Veliki Tabor je na Zozname UNESCO, v ďalšom zámku zvanom Oršič spoznáte najväčšieho chorvátskeho hrdinu, vodcu sedliackeho povstania Matiju Gubca.
Nacionalni park Plitvička jezera, ako Chorváti hovoria svojmu najstaršiemu a najväčšiemu národnému parku, je v lete beznádejne prepchatý davmi turistov. Tlačia sa na chodníčkoch, štuchajú do vás selfie tyčami, len aby si urobili čo najlepší portrét, na ktorom tyrkysové jazero vlastne ani nevidno. Každý túži stať sa na chvíľu Winetouom, no idylke zo starých mayoviek nie je nič vzdialenejšie.
Lepšie je prísť na jeseň, keď sa vo vode odrážajú žlté či ohnivo červené listy okolitých stromov a ľudí je menej. A celkom iný zážitok získa „zalubljenik u prirodu“ – teda milovník prírody v zime.
Možno za to vďačíme covidu, možno studenému počasiu, no koncom januára sa okolo jazera Kaluderovac s hĺbkou 14 metrov prechádzame takmer sami – len sem-tam zbadáme čínskeho turistu, ako si fotí dôverčivé kačky (kŕmenie je prísne zakázané).
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Viac ľudí sa zhŕkne len pod Velikim slapom – Veľkým vodopádom, aby ho mali na fotkách ako pozadie. Tabuľa pri ňom informuje, že výška od vrcholu Veľkého vodopádu po začiatok prvého jazierka na jeho úpätí je 62 metrov a ku začiatku rieky Korana je to 87 metrov. Pozor, nemýľte si Koranu s koronou. Vodopád má minimálny priemerný prietok 80 l/s a maximálny 4 000 litrov za sekundu. V časoch mrazov môže vodopád aj celkom zamrznúť, no teraz nie je taká zima, a tak voda s hukotom padá dolu.
Otočíme sa a pokračujeme po zľadovatenom šmykľavom chodníku kľukatiacom sa popri Dolných jazerách. Patrí k nim Milanovac, Gavanovac, Kaluderovac a Novakoviča Brod. Jazierka sú zarezané do vápencového kaňonu a obklopené 40 metrov vysokými skalami. V kaňone je dokonca vyše 15 jaskýň, jedna z nich sa volá napríklad Jama Šupljara. Dolné jazerá a celý jazerný systém podľa náučnej tabule končí pri vodopádoch Sastavci, kde sa voda z jazera zlúči s vodou z potoka Plitvica a vyformuje rieku Korana. To vraj vysvetľuje, prečo je Korana riekou bez vlastného prameňa.
Kráčame ďalej a v skale pri jazere Milanovac míňame kamennú tabuľu na počesť akademika Gustava Janečka (30. 11. 1848 – 8. 9. 1929). Pod menom má uvedené „Rodom Čeh, životom i dijelom Hrvat!“ Všetko jasné, Slovania si predsa rozumejú. Zaujme nás aj veršík, ktorý je na pomníku z roku 2009 aj v češtine.
„Koutečku můj, ty svědku tužeb mých, střež památku mou, až nebudu zde více.“ Akademik ma zaujme a o chvíľu na internete zistím, že tento rodák z Benešova bol česko-chorvátsky chemik, filozof a lekár, ktorý sa pričinil o úpravu a zvelebovanie Plitvických jazier. Prvýkrát ich navštívil v roku 1890 a o tri roky neskôr založil spoločnosť pre ich skrášlenie a úpravu. Aj vďaka nemu sa v roku 1949 stali národným parkom a v roku 1979 ich zaradili na zoznam svetového dedičstva UNESCO. V ich blízkosti si sám Janeček postavil dom – pri jazere Labudovac. Dnes Janečkovu ulicu nájdeme aj v Záhrebe, kde akademik zomrel.
Aj nás podobne ako Janečka očarúvajú jazerá a stromy porastené brečtanom. Pri Horných jazerách premáva loď pre turistov, zima-nezima, v bufetových chalúpkach predávajú sendviče aj burgery, akurát jesť musíte na lavici vonku. Aj to je fajn, okolo striehnu kŕdle sýkoriek na omrvinky, no po chvíli sedenia je chladno a vyrazíme naspäť. Je po druhej poobede, ochladzuje sa a radšej sa ponáhľame k východu, pretože v zime sa park zatvára už o tretej.
