„Ukrajina vyhrá a bude to skoro!“ zasvietia oči koordinátora projektov Frankfurtskej zoologickej spoločnosti Vasyľa Močana do hlbokej noci pri Mukačeve. Dúfa, že nakoniec nebude treba budovať provizórne kempy so spacákmi a stanmi, ktoré práve vezieme v dvoch slovenských dodávkach do ukrajinských národných parkov. Sú pre ľudí, ktorí nemajú dosť síl ani peňazí utekať ďalej na západ, za hranice. Hľadajú útočisko v najodľahlejších chrbtoch Karpát, ktoré chránili poslednú európsku divočinu. Veria, že tam bes vojny nedosiahne.
Lenže neskôr, keď sa nad východnými hrebeňmi rozvidnieva, len niekoľko desiatok kilometrov pod nimi zore prehlušujú výbuchy – v Ľvove. Nie ďaleko od mestečka Skole učupeného v horách, cieľa výpravy.
„Ale my zvíťazíme!“ vystrie sa Vasyľ Pryndak, riaditeľ ukrajinského Národného parku Skolivské Beskydy, keď s ním o druhej v noci po točitých schodoch dovykladáme konzervy, cestoviny, múku, cukor, sviečky, orechy, prikrývky. A ďalšie škatule a vrecia z asi 1,5-tonového nákladu, ktorý sme doviezli z Prešova do chátrajúceho neobarokového kaštieľa. Bude z neho utečenecké centrum. „Dovtedy tu utečenci, tí, čo prichádzajú preplnenými vlakmi, nájdu aspoň prístrešie, teplo a vodu. A bezpečie. Aspoň niečo. Nemajú nič, len to, čo stihli vziať do jednej ruky.“
Kde sú utečenci? Všade!
„To sa naozaj chcú schovávať v národných parkoch?!“ začuduje sa ktosi, kým v Prešove nakladáme čelovky, pršiplášte, matrace, ohrievače, powerbanky, antiseptiká, batérie, sušené ovocie.
Dve dodávky, traja šoféri. Tomáš Vida, Peter Šarina a ja. Tomáš je z neziskovej organizácie Aevis, ktorá sa podieľala na pomoci. Zásielku za približne 10-tisíc eur iniciovala a zaplatila Frankfurtská zoologická spoločnosť (FZS), ktorá dve dekády podporuje národné parky na Ukrajine, v Poľsku, Bielorusku, ale aj na Slovensku. Vďaka ich partnerskej organizácii v Rumunsku – Foundation Conservation Carpathia odišlo už vyše 10,7 tony podpory.
Karpatská oblasť zažíva masívny nápor utečencov, ktorý si stredná Európa zatiaľ stále nedokáže predstaviť. Na päťmiliónové Slovensko prišlo podľa údajov OSN k 13. marcu vyše 204-tisíc utečencov. 38-miliónové Poľsko ich pojalo vyše 1,7 milióna. Česko s takmer 11 miliónmi obyvateľov vyhlásilo, že už nemôže prijať viac ako 250-tisíc.
Lenže asi 200-tisíc utečencov muselo prijať iba jedno ukrajinské mesto: 700-tisícový Ľvov. V celej 2,5-miliónovej Ľvovskej oblasti sú ďalšie státisíce. V susednej Zakarpatii, kde predtým žilo 1,2 milióna ľudí, je 500-tisíc utečencov. Kde sú?! Všade! Ľudia ich prichýlili vo svojich domoch, bytoch, kde sa dá, rozhadzuje rukami starší pán v mestečku Skole, kým budí riaditeľa národného parku.
Posledná krásna krajina
Monika Kotulak plače do telefónu. Je Poľka, dva roky bývala v Ľvove, koordinovala programy FZS vo východnej Európe. Rozhodla sa prerušiť prácu a teraz pomáha utečencom na poľsko-ukrajinskej hranici.
„Celý čas sme živili nádej, že najhorší scenár sa nenaplní. Že ak aj dôjde k invázii, bude to iba na východe Ukrajiny. Nikto si nevedel predstaviť, že aj západ budú okupovať. A teraz… strely práve zasiahli Ľvov a Ivano-Frankivsk!“
V tej chvíli sa nepríjemne zamrví celé slovensko-poľsko-ukrajinské pohraničie. Pretože Ľvov je iba 55 kilometrov od Poľska, 140 od Slovenska. Ivano-Frankivsk je asi 155 kilometrov od Slovenska.
