Pekelné cesty do raja

Čo ak celý raj tvarovali ohne a blesky? Vysvetlenie núka podľa Tomáša Dražila, riaditeľa správy národného parku, mimoriadne vzácna rastlina.

Na modrofialových kvetoch jej hrajú žilky. Pakost český. Na Spiši ho zaznamenali začiatkom 20. storočia. A potom takmer 70 rokov vôbec nič.

Dávame do pozornosti Aj vy môžete zachrániť národné parky! Kliknite sem a pridajte svoj podpis k petícii, ktorá požaduje útlm ťažby, výstavby a poľovania v národných parkoch.

Návrat nezvestných

Až do masívneho požiaru v roku 2000, ktorý zasiahol aj národnú prírodnú rezerváciu Tri kopce. Pakost tu prudko „vzplanul“. Ale len na tri roky. A znova zmizol. Dnes ani byľka.

V roku 2007 sa pakost zrazu objavil na Koči. Tiež po požiari. Rástol výlučne na požiarisku, mimo prehorených plôch vôbec. Ale ako mohol precitnúť po desaťročiach?

„Je to antrakofil. Rastie na spáleniskách,“ vysvetľuje Dražil. Semená spia v pôde a vyklíčia, až keď sa stretnú s vysokou teplotou. Podobne sa množia gigantické sekvojovce. Až vysoká teplota roztvorí šišky, semená padajú na pôdu obnaženú ohňom. Aj preto v amerických lesoch niekedy zakladajú kontrolované požiare.

Riaditeľ vôbec nenaznačuje, že v raji nebudú hasiť. „Hasíme!“ Veď na Troch kopcoch zhoreli šiesti ľudia.

No faktom je, že ak by sa v raji nevyskytovali pravidelné požiare, vzácny pakost by tu nebol. Aj tak je len drobným dôsledkom. Širší význam požiarov pre krajinu pochopíme, až keď vystúpime na Krompľu.

Oheň života

Lesný zákon znie jasne – po požiari zalesniť. „Na drsnom podloží sa ťažko niečo samo uchytí,“ varovali mnohí. Tri kopce, ale aj Kyseľ a ďalšie lokality, kde horelo v ostatných rokoch, jasne ukazujú, že príroda to nakoniec zahojí. Ale bola to vôbec rana?

Pred požiarom tvorila časť lesa hustá tmavá monokultúra smreka. A v nej žilo nanajvýš šesť druhov rastlín. Po požiari tu narátali vyše 100 druhov. Biodiverzita explodovala, podľa riaditeľa to prinesie každá katastrofa. Víchrica, kalamita.

Kriticky ohrozená chochlačka žltobiela rastie v raji iba na sutinách. Požiar vniesol do lesa svetlo a z pár jedincov je zrazu tisícová kolónia.

Objavila sa však ďalšia obava. Oheň oslabil borovice, zvyšky reliktných lesov z konca poslednej ľadovej doby. Načal ich lykožrút. Všetky zožerie! „Presviedčal som kolegov – počkajme, veď sú to prastaré pôvodné lesy, rastú na skalách bez vplyvu človeka, určite si poradia. Stalo sa!“ ukazuje navôkol Dražil.

V jesennom slnku žiari silný znovuzrodený les. A oproti, presviedčajú nás, sa nedávno ťažilo lanovkou. Ale kde?! Veď nevidno plachty vyťatého lesa.

Hájnikova cesta

„Od mladi les mal za obraz, za obraz v duše svojej ráme.“

Bývalý riaditeľ Národného parku Slovenský raj Dušan Bevilaqua sa spokojne rozhliada po náučnom chodníku v Blajzlochu (otvorený bol v roku 2018). Je jedným z riaditeľov národných parkov a desiatok ochranárov, ktorí nemohli počas Ficovej vlády pokračovať v práci. Pretože boli „príliš ochranárski“ a bránili „rozumnému využívaniu krajiny“. Príčinu mnohých chýb v ochrane prírody treba hľadať už pred 16 rokmi, keď sa na mnohých ochranárskych postoch dosadzovali „vhodní“ ľudia. Ale Bevilaqua sa chce pozerať dopredu. Bafká z fajky a hovorí, že z tohto hospodárskeho lesa bude raz prales. Stačí vraj na to Hviezdoslavov hájnik Michal Čajka.

