Veľká Fatra. Veľká šanca pre ľudí aj divočinu

Dymí sa z domca, pred ktorým sú zaparkované autá s rumunskými značkami. Rumunskí drevorubači. Tento jeden konkrétny obrázok neladí s presviedčaním, ako hospodárenie v lesoch národných parkov dáva prácu ľuďom v regiónoch. Ale toto vyťahovať nie je celkom fér.

Tento obrázok totiž vypovedá aj o tom, ako mizerne je zaplatená práca v lese na Slovensku a ako zruční ľudia z lesnatých slovenských regiónov chodia za prácou trebárs do Nemecka. Kto by nešiel, keď tam zarobí násobne viac? Čia rodina však ustojí opakujúce sa odlúčenie?

A čo ak národný park dokáže ponúknuť dobré pracovné príležitosti, aby ľudia nemuseli opúšťať krajinu?

Koniec sveta?

„Ľudia si myslia, že keď sa posilní národný park, všetko sa zakáže. Nastane úplný koniec,“ naznačí riaditeľ Správy Národného parku Veľká Fatra Peter Vantara. Ak človek uvoľní miesto divočine, regióny ostanú bez roboty, varujú súkromní vlastníci lesov. Obce prídu o veľké peniaze na daniach, asi dva milióny eur ročne, upozorňuje Združenie miest a obcí Slovenska. Lenže skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že po reforme národných parkov sa udeje presný opak.

Robert Zeman je český komunálny politik a člen Európskeho výboru regiónov. Urobil jednoduchú štúdiu. Porovnal príjmy obcí v rozpätí rokov 1992 až 2006. Zistil, že obce ležiace priamo v Národnom parku Šumava zarobili približne dvakrát viac ako obce mimo neho. Mali dvakrát viac peňazí na ďalší rozvoj.

Ekonomické štúdie sa robili aj v susednom nemeckom Národnom parku Bavorský les. Najprv vypočítali „zmarený zisk“ z lesov ponechaných prírode – predstavoval 5 až 10,8 milióna ročne. Ale pridaná hodnota z turizmu viazaného na divokú prírodu dosiahla 13,5 milióna eur ročne! Peniaze z turizmu zostali v regióne. Zisky z predaja dreva by plynuli mimo neho. Dve tretiny vyťaženého dreva by sa spracovali aj tak mimo oblasti.

Sociologický výskum ukázal, že ak by Bavorský les nebol národným parkom, mal by iba 160-tisíc návštevníkov ročne. V roku 2019 ho navštívilo 1,44 milióna ľudí.

Práca v lese v národnom parku sa podľa riaditeľa Vantaru neskončí. Potrební sú lesníci, ktorí sa budú venovať prírode blízkemu hospodáreniu. Zamestnanie sa črtá v okolitých obciach, ktoré môžu ubytovať viac turistov, vyratúva riaditeľ. Nejde o výstavbu nových hotelov, ale o skvalitnenie kapacity. Nových ľudí zamestná ochrana prírody. A napríklad aj zvláštne zarastené lúky. Stratili farby, kvety, krásu. Ale kto by šiel pracovať na také miesto?

Čítajte viac Ktorá trasa na ikonický Kriváň je najlepšia? A čo všetko je v národných parkoch zakazané?

Zachrániť odkaz

Žujeme rakúsku čokoládu. Otočíme obal a čítame hrdý emblém – Národný park Vysoké Taury. Tak tu sa pasú tie fialové kravy. „Národný park nie je prekážkou. Môže byť značkou, ktorá pomáha predať,“ naznačuje riaditeľ. Aj s Veľkou Fatrou je pastva historicky spätá.

Na jej hlavnom hrebeni sa pasie sedem čried dobytka. Chovatelia sa s ochranármi dohodli na kompromise, jedno stádo – maximálne 100 kusov. Aby chovateľ mal rozumný úžitok a aby spásače prírode skôr pomáhali, ako ubližovali.

Z mnohých kútov zvieratá a hospodári úplne odišli. Bohaté lúky, na ktorých podobe sa nadreli generácie gazdov po storočia, miznú poľahky v hustých kríkoch. Vytrácajú sa vzácne kvety.

