Družstvo v Lieskovci pozná celé široké okolie. Martina Luptáková doň ráta Zvolen so 45-tisíc obyvateľmi a polomer vplyvu siaha po ďalšie dve okresné sídla – smerom k Poľane je to Detva a na juh zasa Krupina. Pozornosť si vyslúžilo čulým obchodom so všetkým, čo vie ponúknuť dobre vedené hospodárstvo. Predávajú tu obilie, kŕmne zmesi aj kurčatá na výkrm, ktoré si kupujú zväčša čulí dôchodcovia do prázdnych záhrad, humien a dvorov a, samozrejme, v ponuke sú hotové potraviny.
Nie také, ktoré núkajú v hociktorom supermarkete. Tu sa dajú kúpiť čerstvo znesené vajíčka od sliepok z voľného výbehu, o ktorých jeden zo Zvolenčanov povedal, že sú akési "vajíčkovatejšie“. K tomu bryndza, parenice, mäso, klobásky a slaninka z mangalice. Je to ošípaná s tmavou srsťou, ktorú kedysi juhási (pastieri) pásli na dolnozemskej puste. Mangalica rastie pomalšie, ale o to chutnejšie je jej mäsko i slaninka.
Čítajte aj Farmári sa nemusia obávať, že by prišli o milióny. Pôdohospodárska platobná agentúra získala plnú akreditáciu od eurokomisieMartina Luptáková prišla na družstvo pred piatimi rokmi. Vyhrala konkurz na pozíciu šéfmanažéra problémového podniku. Prijímal ju Jozef Öszi, agropodnikateľ, ktorý získal kontrolu nad viacerými upadajúcimi družstvami, aj nad tým v Lieskovci. Öszi, vtedy zrelý šesťdesiatnik prekvapujúco začal rozhovor s Luptákovou z toho, na čom mu v živote najviac záležalo.
"Trikrát dbajte o svoje zdravie, rodinu, a potom všetko ostatné príde.“ Počula dobre? Tvár sa jej rozjasnila. Ktorú mamu dvoch školopovinných detí by takýto prístup nepotešil? V jej životopise stálo, že pracovala ako ekonómka, potom bola konateľkou jedného z družstiev. Východisko zo slepej uličky, v ktorej sa ocitlo PD Lieskovec, videla Luptáková v lepšom zobchodovaní všetkého, čo družstvo dorobilo.
Öszi, ktorý v auguste tohto roku podľahol rakovine, ju prijal bez zaváhania. Mal inštinkt na ľudí, v ktorých rezonovala obchodnícka strunka, a nachádzali spôsob, ako dostať za tovar toľko peňazí, čo bol hodný. Tvrdil, že dobrý hospodár je ten, kto je zároveň aj obchodník. Mladá žena mu konvenovala priamosťou a rozhodnosťou.
Vitajte, pozorujte, ochutnajte
Luptáková nosila v hlave projekt atraktívnej predajne, v ktorej by našli ľudia dobroty, čo sa v dobe plnej zhonu a stresu, maximalizácie výkonu, fetišu produktivity a akciových cien vytrácali z ponuky. Do zabudnutia odchádzalo množstvo tradičných pochúťok. Práve s nimi mienila mladá riaditeľka dobyť a oživiť lokálny trh potravín.
Družstvo si podalo žiadosť na Pôdohospodársku platobnú agentúru v nádeji, že projekt rátajúci s predajom nielen vlastných výrobkov, ale aj produkcie lokálnych farmárov získa eurodotácie. Prestavbu starej maštale na obchod však agentúra zamietla.
Po rokoch Luptáková ironicky naznačí, prečo. "Projekt nevydal to, čo sa patrilo.“ Jasné komu.
Iní by možno cúvli, ale v Lieskovci postavili na nádvorie družstva najprv jeden, potom druhý kontajner. Prekryli ich sedlovou strieškou, pretreli na žlto-zeleno, aby ladil s firemnými farbami, a urobili pohodlné dvojkrídlové dvere. Nikomu, kto vkročí do predajne, by podnes nezišlo na um, že šlo o z núdze cnosť. Ale aj Dalibora naučila bieda húsť.
