Krajina obrov. Poloniny

Ráno hľadáme stopy. Po pár metroch nachádzame trus zubra, ale je už asi pár dní starý, pri ňom ležovisko. Bol to jeleň, medveď alebo predsa len najväčšie zviera, aké možno v slovenskej divočine stretnúť?

Zverolekár Vladislav Juško sa len smeje. „Zubor asi ťažko. Určite by ste našli stopy, je ťažký. Najskôr medveď. Je zvedavý.“ Má slabý zrak, dôveruje čuchu.

A tak zrejme jediný zubor, ktorého stretávame naživo, je Matúš. Za ohradou sninskej Mini ZOO má hračku – pneumatiku z traktora. Nadhadzuje ju každý deň asi hodinu, akoby trénoval. Má dokaličenú zadnú nohu.

Dávame do pozornosti Aj vy môžete zachrániť národné parky! Kliknite sem a pridajte svoj podpis k petícii, ktorá požaduje útlm ťažby, výstavby a poľovania v národných parkoch.

Divočina Matúša vyvrhla v ústrety autu. „Bolo to asi pred piatimi rokmi. Ráno hmla, na ceste som zbadal niečo rozbité,“ spomína zverolekár. Zranený Matúš schudol na kosť a kožu. Bolo jasné, že v prírode neprežije. Uspali ho a previezli do Sniny.

Pri Hostoviciach sa už pred šiestimi rokmi usídlili zubry. Družstvo nemá plot, naučili sa chodiť na siláž. Lepšie ako safari! Kto chcel vidieť druh, čo vstal z mŕtvych, ktorému Medzinárodný zväz ochrany prírody len tento rok odňal status „zraniteľný“, nemusel míňať tisíce eur na výlet do Yellowstonského národného parku v USA. Stačilo prísť na koniec Slovenska. Do Polonín. Zubry pózovali pri ceste.

Ale tento rok sa niečo stalo.

Genocída

V Matúšovom oku sa odrážajú ľudia, ktorí ho chcú poškrabať za uchom, ale aj čosi zvláštne. Hrkne do zvedavcov rohom, vystrašení uskočia.

Ešte v 19. storočí sa pláňami Severnej Ameriky preháňalo asi 60 miliónov bizónov, príbuzných zubra. Za 100 rokov sa ich počet scvrkol asi na 300. Kántrili ich bieli osadníci, aby vyhladovali Indiánov. Hrdo sa fotili na desaťmetrových pyramídach, ktoré navŕšili z lebiek.

Na Slovensku neprežil ani jeden. Posledného divo žijúceho zubra na Slovensku skolil Matej Korvín už pred 600 rokmi v lesoch pri Vígľaši. K návratu majestátneho zvieraťa prispievala od roku 1958 aj Zubria zvernica v Topoľčiankach.

Pred tromi rokmi v Sninskom okrese niekto guľovnicou zabil zubricu. Juško bol pri nej, keď skonala pri potoku. Tento rok najväčšie lákadlo, stádo z Hostovíc odišlo.

Ste nepriateľ, zachraňujete zubry

Žijú. Brázdia hrebene, lúky, lesy. Juško vytiahne mobil a ukazuje mapu. „Teraz sú niekde blízko Medzilaboriec a Stropkova. Za deň prejdú aj 30 kilometrov.“ Akoby si hľadali nové útočisko.

Ak je dostatočný signál, príde mu správa z monitorovacieho obojka jedného samca, ktorý sa podarilo zaobstarať vďaka sponzorovi. „Čo keby národný park zadovážil aspoň desať obojkov?“ premýšľa nahlas. Vedeli by presne, kde zubry sú a mohli by k nim sprevádzať. Práve toto hľadajú návštevníci Polonín. Podľa pohybu zubrov by sa dali nadizajnovať trasy pre peších, cyklistov, jazdcov na koni.

Juško zvažuje, že by Matúšovi zadovážil samicu. Zubry by vypúšťal do voľnej prírody. Ale je to skôr sen. Oslovil majiteľov pozemkov pri Hostoviciach, či by nechceli založiť oboru. Nejde to. Neraz si od miestnych vypočuje – vy ste náš nepriateľ. Lebo zachraňujete zubry!