Potupa? Ďalšia šanca nájsť robotu. „Privítali by sme, keby sa viac kosilo, najmä v ochrannom pásme národného parku. Vplýva to priaznivo na udržanie flóry. Napríklad v oblasti Ploskej, kde kosilo družstvo Liptovské Revúce. Aj toto je príležitosť pre pastierov, chovateľov, farmárov,“ hovorí Vantara. „Možno je dnes záujem o takúto prácu menší, ale stále je. Nájdu sa odhodlaní ľudia, ktorí to chcú robiť. A tých treba podporiť.“

Kráľ labužník

Národná prírodná rezervácia Harmanecká tisina je jedným z najcennejších miest Veľkej Fatry. Prežívajú tu tisy z doby ľadovej. Halucinogény v ich kôre lákajú jelene. Obhryzené tisy chradnú. Dobrou správou však je, že v národnom parku sa v ostatných rokoch darí vlkovi.

Ustálilo sa tu viacero svoriek. Ak bude mať šelma pokoj a bude môcť operovať na väčšom území, určite sa to môže podľa Vantaru priaznivo prejaviť na tisoch. Jelene sa v tisine už nebudú bezstarostne potulovať a nebudú ju toľko obhrýzať. „No nevylúčil by som aj poľovnícky zásah, v miestach, kde by to bolo potrebné, aby sa znížila početnosť jeleňov,“ mieni riaditeľ.

Blížime sa k jazeru Blatné. Vodu v zelenom mori rastlín nevidieť. Nahrnie sa doň skôr v zime a zjari, po prívalových dažďoch a keď sa topí sneh. Jazero stvorila príroda po mohutnom rútení sa skál.

Nuž a ochranári zdokumentovali, ako zmena krajiny zapasovala kráľovi údolia – orol skalný sa tu stravuje labužnícky. Loví takmer výhradne žaby. Menej kuny, hady, veverice.

Práca snov

Stúpame do pralesa, ktorého meno ani polohu neprezradíme. Nesmieme. Nie je to rezervácia. Zatiaľ. Pracuje sa na tom, aby čoskoro bola vyhlásená. Je dôkazom, že ešte stále, aj v 21. storočí, možno robiť v národných parkoch objavy.

Kdesi nad hlavami sa skrýva množstvo medvedích brložísk. Majú pokoj. Pred zvedavcami ich chránia skalné prahy. Rovnaké, na ktorých sa zakaždým zastavili ťažobné stroje. Prístup je náročný. A práve tu sa pohybuje aj jedna vlčia svorka. Je zvláštne tadiaľto ísť aj preto, že ide o trasu, ktorá je nová aj pre nášho sprievodcu, strážcu Miroslava Gejdoša.

Strmina už z diaľky budú rešpekt. Ozaj tam chcete ísť? Ozaj! „No dobre, aj pre mňa to bude premiéra,“ prehodí strážca a rezko vyrazí. Nestíhame za ním. Ani štvornožky. Prsty sa zabárajú do poddajnej hliny, topánky sa zúfalo šmýkajú. Stačí zaváhať a pod nohami je pripravená doširoka rozďavená papuľa pralesnej hlbiny. Niekde tu sa odkryje ďalšia pracovná príležitosť v národnom parku.

„Je to práca snov,“ rozhliada sa so spokojným úsmevom Gejdoš. No sú len dvaja strážcovia na asi 200 kilometrov štvorcových! Minimálne šesť ďalších by sa uživilo. A pokojne to môžu robiť aj lesníci, ktorí tu predtým pracovali, veď dokonale poznajú terén.

Ale je to dobre zaplatená práca? Gejdoš sa len usmeje proti vetru. A my si spomenieme na veľmi podobný rozhovor so strážcom v inom slovenskom národnom parku. „Pozrite sa. Tričká do roboty si kupujem svoje. Aj gate, topánky, používam vlastné auto. Ale nejakú výbavu od štátu som predsa len dostal – obušok a putá.“ Prečo to ešte robia?

Lúče z temnoty vytiahnu prastarý javor. Ohromný strom. Machy sa kúpu vo svetle, ktoré občas prenikne z korún. Vzduch sýti zemitá vôňa.

Poznámka stará 60 rokov

Strážca Gejdoš chystanú reformu správy pozemkov v národných parkoch v zásade schvaľuje, no spustí aj kritiku. Prečo sa celá koncepcia neprichystala v predstihu? Čo bude s budovami? Kto sa bude starať o lesné cesty? Prečo sa kľúčové detaily riešia až za pochodu? „Teraz sa bude šiť veľa vecí naraz horúcou ihlou, čo nemusí dopadnúť dobre.“ Ale je to podľa neho stále jedinečná šanca nechať prírodu národných parkov konečne na pokoji.