Lesník, ktorého stretávame, sa volá Marcel Slivka. Predsedá pozemkovému spoločenstvu Bývalý urbariát Hrabušice. Vlastnia asi 900 hektárov lesa v národnom parku. Z toho takmer 40 percent dali dobrovoľne do bezzásahu. Plánujú to zvyšovať. Prečo?

Za odpoveďou vykročíme rezko. A hneď topánka uviazne v rozbahnenej lesnej ceste, ktorá odvodňuje horu. Slivka vytuší výčitku. „Uvedomili sme si, že podobné cesty znamenali omyl. Tu sú tak ťažko prístupné porasty. Zrátal som to, nemá to zmysel.“ Ťahať ďalšie cesty v strmine, mrhať peniazmi, energiou, ľudskými silami „Táto cesta nič nevyrieši.“ Jednoducho ju zrušia.

Na začiatku skúsili dať do bezzásahu iba malú časť pozemkov. Urbárnikom sa to zapáčilo. Dostali od štátu ujmu – peniaze za „nič“. Keď videli, že to prináša ovocie, sami prichádzali s návrhmi. „Keď pred pár rokmi môj predchodca len začul slovo bezzásah, akoby si doňho špendlíky pichal,“ spomína Slivka.

Ujma za 333 hektárov v bezzásahu predstavuje asi 20-tisíc eur. Urobili aj alternatívny plán s ťažbou. „Prvotný zisk by bol slušný. Ale čo potom?“ pýta sa Slivka. 20-tisíc dostáva urbár každý rok.

Za kopcom, na ktorý sa štveráme, je Malý Sokol. Rozhliadame sa, ako to tu popri popadaných smrekoch pekne „bučí“, aj smrekovec sa zmladzuje. A kedy bude konečne ten hospodársky les, kde sa ťaží? „Veď sa práve v ňom prechádzame. Tri mesiace dozadu sme tu ťažili,“ ukazuje Slivka pne. Tak to vy ste sadili tie bučky? "Nie. Prečo by sme to robili?“

Sami sme vyhnali furmanov

„Odkedy robíme prírode blízke hospodárenie, nemáme žiadne náklady na zalesňovanie,“ vysvetľuje lesník. Stromy sadí príroda.

Lesník pred ťažbou nevyberá tie najmohutnejšie stromy. Zvažuje, ktorým pustí viac svetla. Zas a znova sa vracia, špekuluje – ktorému bude lepšie? Necháva stromy na dožitie, asi 3 000 kubíkov. Necháva mŕtve drevo, necháva stáť suché smreky. „Veď sú to neaktívne chrobačiare.“ Lykožrút z nich dávno vyletel. Spadnú, rozložia sa, stvoria humus.

Ťažia s koňmi, najímajú si partie. A tie vďaka citlivému hospodáreniu zarobia viac. „Predtým dostávali 17 či 18 eur za kubík. Teraz 27. Oplatí sa im to, pretože cenu dvíhajú rôzne príplatky.“ Napríklad tri eurá za to, že neťažia stromy rad za radom, ale musia sa prechádzať lesom a svedomito hľadať.

Ťažšie je aj hľadanie fortieľa. „Aj z dolín Slovenského raja sa vytráca furmanstvo. A môžeme si za to aj my lesníci,“ povie Slivka. Kto mohol, začal ťažiť s harvestorom. Načo sa ty trápiš s koňmi? Tu máš traktor. Každý kôň, ktorý si v hrabušickom urbári odrobí svoje, dostane navyše 500 kíl jadra.