Nechcú ich. Zubor váľa krmelce, hryzie ovocné stromy, chodí do záhrad. Prehŕňa sa v cintorínoch. A to je takmer to jediné, čo zostalo zo siedmich obcí, obyvateľov ktorých pred 40 rokmi štát vysídlil pre výstavbu vodárenskej nádrže Starina. Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala. Zasiala sa nenávisť k zubrom, ochrane prírody, národnému parku.

Trpká žatva krivdy

Starina zásobuje vodou takmer celé východné Slovensko. Od zdravia národného parku závisí kvalita vody. Podaktorým vysťahovalcom je to fuk. Dočerta aj s vašou Starinou, vašimi zubrami!

Vysídlenci dostali finančnú náhradu, náhradné pozemky pri Snine. No môže byť čokoľvek na svete dostatočnou náhradou za to, keď niekomu zoberú domov, vytrhnú ho z rodnej hrudy? A tak sa vracajú. Kúty, kde kedysi stáli ich domy, obsadzujú nanovo. Pristavujú maringotky, búdy (odtiaľ prezývka Budkovce), lovecké chaty. Nelegálne na pozemkoch štátu, v 3. stupni ochrany v národnom parku.

Vodohospodárska výstavba roznáša výzvy na odstránenie čiernych stavieb. V roku 2020 ich narátali 178, počet stále rastie. Naposledy vyzývali v júni tohto roku, ultimátum stanovili na koniec júla. Sú Dušičky, a nič sa nedeje. Miestny sprievodca prezrádza, že sú obavy roznášať ďalšie výzvy. „V každom druhom dome je puška.“

A do takéhoto kraja vchádza nemotorný zubor. No, nemotorný… dokáže bežať šesťdesiatkou, vyskočí takmer dva metre vysoko. Už ho stihli obviniť, že znečisťuje Starinu. Veď všade „kadí“! Stačí sa však poprechádzať po Budkovciach. „Kadibúdy“ stoja pri potokoch. Voda zmyje všetko škaredé.

Len faloš nie.

Najľahší zárobok na svete

Súkromníci, ale aj podaktorí štátni lesníci kričia, nadávajú na ochranárov. „No mali by sa skôr poďakovať,“ zadíva sa riaditeľ Správy Národného parku Poloniny Miroslav Buraľ. Desaťtisíce eur dostávajú napríklad za to, že na ich pozemkoch je chránené vtáčie územie. Stavajú si za ne domy.

Milióny dostávajú urbáre a štátny podnik LPM Ulič na rôznych ujmách za obmedzenie hospodárenia, na štátnych príspevkoch. V Centrálnom registri zmlúv je napríklad finančný príspevok vo výške 2,8 milióna eur pre LPM Ulič z roku 2020. Ten istý podnik dostal za prales Havešová asi 548-tisíc. Pozemkové spoločenstvo Urbárska spoločnosť Ulič dostalo za maličkú, iba 2,5-hektárovú, parcelu v 67-hektárovej rezervácii Rožok 22 700 eur. Súkromný majiteľ dostal za Jarabú skalu dosiaľ spolu vyše 347-tisíc. To nie je všetko.

Ekológ Tomáš Vida upozorňuje na rastúci trh s uhlíkovými certifikátmi. Zjednodušene, ak vlastník obmedzí hospodárenie a tak zabezpečí, aby jeho les dlhodobo ukladal uhlík, dostane za to slušne zaplatené. Veľký Bukovec, najmladšia rezervácia na Slovensku vyhlásená v septembri, aj so svojím ochranným pásmom by dokázala majiteľom pozemkov dodatočne zarobiť za 30 rokov ďalších vyše 20 miliónov eur! Ak v nej nebudú ťažiť. Výpočet urobila rakúska spoločnosť GreenRaise Consulting GmbH.

Kto ponúka lepší zárobok? Hotové peniaze bez námahy? Vlastníci ich dostanú len tak. Riaditeľ sekne do vzduchu rukou. „Ak si nevyrúbu všetko.“

V ústí doliny nám chvostom kýva divá mačka. Nízko sa nesie sova dlhochvostá. Uhýbame sa nákladiakom, ktoré sa ponáhľajú po drevo. Oproti hrmoce kamión so štiepkou. A ďalší. A ďalší. Na druhý deň to isté. Prestávame rátať. Cyklisti v Poloninách uskakujú strojom, míňajú spílené statné buky, čo hnijú po jarkoch.

