Liečivá je krajina Pienin. No príroda sa prestala zhovárať

Dunajec kreše hranicu medzi dvoma štátmi a dvoma národnými parkami. Slovenským Pieninským národným parkom a poľským Pienińskym parkom narodowym. Rieka sa prehrýza cez vápence až pení, poľsky pieni się. Odtiaľ pomenovali Pieniny. Ale čo ak Dunajec netvorí hranicu, ale most? Riaditeľ poľského národného parku Michał Sokołowsky varuje - nedeľte Pieniny na slovenské a poľské! Tvoria jedno telo. No niečo sa s Dunajcom stalo. Flóra aj fauna slovenských a poľských Pienin sa takmer prestali zhovárať. Prečo?

, 08.12.2021 06:00
Pieniny, Dunajec, divočina Foto: ,
Divočina nad Dunajcom.
debata (4)

Na brehu Dunajca do mrazivého rána budia kostolné zvony a – motorové píly.

O ochrane Pienin sa začalo hovoriť v pohnutých časoch – po zničujúcej prvej svetovej vojne, navyše keď ešte nebolo doriešené rozdelenie hraničných území medzi Poľskom a Československom. Prvý návrh vyslovil v roku 1921 profesor Władisław Szafer z poľskej Štátnej komisie ochrany prírody. Príroda Pienin trpela – nekontrolovanou ťažbou, prudkou výstavbou a zakladaním kameňolomov.

V roku 1925 poľskí a československí delegáti síce schválili v Zakopanom zásady pohraničných národných parkov, no nepriniesli želaný výsledok. Poľskí súkromní vlastníci lesov začali v nasledujúcich rokoch masívne ťažiť.

odkaz
Zachráňme národné parky

Zachráňme národné parky – seriál Pravdy

Seriál vzniká v spolupráci s kampaňou Osloboďme národné parky pod záštitou iniciatívy My sme les, občianskeho združenia Prales a ďalších 26 ochranárskych organizácií.
Národné parky čaká historický okamih. Ak štát zjednotí správu pozemkov, utlmí sa ťažba, výstavba, poľovanie, rozvinie sa turizmus a citlivé spravovanie krajiny. Sú však na to pripravené?
8. časť: Pieniny

čítajte viac

Zachrante narodne parky Dávame do pozornosti Aj vy môžete zachrániť národné parky! Kliknite sem a pridajte svoj podpis k petícii, ktorá požaduje útlm ťažby, výstavby a poľovania v národných parkoch.

Až sa nakoniec v lete 1932 vyhlasuje prvé medzinárodné chránené územie v Európe (druhé na svete!) – Park Narodowy w Pieninach a Slovenská prírodná rezervácia v Pieninách. Majú ochraňovať vzácne lúčne, skalné, mokraďné aj lesné spoločenstvá. Napríklad zvyšky jedľovo-bukových pralesov, do ktorých práve stúpame po bývalom turistickom chodníku.

„Pieniny sú malé. A to je ich veľká výhoda. Nemusíte sa ponáhľať, ak chcete niečo pekné vidieť,“ rozhovorí sa lesník a zástupca riaditeľa Správy PIENAP-u Anton Potaš.

Pohľad do vtáčej obývačky

Už po niekoľkých metroch prekvapí hustý porast 150-ročných jedlí. Nie pár jedličiek, zo zeme švihá statný jedľový les. Priberá buky, riedko jasene, javory a aj vzácne bresty. „Duby severu,“ pokýva hlavou Potaš. Tvrdé drevo s krásnou kresbou.

S lesníkom Antonom Potašom pátrame po 50-metrovej jedli.

Opustený chodník nás nebadane dovedie do sveta vtákov. Ocitáme sa blízko korún stromov sprevádzajúcich Dunajec. Vtáky odtiaľto možno pozorovať z ich úrovne. Netreba po nich dlho pátrať. „Len si sadnete, rozhliadate sa, načúvate,“ takmer šepká lesník.