Pandémia aspoň na chvíľu pripomenula Slovákom, kto je skutočným garantom dostatku potravín. No predsa my domáci poľnohospodári.Martina Luptáková, riaditeľka družstva
Obchodík dostal ľahko zapamätateľné meno Lieskovský farmárik. Kupujúcich víta pred obchodom veselé slamené teľa. Akoby každého zákazníka chcelo drcnúť hlavou. Teliatko ako srdečné „vitajte“ na dvore u pravých poľnohospodárov. Keď sa obrázok dostal na sociálne siete, obchod ožil.
V záplave informácií lákajúcich na kúpu toho či onoho ľudia potrebovali vizuálny podnet a hneď po ňom dobrú labužnícku skúsenosť s bryndzou, parenicou, klobáskou, paštétou. Je ich dnes neúrekom, ale nie je veľa tých, čo vstúpia do chuťovej pamäti nezabudnuteľne. Keď maškrtníci ochutnali, čo je ukryté pod škrupinkou, dostavil sa slastný pôžitok a s ním séria dobrých zážitkov z návštevy predajne, z ktorej si deti mohli odskočiť pozrieť živé zvieratká.
Družstevný dvor má vykosené trávniky, zdobia ho kvetinové záhony, pár metrov od predajne potravín je iný obchod, kde nájdu malí aj veľkí poľnohospodári tisíc všakovakých drobností pre svoje hospodárstva – od motýk a hrablí, zeleninových, kvetinových a trávnych semien až po náhradné dielce do traktorov. Vedie ho mladý inžinier Tomáš Baran, jeden z početných mladých objavov riaditeľky Martiny Luptákovej. Ale nepredbiehajme.
Najprv muselo družstvo urobiť atraktívnu protiváhu tomu, čo ponúkali obchodné reťazce. Cesta k cieľu sa začala z veľkého upratovania, opravovania a prestavby družstevnej farmy, ktorý sa mal stať živým obchodným dvorom. S Luptákovou prišla na družstvo nielen vizionárka, pragmatická manažérka, inšpirátorka a motivátorka, ale aj žena, ktorá sa rada nadchla nápadmi svojich kolegov.
Mechanizátor Jozef Čík si spomína, ako sa veci v družstve menili. "Rýchlo sme si všimli, že naša šéfka je rázny človek, ktorý bez okľúk hľadá najjednoduchšie riešenia. Ubehlo pár týždňov a keď povedala: Rozmýšľala som…, vedeli, že včera bolo už neskoro.“
Jeden zo starých senníkov družstevníci prerobili na teľatník. Za túto rekonštrukciu chváli Luptáková práve Číka. Dnes, keď prídu rodičia s deťmi do Lieskovského farmárika na nákup, rozbehnú sa šarvanci rovno k vzdušnej maštali obdivovať teliatka.
Prázdninové dobrodružstvo
Kedysi zažívala veľké dobrodružstvá so zvieratami školáčka Martina Luptáková počas letných prázdnin u babičky. Starý otec choval dobytok, Martine sa ušlo vyhnať kravy na pašu. Dievčatko posmeľované starými rodičmi získalo nový druh sebavedomia – ovládlo veľké rohaté zviera.
Deti digitálnej éry vysedávajú pri počítačoch, sliepky, prasiatka, kravičky poznajú len zo šlabikára alebo zoologickej záhrady. „Keď už prídu ľudia s ratolesťami na družstvo, nech uvidia inú podobu sveta a možno niektoré deti chytia naše zvieratá za srdce a prídu raz medzi nás,“ nádeja sa Luptáková. Vraví, že je to budúci úžitok z návštevy predajne.
Odkiaľ sa berie podnikavosť? Je talentom, vlohou, ktorú rozvíjali predkovia. Všetko sa stáva jasnejším, keď Martina Luptáková prezradí svoje dievčenské meno. Je výhonkom rodu Molecovcov, tých ktorí boli zakladateľmi jednej z prvých slovenských bryndziarní. Po roku 1948 o ňu Molecovci prišli. Martinin otec vyštudoval baníctvo, mama bola chemička. Keď sa po novembri 1989 všetko otočilo, cez reštitúcie sa rodina vrátila ku svojim koreňom. A rodičia nanovo zasadli do školských lavíc, aby v Krupine zložili skúšky z mliekarstva.