Stále sa rozhliadame s nádejou po postriebrených lúkach. Zubrov nikde. Až neskôr pochopíme, ako sme ich prehliadli. Sú všade.

Kanibali

Na lúke, ktorá je stará niekoľko storočí, nachádzame modrú vzácnosť. Horec pľúcny, jeho koreň v minulosti ľudia nakladali do pálenky. Krásne kalichy kvitnú až do septembra, ale aj na konci októbra ich zopár vidno. No na tejto lúke žije ďalší fascinujúci tvor. O ktorom na správe národného parku nevedeli.

Modráčik horcový. V roku 2008 motýľa objavila environmentalistka Anna Macková. V Spojenom kráľovstve, kde modráčiky už dávno vyhynuli, sa namáhavo usilujú o ich návrat.

Motýle žijú len dva až tri týždne. Spária sa, nakladú vajíčka na horce a hynú. Larvy sú kanibali. Žerú sa navzájom, až môže na kvete zostať len jedna. Spustí sa na zem a začne vylučovať feromóny, ktoré prilákajú mravce. Chemicky sa tvári ako ich larva, a tak ju ochotne znesú k ostatným do mraveniska, kde ju cez zimu vykŕmia, kým nedospeje (larvy iných druhov modráčikov dokonca „z vďaky“ ešte aj vyžerú mravčie potomstvo).

Príroda to navyše vymyslela tak, že časť lariev sa vyvíja zhruba rok, druhá asi dva roky. Ide o poistku, aby populácia prežila nepriaznivé roky. Lúku do 80. rokov striedavo spravovali ľudia, kosili, pásli, kým ich nevysťahovali. Les si ju následne začal brať späť. Keď zarastie, horec sa vytratí. A s ním aj modráčik. Z bohatej lúčnej mozaiky Polonín sa ich zachovalo len zopár. V okrese Snina je už len päť, kde rastie horec pľúcny. Lúka, na ktorej stojíme, je posledná v národnom parku.

Preto tu teraz kosí, hrabe a zváža seno zástupkyňa riaditeľa národného parku Zuzana Bartušová s ďalšími kolegami. No kto si myslí, že takto zachraňujú pozostatok ľudskej činnosti, je vedľa. Nie, modráčikov pozoruhodný vzťah s horcom a s mravcami sa nevyvinul vďaka človeku. Ale vďaka čomusi oveľa staršiemu, na čom sa podieľali aj zubry.

Divoké zvery ušetria krajine miliardy

Pastva nie je ľudský výmysel. Ani dar Valachov, ktorí v stredoveku osídľovali Poloniny. Je len voľným pokračovaním pradávneho príbehu.

Keď krajinu spásali stáda koní, praturov, losov a zubrov. Bylinožravce stvorili lúky a riedke lesy presýtené svetlom, kvetmi, vtákmi a hmyzom. Človek divoké čriedy nahradil vlastnými. Niekde vyklčoval les a zakladal nové pasienky, no na mnohých len udržiaval pozoruhodnú harmóniu, ktorá sa utvorila tisíce rokov pred ním. Presne také je vysvetlenie, ako vznikli aj druhovo najbohatšie lúky na svete – Kopanecké v Slovenskom raji.

„Bolo by úžasné pozorovať v Poloninách veľké stáda zubrov,“ nadchýna sa ekológ Vida. Zubry by udržiavali lúky horcov, modráčikov. Krajina by zrazu vo veľmi krátkom čase získala ohromné farby, tých najjemnejších odtieňov.

V bývalom vojenskom priestore v Česku v Miloviciach vznikla v roku 2015 rezervácia divokých koní a ďalších veľkých kopytníkov. Zanedbané pozemky plné čiernych skládok sa po šiestich rokoch menia na kvitnúce drahokamy. Vedci robili tento rok výskum, už za dva týždne stihli napočítať vyše 100 kvitnúcich druhov! Rezervácia je však aj ekonomickým triumfom. Keď spoločnosť Česká krajina odhadovala, že plošné zavedenie pastvy veľkých kopytníkov by ušetrilo štátnemu rozpočtu miliardy českých korún, išlo len o odvážnu teóriu. Dáta z Milovíc ju však potvrdzujú. Veľké kopytníky ušetria len majiteľom pozemkov 150 miliónov českých korún za desať rokov. Zvery zadarmo odstraňujú nálety drevín, obnovujú tône, vyhrabávajú starinu.