Začujeme jemný kolísavý spev králička, najmenšieho vtáčika na Slovensku. Skáče po koncoch konárov, zbiera na nich mušky. „Desať sa ich zmestí do dlane.“ Po kôre klopú brhlíky. Počuť kôrovníka, žije tu krivonos.

Na niektorých miestach v tieni jedlí a bukov prežije len málo rastlín. Na jar, kým buky nahodia listy a „zhltnú“ svetlo, stihnúť zakvitnúť lipkavec marinkový, lykovec jedovatý alebo zubačka žliazkatá – fialový karpatský endemit.

Pribúdajú popadané kmene obrastené machom, hnijúce stromy, stojace, schnúce. Mŕtve.

Pieninský národný park

Pokochajte sa aj vy krásou tohto národného parku, ktorého časť patrí Slovensku a časť Poľsku.

Fotogaléria
Hneď skraja národného parku prekvapí les...
Mŕtve drevo je v skutočnosti domovom lesného...
+6Prielom Dunajca.

Mŕtvy nakoniec ožije

Veľké diery do stojacich suchárov vymlátil tesár čierny, najväčší ďateľ Európy. Vlámal sa k mravcom. Dohodoval a zanechal po sebe – bytovku. V otvoroch sa zabývajú najmenšie európske sovy. Kuviky vrabčie, pôtiky kapcavé. A čím viac je v lese stojacich suchárov, tým viac bytoviek vyrobí tesár pre sovy. Nie je pravda, že schnúce stromy „zomierajú postojačky“. Hmýria sa novým životom.

„Roky som presviedčal kolegov lesníkov, že niekedy môže byť lepšie odstrániť zdravú jedľu ako polomŕtvu jelšu. To hnilé má cenu,“ poznamená Potaš. Lesníkom ukazoval na dieru v jelši. Chvíľu počkajte, vyletí muchárik bielokrký. Nádherne spieva. Vyletel.

V slovenskej časti Pienin sa uhniezdil iba jeden jediný pár. „Nie je to tak, že keď začnete rúbať, odletí inde. Už dávno by to spravil a bolo by ich tu viac. Ale nie je. Ak zrúbete práchnivú jelšu, muchárik nebude.“

Potaš ukazuje na zvláštne dorezané stromy, akoby sa na nich niekto vyvŕšil nožom. Lenže aj za týmito znameniami sú vtáky. Krutohlavy alebo ďatle naďobávajú kôru, spod nej vytečie miazga, ktorú vylížu. Stromy rastú do špirály a vtáčie zárezy tento fenomén dokonale kopírujú. Vtáky presne vedia, kde zatnúť do žily.

Odkiaľ to Potaš o operencoch všetko vie? „Je to pre mňa relax. Rodičia lozili po horách a nás deti brávali so sebou. Pomaly, podvedome som prírodu spoznával. Všímal som si, čo nesie v zobáku ten vtáčik. Kam zalezie?“ Starý otec bol deviatou generáciou tatranských horárov. Raz hostil na Medveďovke v Tatrách Fidela Castra. Ráno prišiel v teplákoch, s pingpongovou raketou pod pazuchou. A potom – na poľovačku.

Debata sa stočí na lov v Pieninách. Neskôr zistíme, že sa tu loví zviera, ktoré s týmto teritóriom nemá vôbec nič spoločné, pochádza od Dunaja. Ale zatiaľ ho neprezradíme.

Kyjačikom na ťažiarov

Krokujeme pozdĺž obrovskej spadnutej jedle. Aj s polámanými časťami vrchovca mohla merať asi 46 metrov. Čo je tesne pod doterajším rekordom z Pienin – 48-metrová jedľa, ktorú objavili vlani.

Lesník sa ale spokojne rozhliada. Je jasné, že tu všade navôkol rastú oveľa mohutnejšie a vyššie jedle. Je to starý les.

