Šesť úľov si odniesol, rozložil pred seba a stoloval ako pán – opisuje Podnar. Ukazuje na slivkové sady, aj tie medveď miluje. Láme celé konáre a hoduje. „Ale aký problém? Naje sa. A čo? Veď medveď bol v krajine skôr ako človek. Pestujem viac sliviek aj všetkého. Počítam s tým, že príde.“
Pýtame sa Podnara, či využíva dotácie od štátu na ochranu pred medveďom. Vraj prečo by to robil, veď sám si musí zabezpečiť vlastný majetok.
Neveriacky počúvame ďalších Kuterevčanov. Medveď si v noci chodí po mrkvu. Ale len čo začuje človeka, zuteká. Žena si išla ráno o piatej v hmle zabehať. A pred ňou zrazu medveď. Postavil sa na zadné a – rozbehol sa! Opačným smerom. „To nie je vôbec agresívny postoj. Medveď má slabý zrak, ale výnimočný čuch (lepší ako pes, 2¤100-krát lepší ako človek) a potrebuje sa postaviť, aby lepšie vnímal pachy,“ poučujú nás v Kutereve.
Neskrývajte pred medveďom dlane!
Je tu taký zvyk. Nemajte ruky vo vrecku! „Medveď to nemá rád. Myslí si, že pre ním skrývate nejaké tajomstvá,“ vysvetľuje včelár.
Ďalší gazda presviedča, že zdravý medveď nemá na človeka prečo útočiť. Problémovým sa stáva až vo chvíli, keď ho ľudia začnú kŕmiť. A vari medvede nekŕmia? „Nie, ľudia vedia, že sa to nesmie.“ Stále nám to akosi nesedí.
Pýtame sa preto primátora susedného mestečka Otočac Gorana Bukovca, ako riešia starosti s kontajnerovými medveďmi. Prevracajú smetiaky? Boja sa ľudia? „Nie, nemáme také problémy,“ nechápavo hľadí Bukovac. Myslíme si, že ide o nejaké nedorozumenie, asi zle porozumel otázke. Predsa musia mať chlpatých kontajnerových vlamačov.
Po prechádzke Kuterevom nám však začína dochádzať, že to my stále nerozumieme miestnym pomerom. Na uliciach nevidno žiadne kontajnery. Za humnami nie sú žiadne smetiská, v jarkoch sa netrepocú igelitky. Takmer všetko tu ľudia spracujú, zužitkujú, vo svojich malých hospodárstvach upotrebia aj tie posledné tégliky z jogurtov, plechovky. Zvyšky potravín dokonale skompostujú. „Čím nevytvárajú zdroj potravy pre šelmy,“ prezrádza pointu Romana Uhrinová z WWF Slovensko.
Pretože, aká je realita na Slovensku? Za dedinami rozmetané hlavy jeleníc, zvyšky kráv, na vnadiskách tony porozhadzovaných bagiet, ktorým vypršal dátum spotreby a ktorých sa zbavili obchody. Tony rýb, banány, jablká, pečivo, citróny v sieťkach, syry. Všetko zdokumentované na fotografiách, ukazuje nám ich Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu pre medveďa hnedého.
Huňaté tvory chodia do Kutereva intenzívne ovoniavať čosi úplne iné. Čo ich možno dráždi a možno zo zvedavosti priťahuje.
Medvede „obsadili“ penzióny
Kuterevo sa rozkladá v pozoruhodnej krajine krasu. Zem sa stráca v hlbočizných prepadlinách. Ľudia si na okrajoch jám zbudovali domy, naspodku pôvabného krajinného „ementálu“ sú za plotmi schované políčka, svine, husi. A ešte sedem medveďov v Medveďom útočisku. Často ich navštevujú kolegovia z divočiny a ohrady intenzívne „značkujú“.