Preskakujeme kalamitu. Stromy najprv zvalil vietor. Následne lykožrút. Mohutné kmene trávia huby. Zo zeme švihá mladina, driape po tvári. „Keď sa do toho nebude zasahovať, vyrastie tu pekný cenný les. Ak sa zasiahne, budeme tu mať jednu veľkú strž. Od lanovky.“

Ale ako možno mať istotu, že keď sa niekde nebude robiť nič, tak vyrastie krásny vitálny les? Už sme písali o Tichej a Kôprovej doline, ktoré sa nerušene bez zásahu človeka vyvíjajú 17 rokov. Ale čo ak je 17 rokov prikrátko na to, aby sa mohlo povedať – naozaj to funguje?

Časopis The Conversation priniesol pred pár mesiacmi pozoruhodný článok. V archívoch Centra pre ekológiu a hydrológiu Spojeného kráľovstva sa našla poznámka stará šesť desaťročí. Viazala sa k štvorhektárovému poľu susediacemu s pralesnou rezerváciou Monks Wood National Natural Reserve. V roku 1961 sa po poslednej žatve jačmeňa pole nechalo tak. A Kenneth Mellanby, riaditeľ Experimentálnej stanice Monks Wood, si vtedy zapísal pár viet.

„Bolo by zaujímavé sledovať, čo sa stane s týmto územím, ak človek nezasiahne. Znova sa stane lesom? Ako dlho to potrvá? A aké druhy v ňom budú?“

Les zadarmo a rýchlo

Prvých 10 až 15 rokov pole zarástlo ostružinou a hlohmi, ich semená rozniesli drozdy. Húština chránila semenáčiky jaseňa, javora a najmä anglického duba, ktorý zasa vysádzali sojky. Zabudli vyzbierať žalude zo všetkých skrýš a tie vyrašili.

Prišli sem králiky, zajace, jelene a srny, obávaní žrúti mladých stromčekov. No semenáčikov sa nedotkli, nikto ich nemusel oplocovať. Chránilo ich krovie. Stromy húštinu prerástli, rozvinuli nad ňou koruny a dotvorili posledné poschodie lesa.

Na jeho prízemí sa začalo hromadiť starnúce drevo, ktoré obývajú najrozmanitejšie lesné živočíchy, huby, bezstavovce, vtáky. Les sa dnes ďalej spestruje a láka špecialistov, pôvabné sýkorky hôrne či krásne fialové motýle – ostrôžkárov dubových. A ďalšie druhy sa sem sťahujú zo susedného pralesa.

Je to priamy dôkaz, ako príroda dokáže rozšíriť prirodzený les za minimálne náklady a najmä – v relatívne krátkom čase. S takýmto záverom v júni tohto roku publikoval štúdiu ekológ Richard K. Broughton z Oxfordskej univerzity. Editorom štúdie bol profesor Dušan Gömöry z Technickej univerzity vo Zvolene. Tento výskum sa dotýka najväčšej výzvy súčasnosti.

Ďalší zárobok – uhlík

Spojené kráľovstvo chce v boji proti klimatickej kríze do 20 rokov vysadiť 12 miliónov stromov. Bude to stáť asi 6,6 milióna eur. No ukazuje sa, že je oveľa lacnejšie a efektívnejšie dovoliť prírode, aby sama sadila lesy. Vysádzanie stromčekov síce spraví pekné promo, ale výsledok je slabý. Pochopili to už niektoré štáty aj súkromné firmy.

V januári tohto roku sme priniesli článok o spoločnosti Velux, ktorá podporí prirodzenú obnovu lesov v Mjanmarsku a Ugande. Vymaže si tak nie ročnú, ale celkovú uhlíkovú stopu od založenia firmy v roku 1941 – dokopy 5,6 milióna ton CO2!

Čo s tým majú národné parky na Slovensku? Aj napriek tomu, že z nich ročne vychádza 20– až 30-tisíc kamiónov naložených drevom, stále ukrývajú najcennejšie lesy. Oplatí sa ich rozširovanie. Podľa zistení lesníkov z Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe viažu pralesy viac uhlíka ako hospodárske lesy. Viažu ho dlhodobo. Pretože nie je celkom pravda, že vyťažené drevo znamená uhlík zakonzervovaný v drevenej stoličke.

Iba štyri percentá uhlíka z vyťaženého dreva pretrvajú v produktoch so životnosťou 30 až 90 rokov (štúdiu priniesol magazín Ecosphere). Oveľa väčšiu časť vyhodíme von komínom, splachujeme do záchoda. Až 66 percent drevnej biomasy sa premení na produkty, ktoré vydržia menej ako tri roky. Palivo. Toaletný papier.