Okná do duše lesa

„Ale nesnažíme sa orientovať živobytie len na ťažbu dreva,“ zdôrazňuje lesník. Urbár prevádzkuje parkovisko, prenajíma pozemky pod kempingom. Snažia sa tu skĺbiť lesníctvo, poľnohospodárstvo. „A veľkou položkou je ochrana prírody!“ Práve vďaka príjmom z turistov a ďalších zdrojov si môžu dovoliť citlivo vyhrať sa s lesom.

Vkročíme do porastu, kde sa čerstvo skončila ťažba lanovkami. Chvíľu trvá, kým si uvedomíme medzery v poraste. Alebo skôr citlivo osadené „okná“. Spúšťame sa popod ne strmo dolu. Stromy tu opatrne sťahovali, aby nezničili to, čo z pôdy vytiahlo svetlo.

„Čoho by som sa mal báť? Keď odíde smrek, nastúpi buk. Príroda si so všetkým poradí. Aha, čo sme podporili – smreky, smrekovce, jedličky! Sú všade,“ ťahá Slivka malé stromčeky ako nespratníkov „za uši“.

Lesnícka katastrofa! Poznamená ktosi. Napríklad haluzina nie je pekne uhádzaná. „A prečo by som to robil? Nech zostane bariéra pre zver. Nevyžerie jedličky. Keby som to dal stiahnuť dole, zničím všetko, čo tu vyrastá. Neboli by to len zbytočné náklady, ale vznikla by škoda.“

Šmýkame sa. Lesník schytí ladný krk lesnej „zebry“. A pripomenie staré lesnícke úslovie.

Žena, breza a koza do lesa (ne)patria

Alebo – breza, burina lesa. „Breza je však úžasná drevina. Vždy sa zaradujem, keď ju v lese zbadám. Nie som proti nej. Prečo by som mal byť? Je to prípravná drevina, je z nej rýchly humus.“ Stále je ťažké uveriť, že schádzame cez les po ťažbe.

Les, ktorý má patriť do najprísnejšie chránenej zóny národného parku, nemusí v tejto chvíli vyzerať ako špičkový prales. „Stačí, že má potenciál. A les, ktorým sa práve prechádzame, má potenciál dosiahnuť podobnú ekologickú aj spoločenskú hodnotu ako prales, nakoľko sa biodiverzita môže obnoviť do jej prirodzenej štruktúry, zloženia a plniť svoje prirodzené funkcie,“ zhodne sa ekológ Tomáš Vida z nadácie Aevis s Bevilaquaom. Ladí to s požiadavkami Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN).

Ale prečo sa o tom všetkom zhovárame v národnom parku? Pretože toto je ukážka, ako sa môžu aj zmenené hospodárske lesy približovať k väčšej prírodnosti.

Ide o súkromníkov. Nikto ich nevyvlastňuje, nezbavuje majetku. Viac ako tretinu dali do bezzásahu, pretože sa im to oplatilo. Na zvyšku povzbudzujú lesy k prírodnejšej ceste. Na konci ktorej môže byť bezzásah. Strašidelné slovo. Ale s prvotnou myšlienkou prišli lesníci!

Ako zachrániť pestrosť

Ikona československého lesníctva Igor Míchal na začiatku 90. rokov 20. storočia hovoril o význame veľkých bezzásahových zón. Zdôrazňoval, že treba nechať etalóny pôvodného lesa na samovývoj na veľkých plochách.

Ďalší nestor lesníctva profesor Alois Zlatník vypracoval základný náčrt rezervácií. Ale Míchal upozorňoval, že potrebné sú veľké celky, aby sme mohli vidieť, ako sa príroda správa vo veľkom meradle.

V Slovenskom raji tvorí bezzásah asi 25 percent. Je ambícia to zvyšovať. Podľa medzinárodných kritérií IUCN by to malo byť aspoň 75 percent. „Ale evolučná cesta je efektívnejšia ako revolučná,“ mieni riaditeľ Dražil.

Prechádzame s ním cez husto vysadené smrečiny. Dnu je pusto. „Lesníci sa budú mať v raji kde vyhrať. Mnohé porasty čaká premena a prebudovanie. Bude treba napraviť, čo pokazil človek. A potom… na večnosť. Inšpiroval nás český Národný park Podyjí, kde tak postupujú už 30 rokov.“

Ale je to správna cesta? Neprerábala by zmenené lesy lepšie príroda? Nie je odpoveďou les, ktorý príroda prebudovala po požiari na Troch kopcoch? Alebo po víchrici v Tichej či Kôprovej doline v Tatrách?