Zakladateľom je Ivan Crnković. Do rodného Kutereva sa vrátil na staré kolená a založil útočisko. Pri praskajúcich kachliach čakáme, čo bolo prvotným impulzom. Ale dedo si len preloží ruky. A povie, že za projektom nie je žiaden vzrušujúci experiment ani popud prírodovedcov, ochranárov či aktivistov. „Akoby ho rieka priniesla,“ naznačuje. „Nie je za tým žiadna teória. Len – robenie.“
Kuterevské útočisko je tak trochu partizánsky projekt. Na samom začiatku bola podľa Crnkovića „bláznivá myšlienka bláznivých ľudí“, ktorí sa ujali osirelých medvieďat. „Nikto nevedel, že tu nejaké medvede sú. Ľudia si sprvu mysleli, že niekto ukradol pár medvieďat z lesa. Nevenovali tomu pozornosť. A to bolo dobre. Mohlo sa to rozvíjať.“ A pútať pozornosť pozvoľna.
Miestni čoskoro pochopili, že medvede môžu byť pre nich aj užitočné. Farmár Tomislav Bukovac nás hostí vo svojej reštaurácii a hovorí, že „pred medveďmi“ tu vlastnil len malý bufet. „Má to však dosah pre širší región, nielen Kuterevo,“ zdôrazňuje primátor mestečka Otočac Goran Bukovac. Počas sezóny býva ubytovanie v okolí 60 kilometrov vypredané.
Kto to financuje? „Ja z môjho dôchodku,“ smeje sa Cnrković. „A dobrovoľníci zo svojich príspevkov.“ Ešte pred medvedím projektom bolo Kuterevo útočiskom pre ľudí rôznych rás, vierovyznaní a životných presvedčení. Už 40 rokov je významným centrom dobrovoľníctva. Napokon aj starosta Bukovac tu pôsobil ako dobrovoľník.
„Ale prečo ste sem prišli vy?“ zamračí sa Crnković. „Hľadáte odpoveď, ako zlepšiť vzťah medzi medveďmi a ľuďmi na Slovensku? Možno sa dlho zhovárať o problémoch s medveďmi a o tom, koho za to viniť.“ Ale podľa neho debata vždy dospeje k rovnakému koncu. „Problém sme my ľudia.“ Čože?!
Cirkusanti, siroty, veľvyslanci
Za kuterevskými výbehmi zívajú medvede z cirkusov. S vypúlenými očami si prišelcov obzerajú už odrastené mláďatá.
Ljubo Lik je tu od roku 2003. Od matky ho oddelila výstavba cesty. Počas spánku si rád kladie labu na hlavu. Vlad Mir prišiel v roku 2008. Našli ho trojmesačného v jednom dovolenkovom dome. Blago sa narodil v Záhrebskej zoo, ale už tam preň nebolo dosť miesta. Veľmi tmavý až čierny kabát nosí Zdravi Gor. Ľudia ho kdesi kŕmili trikrát denne až stratil plachosť.
„A teraz, čo máme robiť s osirelými medvieďatami na Slovensku? Keď napríklad medvedicu zrazí auto. Medvieďatá ostanú. Zoologické záhrady sú plné. Čo s nimi?“ pýta sa Slašťan uprostred útočiska v Kutereve. Lenže opustené medvieďatá nie sú jediným dôvodom, pre ktoré existuje.
Crnković zvraští obočie. Slovo útočisko toto miesto vraj nevystihuje. „Je to medvedia ambasáda. Ľudia sa tu môžu dostať oveľa bližšie k medveďom.“ A medvede oveľa bližšie k ľuďom. Vidia šelmu úplne zblízka, v inom prostredí než je klasická zoo, zbavia sa prvotného, hoci úplne prirodzeného, strachu.
Pretože sa učia. Znie to možno paradoxne, no Crnković zdôrazňuje, že práve vďaka útočisku aj miestni konečne dôverne spoznali svojich divokých susedov. Zisťujú, čo sú vlastne medvede zač. Vedia, ako sa majú správať, čo robiť a čo nie. A tak sa dostávame k vysvetleniu pohotovej reakcie Kuterevčanov – kŕmiť medveďa? Veď to sa nesmie!
Centrá pre medvede hnedé boli zriadené v Maďarsku, Rumunsku, Rusku, na Ukrajine. Zriaďovateľmi sú medzinárodné alebo národné mimovládne organizácie či vyššie územné celky. Takisto prijímajú medvedie siroty, medvede z cirkusov. Pomáhajú budovať akceptáciu a pozitívny vzťah k medveďom.