A čo by sa stalo, keby zubrov bolo až toľko, že by pre nedostatok potravy hromadne opúšťali Národný park Poloniny a spôsobovali by škody v okolitých hospodárskych lesoch? „Pre poľovníkov by v okolí národného parku vznikol zaujímavý zdroj príjmu,“ zhodnú sa ekológovia a veterinár. Lov by však musel mať jasné pravidlá.

Ale v Poloninách zubry nechcú. „Kým nebude zjednotená správa pozemkov v národnom parku, budeme sa potýkať s vlnou odporu,“ zamračí sa Bartušová. Je náročné hľadať v Poloninách cesty.

Červená

Aj tu sa po zvážniciach preháňajú ťažké stroje. Ale cyklisti nesmú, ak nejde o cyklotrasu. Jedna cyklistka to skúsila. Vypočula si. A nemali by ste byť v práci?! A čo tu robíte?! Žena, sama v lese, a na bicykli?!

Európska komisia v spolupráci so Svetovou bankou podporí ambiciózny projekt. Vyše 90 kilometrov zokruhovaných cyklotrás v Poloninách asi za 17 miliónov eur. Projekt však nehľadá len spôsoby, ako citlivo zapadnúť do prírody. Musí nájsť spôsob, ako citlivo zapadnúť do ťažby.

Štátni lesníci podľa Bartušovej nesúhlasia, aby boli trasy navrhované po zvážniciach. Pretože chcú tieto trasy využívať na zvážanie dreva. „Ťažba a turizmus nejdú dokopy. Aj preto je reforma dôležitá. Keď sa zjednotí správa pozemkov, cyklotrasy sa môžu rozvíjať.“

Jedna cesta sa podarila. Po pätnástich rokoch sa obnovila štvorkilometrová časť Ruskej cesty. Porta Rusica. Rusínsky plaj – cesta dovnútra hôr. Stará obchodná trasa z Uhorska do Haliče vedúca skrz Ruské sedlo. Strategický bod, kde sa počas prvej svetovej vojny dvakrát ruské vojská prebojovali do Uhorska, dostali sa až do Humenného. Obete krvavých bojov sú roztrúsené po poloninských cintorínoch.

Krvavo sfarbená je na jeseň. Vinie sa listami popadanými z rezervácie Šípková. Cestu skolaudovali len pre pár dňami, než sme prišli. No sľubovanú techniku štetovania hľadáme márne. Odkaz na kumšt starých majstrov sa vytráca, trvácnosť je otázna, niekde hrkocú rozkývané kamene.

Ale ponúka neskutočné výhľady. Nechýba veľa, aby sa z blčiacej krajiny dvihol prach, lúkami sa preháňali rohatí.

Explózia života

Najvyššie buky na svete rastú na Slovensku. V Poloninách v pralese Havešová. Nemeckí vedci tu len pred pár rokmi zamerali obra s výškou 58 metrov. Neprezradili kde.

Obchádzame stromiská, do ktorých dutín sa vojdú traja ľudia. Je tu ešte jedno „naj“. Najväčší prirodzený polom v bukovom pralese na Slovensku. Z diaľky vyzerá ako spúšť – pováľané kmene, rozčesnuté štompy.

Dnu exploduje život! Mladé dravé stromčeky švihajú po tvári. Príroda ich sadí v neuveriteľných počtoch. Podľa zápiskov výskumníkov 15– až 25-tisíc stromčekov na hektár! A v pestrosti. „Nudnú“ bučinu provokujú javory horské, mliečne, bresty, brezy, vŕby, jasene štíhle.

Dva mesiace nepršalo. A predsa je voda všade. V mŕtvom dreve. Stačí „načrieť“ rukou.

Noc na Havešovú dopadá sťažka, a predsa potichu. V tejto chvíli možno pochopiť, prečo miestni nechcú ochranárov, turistov. Kto by nechcel mať takúto divočinu iba pre seba?