A predsa vidno stopy po hospodárení. Nedávnom, pretože chýbajú staršie popadané kmene – lesníci ich nejaký čas vyťahovali, ale aj pradávnom – v lesoch zanechali pečať aj mnísi z Červeného kláštora. Potrebovali kúriť, vyrábať, predávať, no veľmi pravdepodobne sa ťažba sústredila skôr v okolí kláštora a nešli hlbšie do hôr. „Nemali vtedy takú techniku ani silu, ako odviezť z lesa obrovské jedle.“

Pod nohami sa rozhojdá hrebeň, pribúda machov, keď zrazu náš sprievodca čosi intenzívne hľadá. Kyjanôčku zelenú. Vzácny mach, európsky chránený druh, vyzerá ako malý kyjak. Kto ho nájde, získa dôkaz, že sa ocitol v pralesnom prostredí. Miluje vlhkosť a tlejúce jedle.

Jedľa, ktorej výšku sme odhadli na 46 metrov. Foto: Pravda, Andrej Barát
Pieniny, jedľa Jedľa, ktorej výšku sme odhadli na 46 metrov.

Potaš raz lesníkom tvrdil, že v poraste, kde chcú rúbať, je kyjanôčka. Dobre, chceme ju vidieť. Hľadaj! Už bol nervózny, nie je ľahké ju nájsť. A predsa. Tu! Zelené bodky. Kričí – mám! Všetci sa zbehli, prizreli sa, pokývali hlavami – „oukej“. Nerúbeme.

Pridáva ďalší príklad so súkromníkom, ktorý bol nabrúsený proti ochrane prírody. No nechal sa presvedčiť na ochranu niekoľkých druhov porastov na základe výskytu chránených druhov vtákov. Keď dostal peniaze za obdobie niekoľkých rokov za to, že dodržuje sezónne obmedzenia ťažby, už sa „skamarátil“. „Je to len o komunikácii.“

Vnárame sa do divočiny prerastajúcej prielom Dunajca. Z divočiny vhupneme rovno na – pokosenú lúku.

No podľa lesníka tu rastú aj vyše 50-metrové... Foto: Pravda
Pieniny, stromy, jedle, koruny No podľa lesníka tu rastú aj vyše 50-metrové jedle.

Brániť lesu alebo brániť les?

Ľudia kedysi žili v úzkom kontakte s Pieninami. No pôdu začali opúšťať, sťahovali sa za prácou do miest. Mozaika lúk a políčok začala zarastať. Podaktorí sa vracajú a orú znovu. No kedysi sa oralo až po kameň, skaly sa spásali. Dnes sa vracia les.

Je to dobre? Zle? Potaš zvraští čelo. „Každý druh krajiny s výnimkou púští, mokradí, sa nakoniec obráti na les. Les je tým najstabilnejším druhom krajiny na planéte,“ naznačuje. No hneď pripomenie, že na lúkach tiež rastú vzácne spoločenstvá.

Ako odkaz na archaické časy, keď divé stáda bylinožravcov sformovali prvotné lúky. A na ich krajinotvorbu nadviazal pastier. Stratiť lúky znamená stratiť orchidey, horce. Oveľa viac.

O Pieninách písala v augustovom čísle českého časopisu Lidé a Země Věra Sychrová. „Z vysokej trávy sa ozývajú prepelice, chrapkáče, po bodliakoch šplhajú pŕhľaviare, na kry si svoje koristi nabodávajú strakoše, lieta tu množstvo vzácnych motýľov, vrátane klenotu jasoňa červenookého. Vonia tu materina dúška, šalvia, harmanček, kostihoj, ľubovník, klinček, pamajorán, kukučka. Divoko tu rastú desiatky orchideí. Takéto miesto možno Slovákom len závidieť. V Česku sú už dávno minulosťou.“

V Pieninách zbieral vzácne rastliny aj lietajúci mních Cyprián.

V Pieninách je silná pečať kultúrnej krajiny. Foto: Pravda, Andrej Barát
Pieniny, ovce V Pieninách je silná pečať kultúrnej krajiny.

Najstarší herbár

Franz Ignatz Jäschke patril k reholi kamaldulských mníchov, väčšinu života prežil v Červenom kláštore a prírode Pienin. Či v 18. storočí zostrojil lietajúci stroj, s ktorým letel od Troch korún, sa nepodarilo dokázať. Bol však rozhľadeným botanikom a jeho herbár je najstarším zachovaným na Slovensku. Je jedným z najcennejších zbierkových predmetov Prírodovedného múzea v Bratislave.