„Ministerstvo životného prostredia v súčasnosti neuvažuje nad zriadením štátom financovaného centra tohto typu,“ dostávame odpoveď z tlačového odboru. Aj napriek tomu si Uhrinová myslí, že by nebolo na škodu, keby vzniklo. „Pomohlo by to s riešením otázky, čo s opustenými mláďatami, ktoré si zaslúžia život, ako aj s rozširovaním obzorov verejnosti. Keďže mnohé informácie, ktoré sa šíria, bývajú skreslené, často sa nezakladajú na pravde.“ Chcú však vôbec ľudia počuť pravdu o medveďoch? Alebo chcú radšej krváky a historky?
Sila a tragédia medveďa
Medveď sa objavuje na rodových erboch ako narážka na medvedí pôvod. Medvede si vraj líhali so šľachtičnami. Týka sa to napríklad aj slávnej talianskej rodiny Orsini (tiež Ursini, medveď je po latinsky Ursus), ktorá dala cirkvi troch pápežov a niekoľko kardinálov. „Stredovekí autori predstavovali samce medveďa ako predobraz nekontrolovateľného hnevu, násilia a surovej túžby,“ pripomína Slašťan. Ale už grécka, keltská a germánska mytológia poznala únosy žien medveďmi.
Škandinávsky historik Saxo Grammaticus v kronike Gesta Danorum (Činy Dánov) uvádza, že prapredkom dánskeho kráľa Svena II. Estridsena (11. storočie) bol medveď. Do neskorého stredoveku sa na Slovensku udržala povera, že jeho lebka pod posteľou zabezpečí syna.
Ako sa v krajine zintenzívňoval chov hospodárskych zvierat, vo vzťahu k medveďovi začali prevládať odtiene strachu, hnevu, nenávisti. Veľmi intenzívne bol medveď prenasledovaný za vlády Márie Terézie a neskôr jej najstaršieho syna Jozefa II., keď začalo platiť nariadenie O hubení veľkých šeliem poľovníkmi i poddanými. Patent Jozefa II. z roku 1786 umožnil lov veľkých šeliem komukoľvek a akokoľvek. Povolené boli všetky druhy lovu. Trávenie, chytanie do želiez, samostrel – koly vymrštené veľkou silou medveďa prepichli. Na začiatku 20. storočia na Slovensku prežívalo 20 až 30 jedincov. Koľko ich je dnes?
To nie medvede, ale my sme vtrhli do ich krajiny. My sami si musíme ochrániť majetok.Kevin Stout
Posledné hodnoverné číslo podložené vedeckou štúdiou na základe analýzy DNA je 1 256 (rozdiel môže byť 233 jedincov), ide o údaj z dát zozbieraných v roku 2014. Najnovšie dáta v teréne ešte tento rok zbierali zamestnanci Štátnej ochrany prírody SR a dobrovoľníci, odborníci z Karlovej univerzity v Prahe ich v tomto období spracovávajú, už sa čaká len na výsledky analýzy. Poskytne údaje nielen o medveďovi, ale aj o vlkovi, rysovi, ponúkne obraz o zdravotnom stave a početnosti populácie podľa regiónov.
Národné lesnícke centrum vo Zvolene pred časom vyrukovalo s číslom 2 760 medveďov. Nie je však podložené štúdiou na základe analýzy DNA. Ako argumenty premnoženosti medveďov sa používajú útoky na človeka. Od začiatku roka ich bolo na Slovensku sedem, tento rok jeden muž po napadnutí medveďom zomrel. Dodajme, že v roku 2014, odkedy sú posledné presné dáta o početnosti medveďov, bolo útokov osem.
Faktom však je, že vo viacerých horských oblastiach nám starostovia aj lesníci v priebehu tohto roka opisujú, ako majú ich zamestnanci obavy chodiť do hory. Navrhujú riešenie – regulovaný odstrel. Ale skutočne pomôže? Ako je to v Chorvátsku?