„Teraz sa snažíme zintenzívniť podporu pre národné parky, ktoré sa ocitli v ťažkej situácii. Je tam bezpečnejšie. Karpaty sú relatívne pokojné, ľudia veria, že tam sa nebude strieľať. Tu sa jednoducho skrývajú pred vojnou. Ale národné parky na tento nápor neboli pripravené. Mnohí zamestnanci boli povolaní do vojska,“ vysvetľuje.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Tomáš sa jej opýta, možno aby trochu odviedol pozornosť od vojny, prečo vlastne nemecká organizácia FZS pred vojnou pomáhala ďalekej Ukrajine, nakupovala pre národné parky tereniaky, fotopasce a iné dôležité vybavenie pre ochranu prírody za milióny eur. Ale rozplače ju ešte viac. „Pretože Ukrajina… je prekrásna krajina! Je tu stále divoká príroda, kde nie sú vyrúbané lesy. V Európe už niet takých miest.“
Naložené. Zabuchneme dvere. No čo, cítiš adrenalín? Čo ja viem, ani nie. Veď uvidíš na hranici.
Divoká humanitárna rieka
„Pchajte sa dopredu. Ukážte doklady, povedzte, že veziete humanitárny náklad, aby vás zbytočne nezdržovali,“ číta Tomáš inštrukcie od kolegu. Pochybovačne sa usmieva. Včera sa iba na vjazde z Ukrajiny na Slovensko čakalo 10 hodín.
Posledná benzínka pred hranicou znamená posledný „nádych“ pre dodávky, ktoré sa postupne množia. Talianske, nemecké, rakúske, české, ukrajinské.
Zisťujeme, že jednu z dodávok nám požičal predajca, ktorého biznis živorí. Najprv ho pritlačila pandémia, potom čipová kríza. A teraz, keď vojna zatvorila na Ukrajine hlavnú fabriku, ktorá dodáva káble pre MAN, Volkswagen, Audi či Škodu, museli zatvoriť fabriku v Poľsku. Dodávky nemajú ako kompletizovať. Predajca nemá čo predávať.
Šofér druhej dodávky Peter zasa obchoduje so záhradkárskymi potrebami. Aj na jeho živobytie doľahla vojna. „Cena kŕmnej pšenice za posledný týždeň narástla o 50 percent! A povedali mi, že to nie je koniec.“
A tu je koniec Slovenska – mätež áut, stanov a unaveného, vystrašeného človečenstva na hraničnom priechode pri Vyšnom Nemeckom. Fotografi striehnu na chvíľu, keď sa deti konečne objímu s príbuznými. Vojak ťahá za obojok vzpierajúceho sa psa k stánku pre zvieratá. Bruchatí chlapi v koženkových bundách švihajú pohľadmi. Pristúpi k nám policajt, Tomáš sa nadýchne a skúsi humanitárnu formulku.
„Pokoj, pokoj, chlapi! Pozrite sa, každý je tu nejaká humanitárna pomoc! Tam sa postavte za dodávku. Pôjdete na váhu.“ Ako potoky sa do mohutnej rieky zbiehajú autá, kamióny, oblepené nápismi vo všetkých možných jazykoch s rovnakým významom. A dve dodávky. Dve kvapky v mori, ktorého vlny majú zmývať stopy vojny v piesku.
Oslovujeme dobrovoľníka, ktorý bol na hraniciach. Nechce, aby sme uvádzali jeho meno. Prvý týždeň pomáhal 15 hodín každý deň. A potom, až potom sa hlboko rozplakal. Ale nie pre vojnu.
Varíte polievky? A čo hygiena?!
„Prvé štyri dni boli katastrofálne, totálny chaos. Nikto nevedel, čo má robiť. Ale prešli dva týždne a štát stále poriadne nezabezpečil teplé jedlo (deň po našom rozhovore už dorazila poľná kuchyňa na všetky priechody). Miesto toho poslal hygienu na študentov, čo natierali rožky s paštétami, zakázali im variť vifonky!“
Podľa dobrovoľníka trvalo šesť dní, kým sa objavil stan s lekármi v hotspote. „Keby došlo k nejakému problému, nemal kto pomôcť.“ Medzitým sa v prúde ľudí začal ktosi vypytovať na mladé dievčatá. Odveziem, ale iba slobodnú Ukrajinku.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Ale už to podľa neho začína nejako fungovať. Pomáhajú hasiči, policajti, lekári. „Medzitým sa podarilo urobiť aplikáciu pre dobrovoľníkov. Sú zorganizovaní na týždeň dopredu. Môžu prísť najviac na tri dni po 12 hodín, tak to odporučili psychológovia. Striedajú sa denná, nočná zmena. Na jednej zmene je asi 45 dobrovoľníkov. Ešte to potiahneme, ale podpora je stále slabá.”
