Píly a pralesy. Dva koncerty znejú v Malej Fatre

„Vrátna?!“ Michalovi Kalašovi, riaditeľovi Správy Národného parku Malá Fatra, po otázke zhrubne pohľad. „Čo keby návštevníci Vrátnu bojkotovali? Čo keby tam prestali chodiť? Zavesili by takýto status na sociálnej sieti. Samosprávy by veľmi rýchlo zistili, akú hodnotu má príroda!“

Ľudia neprídu do penziónov. Neminú peniaze v reštaurácii za pirohy, nekúpia korbáčiky.

Austrálčania bojkotovali kúpu nábytku, podláh a ďalších výrobkov z dreva vyťaženého v pralesoch rieky Styx. Nie je to bájka, ale skutočná hranica medzi svetom živých a mŕtvych.

Sťali obry, než stihli vyrásť

Rieka Styx tečie v Tasmánii, v oblasti, kde boli len pred niekoľkými rokmi objavené jedny z najvyšších stromov na svete. Kolosy. Eukalypty dosahujúce 80 až 100 metrov! Ďateľ z nich mal výhľad ako návštevníci vyhliadkovej veže na Moste SNP v Bratislave. Ale aj odtiaľ videl skazu. Údolia Styx a Derwent masívne odlesňovali.

Podľa vedcov bol bojkot často jediný efektívny nástroj, ako dosiahnuť zmenu. „Získa pozornosť spoločností, ktoré ničia životné prostredie, pretože ich to zasiahne tam, kde to najviac bolí – v reputácii a podiele na trhu,“ povedal Corey Bradshaw, profesor ekológie Flindersovej univerzity v Adelaide v Austrálii pre magazín Mongabay (zameriava sa na životné prostredie a založil ho ekonóm a žurnalista Rhett Ayers Butler).

Dávame do pozornosti Aj vy môžete zachrániť národné parky! Kliknite sem a pridajte svoj podpis k petícii, ktorá požaduje útlm ťažby, výstavby a poľovania v národných parkoch.

Bojkoty zaboleli natoľko, že austrálska vláda hľadala v roku 2014 spôsob, ako ich pomocou zákonov utlmiť. Podobne chcela pred dvomi rokmi utíšiť klimatické protesty či protesty proti ťažbe uhlia. Odlesňovanie údolí Styx a Derwent sa robilo aj za pomoci ohňa, dokonca chémie. Preto zomrel jeden z velikánov, eukalyptus El Grande. A to len krátko po tom, čo ho v roku 2002 bádatelia objavili. Ale najsmutnejší je iný fakt. Najväčšie a najvyššie stromy sú dnes síce sekvoje v Kalifornii, no podľa vedcov im tento titul nepatrí. Článok v BBC upozorňuje, že Tasmánske eukalypty by dokázali narásť oveľa vyššie. „Ľudia ich ťažili, keď ešte len dosiahli vrchol síl.“ Ako to ale súvisí s Vrátnou dolinou?

Posledné útočisko vyberanej spoločnosti

Svet možno príde aj o jej tajomstvá. Hoci to na prvý pohľad nevyzerá a veľká časť lesov vo Vrátnej bola už dávno pozmenená človekom, v jej najhlbších, najťažšie prístupných zákutiach sa stále skrývajú zvyšky prirodzených a krásnych zmiešaných lesov. Stekajú do nich lavínové žľaby. Práve tu býva pozoruhodná spoločnosť.

Lesný ekológ Martin Mikoláš otvorene priznáva, že keď sem išiel so zoologičkou Ivanou Kalafusovou robiť výskum, čakal príšernú nudu. Mimoriadna bohatosť druhov ich zaskočila.

Objavili hlucháne, hoľniaky, chrapkáče, hraboše tatranské, myšovku horskú (veľmi vzácna horská myška), pôtika kapcavého, sovu dlhochvostú, vyše 30 druhov slimákov, rastú tu orchidey! Napríklad krásna hlavinka horská (v Čechách už zmizla, na Morave rastie len na pár miestach), či nenápadný trčníček jednolistý.