Regulácia vášne
V Chorvátsku žije 900 až 1 000 medveďov. Podľa štúdie zverejnenej v roku 2019 vo vedeckom časopise Nature v rokoch 2000 až 2015 zaregistrovali v Chorvátsku tri útoky medveďa na človeka. Na Slovensku v rovnakom období 54. Najviac zo všetkých krajín to bolo v Rumunsku – 131.
„V Chorvátsku môžu poľovníci každý rok zastreliť približne desať percent medvedej populácie,“ hovorí Neven Slopar z WWF Adria. Číslo vychádza z každoročného sčítania populácie a je v súlade s dlhodobým plánom starostlivosti o medveďa a akčným plánom, ktorý sa prijíma každý rok. „Loviť medvede však nie je povolené v národných parkoch a na odlov každého jedného medveďa treba mať povolenie ministerstva životného prostredia," upozorňuje Slopar.
Pýtame sa takmer každého, koho v Chorvátsku stretneme, ochranárov, podnikateľov, miestnych, čo si o odstrele myslia. Odpovede sú pestré, aj vyhýbavé: Nechceme, aby sa zvieratá strieľali. Je potrebné to nejako regulovať, ľudia z mesta by chránili všetko, nerozumejú životu na vidieku. Odstrel nefunguje, medvede aj tak chodia do dedín. Táto regulácia neumožňuje loviť veľké samce, ale kto by si nechcel uloviť veľkého samca? Spolupráca s poľovníkmi je dobrá, poznajú si svoje medvede, možno práve v nich sa skrýva tá slušná suma, ktorú dostanú od klienta za odstrel.
Čítajte aj VIDEO: Medveď na Kamčatke ukradol lovcom chladničku priamo z autaJe to silná vášeň. Bizarným príkladom je bývalý prezident komunistického Rumunska Nicolae Ceaușescu. V okamihu dokázal opustiť rokovanie vlády, keď mu zavolali, že pred posedom je veľký medveď. Keď ho ulovil (za asistencie ostreľovačov), kožu natiahli na škripcoch, aby získala čo najviac bodov. Diktátor je držiteľom loveckých rekordov. Záležalo mu, aby bolo medveďov čo najviac. Čo podporilo prikrmovanie, ale aj fakt, že sa v tom čase zachovávali rozľahlé plochy starého neporušeného lesa. Dnes sú rumunské pralesy vyrúbané na tisíckach hektárov a práve to je podľa ochranárov jedna z príčin častých konfliktov (v júli to pripomenula agentúra Reuters po tom, čo Rumunsko umožnilo samosprávam strieľať medvede, ktoré sa ocitnú v intraviláne). No vráťme sa k regulačnému odstrelu.
Čomu nakoniec slúži? Skutočne tlmí konflikty alebo napĺňa loveckú vášeň?
Kto je škodca?
„Stanovenie hraničnej kvóty populácie medveďa hnedého nie je riešením. Medveď hnedý je v zmysle Smernice Rady 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín zaradený medzi prioritné druhy európskeho významu. Preto nie je možné riešiť stav kvótovaním jeho odstrelu. Riešením situácie je odstraňovanie problematických jedincov z populácie. Regulačný lov sa v minulosti neosvedčil, pretože boli na vnadiskách lovené jedince mimo intravilánu, teda tie, ktoré nespôsobovali problémy alebo hrozbu,“ odpovedá Kristína Bocková, manažérka pre komunikáciu ŠOP SR.
Medveď sa na Slovensku už lovil. Pri pohľade do štatistík vôbec nevidno, že by lov znižoval počty útokov. V roku 2000 sa zastrelilo 30 medveďov, počet útokov bol nula. O dva roky sa strelilo až 39 medveďov, útokov bolo päť. V roku 2005 sa odlovilo 35 medveďov, útoky štyri. V roku 2010 sa zastrelilo 46 medveďov, útoky boli štyri.