Vtisnutí medzi plechy, uniformy, samopaly a hromadu formulárov čakáme. Tomáša už ani nenapadne niekde skúšať humanitárnu formulku. Trvá päť hodín, kým prejdeme cez hranicu. Čítal si správy? Ďalšie výbuchy, znova 150 kilometrov od hranice. A koľko máme ešte pred sebou podľa navigácie? 166. Dve a pol hodiny.
Za pahorkom sa rozprestrie svetlami posiata rovina okolo Užhorodu. Znie pesnička českých, ruských, bieloruských a ukrajinských muzikantov žijúcich v Česku, spojili dve asi najznámejšie pesničky ukrajinskej skupiny Okean Elzy. „Ja nevzdám sa bez boju!“
Ožierali sa, lebo tu vojna nebola
Míňame čudne odstavené dodávky v protismere, ktoré zjavne viezli podporu pre Ukrajinu. Motajú sa okolo nich ľudia s čelovkami. Zatiaľ nám nedochádza, prečo ich je toľko. Nemáme čas, ponáhľame sa.
Míňame obrovský bilboard s nápisom – Ruská vojnová loď choď do riti! A z druhej strany – Ruský tank, choď nazad! Čo pripomenie video, v ktorom Ukrajinci zastavili pri odstavenom tanku, spustili okno a pýtajú sa Rusov – pokazil sa? No. Hm, potiahneme vás?
Čítajte viac Ruský útok trhá Ukrajinu na kusy: Horšie ako Černobyľ
V Mukačeve sa o 11. v noci na parkovisku pred obchodným domom stretávame s Vasyľom Močanom. Vedie projekty FZS na Ukrajine a v súčasnosti koordinuje dodávky pomoci pre ukrajinské národné parky. Ukrajinské obchody s potravinami sú čoraz prázdnejšie. Najťažšie je zohnať lieky, lekárne sú vybrakované. Na benzínke za benzínkou svietia nuly.
V Zakarpatii zaviedli zákaz na predaj alkoholu. Ale zo zvláštneho dôvodu. Spočiatku sem totiž prúdili bohatí ľudia napríklad z Kyjeva. Prenajali si byty, viedli normálny život. A niektorí si užívali, zabávali sa, opíjali. „Akoby žiadna vojna nebola,“ povie Vasyľ.
Ukrajinská armáda môže zhabať hocaké auto. Štátnym inštitúciám brala ako prvým, prevzala najmä niektoré terénne autá.
Vasyľ hovorí, že Zakarpatia už nedokáže prijať viac utečencov. Pol milióna ľudia ubytovali u seba doma, utečenci zapĺňajú národné parky. „Zatiaľ sú tu. Ale keď bude zle, pôjdu ďalej,“ zadíva sa mi do očí.
Mali by sme podľa neho zvážiť, či budeme pokračovať v ceste. V Ľvovskej oblasti zaviedli zákaz vychádzania po 10. večer, atmosféra hustne, reakcie na stanovištiach si netrúfa predvídať.
Úkryt pred bombami
S podozrievavými pohľadmi k nám pristúpia vojaci spoza železných krížov. Kuda? Skole. Pomoc? Tak. Idy! Ženieme sa divokými údoliami proti prúdu Latorice, mesiac svieti na zamrznuté zasnežené stráne. Strácame Petra. Náročky zaostal, aby mohol používať diaľkové svetlá a lepšie sa vyhýbať hrôzostrašným jamám.
Keď konečne o jednej v noci vletíme vprostred mestečka Skole, do minúty nás obkľúčia policajné autá a príslušníci Teritoriálnej obrany. Zbrane držia napäto. „Nemáte čo jazdiť v noci! Kam idete?!“ zahučí mladík. Hľadáme správu národného parku. „Hybaj za mnou!“
O niekoľko minút už s ďalšími Ukrajincami stúpame po točitých schodoch chátrajúceho kaštieľa so škatuľami. Riaditeľ Vasyľ Pryndak ukazuje, že práve tento rok sa naskytla príležitosť krásnu pamiatku opraviť a prebudovať na návštevnícke centrum. Počítali s hotelom, reštauráciou. „Teraz bude slúžiť utečencom. Dole bude úkryt pred bombami.“ Na policiach sú nahromadené zaváraniny, ktoré priniesli Skolevčania. Kyslé uhorky, slanina.
Vlny
Personál národných parkov má na základe prezidentského dekrétu špeciálny status. Ochraňujú dôležité objekty.
Úrady sa zaujímajú o informácie z národných parkov. Zaznamenávajú totiž pohyb ruských diverzantov, ktorí sa pohybujú v teréne a rozmiestňujú na stromoch, na cestách, na dôležitej infraštruktúre signálne značky – ciele pre bombardovanie.