Najstarší les

Štvornožky stúpame do skalného mesta. Tu sa uchýlil „najstarší les“, ako so zveličením hovorí Dražil. Nie, nerastú tu tisíce rokov staré stromy, majú „len“ 250 až 400 rokov. Ale neuveriteľných 12-tisíc rokov sa tu zachovalo rovnaké spoločenstvo stromov, tráv a symbolu Slovenského raja – ponikleca slovenského.

Cez ošľahané výklenky nazeráme do archaického sveta, keď Európu opúšťal ľadovec. V suchej tundre sa prvé presadili borovice, smrekovce. Po nich nastúpili smrek, jedľa a nakoniec buk. Nuž a buk krajinu za pár tisíc rokov prevalcoval. Žijeme v dobe bukovej. Skutočne buk bol pred masívnym vysádzaním smreka najrozšírenejším stromom strednej Európy. A borovice sa utiahli do najneprístupnej­ších, najstrmších zákutí.

Schádzame z reliktných borín a naozaj sa postupne strácajú, reliéf sa zjemňuje a prerastajú ho smreky, jedle, buky. Strácame sa v roklinách, v prameniskách pokrytých machom a rašelinníkom.

Mätež lesa je nasiaknutá vodou. Je ľahké sa v tom stratiť. Všetko je krásne.

Ako napríklad tajch Klauzy. Turistickí sprievodcovia píšu o úžasnom mieste obklopenom prekrásnymi lesmi. Lenže vodnú nádrž postavili v roku 1781 pre jediný účel – splav dreva, aby mohli dohola vyrúbať všetky stráne. Jeden malý kúsok nestihli.

Mesačný prales

Lesy v povodí Bieleho potoka vzala Československá republika Coburgovcom tesne po skončení prvej svetovej vojny a predala ich súkromníkom. A tí zakrátko časť doliny dohola zrúbali. Nadreli sa tu najmä ukrajinskí robotníci. Sekali aj ďalšie doliny Slovenského raja. Vodopád v rokline Piecky plánovali odpáliť dynamitom, aby sa sprístupnil ďalší les.

Jediné, čo sa nad Klauzami zachovalo z pralesov, je les hneď na brehu hate. „Ale neviem, prečo ho nevyrúbali. Či si to nechávali ako posledné…“ dumá Dražil.

Zasiahli demonštrácie. Turisti a vedci, ktorí zbadali, čo sa v raji deje, protestovali v roku 1926 proti bezohľadnej ťažbe v Prahe. Už vtedy sa prírodovedci pohrávali s myšlienkou, že Slovenský raj by mal byť národným parkom.

Dnes je toto miesto zapísané ako pralesový zvyšok Nad Haťou. Stromy dosahujú mohutné dimenzie, sú vysoké takmer 40 metrov. Fascinuje pestrosť, nezvyčajná v celom raji. Na malom mieste rastie javor horský, mliečny, jaseň, buk, brest horský, smrek, jedľa, borovica, smrekovec, dokonca lipy. Malolistá aj veľkolistá.

Prízemie sa ligoce malými mesiacmi. Perleťovými šešuľami mesačnice trvácej. Kedysi sa využívali pri liečbe epilepsie. „Len v pralese som videl takéto husté porasty mesačnice,“ nadchýna sa ekológ Vida. Vysvetlením je mimoriadne hustá vrstva humusu v pôde. Ktorú by po necitlivej ťažbe dážď spláchol do tajchu alebo by na slnku zmineralizovala. „V máji sa tu človek môže zadúšať od omamnej vône.“ V dávnej minulosti sa tu mohol zadusiť od dymu.