Dolu kopcom sa zľadovatený sneh šmýka čoraz viac a keďže nechceme riskovať pád do ľadového jazera, zvolíme pre návrat radšej cestu hore kopcom. Vôbec to nie je zlý nápad – pomedzi stromy sa tak môžeme kochať výhľadmi na úžasne zelené jazerá z výšky. Aha, ako poeticky sa kľukatí ten drevený chodník cez jazerá. A už sa zhora blížime k známemu Velikemu slapu, Veľkému vodopádu. Až teraz zbadáme všetky tie vodopády v okolí a žasneme, aká je to krása. A keďže sme tu už boli v troch ročných obdobiach, sľubujeme si, že do zbierky ešte potrebujeme jar a prídeme sem znova.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Romeo a Júlia zo Zagorja
Milovníci histórie a romantické duše by nemali vynechať Zagorje, región na severozápade Chorvátska, ktorý hraničí so Slovinskom. Miestni o ňom hrdo hovoria ako o rozprávke na dlani, pretože obsahuje všetko to, čo musí mať aj rozprávka – lesy, zámky, kaštiele, múzeá, termálne pramene (typická chorvátska rozprávka), kostoly, vinice, delikátne jedlo, milých ľudí, legendy a „popevke“ čiže tradičné pesničky. Zagorje so svojimi kopcami je vraj najkrajšie v máji, no jeho perlu – hrad Veliki Tabor možno navštíviť v každom ročnom období.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Chorváti sami Veliki Tabor, ktorý je vzdialený 40 km od mesta Krapina, popisujú ako monument najvyššej architektonickej hodnoty a najvýznamnejší neskorostredoveký opevnený hrad v kontinentálnom Chorvátsku. Nuž, nečudo, že sa táto stavba zo začiatku 16. storočia ocitla na zozname UNESCO. Zo Záhrebu sa k nemu autom dostanete asi za hodinu.
Cestou sa možno kochať malebnou zvlnenou krajinou, ktorá naozaj trošku pripomína naše Záhorie. A zrazu sa na jednom z kopcov s názvom Košnički Hum (333 m n.m.) pri dedine Desinič vynorí biela silueta hradu, ktorý získal maďarský rod Rattkayovcov za svoje zásluhy v boji proti Turkom od vojvodu Johanna Korvína. Maďarskí šľachtici hrad najskôr rozšírili na renesančnú pevnosť, ktorá chránila pred osmanskými nájazdmi. Rattkayovci hrad vlastnili skoro tristo rokov (1502–1793). Neskôr v 17. a 18. storočí hrad prispôsobili tak, aby sa im v ňom bývalo pohodlnejšie.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Najstaršie časti hradu sú neskorogotické a zaujímavosťou je, že na veži sú otvory nazývané české okná. Dobré miesto si stavitelia vybrali, je odtiaľto dokonalý výhľad na celé Zagorje aj časť Slovinska. Keď sa návštevník ocitne v tesnej blízkosti hradu, zrazu mu pripomína úhľadnú bielu tortičku.
Hneď po kontrole covidpasov nás pustia dovnútra a my obdivujeme stavbu ako z rozprávky, na nádvorí sú pod arkádami zaparkované koče, opodiaľ stojí studňa a v pivnici majú monumentálny lis aj sudy na víno. Vybehneme po schodoch a vnútri komnát preštudujeme enografickú expozíciu, obrovskú kachľovú pec či vyrezávané drevené postele.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Na najvyššom poschodí sa možno zoznámiť s tragickým príbehom Veroniky a Fridrika, akýchsi Romea a Júlie z Desiniča. O Veronike Chorváti hovoria ako o ruži Zagorja, ktorej jediným hriechom bola láska. Tragédia sa odohrala začiatkom 15. storočia, keď hrad Veliki Tabor patril ešte grófom z Cilli (dnešné tretie najväčšie slovinské mesto Celje). Jedného dňa sa Fridrik z Cilli preháňal na koni po zelených kopcoch Zagorja, keď stretol krásne dedinské dievča Veroniku z blízkeho Desiniča.
Zrodila sa láska na prvý pohľad a mladý šľachtic sa rozhodol s kráskou oženiť aj napriek nesúhlasu svojho otca, Hermana II. Zaľúbenci utiekli do mesta Fridrihštajn na hranici medzi Chorvátskom a Slovinskom, zosobášili sa, no ich šťastie netrvalo dlho. Mocný gróf Herman II. poslal svojich vojakov, aby milencov zatkli.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Vojaci obkľúčili mesto, no Fridrik povedal Veronike, aby utiekla do dediny Sveta Margita a ukryla sa v sedliackom dome. Fridrika vojaci chytili a odvliekli ho ku krutému otcovi do Velikeho Tabora. Hermann poslal syna do Celje, kde ho zamurovali do veže bez dverí a okien, nechali mu jediný otvor, cez ktorý neborákovi Fridrikovi podávali jedlo. Otec Fridrika pustil z veže až po štyroch rokoch, no mladík po tejto tortúre už nikdy nebol schopný viesť normálny život.