Čítajte viac Andrej Barát: Víťaz Novinárskej ceny bráni medvede„Je nespravodlivé, ak my ľudia nespravíme všetko pre to, aby medvede nechodili do intravilánu a rovno žiadame regulačný lov,“ mieni Slašťan. „Zabezpečme najprv odpad, zabezpečme osevné postupy, nech sa kukurica viac nevyskytuje v podhorských oblastiach, zabezpečme sady, hospodárske zvieratá. Ale nemôžeme nespraviť nič a iba ukazovať na medveďa – spravil škodu.“ A kto prizná, že spravil škodu medveďovi, keď mu zničil domov?
Ak v Rumunsku majú podiel na častých kolíziách človeka s medveďom vyrúbané pralesy, môže vzťah fungovať aj opačne? Môže ochrana väčších divočinových území upokojiť situáciu?
Príklad núka Tichá a Kôprová dolina v slovenských Tatrách. Už niekoľko rokov sa tam bez zasahovania človeka drží stabilná populácia asi 40 medveďov. Nie sú tam smetiaky, vnadiská ani kukuričné polia. Nepoľuje sa, neťaží.
Záhrada diablov
Presúvame sa do chorvátskej divočiny, horskej oblasti Gorski Kotar. Pradávno ju nazývali Hortus Diabolicus – Diabolská záhrada. V nepreniknuteľnom lese bývali divoké stvory. Dnes je zeleným srdcom Chorvátska. Tu prežívali posledné chorvátske medvede, ale aj vlky, ktoré boli v 80. rokoch na pokraji vyhynutia. V roku 1903 tu zastrelili posledného chorvátskeho rysa.
Po rysovi nesie meno chorvátsky Národný park Risnjak. Prechádzame sa obyčajným chodníkom po okraji parku. Sprevádza nás rangerka Dina Botta. Z cesty sa načahujú machom obrastené stromiská, ilúziu pralesa dotvárajú tlejúce mohutné kmene.
Ktosi poznamená, že za podobným pocitom sa v niektorých slovenských národných parkoch človek musí trmácať hodiny neprístupným terénom poznačeným všadeprítomnou ťažbou. Čo vyprovokuje otázky na rangerku. Koľko divočiny v Risnjaku je v najprísnejšie chránenom režime, v bezzásahu?
„Viac ako 80 percent. Podobne je to aj v ostatných chorvátskych národných parkoch. Neťaží sa v nich a nepoľuje,“ odpovedá rangerka s údivom. Vysvetľujeme, že v slovenských národných parkoch predstavuje bezzásah priemerne iba 20 percent, prudké vášne vzbudzuje snaha o zvyšovanie podielu. A ťažba stále prebieha aj v cenných lesoch masívnym spôsobom.
Čítajte rozhovor Odvážna žena zvečnila v lesoch viac ako tridsiatku medveďovBotta opisuje prípad, ako na kraji Národného parku Risnjak lesníci vyznačili stromy na ťažbu. Rangerom sa to nepozdávalo. Zavolali lesníkom a tí ťažbu zastavili. V Risnjaku sa veľkým šelmám darí.
No vybiehajú z prísne chránenej divočiny medvede? Navštevujú dediny? „Ale áno,“ rozhovorí sa rangerka. Jedna medvedica bráva so sebou medvieďatá na – neďaleké smetisko blízko obce a učí ich, ako si v odpadkoch nájdu potravu. Ľudia sa boja vychádzať von. A žiadajú rýchle riešenie. Vtom sa rangerka rozhorčí. „Ale veď je to absurdné! Stačilo by to smetisko upratať! A žiadne nevytvárať.“
Medvede pravidelne schádzajú do dediny Crni Lug. Leží hneď pod Národným parkom Risnjak. S prekvapením tu zisťujeme, že šelmy dokážu komunitu nielen vystrašiť ale, naopak, povzbudiť.
Divočina za humnami
Do obce Crni Lug sa v roku 2015 presťahovali Snjezana Jojic a Kevin Stout. Vymenili ruch Londýna za chorvátsky vidiek. Snjezana sa vrátila do rodiska. Podnikajú v divočinovej turistike. Ponúkajú pozorovanie a stopovanie zvierat, kurzy prežitia. Ani oni sa nemusia s klientmi trmácať za zážitkami ďaleko. Niekedy stačí poprechádzať sa po obci.