„Ide o centrálnu časť pohoria, kde sa schádza celá divočina národného parku,“ vysvetľuje ekológ. A čo sa asi stane s telom, keď rozpílite srdce? A čo by sa stalo, keby ustala ťažba? Vzácne druhy by zaplavili celú dolinu.

Márne cesty

Rys si začiatkom roka odbehol z Malej Fatry. Asi kilometer za „rieku Styx“ – hranicu národného parku. Zastavila ho brokovnica, pár desiatok metrov od poľovníckeho posedu. V debate s policajtmi zaznie prostá otázka. Prečo? Veď je to škodná. Kaličí srnčiu zver. Ale veď poľnohospodári aj lesníci sa sťažujú na premnoženú zver, ničí úrodu, sadenice. Nie je rys spojenec? Ale no ták. Nebodaj, chcete vyťahovať argumenty, vedu?!

Celkový počet rysov v Malej Fatre sa scvrkol na tri.

Smerujeme do miest, kde by mohli bývať. Z Vrátnej „preskočíme“ hrebeň. Strážca Peter Kubík krúti hlavou, že takto to ďalej nejde. „Do národného parku nabehne traktor s partiou, urobia holorub. Nezisťujú, či tam niečo brloží. Nikto nezavolá vopred – počujte, hniezdi tam niečo?“

Mohlo by Vás zaujímať Oznámkujte ne/činnosť vlády v piatich „klimatických predmetoch“

Drkoceme po lesnej ceste. „Celé týždne ju rýpal bager, národný park o tom ani nevedel. Nahnevaní turisti potom volajú: Čo ste to tam ochranári povolili?! Lenže zo zákona nemusí vlastník ohlasovať údržbu cesty.“ A zo slušnosti?

Počet strážcov v národných parkoch je natoľko poddimenzovaný, že niektoré územia stihnú navštíviť len raz za niekoľko týždňov.

Narezané cesty žmýkajú z hôr vodu. Aj preto v rakúskych národných parkoch nepotrebné cesty sanujú, scelia svah, že človek nemá šancu poznať niekdajšiu líniu. Zastavíme. Do cesty vrástli brezy.

Hra na ochranu prírody

Riaditeľ Kalaš vytiahne trpkú spomienku, keď začínal pracovať na správe národného parku ako radový zamestnanec. „Povedal som, že ochrana prírody je tu iba taká hra. Prešlo 20 rokov. A je to rovnaké. Sme len štatisti.“

Len za tri mesiace podali vyše 30 podnetov, aby zastavili náhodné ťažby v národnom parku. Výsledok sme videli ráno vo Vrátnej. Aj napriek ich úsiliu je to zrúbané dohola. Vysvetlením sú bizarné legislatívne kľučky, prieťahy na úradoch.

Neobhájiteľné sú mnohé takzvané náhodné ťažby. Mali by sa týkať len smrekových monokultúr, ktoré napadne vietor alebo lykožrút. Lenže v rámci náhodných ťažieb sa podľa riaditeľa rúbali v národnom parku aj zmiešané lesy, s bukom, javorom, jedľou, lipou. Podkôrnik ich nemal ako ohroziť. „A tak lesy, ktoré mali na to byť rezerváciami, sú dnes zrúbané na hoľu.“

Aby ochránili zvyšky, ochranári navrhli plošný zákaz ťažby vo Vrátnej v porastoch, ktoré by spadali do budúcej zóny bez zásahu. „Podali sme to na Okresný úrad Martin začiatkom augusta. Je október. A nič sa nedeje. Nebolo vydané žiadne rozhodnutie,“ zamračí sa Kalaš.

Ako potom vyzerajú ochranári pred očami verejnosti? Ktorej ťažiari rúbu posledné spomienky na detstvo, rodičov, mladosť strávenú v Malej Fatre?