Európska únia navyše chystá mechanizmy, ako platiť majiteľom lesov za zachytávanie uhlíka – väčšie množstvo zadržia neobhospodarované lesy s vyšším stupňom prírodnosti. Tak kto nakoniec zarobí viac?

Čítajte viac Mŕtve stromy uvoľnia podobné množstvo uhlíka ako fosílne palivá

Zamknuté krásy. A bez mena

Dvorisko. Ikonické miesto Veľkej Fatry je pred návštevníkmi uzavreté. Rozľahlú holinu stráži starý osamotený strom. Prečo sem nepustiť ľudí? „A prečo áno?!“ zamračí sa strážca. Prečo by sme mali všade pustiť človeka? Kde majú mať zvieratá svoje miesta?

Napokon, aj tak nie je celkom bez ľudskej stopy. Pasú sa tu kravy. Húževnatý dobytok, ktorý sa zomkne do kruhu, keď cíti ohrozenie. Dnu chráni teliatka.

Po úzkom chodníku prechádzajú vedci, ktorí skúmajú pralesy. Strážca nakoniec nemá nič proti tomu, keby sem kolegovia sprevádzali ľudí, ale iba skupinku, aj to povedzme iba raz za týždeň, raz za mesiac. „Ale sú Slováci ochotní platiť za sprevádzanie?“ A nie je toto ďalšia pracovná príležitosť v národnom parku?

Preskakujeme pováľané kmene nasiaknuté ako obrovské huby. Zásoby uvoľňujú nebadane. V rozmočenej pôde sa mihajú stružky, prepletajú sa, strácajú sa. Nevedno, kde sa spoja a vybiehajú na povrch, už ako vytrvalý prúd. Rútia sa zo skál ako krásny vodopád. Nie je označený na turistickej mape. Nemá meno. „Načo?“ zasmeje sa strážca.

Žihľavový les oblizuje krky. Ruky šteklí ešte čosi. Telekia alebo kolotočník. Celá Ľubochnianska dolina vďaka nej zožltne, keď kvitne. Nie je to však pôvodný druh, priniesli ju ľudia. Hoci už stihla kolonizovať celé údolia, zatiaľ nie je v zozname inváznych druhov a strážca dúfa, že sa tak nestane. Je to ľúbivá, húževnatá kvetina. Má veľké listy. „Ľudia ich sušili a fajčili. Ale to smrdelo!“

Večer schádzame kvôli signálu do dediny. V plnej reštaurácii varia výborne, no fascinovaní sledujeme obrovskú obrazovku. Svietia z nej exotické letoviská, domy na pláži, modré lagúny. Nedá nám, aby sme sa nespýtali obsluhy. Ste bránou do národného parku, prečo tu nepúšťate zábery z lesov a brál? Takto sa utešujem, že som nemala dovolenku.

Ľudia nie sú pripravení na zmenu lesov

„Keď sem prídu obyvatelia veľkých miest, akoby mali pocit, že na vidieku máme tvoriť iba peknú kulisu,“ rozhovorí sa Milan Šlávka, riaditeľ Mestských lesov Ružomberok. Na väčšine územia, ktoré spravujú, sú ochranné lesy, časť sa týka národných parkov Veľká Fatra a Nízke Tatry. Asi 40 percent tvoria hospodárske lesy.

Snažia sa umiestňovať drevo lokálne, no žiadne nedodávajú do ružomberskej papierne. Do Rakúska v posledných 10 rokoch nevyviezli ani kubík. Pred časom ich oslovili podnikatelia z Čutkovskej doliny. Povedali – máme možnosť kúpiť lacnejšie z urbára na Orave, ale my chceme z vášho, „nášho“ miestneho dreva.

Vedel by si predstaviť, že by lesy zarábali na vode, uhlíku? „Samozrejme! Ale prestaňme sa o tom iba zhovárať, poďme už konečne robiť niečo konkrétne! No najmä, ak ideme znižovať ťažbu, poďme sa baviť aj o znižovaní spotreby dreva.“

Ak sa značná časť dreva spotrebuje na papier, čo keby sa papier začal vyrábať z niečoho iného? Existujú overené postupy s konope. Na Ukrajine sa úspešne rozvíja koncept Valentyna Frechka – žitomirská kartonáreň bude vyrábať papier z popadaných listov. Nie z lesa, ale z mesta, kde sa ich na jeseň pozbierajú tony. Nuž a tona vlákna z listov stojí 450 dolárov, z dreva zo stromov až 650! A čo keby sa prestali tlačiť zbytočné haldy prospektov, letákov?

