„Prvé dni som sa bála vyjsť z toho bytu. Stále som sa bála, že mi niečo spadne na hlavu. Snívalo sa mi, že idú tanky. A dcéra Alina, kým sme cestovali vlakom, vôbec neplakala. Ale keď sme prišli sem, preplakala celý prvý deň. Veľmi chcela ísť domov.“ Ale majú ešte nejaký domov?
„Dúfam, že náš byt v Kyjeve ostane celý,“ zvraští obočie Olena. „Polovicu života sme s mužom pracovali, aby sme si naň zarobili. Prerobili sme si ho. Museli sme ho opustiť. A teraz druhú polovicu života treba začínať všetko odznova.“
Olena sa pred niekoľkými rokmi vypracovala z účtovníčky na manažérku siete talianskych reštaurácií na Ukrajine. Keď sa narodí Alina, nechce už tráviť 12, 13 hodín v práci, zamestná sa na kyjevskom magistráte na odbore školstva.
Na chvíľu sa odmlčí. Ale oči jej rozprávajú ďalej. Zreničky behajú sem a tam, akoby sa snažili zorientovať v klbku otrasných zážitkov, ale potom sa zahľadia otvorene a naznačujú čosi znepokojivé, čo je veľmi ťažké opísať. „Teraz sa čas rozdelí na to, čo bolo pred vojnou a to, čo nastane po vojne.“
Vyhodili kufor, aby nastúpil ďalší človek
„Pred vojnou sme žili a pracovali ako všetci. 24. februára sme sa prebudili o piatej ráno na silné výbuchy. Ešte sme nevedeli, že je vojna, kým sme nezapli televízor. Nad Kyjevom sa začali rozliehať sirény, Alina sa prebudila, nedokázala pochopiť, čo sú to za zvuky,“ opisuje Olena. Od tohto momentu strávia v byte na ľavom brehu Dnepra sedem dní.
Veľkomesto zachváti panika, začnú sa problémy s potravinami a palivom, autá zahltia cesty. Sirény zavýjajú niekoľkokrát denne. V noci pozorujú „padajúce hviezdy“, počúvajú hvizd rakiet, hrmot spadnutých domov. „Nešli sme do krytu, lebo tam bola zima. Zostali sme v byte.“ Po siedmich dňoch sa odhodlajú prejsť na pravý breh Dnepra. Zbalia sa do jedného kufra a malej tašky.
Dorazia na železničnú stanicu, kde panuje chaos, všade sa tlačia ľudia, ktorí sa takisto snažia ujsť. Nestihnú vlak. Muž navrhne, aby šli večerným spojom, čo však Olena kategoricky odmieta. O dve hodiny neďaleko dopadne raketa. Vyrazia na druhú stanicu.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Pred ďalším evakuačným vlakom sa tlačí ešte väčšia masa ľudí. Chlapov nepúšťajú, iba ženy a deti. Ktosi im vyhodí kufor z vlaku. Prečo? Aby sa vošiel ďalší človek! Jeden kufor zbytočne zaberá miesto pre jedného cestujúceho. V ruke zostane jedna malá taška. A v nej… prosto nič! „Nemáme žiadne veci so sebou, len to, čo máme teraz oblečené na sebe,“ stisne pery Olena.
Uličkou vo vlaku nie je šanca prejsť. Na nástupišti zostáva kufor a muž. Je veľmi rád, že Olena a Alina mohli ísť. Vstupuje do Teritoriálnej obrany. Keď s ním neskôr telefonuje, zakaždým opakuje, že všetko je dobre. „Ale neviem, či mi hovorí pravdu,“ sklopí zrak.
Surreálny pocit
Vo vlaku sa nedá pohnúť. Nie je čo jesť, niet sa čoho napiť. Vlak pred Ľvovom zastane, nik nesmie vystúpiť. Rozozvučia sa sirény a vzápätí plač žien a detí.
„Cez pootvorené okienka nám ľudia, čo podišli k vlaku, podávali fľaše s vodou, pečivo.“ Na ľvovskú stanicu prichádzajú počas mrazivej noci. Opäť sa nemajú kde najesť, všade bolo toľko ľudí, že nebolo voľné miesto, kde by sa dalo zohriať. Olena s Alinou spoznávajú ešte vo vlaku ženu, ktorá sa ponúkla, že môžu u nej prenocovať. Ale ako sa k nej dostať, keď kvôli zákazu vychádzania nepremávajú taxíky? Predsa len sa im podarí stopnúť auto a nakoniec prespať v teple. „Ale veľa ľudí ostalo v tej zime na ulici.“
Domáci im ráno pomohol kúpiť lístok na autobus do Poľska. Podá do ruky keksy, štyri jablká. „Aha, veď toto je jedno z nich!“ načrie do misky v kuchyni v žilinskom podkroví. „Mali sme šťastie, že sme celú cestu natrafili na dobrých ľudí, ktorí nám pomáhali, ako sa dalo.“
Za deväť dní schudla deväť kilogramov. Na Slovensku je už asi týždeň, no ani prvé tri dni nedokázala nič poriadne zjesť. Olena sa rozhliada vôkol seba. A hovorí, že ešte stále je to pre ňu surreálne, kde sa ocitla.