Nádhera závislá od dreva

Kumšt Majstra Pavla, gotické pamiatky Spiša boli „vykúpené“ (aj) v Slovenskom raji. „Kultúrno-historická krása Spiša je založená na nerastnom bohatstve,“ naznačuje Bevilaqua. Po celej planéte sú potopené staré lode so spišskou meďou. Pochádzajú z čias pred objavením Ameriky. Na vydolovanie bohatstva z hlbín bolo potrebné drevo. Ohromné množstvá.

„Les Slovenského raja bol na veľkých plochách v minulosti zmenený,“ upozorňuje bývalý riaditeľ. Práve s tým súvisia tajchy. A miliere. Hromady, v ktorých tlelo drevné uhlie. „Dokonca aj v rezervácii pod najnavštevovanejším Tomášovským výhľadom vidno dodnes čierne stopy.“ Aj v okolí pralesa Nad Haťou sa kedysi intenzívne pálilo.

Je to ďalší argument, že na zmenených lesoch predsa nemôže stáť národný park? Nie. Podstatné je, či spoločnosť nájde odvahu nechať prírode aspoň malý priestor, ktorý si môže meniť podľa seba. Veď prales Nad Haťou sa objavil aj v pôvodnom Zlatníkovom návrhu rezervácií z 50. rokov.

Uhliar je v erbe Vernára, jednej z hŕstky obcí, ktorých celý kataster je v rámci národného parku. V Slovenskom raji sa to týka aj Stratenej, Dediniek.

Riaditeľ Dražil sa starostov opýtal priamo. Chcú ostať súčasťou parku? Alebo chcú prejsť do ochranného pásma? Odpoveď prekvapila. „Je rozdiel, či máš penzión priamo v parku, alebo len vedľa neho. Chceme ostať.“

Koniec chleba a začiatok vody

Syn Hansa, volá sa Verner, dostáva v roku 1295 poverenie, aby vybudoval osadu. Účel? Kolonizovať raj. Po tatárskom vpáde ostalo územie vyľudnené, obyvateľstvo bolo vyvraždené. Kráľ Belo IV. pozýva nemeckých kolonistov ako prospektorov. Hľadali zlato.

Nad Vernárom sa našli zlaté aj strieborné šupinky. Ťažilo sa železo, meď. Nadlho sa tu udomácnili uhliari. Storočia sa páslo, kosilo.

Ešte pred niekoľkými desaťročiami mali družstvá v Hranovnici a vo Vernári spolu asi 500 hektárov lúk. Dnes je aktívnych iba 300 hektárov, ostatné hlce les. O tom, aké náročné je ich udržať, svedčí aj nezvyčajný vianočný stromček, ktorý vlani dostala prezidentka Zuzana Čaputová. Vyrúbali ho ako náletovú drevinu na Kopaneckých lúkach.

Vtom starosta Vladimír Ondruš povie: „Ale tu je koniec chleba a začiatok vody. Dúfam, že aj štát konečne pochopí význam toho, že sme v národnom parku.“ Otázka vody je v prípade Vernára kľúčová. V obci sa zlievajú potoky z troch dolín, tvoria Vernárku, prítok Hornádu. Obec stále nemá kanalizáciu ukončenú čistiarňou odpadových vôd. „A ako to asi bude vyzerať v Košiciach, keď budeme vodu znečisťovať hneď na začiatku, v národnom parku?“ pýta sa starosta.

Vybudovať čistiareň bude ťažké. Terén je zložitý. Z jednej strany tiesňavy pod Vernárom je cesta. „Z druhej mokraď, ktorú by sme chceli ochrániť.“ Ide o investíciu v miliónoch eur. Súčasná legislatíva neumožňuje pozitívnu diskrimináciu obcí v národných parkoch. Prvé rokovania obcí v raji s ministerstvom životného prostredia už prebehli.

Kravy, losy a jelene

Podľa Ondruša je kľúčom k životu v národných parkoch súlad s turizmom, poľnohospodárstvom a využívaním lesa. Inšpirácie hľadá v Rakúsku, kde národné parky majú značku, ktorú môžu používať výrobcovia syrov, medov, mäsových výrobkov.