Jaro Lechan z neďalekej Topole chce v Poloninách ľudí. Vysype pred nich pečené pirohy. „Na čo čakáte? Jedzte!“

Odtrhnúť sa od systému

Vyloží smotanu. Kapustnicu. Voňavý čaj. A potom koryto, do ktorého metá múku, soľ, pohánku. Odoka. „Upečiem vám chlieb. Ak chcete, môžete piecť aj vy!“

Susedia gúľajú očami, čo za autá u Jara parkujú. Hovorí im, aby kúpili kravu. „Človek z mesta k tebe príde a zaplatí ti 100 eur za to, že ho naučíš podojiť, zrobiť syr, že si zoberie čerstvé mlieko. Neveria.“

Automechanikovi Jarovi Lechanovi ochotne platia návštevníci za to, že ich nechá ručne pokosiť starú odrodu raže – kribicu (25 eur), vymlátiť (10), siať (10). Rúbať drevo (5), naklepať kosu (10), pásť ovce (15).

Raž pridáva do chleba, aby skôrnatel neskôr. „Kedysi sa piekol raz za týždeň. Piekol sa dlho. Ráno sa nasádzal do pece a šlo sa do roboty.“ Z raže učí viazať „babky“ pre stupňovité slamené strechy. Učí hádzať hlinené omietky. Pred vyše 70 rokmi tu boli všetky domy také – zo slamy, z hliny, dreva, kameňa. Ukážku vidno, až keď človek preskočí hrebene Polonín, na Ukrajinu.

V roku 1947 štát podporil obyvateľov pôžičkami na murované domy. Aby sa zvýšila úroveň, hygiena. Takmer úplne sa tým vymazala poloninská architektúra. V Topoli žil už len jeden pamätník a od neho sa učil Jaro. Nie je tesár, ale podujal sa tesať trámy. Nie je hrnčiar, ale už točí na kruhu. „Dva razy pozerám, tretí raz robím sám.“

Padne otázka, prečo nie je v Poloninách Jarov viac. „Možno niekomu chýba nápad. Inému odvaha pustiť sa do roboty. A niekto sa nechce odtrhnúť od systému.“

Nevidia diery, ale šance

A predsa sa do regiónu vracajú mladí ľudia. „Prinášajú sem to, čo sa vonku naučili,“ presviedča ekologička a lektorka Zuzka Burdová z nadácie Aevis, ktorá v regióne rozvíja prírodný turizmus cez vzdelávacie exkurzie aj pomocou značky Poloniny – neskutočne skutočné.

„Hovoria – keď tu príležitosti nie sú, poďme si ich vytvoriť.“ V Snine vzniká architektonická kancelária, hoci sa sprvu každý smial. Kaviareň pre mamičky s deťmi, v Dlhom nad Cirochou rastie nová ulica. V Humennom pribúda hudobný klub, kníhkupectvo. Existuje štúdia, podľa ktorej národné parky v USA pozitívne vplývajú na ekonomiku desiatky kilometrov od ich hraníc. Mladí sa vracajú do dedín. Podľa Zuzky nevydržali žiť v hektike.

Niektorí zaspia u Jara pri peci. Zvyšných prichýli jeho otec Miro. Ráno sa parí z cesnakovej polievky a holubkov – plnených kapustných listov. Kdesi v hlave znie najnovší singel košickej kapely The Paper Dragon – Time is of the essence. Je o dôležitosti času, je potrebné tráviť ho s ľuďmi, pri ktorých cítime, že to má význam.

Miro ponúkne úžasný medovicový med. Na staré kolená sa podujal včeláriť. „Aká je s nimi zábava! Dve kráľovné mi jeden poslal poštou – v obálke! Cestovali dva dni, pili vodu jak divé.“ Rád pozoruje úľ. Ako napríklad vyhadzujú pred zimným spánkom trúdy. Nechce sa im, tak sa musia aj tri robotnice zaprieť, aby vypadol.

Sekerou a vrtuľníkmi

Na sociálnych sieťach vrcholí lynč na ochranárov. Ľudí do protestných autobusov k parlamentu tlačia klamstvá. O tom, ako novelou dôjde k vyvlastneniu pôdy súkromníkov. Čo je absolútny nezmysel. Reforma národných parkov rieši iba zjednotenie správy štátnych pozemkov. Hnutie Sme rodina odmietlo cez týždeň hlasovať za reformu, lebo vraj zničí život, prácu a ekonomiku na vidieku.

Neexistuje vo svete jediný prípad, kde sa to stalo. Práve naopak. V tomto seriáli sme odcitovali viacero štúdií o tom, ako sa v okolí národných parkov zvýšila zamestnanosť a ekonomická sila regiónu.

Televízny moderátor v rozhovore s ministrom pôdohospodárstva Samuelom Vlčanom opakuje: Les sa predsa vychováva sekerou!

