Havária remorkéra Ďumbier bolí aj po 25 rokoch

„Od tej nehody nemôžem pozerať melancholické filmy ani rozprávky. Zakaždým sa rozplačem,“ priznal na podujatí 71-ročný Emil Šimek, ktorý ako jediný haváriu prežil. V tom čase bol ešte kadetom a v osudovej chvíli mal službu – spolu s veliteľom a strojníkom.

Keď narazili, zobral sekeru a preťal laná, aby sa zbavili tlačného člna s nákladom kostnej múčky, ktorý sa už začal potápať. „Nikoho iného som nevidel, motory šli naplno, ale remorkér už nemal silu, aby sa odtiaľ dostal,“ zaspomínal si.

Pietna spomienka venovaná obetiam havárie

Obete havárie tlačného remorkéra Ďumbier si v piatok pripomenuli v bratislavskom prístave, kde na záver symbolicky spustili veniec na vodu.

Fotogaléria 7 fotiek

+4

V ten deň, 22. októbra 1996, sa vlastne druhý raz narodil. Bolo krátko pred 20. hodinou, keď silný prúd strhol loď tak, že sa zasekla v konštrukcii prepúšťacieho splavu. Zhora si ho všimol rakúsky stavbár Rainer Haselba.

Šimek bol ťažko zranený, po nehode mu odtrhlo nohu, ktorá držala už len na kusoch kože. 23-ročný Rakúšan však neváhal. S kolegom vyšiel na provizórny most, Slovákovi najprv skúšal hodiť lano, potom sa do komory spustil po rebríku. Zliezol na palubu, Šimka si vyložil na plecia a opäť sa vyšplhal hore.

Ďumbier zostal zakliesnený vyše dvoch hodín, kým ho rozbúrený živel asi o 22.30 h vtiahol pod vodu, kde ho doslova zošrotovalo.

Pomohli a zahynuli

Niektoré časti vraku neskôr našli asi o sto metrov ďalej, ale keď sa ich rakúski záchranári pokúšali zachytiť, silný prúd ich znova strhol a potopil.

Ešte počas noci sa začalo pátranie po nezvestných lodníkoch, do ktorého sa zapojili stovky ľudí. S pomocou člnov, nočného videnia a vrtuľníka prehľadávali rieku od Viedne až po slovenské hranice, no bezvýsledne. Po Slovákoch ani stopy.

To však Šimek, ktorý sa ocitol v nemocnici, netušil. Nechápal, prečo je sám na izbe, nikto mu nič nepovedal. Keď sa dozvedel pravdu, bol to šok. Zdravotne ho dali do poriadku – nohu prišili, zotavil sa, ale psychicky… Na loď sa už nevrátil. „Nebudete mi veriť, no pri Dunaji som prvý raz po 25 rokoch,“ prezradil.

Tragédia mrzí o to viac, že Ďumbier tam vtedy vlastne ani nemusel byť. Jeho posádka ešte pred Freudenau vyložila náklad kameňa, keďže však bola najbližšie, požiadali ju, aby pomohla inému slovenskému remorkéru, Liptovu.

Foto: ORF

Remorker Remorkér Ďumbier zakliesnený v konštrukcii prepúšťacieho splavu vodného diela Freudenau. O pár sekúnd ho prúd vtiahol do hate, kde ho doslova zošrotovalo.

Ten mal až dva tlačné člny, takže to nezvládal. Ďumbier teda prešiel plavebnou komorou a prevzal jeden čln s nákladom, čo ho zdržalo. K nešťastiu došlo na spiatočnej ceste.

„Liptov pred nami vplával do plavebnej komory, my sme zamierili k pravému brehu, aby sme sa otočili. Tam bol však taký silný prúd, že sa nám to nepodarilo a narazili sme do piliera. Tlačný čln dostal dieru, my sme dostali dieru a začali sme sa potápať,“ opísal lodníckym žargónom Šimek.

Mohli slovenskí lodníci spraviť niečo, aby havárii zabránili? Nepodcenili situáciu? Juraj Bohunský, niekdajší hovorca bývalej Slovenskej plavby dunajskej, ktorej Ďumbier patril, to vylučuje. Podľa neho posádka spravila všetko, čo mohla: spustila kotvy a zaradila spätný chod, ale Dunaj ukázal neuveriteľnú silu.

„Šialený prúd vody jednoducho odtrhol kotvy z tlačnej zostavy a loď vrhol do haťových objektov, kde sa katastrofa dovŕšila,“ priblížil Bohunský.

Nepriznaná vina

Za bývalých kolegov sa postavil aj vtedajší riaditeľ Slovenskej plavby dunajskej Ladislav Švantner. Aká bola situácia na mieste nešťastia, si veľmi dobre pamätá, pretože tam dorazil už trištvrte hodiny po nehode.

Vyšetrovanie podľa neho preukázalo, že chyba nastala na strane rakúskej správy vodného toku – zodpovedný „wasserpolicajt“, ako ho volali, nemal totiž za takých zlých hydrometeorolo­gických podmienok povoliť vstup do prieplavu.

Dunaj bol rozvodnený, vlny vysoké šesť až osem metrov, navyše bola tma a sychravo. Aj rakúske úrady neskôr uvádzali, že prietok dosahoval vyše 5 800 kubických metrov za sekundu.

„Hladina rieky mala výšku okolo ôsmich metrov. Vo Freudenau, kde bola ešte len rozostavaná priehrada, preto lode vôbec nemali púšťať,“ zdôraznil Švantner. Ako pripomenul, akékoľvek iné zlyhanie – techniky, motorov či posádky – odborníci vylúčili.

Slovenská plavba a prístavy neskôr spolu s britskou poisťovňou The Standard, v ktorej boli poistené lode, zažalovali Rakúsko a spoločnosť Donaukraftwerk na Krajinskom súde vo Viedni. Za škody spôsobené pri havárii žiadali vyplatiť až 10 miliónov šilingov. Okrem toho sa začalo i 36 občiansko­právnych sporov.

V máji 2002 sa napokon zúčastnené strany dohodli na celkovom odškodnení vo výške takmer tri milióny eur. Asi 40 percent z toho si zobrala poisťovňa, 36 percent Slovenská plavba a prístavy, 12 percent si rozdelili pozostalí.

Zmarené životy ôsmich lodníkov však žiadne peniaze nenahradia. Ich kolegov a pozostalých navyše trápi, ako sa naši západní susedia k tragédii postavili.

Hoci išlo o chybu obsluhy vo Freudenau, Rakúšania nikdy neprejavili ľútosť ani sa neospravedlnili. Naopak, zodpovednosť za nehodu zvaľovali na kapitána lode.

„Rakúska strana nikdy nepriznala vinu. Nikdy. Sme zdrvení tým, že tí ôsmi ľudia zahynuli príšernou smrťou. Bez najmenšej šance dostať sa z lode von či vyskočiť na breh. Postihol ich hrozný osud,“ uzavrel so smútkom v hlase Bohunský.