Ako pripomína vo svojej štúdii geobotanička Jana Uhlířová, Cypriánov herbár uchováva veľmi staré záznamy o výskyte vzácnych druhov v Pieninách (ale aj v Belianskych Tatrách a v okolí Nitry, kde dopĺňal zbierku z kamenistých strání).

V hrubej knihe je napríklad borievka netatová, mimoriadne vzácny relikt. Pieniny sú jedinou lokalitou na Slovensku, kde je pôvodná, navyše predstavujú severnú hranicu jej rozšírenia v Európe. Na ďalších stranách možno nájsť kortúzu Matthioliho, relikt z konca treťohôr. Tiež lyžičník pyrenejský, druh, ktorý Cyprián zbieral v Belianskych Tatrách. Dnes rastie už len na dvoch mikrolokalitách vo Veľkej Fatre.

Zo štrkovísk Dunajca si vášnivý botanik priniesol myrikovku nemeckú. Dnes okrem Dunajca rastie len na Belej a na hornom toku Torysy. Ale ako sa neskôr dozvieme, aj v Dunajci má neistý osud.

V herbári sa nachádza najstarší publikovaný údaj o výskyte lišajníka pľuzgierky islandskej v Tatrách. A napokon Cyprián ponúka historikom aj prvé údaje o používaní ľuľka zemiakového na Slovensku. Na Slovensko sa dostal okolo roku 1654. Hoci panstvo prikázalo v roku 1788 spišským gazdom pestovať zemiaky, rozmohli sa až začiatkom 19. storočia. Cyprián zapísal aj miestny názov – grule.

Typické biele kamenisté brehy a štrkové lavice... Foto: Pravda, Andrej Barát
Pieniny, Dunajec Typické biele kamenisté brehy a štrkové lavice Dunajca postupne zarastajú.

Terapeutická hojdačka

Dážď prehlušia spiežovce. Grúň obsypú biele chumáče. Naraz sú ovce preč. Blížime sa k starým kúpeľom Smerdžonka. No pokračujeme ďalej, za inou vraj liečivou silou Pienin.

Austrálčania, Juhoafričania a ďalší cudzinci sa tu vraj zastavujú. Rozložia ležadlá vo voňavých lúkach a len sa dívajú. Neprekonateľnou kulisou Pienin sú Tatry. Keď prichádzame, sivé mraky nám vchrstnú studenú vodu rovno do tváre. Vietor sa v Lesnickom sedle mece ako splašený kôň. Ťažký príkrov veští sneženie, Tatry vôbec nevidno. Zamotávame sa do kapucní a chceme ísť čo najskôr preč. Kým nezbadáme – hojdačku.

Lesnické sedlo ponúka pohľady na celú krajinu Pienin.

Jednoduchý, poctivo opracovaný kus dreva visí na osamotenej borovici a na ňom kvapky sťažujú prečítať nápis – Príroda je lacnejšia ako terapia. Rozhliadame sa znova. A miesto protivného sychravého počasia zrazu vnímame hru vodnej pary a ladných kriviek Pienin.

To, že príroda je lacnejšia ako terapia, je vedecky potvrdený fakt. Južná Kórea buduje sieť takzvaných „liečivých lesov“. Ide o desiatky lokalít, pobyt v nich preplácajú zdravotné poisťovne. Fínski lekári takisto predpisujú pre určité diagnózy pobyt v autentických lesoch. To isté v Japonsku.

Ale nejde tu len o látky, ktoré vylučujú stromy v lese, a ktoré vstupujú do ľudského tela. Napokon, nič také v Lesnickom sedle nie je. Nerastie tu prales. Je tu „len“ široká voľná krajina. Ale koľko zostáva v krajine priestorov, kde sa človek môže pohľadom nabažiť voľnosti a uniknúť zo zovretia stavieb?

Môže si pršať, koľko chce.