Keby len. V okolí Runiny sa pred polstoročím vychovávali lesy vrtuľníkom. V celých Poloninách sa vyrúbali tisíce hektárov hvozdov možno starších ako Havešová. Označili sa za prestarnuté, málo produktívne lesy. „Bolo treba ich pozdvihnúť na vyššiu úroveň, hospodárske lesy,“ naznačuje s jemnou iróniou riaditeľ Buraľ. V tom čase sa dokonca tvrdilo, že pralesy škodia vode. Podľa vedy je to naopak. Pralesy patria k najcennejším žriedlam.

„Kúpila sa štajerka – lanovka. V Poloninách sa vtedy trhali slovenské rekordy v ťažbe. Fotky z tohto obdobia sú drastické,“ spomína Buraľ, ktorý je vyštudovaný lesník. „Pamätám si, ako nás na vysokej škole učili, akí sme vyspelí lesníci. A akí sú Poliaci zaostalí – veď oni len jeden kmeň vozia! Dnes vieme, že už vtedy boli pred nami.“

Dôkaz? Stačí prejsť kúsok za hranice, do Poľska. Hospodárske lesy tam prerastajú vzácne machy, lišajníky. Ale zostaňme v Poloninách. Ešte musíme navštíviť les, ktorý sa vychoval sám.

Tobogan

Nie sme jediní, čo si na konci Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska, s prekvapením obzeráme cenník SMS parkovného. Platí od mája. Ceny vyššie ako v Tatrách či vo veľkých mestách. Od 6. do 21. hodiny sa platí 7 eur. Od 21. do 6. zas 5 eur. Starosta Vasiľ Dinič sa v máji vyjadril, že z turistov aj tak nie je nič. Iba hromada odpadu. A zvýšené náklady na jeho odvoz.

Po pár krokoch zbadáme na asfaltke chlpatý vlčí trus. Opodiaľ v blate čerstvá medvedia stopa. No čoskoro sa cesta k legendárnej Stužici, najväčšiemu pralesu Slovenska, mení z objavnej na strastiplnú.

Doľahnú Bartušovej slová. Ťažba a turizmus nejdú dokopy.

Mlčky míňame obrovské sklady s drevom. Stále sa ťaží blízko pralesov zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Máme ale šťastie. Je sucho. „Inak sa turisti brodia v blate. Keď sa vraciate z náročnej túry, tu stratíte zvyšky síl,“ hovorí Zuzka. Erózia vymieľa hlbočizné strmé prepadliny. Turisti sa sťažovali. „Tak tam spravme tobogan!“ znel jeden z lesníckych návrhov.

Keď sa postavíte mimo doničeného chodníka, porušujete zákon. Keď lietate na skútri v najprísnejšom, 5. stupni ochrany, nestane sa nič.

Okresný úrad v Snine presne takýto prípad uzavrel s tým, že ekologická škoda sa nestala. V odôvodnení píše, že bol sneh, v ňom „len vyjazdené koľaje“ hlboké asi pol metra. Policajt, ktorý prípad skútristu riešil, podal sťažnosť. Zamietli ju.

Pootvorené dvere

Obchádzame stromy pomaľované dvomi zelenými zvislými pruhmi. Takto sa značia stromy, ktoré lesníci nechajú – na dožitie. Aby mali kde byť sovy, chrobáky, huby. Za uplynulé dva roky sa v Poloninách takto vyznačilo asi 11-tisíc stromov. Štátny podnik LPM Ulič a urbárnici zo Zvaly za to dostali 1,2 milióna eur. Ďalší príjem za neťažbu.

Ktosi zahundre, že nechať pár stojacich stromov je pre biodiverzitu málo. Vykúpená je pridraho. A že tieto zelené čiary znamenajú v skutočnosti – jediný zostanem stáť, ostatných porúbu.

„Lepšie ako nič,“ zakontruje ekológ Vida. „Aspoň lesníci a ochranári chodia spolu do terénu, vedú diskusie, svety sa môžu spojiť.“ Pootvoria sa dvere.

Práve vstupujeme cez neskutočnú bránu. Víchrica rozhodila kmene ako veraje do obrovského domu. Pod nohy Stužica kladie koberec šťavnatých jedličiek. A tí, ktorých sme celý čas hľadali, sa rozhovoria vysoko vo vetre.