Video vzniklo v spolupráci s Mall.tv.
Pokojné západy slnka
„Ešte pred niekoľkými dňami sme žili úplne normálne životy a zrazu… Mnohí priatelia, spolupracovníci, kolegovia v Kyjeve zostali. Ja som bola spomedzi nich prvá, zobrala som dieťa a išla som. A keď viacerí priatelia uvideli, že sa nám to podarilo, vyrazili aj oni. Bolo mi príšerne. Viete, premýšľala som nad tým, čo bude horšie. Zostať vo vojne alebo ísť. Povedala som si, že pretrpím a pôjdem.“
Alina pôjde o chvíľu do školy. Olena si bude hľadať prácu. Nemyslí si, že sa vojna tak skoro skončí. „Veď sa pozrite na Donbas, osem rokov prešlo a nič sa neskončilo, iba sa to vyostrilo.“ Má priateľov v Rusku? Áno. A ako? „Oni si ma zablokovali. Neviem prečo. Nerozumejú nám, neviem, ako im to dokázať, čo sa na Ukrajine skutočne deje.“
Čítajte viac Zvíťazíte! A my Ukrajine pomôžeme!
V deň, keď sa s ňou zhovárame, prečíta si správu o tom, ako Putin menovite označil Slovensko za nepriateľa. „A teraz, čo ak začne vojnu aj proti vám?“ zračí sa jej v tvári strach. Len teraz sa zastavila. Zvoľnila dych. Ľvovské jablko vrátila do misky.
„U vás je tak ticho,“ trochu sa usmeje. Ešte stále ju desia nočné mory s tankami. Ale na rozdiel od Kyjeva si tu predsa len pokojnejšie líha do postele. „V Kyjeve, už keď zapadalo slnko, na všetkých susedoch ste videli, ako nich sadá strach. Pretože bomby padali najmä v noci.“
Rakety na detskom ihrisku
Presúvame sa po meste za ďalšími príbehmi. Míňame Ukrajinky, ktoré vchádzajú do papiernictva, aby nakúpili deťom školské potreby. Ukrajinčina znie v potravinách, sprevádza pohľady na cenovky, veľa vecí je na Slovensku drahších ako na Ukrajine. Už len cestovné v mestskej hromadnej doprave je asi trikrát drahšie. Našťastie ho nejaký čas nemusia platiť. Na ihrisku znie ukrajinský hip-hop a do toho vŕzgajú pánty na hojdačkách.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Lyuba, babička čo utiekla z mesta Mykolajiv aj s vnukom Kyrilom, nám ukazuje fotku zapichnutých rakiet na detskom ihrisku, na dvore pred bytovkou, z ktorej ušla. „A takéto okolo našej bytovky dopadli štyri. Spadli, a nevybuchli. Ľudia ich potom odniesli preč,“ hovorí a potláča plač. Rozprávanie začne podobne ako Olena.
„Bol to obyčajný život. 24. februára o 5. ráno sme počuli silný výbuch. Vyskočila som. Pozerala som po domoch, všade sa začali rozsvecovať okná. Na druhej strane mesta sa ozvala ďalšia mocná explózia. Začali húkať alarmy. Sedeli sme a pochopili sme, že sa začala vojna. Sedeli sme a čakali, čo sa bude diať.“ Vonku sa rozlieha streľba, hrmot. Sedia v pivnici. Celý týždeň.
Rusi bombardujú civilné letisko. Na piaty deň už bombardujú aj samotné mesto. Lyuba aj s vnukom sa ocitajú v epicentre bojov. Počúvajú ruskú streľbu, vzápätí ukrajinskú odpoveď. A naopak. Keď ustane streľba, rýchlo vybehnú hore, aby si uvarili aspoň čaj. Keď tu zrazu znova všetko roztrasie bombardovanie a utekajú späť do pivnice. Opäť počúvajú, ako svištia rakety. Po týždni to už Lyuba nevydržala, už nemala viac síl to trpieť. Kyril takisto nie. Jeho mama musí zostať, je dôstojníčkou v ukrajinskej armáde. A tak sa babka s vnukom pridávajú k vyše desiatim miliónom ľudí, ktorí z Ukrajiny dosiaľ utiekli z domovov, je to takmer štvrtina celého obyvateľstva.