Divoko tu rastú desiatky orchideí. Takéto miesto možno Slovákom len závidieť. V Česku sú už dávno minulosťou.
Věra Sychrová

Jak jest w Polsce?

Zástupkyňa riaditeľa Pienińskeho parku narodoweho Iwona Wróbel tak trochu hanblivo hovorí, že asi 40 percent pozemkov u nich vlastnia súkromníci. „Sme výnimka. Na Krkonošiach štát vlastní 100 percent, v Tatrách asi 90.“

Park sa snaží pôdu vykupovať, ale je to náročné. V roku 2019 ukončili výkup asi 40 hektárov. „Bolo to 170 notárskych zápisov!“ zdôrazňuje Wróbel. Podľa nej je absolútnym základom, aby štát spravoval pozemky v národnom parku.

Poľské národné parky majú tri zóny. V prvej platí prísna ochrana prírodných procesov. V aktívnej zóne sa udržiavajú napríklad pasienky, aby nezarástli. V tretej sa chráni – krajinotvorba. Dotýka sa aj súkromných pozemkov, no chráni sa tu vzhľad krajiny. Možno pásť, možno citlivo hospodáriť v lese. Nemožno bezohľadne stavať.

Poľské Pieniny, ktoré sú ešte menšie ako slovenské, ročne navštívi 900-tisíc ľudí. Je to úžasná masa ľudí, ktorú treba usmerňovať. Riaditeľ Sokołowsky sa chytí za hlavu. „Nechceme, aby sa to zväčšovalo. Nemusíme si robiť žiadnu reklamu.“

Len na poľskej strane rieku ročne splaví... Foto: Pravda, Andrej Barát
Pieniny, splav, Dunajec Len na poľskej strane rieku ročne splaví 300-tisíc ľudí.

Z čoho žijú?

Vstupné sa platí na určitých vyhliadkach. Osem zlotých (asi 1,7 eura) dospelý, deti polovicu. Mimo sezóny šesť a tri. Mali nejaké problémy so zavádzaním vstupného? „Nie, veď funguje už 25 rokov.“

Poľský národný park má tretinový rozpočet. Jednu tretinu dostanú od štátu, druhú pokrývajú z rôznych grantov a špeciálnych príspevkov, európskych, ale aj štátnych, určených na ochranu lesov a obhospodarovanie lúk v ťažkom teréne. Zvyšok vykrývajú zo vstupného, predaja dreva, kníh, tričiek. Ale napríklad aj sena z pieninských lúk. Koniari oň majú mimoriadny záujem, je veľmi výživné.

A výsledok? V poľských Pieninách funguje napríklad návštevnícke centrum, kde sa ročne premelie 12-tisíc ľudí. Vo svetových národných parkoch ide o štandard, v slovenských o nesplnený sen.

Samozrejmosťou je podľa riaditeľa vybavenie zamestnancov. Kvalitné topánky, zvršky proti dažďu, čiapky do zimy. Všetko sa fasuje ako v armáde. Jednotná rovnošata znamená rešpekt. Pripomeňme slová slovenských strážcov: „Tričká do roboty si kupujem svoje. Aj gate, topánky, používam vlastné auto. Ale nejakú výbavu od štátu som predsa len dostal – obušok a putá.“

Zdá sa, že v Poľsku všetko funguje perfektne. Sotva. Národný park sa borí s rozmáhajúcou sa výstavbou, ktorá zvieratám kradne posledné možnosti prechádzať bezpečne krajinou. Poľská zver z Pienin prestáva komunikovať s Beskydami, so slovenskými horami. Ide o genetický problém. Ak sa všetky mosty do okolitých hôr uzavrú, populácie zvierat čaká pomalý, krutý úpadok.

Najmenší. Najohrozenejší?

Nemožno sa vyhnúť otázke – sú Pieniny skutočne národným parkom?