„Ale nakoniec nie je u nás problém dochovať čosi, ale ponúknuť to na stôl,“ pridá sa Štefan Labuda, majiteľ penziónu. Prísne hygienické predpisy odradili aj starostu Vernára od organizovania zabíjačiek. Naposledy ju robili pred desiatimi rokmi. Náročné je podľa podnikateľa Labudu aj umiestniť ulovenú divinu na jedálny lístok vlastnej reštaurácie. „Sme za spoluprácu s národným parkom. Veď tu chceme žiť a chceme, aby tu žili naše deti a ich deti. Ale zišla by sa cielená štátna podpora a odstrániť 90 percent byrokracie.“

Je vidiek naozaj proti reforme národných parkov? „My máme skúsenosť s národným parkom dobrú. Ak má niekto niečo proti, asi má negatívnu skúsenosť, ktorú žiaľ zovšeobecňuje,“ mieni starosta Ondruš. Je poľovník, takisto aj Labuda. Presviedčajú, že v 5. stupni ochrany nepoľujú. „Ale treba nájsť rovnováhu v husto osídlenej krajine. Treba sa otvorene porozprávať, inak sa budeme opľúvať cez sklo.“

Snažíme sa u nich overiť informáciu, či v okolí Vernára bol naozaj zastrelený posledný divo žijúci pratur na Slovensku. Ondruš krúti hlavou. „Ale pred tromi-štyrmi rokmi sem zablúdil – los! Aj pred 30 rokmi som v lese videl stopy losa, takže občas do raja zavíta.“

Aký je poklad raja?

Riaditeľ Dražil je smutný z diskusií, ako národné parky zabíjajú vidiek. „Veď je to úplne naopak. Miestne obyvateľstvo predstavuje poklad.“

Lesník Slivka spomínal úpadok furmanstva. Národný park Slovenský raj nedávno s miestnym chovateľom furmanských koní dohodol pastvu na Kopanci. A kone chránia svetový unikát – bránia lesu, aby prerástol Kopanecké lúky. Sú najbohatšie, rastie na nich najväčší počet rastlinných druhov na svete. Na maličkej ploche 50 krát 50 centimetrov ich narátali 54! Ide o potvrdený svetový rekord.

K záchrane prispieva najmä ručná kosba, ktorú každoročne organizuje národný park v spolupráci s obcou Vernár, Inštitútom aplikovanej ekológie Daphne a so Slovenským koseckým spolkom. V srdci národného parku sa udržiava niekoľkostoročná tradícia ľudí a jednako niekoľkotisícročný odkaz veľkých bylinožravcov, ktorí pred človekom stvorili prvotné lúky.

„Ochrana prírody nesmie byť elitárska. Ľudia to vycítia. Počúvajme, diskutujme. Nie sme jediní, čo máme pravdu,“ myslí si Dražil.

Neexistuje jedno pravdivé vnímanie divočiny. „Aký desivý neporiadok urobí príroda, ak je ponechaná sama na seba. Človek síce žasne, ale potom je rád, keď putuje na Lenoru poriadnymi lesmi. Cíti s nimi akosi viac solidarity,“ napísal o Boubínskom pralese v Česku Karel Čapek v roku 1953.

„Zrazu sa mi zdalo, že som sa o celé tisícročia posunul dozadu, ale jarý, bujaro veselý, nezávislý od času a ľudstva – voľný! Ovanul ma duch, ktorý unikol času. Bolo to to isté ticho, ktoré panovalo pri stvorení sveta,“ napísal o 70 rokov skôr o tom istom pralese Jan Neruda.

Ale zaujíma vôbec prírodu, ako ju vníma človek?

Oboch literátov vo svojom poslednom článku v časopise Vesmír cituje lesník Míchal. V roku 2002 k nim pripísal: „Ak je ochrana divočiny v strednej Európe ťažkou vecnou úlohou, ešte obťažnejšia je z hľadiska sociálno psychologického. A predsa je to úloha, pred ktorou nemožno cúvnuť.“

Čítajte viac Krajina obrov. Poloniny