Mocný gróf inicioval súd, obvinil Veroniku z čarodejníctva a vyriekol kliatbu nad svojím synom Fridrikom. Veroniku vypočúvali 48 hodín, no ani sudcovia nedokázali nájsť žiadny dôkaz, že by sa čímkoľvek previnila. Chceli dievčinu prepustiť, no pomstychtivý Hermann dal dievča utopiť v sude s vodou. Jej bezvládne telo napokon zamurovali do stien hradu. Príbeh pripomenie našu Bátoryčku!
Odvtedy vraj počas búrok s víchricami v hrade počuť vzlyky úbohej ženy, ktorej jediným previnením bola láska k Fridrikovi. Príbeh spracovali mnohí autori kníh, o Veronike Desinič vznikla divadelná hra, ktorú uvádzali v roku 1876 v národnom divadle v Záhrebe a na hrade Veliki Tabor dnes organizujú mnohé workshopy, čítačky či bábkové šou o Veronike a Fridrikovi.
Chorvátsky Jánošík v paláci
No Veronika nie je jediná hrdinka, na ktorú je Zagorje pyšné. Inšpirovaní náučnou tabuľou pri hrade Veliki Tabor zamierime na zámok Oršič. Podľa fotiek ide o barokový palác z 18. storočia, no aj s použitím navigácie trošku blúdime. Ako by sme palác mohli prehliadnuť? Zbadáme len záhadné smerovky odkazujúce na Muzej seljačkih buna. Čo by to mohlo byť?
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Keď sa už tretíkrát otáčame a ja sa snažím dovtípiť z neveľmi presných obrázkových máp, kde by sa palác mohol skrývať, svitne mi: nech už je to múzeum čohokoľvek, iste bude sídliť v tom paláci. A potom pochopíme, že ide o múzeum sedliackeho povstania z roku 1573. Otvorili ho na 400. výročie udalosti v paláci, ktorý na mieste niekdajšej stredovekej pevnosti postavil Krsto Oršič, potomok starej chorvátskej rodiny, a jeho bohatá žena Josipa rodená Zichy.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Vzbudí to našu zvedavosť – polovica zámku vyzerá tak, ako by ste si predstavovali barokový palác, s dobovým nábytkom a ďalším zariadením, potom nasleduje expozícia s modelmi hradov Zagorja, kde nájdeme aj Veliki Tabor, chýrny hrad Trakoščan a mnohé ďalšie. A potom sa tu píše o sedliackom povstaní, žiaľ, len po chorvátsky, no veľa pochopíme.
Našťastie sú chorvátski múzejníci dosť názorní – všade je plno figurín, obrázkov a kníh. V druhej časti paláca koncom vlaňajška otvorili výstavu nazvanú Gubec: razbojnik ili velikan. Z modelu sedliaka hneď pochopíme, že práve toto bol spomínaný Gubec, vodca povstania.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Vonku pri paláci, ktorý je zabudovaný do svahu, je nádherný park a pod svahom prekvapenie – monumentálny pomník s obrovskou sochou nášho známeho Gubca. Tu už sú konečne aj anglické tabule, takže sa dozvedáme: veľké sedliacke povstanie považujú za jednu z najdôležitejších udalostí chorvátskych dejín 16. storočia. Vzbura vypukla v Zagorjí a trvala dvanásť dní, kým sa skončila legendárnou bitkou pri Stubičke Toplice 9. februára 1573.
Množstvo rebelov odhadujú historici na 12 000 až 16 000, pod vedením Matiju Gubca bojovali za svoju dôstojnosť a lepšie životné podmienky. Na 400. výročie potom vznikol pri paláci Oršič v dedine Gornja Stubica pamätník Matiju Gubca a sedliackeho povstania. Slávny chorvátsky sochár Antun Augustinčič navrhol monument, ktorý tvoria dva bronzové reliéfy a centrálna socha Gubca vysoká 6,5 metra. Reliéfy za ním vyzerajú ako symetrické krídla, každé je dlhé 20 metrov a je na nich zobrazených vyše tristo postáv, niektoré visia na šibenici.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V bitke roku 1573 síce sedliakov porazili, Gubca mučili a popravili strašným spôsobom: podľa legendy musel mať na hlave rozžeravenú železnú korunu a potom ho rozštvrtili. Ambroz Matija Gubec je však dodnes najväčším národným hrdinom Chorvátska, vzniklo o ňom množstvo kníh, filmy, dokonca rocková opera nazvaná Gubec-beg. Na tabuli pri pamätníku fascinujú reprodukcie fotiek, ako Josip Broz Tito podáva ruku sochárovi Antunovi Augustinčičovi v roku 1973.
Nuž, pamätník aj dnes vyrazí dych. A mapa hradov Zagorja, ktorú som si odfotila v paláci, dáva ešte desiatky tipov na výlety.