„Keďže pri Pieninách ide o prevažne hospodársky využívanú krajinu a v obhospodarovaní sa má pokračovať, je otázne, nakoľko zodpovedajú podstate národného parku podľa medzinárodnej definície Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN). Podľa nej má byť prioritou národných parkov ochrana prírodných procesov, čiže minimalizácia ľudských zásahov na veľkých plochách, dlhodobo minimálne na troch štvrtinách územia. Pieniny môžu mať problém to naplniť,“ mieni Marek Kuchta, koordinátor kampane Osloboďme národné parky.

„Zvyčajne sú pre takýto typ krajiny určené iné kategórie IUCN. Samozrejme, prvoradé je, aby nedošlo k zhoršeniu ochrany prírody a krajiny. No musí to byť férové aj voči ostatným národným parkom, ktoré túto definíciu spĺňať budú,“ dodáva.

Poľský riaditeľ reaguje, že tu v 80. rokoch 20. storočia bola komisia z IUCN a štatút národného parku potvrdila.

Lesník Potaš otázku odbije príkladom z Anglicka – Národným parkom Yorkshire Dales. „Národným parkom sú tam pasienky na vresoviskách! A národ si to cení.“ Treba však dodať, že Yorkshire Dales, ako väčšina britských národných parkov, nespĺňa medzinárodnú klasifikáciu podľa IUCN.

Potaš skrúti tvrdý pohľad do doliny, ktorú lemujú chaty, penzióny, novostavby. „Ak sa zruší národný park, premení sa to na investičnú krajinu.“

Pltník na Dunajci Čítajte aj Plťou po stopách mnícha Cypriána za štamperlíkom sírnej vody

Kto do teba kameňolomom

Prvé úvahy o ochrane Pienin vyprovokovali aj kameňolomy. V regióne pulzujú aj dnes.

Na jeden „divoký“ kameňolom dala pred časom podnet správa národného parku, poukázala na to, že sa tam odohráva nelegálna banská činnosť. Banský úrad reagoval zvláštne – ťažba sa nestala.

V Jarabine ožil iný kameňolom po tom, čo obec predala lacno pozemky. Dramaticky to ovplyvnilo vzhľad krajiny. Hora mizne obyvateľom pred očami. V susedstve je pritom unikátny prírodný výtvor – Jarabinský prielom, ktorý je len asi štyri kilometre od hranice národného parku. Starostka Lívia Kovalčíková hovorí, že keď sa tam vydáme iný deň ako v nedeľu, veľmi pravdepodobne nás bude sprevádzať hluk strojov. Nákladiaky prúdia obcou. Neboli by radšej, keby územie patrilo k národnému parku? „Určite áno! Ale na to by musela byť vôľa.“

Starý Kameňolom sa mal oživiť aj neďaleko krásnej obce Kamienka. Jej obyvatelia to v referende odmietli a miesto toho vyhlásili obecné chránené územie. 360 hektárov sa pričlenilo k národnému parku. Keby naopak vznikol kameňolom, narušilo by to migračné trasy šeliem. Vlk by sa nedostal do Poľska.

Zviazali divocha

Hneď prvý deň, keď Potaš nastúpil do práce v Pieninách, privítala ho „cudzinka“ – hlavátka. Vrtela sa v prúde pri Červenom kláštore. Nie je to pôvodný druh, patrí do úplne iného povodia – dunajského. Ide o náhradu za lososy.

Tie Dunajcom tiahli až z Baltského mora celé veky predtým, než rímski a grécki obchodníci začali po rieke voziť jantár, po nich Germáni a Slovania drevo, kým vznikli prvé plte prostým zviazaním brvien k sebe. Než si pltníci za klobúk dali mušľu, zakaždým, keď doplávali k moru. Než začali ľuďom, ktorých viezli, rozprávať historku o skalách – Svokriných ústach. Nikdy sa nezatvoria.

Rieka sa zatvorila. V roku 1941 Poliaci dokončili priehradu Rożnów. Ako reakciu na storočnú vodu, ktorá sa Dunajcom prehnala v júli 1934. Po silných dažďoch v horách Dunajec zničil asi 170 kilometrov ciest, strhol 80 mostov a zobral si desiatky životov. Nemohlo však na silu povodne vplývať práve masívne odlesnenie v povodí? Pred ktorým malo chrániť vyhlásenie prvého medzinárodného chráneného územia v Európe?