„Za denného svetla sme pozorovali vlčiu svorku, ktorá stopovala jeleňa až do dediny. Medvede sú bežní návštevníci. Asi sedem metrov od nás si raz jeden medveď vyhrabával korienky. Je to úžasný pocit vidieť ho tak blízko. Naučili sme sa veľa o rešpekte,“ opisujú. Spolupracujú s národným parkom. Pomáhajú so značením trás, zbierajú dáta o veľkých šelmách, monitorujú ich.
Ale je tu paradox. Cudzinci, ktorí k nim prúdia, sú z divočiny nadšení. Niektorí miestni sa jej boja. „Strach pochádza z nevedomosti,“ mieni Stout. A strach podľa neho prirodzene vedie k požiadavke, že divoké zvieratá treba zabiť. Aké vidí riešenie?
Nič, len vzdelávanie. Osveta. Treba vraj ľuďom vysvetľovať jednoduché veci – ty si musíš postaviť plot, ak chceš ochrániť psa. Medveď ho môže zabiť. „My sme sa na život s medveďmi pripravili. Mentálne, ale aj fyzicky. Plot sme si postavili riadny, pretože chováme kozy. Dávame si veľký pozor na odpad. Všetko, čo sa dá, zrecyklujeme,“ pokračuje Stout a potom sa zháči. „Viete, to nie medvede, ale my sme vtrhli do ich krajiny. My sami si musíme ochrániť majetok. Keď niekomu medveď šesťkrát zničí úle a stále nie je ochotný si ich zabezpečiť, tak sa to dá nazvať len jedným slovom – hlúposť.“
Ale prečo vlastne medvede a iné zvieratá schádzajú až k ich prahom?
Kto je medveď
„Keď som bola malá, obec mala 800 obyvateľov. Dnes len 200. Ľudia už toľko nepracujú na pôde, nepohybujú sa toľko v krajine, les začína prerastať dedinu. Ale pre nás je to dobre. Môžeme sprevádzať ľudí. Ukázať im niečo, čo v ich krajine už nemajú,“ vysvetľuje Jojic. „Nakoniec z toho profituje celá obec.“
Nemajú kapacitu ubytovať všetkých turistov vo svojom dome. Nie sú tu hotely. A tak si hostí delia so susedmi. Včelár im predáva med. Miestny umelec suveníry.
Tak čo predstavuje medveď? Fascinujúci cieľ turizmu? Zdroj príjmu? Zlodeja sliviek? Kazisveta? Zabijaka? Ešte sme nespomenuli dve zvláštne medvedie „úlohy“.
Medveď je vďačný objekt pre selfie. Dejú sa prípady na Slovensku, keď ľudia petardou vyplašia medvedicu zo zimného spánku, z brloha vytiahnu „roztomilé“ medvieďatá, aby sa s nimi odfotili. „Neuvedomujú si, že keď vyplašia matku na niekoľko hodín, medvieďatá podchladené zomrú,“ listuje v podobných fotkách Slašťan.
Čítajte aj Japonská oblasť Iwate skúša nasadiť do boja proti medveďom rock'n'rollKtovie, či by to robili, keby vedeli, ako na podchladené, opustené ľudské dieťa v lese môže reagovať medvedica. Za posledných 300 rokov bolo zaznamenaných vyše 50 prípadov, keď deti vychovali divé zvieratá. A hoci by asi každý na prvom mieste tipoval opice, najčastejšími opatrovníkmi boli vlky a – medvede.
Na Slovensku sú tieto prípady z rokov 1661, 1767 (prípad zo Zvolenskej župy opísal francúzsky fyzik Joseph-Aignan Sigaud de Lafond v Slovníku prírodných divov z roku 1781), 1833, 1844, 1883. Posledná správa je veľmi strohá a neoverená – v rokoch prvej svetovej vojny medzi medveďmi na strednom Slovensku vyrástlo divé dievča.
Ako to, že medvede deti neroztrhali? Čo ak táto otázka vedie k odpovedi, čo je medveď zač?