Schizofrénia

Ešte krátky návrat k Malým nocľahom. Cestou dole schádzame po zvláštnych antikorových schodíkoch. Jeden z turistov ich na blogu označil za schody do neba. Ďalší za schody k nevkusu, blyšťavému, kovovému, cudziemu v prírode. Tieto schody však vedú aj k zisteniu, že starostlivosť o chodníky v Malej Fatre je často partizánska.

„Niekto sa rozhodne opraviť chodník, ale nič s národným parkom nekonzultuje. A potom sa prídete pozrieť a zostanú vám len oči pre plač,“ poznamená riaditeľ. Na inej úrovni je spolupráca s Oblastnou organizáciou cestovného ruchu (OOCR) Malá Fatra, ktorá sa stará o viacero chodníkov a v súčasnosti pripravuje viacero atraktívnych cyklotrás. Tí prídu na správu národného parku, dohodnú sa. Ale aj tak sa to paradoxne niekedy skončí katastrofou.

V slovenských národných parkoch panuje rozpoltenosť. Zatiaľ čo štátni ochranári chcú územie chrániť, štátni lesníci na rovnakom území potrebujú hospodáriť. Všetko je v súlade so zákonom. I keď v rozpore so zdravým rozumom.

„Značíme cykloturistický chodník, získame kladné stanoviská Štátnej ochrany prírody. A o mesiac príde rozhorčená reakcia turistu. Prečo ste vyznačili taký zlý chodník?! Veď je tam polmetrový rigol po ťažbe! Nedá sa prejsť! Pýtame sa národného parku – čo sa stalo? A odpoveď – no, štátne lesy vydali povolenie na ťažbu,“ opisuje nedávnu skúsenosť riaditeľ OOCR Malá Fatra Štefan Vančík. Aj preto si myslí, že zjednotená správa štátnych pozemkov v národnom parku by pomohla.

Nie je zriedkavé, že na chodníku v národnom parku sa turistovi do cesty „vovalí“ blato po ťažbe. Dokonca sa strácajú značky. Vančík hovorí, že ich ktosi zoškrabuje. Akoby chcel naznačiť, že turista je nežiaduci. „Lenže to ťažba v národnom parku nemá miesto.“ Spoločnosť si vo voľnej krajine z prírody neustále ukrajuje. Kde bola roľa, stojí ďalšia hala. Nie sú to len jazvy v krajine. Aj na duši. Ľudia budú mať podľa Vančíka čoraz intenzívnejšiu potrebu dotknúť sa prírody. Autentickej. A kde inde ako v národných parkoch ju majú hľadať?

Zadíva sa do zeme. „Ale to by štát musel zmeniť svoje nastavenie. Musel by dať turizmus do popredia ako príjem do budúcnosti. Na tomto sa dá stavať. Nielen na automobilkách. Ale na krásach prírody.“

Sedieť na zadku a zarobiť

V Malej Fatre iba malú časť pozemkov vlastní štát. Vyše 80 percent patrí súkromníkom. Neraz ide o dedovizne, na ktoré si zarobili prarodičia v Amerike.

No podľa riaditeľa Kalaša pre fungovanie prírody nie je alfou a omegou vlastníctvo, či bude štátne, alebo neštátne. „Kľúčové sú jasné pravidlá v území. Čo sa tam smie a čo nie. A ak niekoho obmedzíte, musíte mu to finančne vykompenzovať. Som presvedčený o tom, že aj ostatní ľudia časom prídu na to, že prečo by mali v ruke držať štyri eurá, keď im na ceste leží stovka.“ O akých peniazoch hovorí?

O ujmách, ktoré štát vypláca vlastníkom za to, že sa rozhodnú neťažiť v národnom parku. Pre niekoho je to absurdná predstava – posadím sa na zadok, budem čumieť na moju horu, nechám ju tak, nebudem zháňať pilčíkov, šoférov, sadenice, niekoho, kto mi kúpi drevo a za toto „nič“ dostanem peniaze?! Presne tak. Štát takto vypláca za „nič“ milióny eur ročne.

Ale prečo by to robil?! Prečo by nechal zhniť drevo v hore?! Čo je to za robotu?! Tá najužitočnejšia v národnom parku. Hnijúce drevo je mannou pre rozmach lesného života. Bez toho, aby človek pohol prstom, príroda v takomto lese vyberá a sadí tie najlepšie, najodolnejšie stromy. Potvrdzuje to nespočet vedeckých štúdií.

„Ale kto sa na Slovensku opiera o vedu,“ fľochne Kalaš.

Z hentých čertov dáte eurá?

Tak preto peniaze. Sú argumentom, ktorý zaberie.

Na správe národného parku opisujú skúsenosť s majiteľkou asi 500 hektárov lesa. 370 hektárov ochranári navrhovali dať do bezzásahu, za čo by dostala zaplatené. „Nebudem robiť nič a peniaze budem mať?! Neverím!“ vysmiala ich pani, ktorej pozemky v minulosti zhabali komunisti. Debatovali, vysvetľovali. Pristala. Dostala riadne zaplatené. „Keď vy my z hentých čertov dáte peniaze, nech si tam tie hlucháne žijú!“

Je pozoruhodné, že tieto peniaze za „nič“ ochotne prijímajú aj tí, čo hlasno vystupujú proti národnému parku, spisujú petície za jeho zrušenie. Dostáva sa k nám účtovná závierka Urbára Terchová za rok 2020. Celkové príjmy spoločenstva boli vyše 133-tisíc eur. Lenže ujma za obmedzenie hospodárenia v národnom parku bola takmer 75-tisíc. List oznamuje, že dividendy bude urbár vyplácať – len z tejto ujmy. Druhým dychom však členov vyzýva k súhlasu s iniciatívou za zrušenie národného parku.

Ale nielenže štát rozdáva peniaze za nič. Nájdu sa ľudia, ktorí štátu dajú lukratívne pozemky v národnom parku do prenájmu. A pýtajú – nič. Majú len jednu „strašidelnú“ podmienku.

Ako splatiť tretinu dlhu voči planéte

V roku 2019 podpísal Národný park Malá Fatra nezvyčajnú zmluvu. Manželia Martinčekovci dali národnému parku do prenájmu asi päť hektárov lesa v hodnote asi 30-tisíc eur, a to bezplatne. Ochranárov zaviazali – nesmiete tam hospodáriť. Časť lesníkov vtedy reagovala, že je to výmysel. Ktorý vlastník by toto spravil? Asi je ťažké uveriť, že niekto kladie ochranu prírody nad vlastné záujmy. Pre Martinčekovcov to bola úplne prirodzená vec.

Ale čo nakoniec ochrana prírody v národných parkoch prinesie? Istotne hladomor, zúfalstvo bez roboty. Ochranári sa asi načisto zbláznili. Bývalý český prezident Václav Klaus povedal, že ochrana prírody je panské huncútstvo, nemôžeme si ho dovoliť.

Lenže skutočnosť je taká, že si nemožno dovoliť ďalšie ničenie prírody. Stav prírody a klímy sú prepojené nádoby. Kto ničí prírodu, zhoršuje klímu, zatemňuje vlastným deťom budúcnosť. Našťastie, funguje to aj naopak.

Tvrdá, ťažko stráviteľná je posledná správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC). Ľudstvo stále kormidluje planétu ako Titanic. Ku dnu. Ekológ a evolučný biológ Will Turner však v jednom z následných rozhovorov prináša nádej. „Ak zvrátime ničenie prírody, mohlo by to predstavovať zhruba 30 percent globálnych opatrení potrebných na stabilizáciu klímy.“

Na celom svete citovaná štúdia Bronsona Griscoma z Univerzity Jamesa Madisona v USA hovorí, že ľudstvo dokáže veľmi lacno a efektívne stiahnuť z atmosféry uhlík, a to až 37 percent z množstva, ktoré je potrebné stiahnuť do roku 2030. Ako? Stačí obnoviť prírodné ekosystémy.