A čo v skutočnosti znamenalo, že tony rýb prestali prúdiť z mora do hôr? Krajina prišla o tony živín. Lososy krátko po vytieraní hynú. V roku 2001 vyšiel vo vedeckom časopise Nature článok s názvom Ryby hnoja stromy (Fish fertilize trees). Venuje sa pozoruhodnému výskumu na Aljaške, ktorý robil tím vedcov z Washingtonskej univerzity. „Stromy na brehoch riek zásobených lososmi rastú trikrát rýchlejšie ako ich náprotivky pri riekach bez lososov,“ uvádza Nature. No zároveň nabáda k opatrnosti pri interpretácii tohto výskumu, pretože nakoniec to môže byť aj tak, že úrodnejšie rieky priťahujú lososy.

Losos chýba aj rybárom. Nasadili aspoň hlavátku. Nepotrebuje more, nezomiera po trení. A predsa rýchlo mizne. Poľskí rybári môžu loviť o dva mesiace skôr ako slovenskí. A na hlavátku sa v Pieninách chystajú aj pytliači.

Slovenský raj, Tomáš Dražil Čítajte viac Pekelné cesty do raja

Ľadové srdce

Pieniny nemožno deliť na poľské a slovenské. Majú spoločný príbeh. Keď napríklad samičky jasoňa červenookého na poľskej strane nevládali lietať, správy oboch národných parkov premiešali slovenské aj poľské jedince. Osviežili genofond, populácie ožili a vzácneho motýľa zachránili.

Pieniny ako celok boli útočiskom mnohých druhov počas ľadovej doby. Severský ani tatranský ľadovec ich nedosiahol. Čo je jedným z vysvetlení výnimočnej pestrosti na takom drobnom území.

Lenže Dunajec prestal zamŕzať. Nie je za tým klimatická zmena, ale výstavba ďalších priehrad Czorstyn – Niedzica, tentoraz nad Pieninami. Od priehrad tečie teplejšia voda, hovoria nám na poľskej správe.

Rieka kedysi tlačila mohutné ľadové kryhy pred sebou, čistila si brehy, udržiavala ich kamenisté. Dnes prerastajú. Ustal transport okruhliakov. Pomaly sa strácajú typické biele štrkové lavice. V nich rástla myrikovka, ktorú si uchoval Cyprián.

Poľský riaditeľ Sokołowsky nám rozpráva, ako kedysi prechádzal po ľade cez Dunajec. Pozoroval nespočet stôp – jeleňov, vydier, diviakov. Bez ľadu väčšina zvierat rieku neprekoná. A tak sa Dunajec stáva bariérou, ktorá prírode bráni komunikovať.

Vodná elektráreň Czorsztyn vyrába elektrinu. Tiež reguluje prietok, aby mali pltníci dostatočnú hladinu. Aby mohol turizmus frčať ďalej. No premýšľa spoločnosť nad tým, čo všetko by jej mohla dať neporušená príroda?

Nádrž Czorsztyn. Foto: Pravda, Andrej Barát
Pieniny, priehrada Nádrž Czorsztyn.

Pieninský národný park

  • Bol vyhlásený v roku 1967.
  • Pieniny a Slovenský raj sú jediné národné parky na Slovensku, ktoré majú zonáciu, nespĺňa však medzinárodné kritériá.
  • Na drobnom území rastie 1 100 druhov rastlín, 400 druhov rias, 320 druhov machov a pečeňoviek, 470 druhov lišajníkov a 1 200 druhov húb.
  • Pravými pieninskými endemitmi sú horčičník pieninský a púpava pieninská (zatiaľ potvrdená len na poľskej strane).
  • Za najvýznamnejší druh bola dlho považovaná chryzantéma pieninská, no neskôr sa jej výskyt potvrdil v Rusku.
Nabudúce: Národný park Nízke Tatry

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Zachráňme národné parky #Pieniny #Pieninský národný park #PIENAP #národný park #národné parky #mních Cyprián #Dunajec
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy