už starokladrubských, alebo lipicanských koní koluje aj krv tátošov pochádzajúcich z Talianska, z Neapola. V oboch krajinách teda nadväzujeme na spoločné historické dedičstvo, aj keď v každej z nich sa potomkovia slávnych koní uberali svojou vlastnou originálnou cestou.

Slovensko, prirodzene, viac zaujímajú kone z Lipice. Ich španielski a neapolskí predkovia boli vo svojej podstate bojové kone. S jazdcom sa neraz ocitali v obkľúčení útočiacich protivníkov. Kôň vyslobodzoval svojho pána tým, že sa staval na zadné nohy a tromi či viacerými skokmi sa vzdialil útočníkom, uštedriac im pritom ešte zopár rán zadnými kopytami.

Časom našli tieto kone aj iné uplatnenie. Svoju silu a obratnosť predvádzali v turnajoch stredovekých rytierov. V ére baroka sa zmenili na ojedinelých tanečníkov. A zapriahané do cisárskeho koča plnili poslanie dnešných reprezentačných vládnych limuzín.

Bol to vždy víťaz, kto držal opraty určujúce smer vývoja plemena a jeho rolu v živote spoločnosti. Kone sa adaptovali na nové geografické aj spoločenské podmienky. Šľachtenie posilňovalo vlastnosti a schopnosti, ktoré boli prejavom kultúry, dobových mocenských znakov a symbolov a, isteže, aj módy oných storočí.

Odpoveď na otázku, čieže je vlastne to či ono plemeno, nie je teda jednoznačná. V jednom však asi zavládne zhoda, o súčasnú podobu plemien, ktoré chovajú v rôznych kútoch bývalého Rakúsko-Uhorska, sa zaslúžili ľudia, ktorí sa bezhranične zamilovali do koní.

Riaditeľ Národného žrebčína Michal Horný. Foto: Jozef Sedlák
Michal Horný Riaditeľ Národného žrebčína Michal Horný.

Habsburgovci boli koňmi priam posadnutí. Posledný cisár František Jozef I. aj jeho manželka Sisi boli výborní jazdci, krásne kone reprezentovali celú rozvetvenú dynastiu. Nečudo, že arciknieža Jozef August von Habsburg, majiteľ Topoľčianok, dal roku 1910 postaviť neďaleko zámku jazdiareň, k tomu remízu pre koče, sane a bričky. Lesk prestavby ešte podčiarkol súčasne vybudovaný poľovnícky zámoček.

Cennejšie ako dar alebo trofej

Arciknieža si zveľadený majetok nestihol užiť. O štyri roky vypukla I. svetová vojna, ktorá rozmetala monarchiu na márne kúsky. Neistý bol aj osud vzácneho stáda koní z Lipice. Československo ako následnícky štát odkúpilo od potomkov cisárskej dynastie topoľčianske panstvo a 15. októbra roku 1921 ministerstvo poľnohospodárstva založilo Štátny žrebčín Topoľčianky. Krátko nato sem presunuli 32 originálnych lipicanských kobýl dovezených zo žrebčína Lipica. Prvým plemenným žrebcom sa stal hnedák Neapolitano Gratia.

Na koho a na čo odkazuje jeho meno? Nielen na pramienok krvi z kedysi mocného Neapolského kráľovstva, ale aj na to, že mimoriadne kone patrili k najcennejším darom kráľov a veľmožov alebo k vojnovým trofejam. Z hľadiska uplynulých sto rokov je však možno dôležitejšie niečo úplne iné – Lipicany priľnuli k Slovensku, zrástli sa s ním nemenej ako plemeno huculský kôň. Stali sa našimi koňmi.

Vytvorením Štátneho žrebčína v Topoľčiankach rodiaci sa štát zabil jednou ranou hneď niekoľko múch. Kone pred sto rokmi boli hlavným zdrojom ťažnej sily – v poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve. Po porážke Rakúsko-Uhorska vláda v Budapešti presunula väčšinu žrebcov, ktoré pôsobili na Slovensku, do Maďarska. Zo 486 ich zostalo len 161. Otázka bola, ako ďalej.

Do Topoľčianok po vzniku štátneho žrebčína neprišli len reprezentačné lipicany, ale pre potreby zemského chovu sa začali chovať aj plemenné žrebce araba, noniusa, anglického polokrvníka a huculského koňa. Zakladatelia čs. štátu pred sto rokmi dobre chápali, čo je prednejšie. Nepochybne šlo najmä o oživenie hospodárstva, ale uvedomovali si, že Československo sa prostredníctvom lipicanov môže ukázať aj ako krajina, ktorej záleží na výnimočných reprezentačných koňoch, ktoré sú nositeľmi viac než len národného, ale naozaj svetového kultúrneho dedičstva.