Ak by sa podľa Európskej komisie celé hospodárstvo viazané na pôdy a lesy vybralo k prírode šetrnejším smerom, tak by tieto pôdy a lesy dokázali zadržať 70 až 115 miliónov ton CO2. To je akoby z európskych ciest zmizlo 15 až 25 miliónov áut!

Aký je asi príspevok vyťatých dedovizní ku klíme? A k regiónu?

Kto žije v jaskyni

Krásny príklad z Kene prináša britský prírodovedec David Attenborough v najnovšej knihe Život na našej planéte. Masajovia stovky rokov pasú dobytok v tesnej blízkosti divočiny na Serengeti. Pasienky rástli s komunitou, až sa divoké zvieratá začali vytrácať. Masajovia urobili niečo ťažko uveriteľné.

Vytvorili územia so zvýšenou ochranou, aby obnovili divočinu. Zaviazali sa, že budú pásť tak, aby podporili pestrú vegetáciu. Chceli prilákať viac divokých bylinožravcov a tým aj viac predátorov. Masajské rodiny povolili výstavbu safari základní s nízkou ekologickou stopou. Čím viac divočiny sa obnovilo, tým viac ľudí prišlo.

Po niekoľkých rokoch Masajovia dokonca znížili počet vlastných stád, aby ešte viac povzbudili obnovu divokej prírody. Keď ich Attenborough pred dvomi rokmi navštívil, vysvetlili mu, že divoké stáda považujú za hodnotnejšie ako stáda dobytka.

„V Afrike to pochopili už pred 70 rokmi. Kedy to konečne dôjde aj nám?“ pýta sa riaditeľ Kalaš. „Dookola sa omieľa, že vďaka ochranárom budeme žiť v jaskyni. Ale my práveže teraz žijeme v jaskyni!“ Z ktorej nie a nie vyliezť. „V slovenských lesoch najímame na ťažkú prácu nie Slovákov, ale Ukrajincov, Rumunov. Miesto toho, aby sme zachovali prírodné laboratórium, do ktorého by sme vodili vzdelaných a solventných ľudí. Nie. My sa tu stále chceme zaháňať sekerou a s motykou.“ V krvi, pote. A ľudia akoby to nechceli opustiť. Tak ako nechcú opustiť mýty.

Chlpatý tanec

Pristavíme pri medveďom strome – breze. Jeden záhryz strieda druhý. A ten najvyšší, to musel byť grizly!

Presne tak sa šíri mýtus o obrovských hrôzostrašných medveďoch, ktoré sa potulujú lesmi. Tie najvyššie záhryzy v skutočnosti robia menšie prešibané jedince. Vyštverajú sa vyššie.

Posielajú si správy. Odhryznú zo stromu, obtierajú sa o živicu, aby v nej zanechali srsť s pachom, pritom smiešne tancujú. Príde ďalší maco a urobí to isté. Kubík opisuje scénu s medvedicou, ktorá si usadila medvieďatá a „tancovala“. Takto to budete robiť, keď vyrastiete.

Podľa strážcu je ďalším mýtom to, že staršie samce vyháňajú mladšie z teritória. „Ak má medveď dostatok potravy, toleruje ostatných.“ Dokazujú to fotopasce. Medvede sa na jar po prebudení pohybujú v horách, hľadajú si potravu. A potom akoby naraz, na prelome júna a júla sa stiahnu do predhoria. Do kukurice.

Predstavy o premnožených medveďoch narúšajú aj údaje z telemetrických obojkov. Na Muránskej planine nastražili pascu na medveďa. Chytili sa do nej dva! Súrodenci. Dali im obojky. Každý putoval desiatky kilometrov iným smerom. A rok nato, takmer na deň presne, sa stretli na tom istom mieste, kde vyrastali. Cestou prešli desiatky poľovných revírov a z nich každý hlásil medveďa. Nie dvoch. Desiatky.