Vláda žiada, aby podniky ďalej pracovali. Na západe vytvárajú podmienky a priestory pre firmy z východu, aby pokračovali v biznise. „Aby bolo z čoho platiť dane. Nakupovať zbrane,“ dodá riaditeľ.
Čítajte viac Ako Slováci prijímali migrantov z Ukrajiny pred sto rokmi
Potrasieme si rukou. Ukrajinci srdečne ďakujú. A znova opakujú, že Ukrajina zvíťazí. Peter už nevládze, vymením ho za volantom. Skúša zaspať opretý o okno, ale márne, otrieska si hlavu. Cesta späť je ešte viac rozmlátená, posiata desivými výmoľmi. Až teraz pochopíme, že nie je ťažké len doručiť pomoc na Ukrajinu, ale sa aj vrátiť späť. Musíme spomaliť.
Predbehne nás auto s dokaličenou zadnou časťou, bliká na všetky strany, pláva z krajnice na krajnicu. Prešiel ho tank?! Paľbu spúšťa mikrospánok.
Rozvidnieva sa, slovenské rádio už nešuští. Hlási, že bombardovanie bolo počuť už aj v Poľsku. „Kávu? Čaj?“ prebúdza nás z letargie ktosi z Červeného kríža. Český policajt kontroluje doklady. My sa vraciame domov. Ale sú takí, čo si len trochu odpočinú, naložia ďalší tovar a vyrážajú za hranicu znova. A znova. A znova. Ako morské vlny, ktoré neúnavne zmäkčujú skaly.
Bojovali za prírodu, teraz bojujú za Ukrajinu
Andrii Plyha nikdy nezabudne na vystrašený hlas svojej ženy. Volala mu o piatej ráno z Kyjeva. „Vojna sa začala, ostreľujú Kyjev!“ Bol asi 100 kilometrov od nej v malom mestečku. Bežal cez les, zastavil auto, aby ho vzalo k najbližšej stanici. „Počul som veľmi silnú a vzdialenú explóziu.“ Všetky vlaky a autobusy boli zrušené. Podarilo sa mu zastaviť ďalšie auto, ktoré ho doviezlo do Kyjeva a poobede sa so ženou objali. O niekoľko hodín sa práve na ceste, ktorou prišiel, strhli zúrivé boje a všetky mosty boli zničené.
Andrii so ženou v Kyjeve zostali. Posiela nám fotografiu, ako spia aj jedia na chodbe, najbezpečnejšej miestnosti v byte, preč od okien a medzi dvoma stenami. Posiela ešte obrázok z pivnice, kde sa so susedmi skrývajú pri najväčších hrozbách.
Foto: Andrii Plyha
„Pomáham Teritoriálnej obrane so stavbou barikád, so zháňaním vojenského vybavenia. So susedmi držíme hliadky pred bombovými úkrytmi. Aktuálne je situácia v Kyjeve celkom stabilná, Rusov sa darí zastaviť v predmestiach a protivzdušnej obrane sa zatiaľ darí efektívne eliminovať hrozby. Kyjev je poloprázdny, plný barikád. Ale niektoré obchody sú stále otvorené, jedlo a lieky sú ešte dostupné. Život pokračuje,“ píše nám Andrii (ešte pred zosilnením ruských útokov v Kyjeve), ochranár, ktorý pôsobí v ukrajinskej pobočke WWF. Pred vojnou zápasil o ochranu ukrajinských pralesov, pomáhal s reorganizáciou lesníctva na Ukrajine.
Čo robia ďalší ukrajinskí ochranári? Vstupujú do Teritoriálnej obrany, roznášajú lieky starším ľuďom. „Zbierajú dôkazy o environmentálnych zločinoch Ruska, napríklad o ostreľovaní jadrových elektrární,“ opisuje Andrii.
Yehor Hrynyk sa pôvodne takisto angažoval v ochrane ukrajinských lesov. Tesne pred ruským útokom plánoval svadbu. „Keď sa začala vojna, evakuoval som moju nevestu, brata a sestru na hranicu Ukrajiny. Mama odmietla opustiť Kyjev a teraz sa ocitla pod bombovými útokmi,“ opísal Yehor pre britské noviny Metro.
V Ľvove vstúpil s priateľmi do Teritoriálnej obrany, aby chránili životy, rodiny a domovinu. Zároveň sa usiluje z Ukrajiny získať podporu pre medzinárodnú iniciatívu – zákaz dovozu ďalšej významnej suroviny z Ruska, ktorou sa financuje vojna – ide o drevo.