Masaryk, ktorý obral šľachtu o tituly, roky chodieval do Topoľčianok tráviť letné dovolenky. Zamiloval sa do nich aj do koní, ktoré tu chovali. Bol to muž dobrých mravov, so vzpriamenou postavou, k čomu zrejme prispievali aj obľúbené vychádzky v sedle koňa. Prezident mal kone rád. Márna vec, či je človek šľachtic, alebo republikán, patricij alebo plebejec, kone sa mu páčia rovnako.

V Topoľčiankach kone milovali a milujú. Inak by sa Národný žrebčín storočnice nedočkal. V priebehu sto rokov visel osud žrebčína občas na vlásku. Na sklonku druhej svetovej vojny žrebčín za dramatických okolností evakuovali. Vtedajšieho riaditeľa Jána Zbořila uväznilo gestapo. Nebolo isté, čo sa s koňmi stane. Najskôr mali ísť do Motešíc, napokon ich presunuli do Holíča. Zo 600 koní sa 250 nevrátilo. Bola to krutá daň vojne, ktorá kradla a zabíjala. Ľudí aj kone.

Polovica dvadsiateho storočia priniesla definitívne víťazstvo traktorov nad koňmi. Úloha koní upadla, ale žrebčín v Topoľčiankach zásluhou entuziazmu ľudí, čo sa starali o kone, prežil. Po roku 1989 sa zdalo, že nastane renesancia chovu koní. Lenže z piatich štátnych žrebčínov, ktoré boli v Topoľčiankach, Novom Tekove, Šamoríne, Motešiciach a Prešove, prežili len jeden – topoľčiansky. Ostatné sa po privatizácii zväčša rozpadli a stiahli pod vodu aj cenné plemená. Tak z nich zmizol nonius, anglický plnokrvník, klusák. Furioso, vojenský kôň, pýcha čs. dôstojníkov, prežil len v dnes už súkromnom chove koní v Motešiciach.

Dedičstvo

Topoľčianky so štatútom Národný žrebčín sa stali základňou skutočne kvalitného a profesionálne vedeného chovu koní. Je to jediné šľachtiteľské centrum v Európe, ktoré chová päť čistokrvných plemien koní! Dovedna ich tu cvála po horských pastvinách 550, z toho je 150 lipicanov. Na porovnanie, v Lipici ich chovajú 300, na celom svete okolo štyritisíc.

Posledné desaťročia cieľavedomej práce priniesli Topoľčiankam rešpekt, a to nielen za udržiavanie génových rezerv lipicanských, huculských a arabských koní v zemskom chove, ale v žrebčíne doviedli do dokonalosti drezúru v tzv. Vysokej škole španielskej. Je porovnateľná s tou, ktorú predvádzajú Rakúšania vo Viedni, Slovinci v Lipici alebo Španieli v Jereze.

Pri storočnici pozdravili topoľčiansky žrebčín kolegovia z 11 krajín, nechýbala prestížna Lipica, rakúsky Piber, maďarská Bábolna, české Kladruby. Domáci sa predviedli pred päťtisíc návštevníkmi, viac ich tribúny nepojali, nie ako majstri remesla, ale špičkoví umelci.

Zatancovali štvorylku, predviedli kapriolu, ktorá patrí k najťažším a najpitoresknejším figúram. Kôň je vo výskoku, a pritom akoby udieral kopytami o zem. Diváci boli vo vytržení, keď uvideli Courbetov skok, pri ktorom sa kôň v plnej koncentrácii výbušne uvoľní a vyskočí, pričom predné nohy stiahne k sebe a zadné vystrie.

"Tento skok si vyžaduje okrem sily a šikovnosti koňa aj veľkú skúsenosť jazdca v sedle lipicana. Jazdec a kôň sú dokonale zohraná dvojica, tvoria jedno telo, jeden duch, napriek tomu kôň ani na sekundu nestráca nič zo svojej osobnosti, zostáva sám sebou,“ komentoval dvornú jazdeckú školu Emil Kovalčík. V Národnom žrebčíne vedie plemennú knihu, zodpovedá teda za dokonalý prehľad pôvodu koní. Topoľčiansky žrebčín má vysoký medzinárodný kredit, pretože patrí k nenahraditeľným, naozaj jedinečným genetickým zdrojom.

Súčasný svet meria hodnotu všetkého peniazmi. Napokon aj kone sa na aukciách vydražia za peniaze, ktoré prekračujú hodnotu automobilov. Lenže, ako pripomína Michal Horný, riaditeľ Národného žrebčína v Topoľčiankach, v plemenách koní je ukrytá aj iná, ťažko vyčísliteľná hodnota, spočívajúca v kultúrnom dedičstve – je národné, ba čo viac svetové, ktoré sa formovalo a udržiava v rôznych kútoch Európy.

Jazdkyňa Michaela Horná. Foto: Jozef Sedlák
Michaela Horná Jazdkyňa Michaela Horná.