Yuliya, ktorá utiekla s dvomi deťmi, Grišom a Palinou z prístavného mesta Južné, zatiaľ rozkladá pred Lyubu na stôl piškóty, čokoládu, čierny čaj. Debata preskočí na ceny slovenských potravín. Mäso, maslo v akcii stoja podobne ako pred vojnou na Ukrajine. Kilogramový bochník ukrajinského chleba stál u nej doma najprv 15 hrivien (zhruba v čase, keď sa jedno euro rovnalo 32 hrivnám), potom stúpol na 40 hrivien. A neskôr už 60 hrivien za kilo. „Toľko stál chlieb, kým som tam ešte bola. Ulice boli zrazu pusté, bolo to strašné, nikde nikoho. Bežala som kúpiť chlieb, zemiaky, ale všetko bolo zatvorené. Školy zatvorené, ceny stúpajú do vesmíru, treba ti nakúpiť a nemôžeš, len sedíš,“ zadíva sa kamsi.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Vyrazila podobne ako Lyuba, najprv do Odesy. Odtiaľ vlakom do Ľvova, kde čakali na ďalší vlak. Meškal celú noc. Yuliya ju strávila aj s deťmi pri mínusových teplotách na ulici. Hovorí, že do Žiliny ju nasmerovala kamarátka, dobrovoľníčka, ktorá pomáha Ukrajincom s ubytovaním. Predtým spoločne na Ukrajine organizovali dobročinné jarmoky. Všetci si potichu odpijeme z čaju, keď zrazu ktosi zaklope.
Blúdenie v cudzom meste
Suseda. Žijete? Prečo? Tak, prišli ste, aj s deťmi a je tu také ticho, či je všetko poriadku. Yuliya zatrasie obrvami, vráti sa k čaju. Muž zostal. „V auguste sme sa presťahovali do nového domu. A teraz ľudia začínajú… no, skúšajú, šmátrajú v zámkoch, kontrolujú, či niekto zostal doma, alebo je dom už dlho prázdny. Začínajú rabovať,“ vyhŕkne zo seba.
Prisnilo sa mi, že som počula výbuch. V prvom momente som si pomyslela – oni prišli už aj na Slovensko! Vyšla som v noci na balkón a pozerala sa von.
Lyuba povie, že ich bytovka zostala aspoň stáť. „Zatiaľ,“ takmer v tichosti dopovie. Je pre ňu obrovskou úľavou, že sa konečne zastavili. Mohli sa okúpať po tom, čo niekoľko dní spali obutí a oblečení v tom istom. Konečne sa mohli normálne vyspať. „No prisnilo sa mi, že som počula výbuch. V prvom momente som si pomyslela – oni prišli už aj na Slovensko! Vyšla som v noci na balkón a pozerala sa von.“
Yuliya znenazdajky začne rozprávať o tom, ako išli s Grišom kupovať v Žiline loptu. Vygooglia si športový obchod. A vyrazia pešo. Nachádzajú iný, kúpia v ňom loptu a naspäť sa chcú odviezť autobusom. Vyberú sa šestkou, ktorá „niekam“ ide. Prestúpia radšej na dvadsaťjednotku, ale aj tá nakoniec odbočí inam, ako chceli. Yuliya bezradne sedí v autobuse, na konečnej, keď všetci vystupujú, sa nemieni pohnúť z miesta. A Griša sedí s loptou, spokojne sa usmieva. No, čo teraz mama? Nákup futbalovej lopty sa natiahol z krátkej prechádzky na niekoľkohodinové blúdenie.
Video vzniklo v spolupráci s Mall.tv.
Asi budeme na Slovensku piecť paschu
Griša je dobrý, už hrá v medzinárodnom sídliskovom tíme. Sú tam aj dajakí kórejskí a nemeckí chalani. Za Yuliyou stále dobieha dcérka a ukazuje jej veľkého papierového zajaca, ktorého vyrobila v škole. Dnes tam bola prvý deň. Spontánne a vrúcne objíma Mareka, ktorý Ukrajinkám poskytol v byte ubytovanie. Povie iba toľko, že mu to bolo všetko jasné hneď na druhý deň, ako vypukla vojna, keď začali prúdiť ľudia. „Keď mám možnosť takto pomôcť, tak im ju poskytnem.“
Palina hovorí mame – zajtra po mňa nemusíš prísť tak skoro, môžem zostať aj dlhšie. A významne sa prechádza po kuchyni s nakresleným zajacom. To je už veľkonočný? Yuliya sa naň neurčito zadíva. Zhlboka sa nadýchne.
„Stále si čoraz viac uvedomujem, že to nebude nakrátko. Bude treba zohnať pre deti aj oblečenie na leto. Už vidím, že tu budem piecť aj paschu, keď sa skončí aprílový pôst.“