Mestské lesy Ružomberok sa snažia situovať ťažbu v hospodárskych lesoch do zimného obdobia. Ale ľudia aj tak dávajú podnety. Sťažujú sa aj na výsadbu! Šlávka opisuje skúsenosť s pánom, ktorý sa sťažoval, že po ťažbe nezalesnili. Do telefónu ho riaditeľ nepresvedčil, tak sa dohodli na spoločnom výjazde, kde prekvapenému sťažovateľovi ukázal – aha, tu je napríklad buk. Pán totiž pohľadom hľadal iba smreky. „Smrek odchádza, to je zjavné. Vysádzame zmiešané lesy. Ale ľudia nie sú pripravení na ich prebudovanie, myslia si, že les je smreková monokultúra.“

Obáva sa, že z bezzásahových zón národného parku sa bude šíriť lykožrút. Lenže práve na to sa vytvoria nárazníkové zóny, kde sa budú aktívne vyhľadávať napadnuté stromy. Presne tomuto sa venujú lesníci v mladom nemeckom Národnom parku Čierny les. Ide dokonca o prestíž. Pracujú tak, aby sa mohli priateľom – správcom lesov susediacich s národným parkom pozrieť do očí.

Šlávku však trápi ešte čosi, čo presahuje hranice chránených lesov. „Ľudia už a priori odsudzujú každú ťažbu. Je im jedno, či je to v národnom parku alebo úplne mimo neho. Akoby si neuvedomovali, že istá časť lesa je jednoducho vyhradená pre pestovanie dreva.“ Spoločenská objednávka voči lesom sa dramaticky mení a búrka, čo ju sprevádza, nešetrí nikoho. „Ľudia sa hnevajú, nadávajú a kričia na našich zamestnancov.“

Všetko stratiť. Všetko získať

V Necpalskej doline ľudia vytĺkajú okná na autách ťažiarov. Pred šiestimi rokmi spisovali petíciu. Hnevalo ich, že ťažké stroje brodia potoky v národnom parku, z doliny vychádzajú nákladiaky plné dreva a pritom na cestu nepustili cyklistov.

No najmä, v doline sa skrýva jeden z najvýdatnejších zdrojov pitnej vody v strednej Európe – Lazce (v niektorých publikáciách Lasce). Jeho výdatnosť je priemerne 560 litrov za sekundu. Sú obavy, že po ťažbe sa voda znehodnotí alebo stratí. A sú opodstatnené.

Ekológ Ján Topercer pripomína monitoring Slovenského hydrometeorolo­gického ústavu – už v roku 2018 zaznamenali znečistenie fenantrénom! Vysokotoxickou látkou, nebezpečnou pre vodu a zdravie – spôsobuje rakovinu. Pred niekoľkými rokmi mal pritom štát možnosť pozemky odkúpiť, no nevyužil to. Ohrozená však nie je len voda.

„Tak, ako si mnohí ľudia neuvedomujú vzťah medzi lesom a vodou, neuvedomujú si, ako veľmi človek potrebuje les. Pre zdravie, normálny život,“ naznačuje Ján Farský, destinačný manažér Oblastnej organizácie cestovného ruchu Turiec. „Kvalita národného parku má pre nás zásadný význam. Podľa prieskumov najviac návštevníkov chodí na Turiec kvôli turistike, do národného parku.“ A čo si ľudia odnesú z obnažených strání? Nenávisť k horám?

Vchádzame do Blatnice, ale je to rébus. Gaderskou či Blatnickou dolinou? Hoci nás miestni znalci presviedčajú, že Blatnická je vraj krajšia, farebnejšia, kvetnatejšia, Gaderská má zhruba desaťnásobne vyššiu návštevnosť. Ako to?

Vysvetlením je asfaltka. V Blatnickej chýba, v Gaderskej sa postavila, aby sa uľahčila ťažba. Teraz ju s nadšením využívajú rodiny s kočíkmi, cyklisti, vozičkári. Záujem je už možno väčší, ako by miestni chceli. Autá parkujú všade, pred domami, záhradami.

Unavení volíme Blatnickú. V tichom podvečernom daždi, v hmle sa vynára – obyčajný les. Ťažko to vysvetliť, no únava je po niekoľkokilome­trovej prechádzke dolinou preč. A možno je vysvetlenie prosté. Prešli sme sa v národnom parku.