Píla na nedeľný obed? Neprosíme si

Derieme sa dravou mladinou. Konáre šľahajú do oka. Čo ste zabudli na slová Kalaša, že nikto dnes nepočúva argumenty?

Mytologický tanec predsedu parlamentu Borisa Kollára nie je na smiech. Najnovšie sa pokúša povaliť reformu národných parkov, ktorá je v programovom vyhlásení vlády, ktorú sám predkladal (!) a opiera sa pritom o nezmysly. Šermuje dosahmi pre súkromných vlastníkov. Reforma však rieši iba štátne pozemky. Kollár hovorí, že reforma sa dotkne až 1,2 milióna hektárov. Ani to nie je pravda, ide o 321-tisíc hektárov.

Faktami nie je podložené tvrdenie, že reforma národných parkov oslabí zamestnanosť, podnikanie v regiónoch. Vedecké štúdie z Nemecka ukazujú pravý opak. Národné parky dokázali povzbudiť až desaťnásobne vyššiu zamestnanosť, ako keby sa v území a lesoch klasicky hospodárilo.

A ešte „drobnosť“ za miliardu eur. Reforma národných parkov je podmienkou, aby Slovensko mohlo čerpať prostriedky z Plánu obnovy a odolnosti z kapitoly venovanej životnému prostrediu.

Dáta a prieskumy v priestore Malej Fatry hovoria jasne. Ľudia nechcú mať vyťažené doliny. Nechcú počúvať v nedeľu píly, uhýbať sa lesným traktorom. A sú ochotní platiť vstupné.

V prieskume z roku 2019 svieti suma štyri eurá. Pri porovnaní dát je vidieť, že návštevníci sú ochotní platiť viac. „A to dokonca v období, keď je kríza a ľudia majú hlbšie do vrecka,“ prízvukuje Kalaš. Ako to?

Čítajte aj Veľká Fatra. Veľká šanca pre ľudí aj divočinu

Uvedomujeme si, čo máme doma?

Vyštveráme sa na vrchol. Prekáračky zaniknú. Argumenty sa rozplynú. Slová stratia na význame. Všetci stíchnu, len aby to počuli. Ako sa pralesy Šútovskej doliny dohadujú s jeseňou. Orol si možno vyberá, v ktorom hniezde sa zabýva na budúci rok. Má ich v revíri viacero. Rôzne znaky prezrádzajú, že tento výhľad si užívajú aj jelene. Donekonečna sa tiahnu neporušené lesy.

Ani toto miesto neprezradíme, ale ide o stredoeurópsku raritu, pretože jelene tu dokážu nažívať s – jedličkami. Vzácna drevina tu zmladzuje neuveriteľne bohato. A sama, nikto ju nevysádza, neoplocuje. Jelene ju nezožerú, hoci im veľmi chutí. Chránia ju smreky, ktoré vietor poprehadzoval.

A čo keby sa sem mohli normálne pozrieť turisti? Prečo nie, odvetí strážca Kubík. Začuje orieška hnedého a už aj si pozorovanie zaznamenáva do aplikácie v mobile. Drobné ako tento vtáčik sú aj tieto dáta, no ak sa nazbierajú, majú veľký dosah. Môžu presvedčiť, aby sa nerúbalo. Nakoniec aj v Tichej doline sa ťažba zastavila vlastne len na jednom hniezde – orla.

„Spolupráca s milovníkmi divočiny, fotografmi pri monitorovaní zvierat by sa zišla. Jednak by sme ľuďom umožnili prístup do divočiny, získali by sme cenné dáta. Ale v tomto je Štátna ochrana prírody stále konzervatívna,“ nadhodí Kubík.

Šesť rokov sprevádzal za medveďmi. Väčšinou cudzincov. A tí boli nadšení hoci z medvedích stôp. Viete, doma také zvieratá už nemáme.

Chodník sa v blčiacom červenom pralese už dávno stratil. A v hlave už len chvíľu znejú slová jedného astronóma. Keď prehovorí príroda, názor človeka nie je podstatný.