Čítajte viac Poľnohospodárska špička: Kto sú farmári, ktorí držia Slovensko nad vodouDospievajúca Martina sa ocitla v prostredí obnovujúcej sa rodinnej firmy. Posielali ju so šoférmi na salaše, aby pozvážala do bryndziarne ovčiu hrudku. Rozprávala sa s bačami a cez ich príbehy prenikala do zabudnutého sveta ovčiarov. Ako sa spoznáva život? Ako si človek zamiluje modrasté vŕšky dvíhajúce sa z údolia Slatiny, biele kožúšky chumáčov ovečiek pasúcich sa na zelených stráňach? Najlepšie, keď od detstva zrastá s prostredím, do ktorého sa narodil.
K štyridsiatke podarovali kolegovia Luptákovej obraz spýtavej kravičky. Pri pohľade naň pocíti radosť a povie, že osobná skúsenosť z detstva a mladosti nás posúva tam, kde by sme mali prirodzene plynúť. Vedomky-nevedomky ide človek cestou, ktorou sa uberali jeho predkovia.
Čo mohla študovať dcéra Molecovcov? Nuž vari je to prirodzené, že najprv strednú poľnohospodársku školu vo Zvolene, potom sa prihlásila na univerzitu do Nitry. Domov sa vrátila ako inžinierka ekonómka.
Pandemická lekcia
Odvtedy ubehlo dvadsať rokov plných rôznych zvratov. Po jednom z nich prevzala opraty družstva, ktoré počas pandémie koronavírusu zarezonovalo svojou ponukou potravín nielen v regióne Zvolena, ale vďaka internetovému obchodu na celom Slovensku.
„Pandémia aspoň na chvíľu pripomenula Slovákom, kto je skutočným garantom dostatku potravín. No predsa my domáci poľnohospodári. My sme ich skutočný a poctivý prameň. Keď vláda vyhlásila lockdown a národ uzavrela do svojich domovov, odrazu stáli pred družstvom sto metrov dlhé rady vyplašených ľudí,“ spomína na minuloročné predveľkonočné obdobie Martina Luptáková.
Míňalo sa všetko. Od mlieka, syrov, klobás cez vajíčka až po živé sliepky. Prichádzali ľudia zo Zvolena aj širokého okolia, veď ani vidiečania už toho veľa nechovali a nepestovali. Jeden pán si kúpil dve nosnice. Na družstve sa dodnes bavia na horko-sladkej príhode. Do haly so sliepkami príde upravený starší mestský pánko a pýta si dve živé kury. "A prečo iba dve?“ Pýta sa ho družstevníčka. "Zobral by som aj štvoro, ale na balkóne nemám dosť miesta.“
Alebo iná príhoda. Dôchodcovský pár z vidieka si kúpil desať sliepok. Mali spoločnú domácnosť so synom a s nevestou. Keď za sliepky zaplatili, spokojní odchádzali so slovami: "Zabili sme jednou ranou dve muchy. Budeme mať vajíčka a deti, ktoré nechodia do školy, program. Poobede budú v kuríne zbierať vajíčka. Aspoň na vlastné oči uvidia, kto vajcia znáša, lebo vnúčatá nadobúdajú dojem, že potraviny sa rodia na regáloch obchodov…“
Čítajte aj Slovenskí poľnohospodári budú pracovať viac ale za menej peňazí. Problémom sú ekoschémyPandémia povzbudila obchod s čerstvými lokálnymi potravinami, niektorých vrátila k pestovateľstvu a chovateľstvu a rozprúdila predaj cez sociálne siete rovno na adresu zákazníka. Družstvo v Lieskovci zastihla výnimočná situácia dobre pripravené reagovať na nové pomery.