Chetiti začali, pokračujú Slováci

Na margo slávneho lipicana pred časom slovinský novinár a spisovateľ Željko Kozinc povedal, že lipican určite nevyskočil z baroka, ako by sa zdalo poniektorým stúpencom Španielskej dvornej jazdeckej školy. Toto plemeno sa vynorilo z tunela dlhej histórie spolužitia človeka a koňa. Kde je začiatok a kde koniec? spýtal sa Kozinc. Možno s ním súhlasiť, že začiatok nebol v Lipici, ale prichodí ho hľadať u Chetitov, neskôr u starých Rimanov, potom Arabov, Španielov či Rakúšanov.

A dnes s istou dávkou hrdosti môžeme povedať, že Slovensko sa zaradilo medzi dobrých pokračovateľov ich diela.

Michal Horný stojí na čele Národného žrebčína posledných dvadsať rokov. Rodáka z Topoľčianok fascinovali kone od útleho detstva. Mal päť rokov, keď sa zamiloval do koní. Po strednej škole vyštudoval zootechniku na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, urobil si doktorandúru, témou vedeckej práce bolo, samozrejme, šľachtenie koní.

Čo iné si mohol zvoliť muž, ktorý sa upísal koňom? Jeho dcéra Michaela je viacnásobnou majsterkou Slovenska v drezúre koní a na univerzite na katedre špeciálnej zootechniky zasväcuje študentov do umenia chovu koní.

Horný vraví, že základom úspechu v chove koní okrem samozrejmých znalostí je mať kone nadovšetko rád. To mu vštepovali od chlapčenských liet všetky veľké postavy topoľčianskej chovateľskej školy. Láska, to je aj obeta, veď kôň potrebuje ľudskú opateru 365 dní do roka. Takto sa prihováral k adeptom jazdectva František Hrúzik, 94-ročná legenda slovenského dostihového športu. Keď na sklonku tohto leta zomrel, prišli sa s ním rozlúčiť celé Topoľčianky.

Hrúzik ako prvý Slovák zapriahol štvorzáprah, úspešne jazdil na majstrovstvách sveta, bol majstrom Slovenska aj Československa v disciplínach military, parkúr, drezúra. Doteraz je jediný Slovák, ktorý sa zúčastnil na olympijských hrách v jazdeckej disciplíne – bolo to roku 1960 v Ríme. Do pamäti ľudí sa zapísal ako všestranný človek, výnimočná osobnosť, prísny, ale srdečný človek. Lebo človek, ktorý miluje kone, má veľké, žičlivé srdce.

Každé obdobie v Topoľčiankach má svojich hrdinov. Jazdci nosia uniformy ako vojaci, na hlavách majú brigadírky a na pleciach žiari emblém s nápisom STR – Slovenská republika Topoľčianky. Dnes ho hrdo nosí Miroslav Matuška. V rukách drží opraty dvoj- aj štvorzáprahu, ktoré ťahajú lipicany.

Sú to skvelé kone. Keď roku 2013 usporiadali v Topoľčiankach Majstrovstvá sveta v dvojzáprahoch, vyhrali síce Maďari, bratia Lázárovci, ale skvelý párik lipicanov si kúpili v Topoľčiankach. Bolo to teda aj víťazstvo slovenského žrebčína.

Lenže Národný žrebčín nie sú iba kone. Michal Horný dáva do pozornosti prácu 85 zamestnancov, ktorí sa okrem koní starajú aj o stádo dobytka, oviec. Z kravského i ovčieho mlieka vyrábajú syry, bryndzu, nite, uzlíky. Ročne ich predajú za 90-tisíc eur. Ale tento príjem ani zďaleka nestačí na pokrytie nákladov žrebčína. Veterinárne náklady sú obrovské, kone povinne dostávajú rôzne vakcíny, priemerne jedna vychádza na 10–15 eur. A kde sú ešte ostatné náklady.

"Na prevádzku si nezarobí žiaden žrebčín. Ani v bohatom Nemecku,“ hovorí Michal Horný. Štát dotuje chov ročne sumou okolo 1,5 milióna eur. Zdá sa vám to veľa? Piber v Rakúsku s polovičným chovom koní zhltne denne 10-tisíc eur. Aj z tohto porovnania vidno, že v Topoľčiankach vedia hospodáriť.

Záujem verejnosti o kone rastie. Oných 50-tisíc ľudí, ktorí ročne navštívia žrebčín, je už na hranici únosnosti. Na svadby si ľudia objednajú aj 5–7 kočiarov, iní prídu s deťmi a vydajú sa po horských cestičkách pozrieť zubriu oboru, na hrad Hrušov, a pritom si prezrú niektoré z piatich fariem, kde chovajú kone. Je to zážitok, ktorý stojí za to. Viete, čo je dnes v kurze? Darčekový poukaz na výlet kočom s parádnymi topoľčianskymi tátošmi.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Národný žrebčín v Topoľčiankach #kone