"Obávam sa však, že slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo by zvýšený nápor na dopyt potravín nevydržalo. Boli sme jednou z mála oáz, ktoré vďaka klasickému aj internetovému obchodu reagovali na panické skupovanie potravín,“ hodnotí situáciu s odstupom času Martina Luptáková. Potom dodá to, čo často počuť od iných poľnohospodárov:
"Celkove živočíšna výroba aj spracovanie produktov na Slovensku sú veľmi oslabené. Potrebovali by sme premyslenejšie stimuly na oživenie výroby. Dotácie, ktoré idú povedzme do ovčiarstva alebo chovu dobytka, sú v porovnaní s tými, ktorými ,fédrujú' konkurenciu v zahraničí, stále nízke. Nemožno sa spoliehať na to, že našu finančnú slabosť budeme donekonečna prekonávať obchodnou šikovnosťou.“ Viac ako výstižné konštatovanie Luptákovej.
Keby družstvo nemalo vlastnú mliekareň a rozvinutý obchod s bohatým sortimentom rastlinných, živočíšnych výrobkov, ale aj rôznych poľnohospodárskych potrieb, bola by bilancia jeho hospodárenia pasívna. Liter mlieka spracovaný v družstve je výrazne rentabilnejší ako ten, čo predajú do mliekarne. A to dostávajú prémiu k základnej cene, lebo mlieko od dojníc slovenského strakatého dobytka má vyšší obsah bielkovín aj tuku. Každá z 330 kráv nadojí ročne 8 700 litrov mlieka.
Láska vo farbe purpuru
Nič však nie je priamočiare. Na trhu sa súperí cenou, kvalitou, pestrosťou ponuky, schopnosťou pripútať zákazníka k svojmu výrobku, dotiahnuť ho do svojho obchodu – buď priamo na družstvo, alebo na internet. Najlepšia je vždy dobrá osobná skúsenosť. Ako to dosiahnuť? Dôležité je vžiť sa do premýšľania súčasníka, do toho, čomu pripisuje význam, čo ho robí šťastným.
Pred rokom prijala Luptáková na družstvo dvojicu mladých inžinierov, čerstvých absolventov Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Poslali životopisy, prišli na pohovor a padli si do oka. Patrícia Juchová onedlho prevezme post hlavnej agronómky. Rok chodila po tritisíchektárovom chotári s dlhoročnou oporou družstva Jánom Chalachanom.
"Viete, čo ma najviac prekvapilo na ich vzťahu? To, s akou nezištnosťou zasvätil Ján Chalachan Patríciu do tajomstiev každého honu. Každé pole trochu inak reaguje na dážď, slnko, vietor, to časom každý agronóm zistí, ale keď dostane biografiu chotára od človeka, ktorý v ňom prežil úspechy aj prehry, lebo z nich sa život skladá, neviem si predstaviť väčší dar,“ opíše medziľudské vzťahy na družstve riaditeľka.
Čítajte aj Agrospol Boľkovce sa stal farmou duchov. Spamätá sa Slovensko?Neskrýva, že mladí inžinieri si poradia s výzvami najbližších rokov. Družstvo tohto roku pestovalo po dobrých lanských skúsenostiach opäť cukrovú kukuricu. Potom pridalo k nej na dvoch hektároch cesnak, k nemu hrášok, ktorý si ľudia chodili obrať ako lahôdkovú kukuricu v rámci samozberu. Na 40 hektároch vysiali facéliu, medonosnú plodinu. Keď pole zakvitlo na fialovo, dorazili tam včelári s kočovnými úľmi. Ukážka symbiózy roľníkov a včelárov, ktorým ide o jedno a to isté, aby chotár žil a živil.
Teraz Juchová prišla s nápadom zasiať na poli blízko farmárskej predajne ďatelinu, ktorá prežiari kúsok podhorskej krajiny purpurom. V Provensalsku pestujú levanduľu, žije z nej kozmetický priemysel, turistika, filmári.
"Uvidíte, koľko zamilovaných sa sem zbehne, aby si urobilo selfíčko. Vyhladnú, zastavia sa v obchode. Na facebooku sa pochvália obrázkami. To nám urobí reklamu,“ obhajovala svoj nápad Juchová pred riaditeľkou. Tá razom pochopila, odkiaľ vietor fúka.
"Urobíme to. Musíme komunikovať so spoločnosťou, ktorá nás obklopuje, jej jazykom. Keď pochopíme mladých, pochopia oni nás. V tom je budúcnosť,“ myslí si Luptáková.