V Mariupoli som sa narodil a prežil som v ňom celý svoj život. Na tomto mieste som študoval aj pracoval, žilo sa mi tam dobre. A keď ma najali Lekári bez hraníc, bol som rád, že môžem robiť niečo zmysluplné. Život bol fajn. Zrazu sa však premenil na skutočné peklo.
Zo začiatku nikto nemohol uveriť tomu, čo sa odohrávalo, pretože v dobe, v ktorej žijeme, by sa také veci predsa diať nemali. Nečakali sme vojnu ani bomby. Keď som si uvedomil, že sa to skutočne deje, prišlo mi zle. Až tak zle, že som tri dni nemohol jesť.
Veci sa najskôr zdali byť viac-menej normálne, hoci sme vedeli, že normálne už nie je nič. Potom sa však začalo bombardovanie. Náš svet, ako sme ho poznali, prestal existovať. Naše životy prepichovali ničivé bomby a rakety padajúce z neba. Na nič iné sme nemysleli, nič iné sme necítili. Dni v týždni začali splývať. Nevedel som, či je piatok, alebo sobota. Stala sa z toho len jedna nekonečná nočná mora. Moja sestra sa snažila dni počítať, pre mňa to bolo, akoby som sa prepadol do akejsi hmly.
Ostreľovanie sa každým dňom zosilňovalo
Počas prvých dní sme, našťastie, stačili darovať zvyšné zdravotnícke zásoby Lekárov bez hraníc mariupoľskej pohotovosti. Keď však prestala fungovať elektrina aj mobilná sieť, stratili sme kontakt s našimi kolegami aj možnosť, ako ďalej pokračovať v práci. Ostreľovanie sa každým dňom zosilňovalo. Nasledujúce dni sme sa starali len o to, aby sme prežili a našli spôsob, ako sa z mesta dostať.
Ako má človek vôbec popísať situáciu, keď sa jeho domov mení na dejisko hrôz? Všade, skoro vo všetkých štvrtiach, vznikali improvizované cintoríny. Dokonca aj na dvore škôlky kúsok od môjho domu, kde by sa normálne mali hrať deti. Ako im toto má zaručiť nejakú budúcnosť? Koľko bolesti a smútku sme ešte schopní uniesť? Každý deň akoby ste prichádzali o celý svoj život.
Foto: SITA/AP, Evgeniy Maloletka
Bol som dojatý, keď som videl, ako si ľudia pomáhajú. Vyzeralo to, že sa každý neustále stará o niekoho iného, nikdy o seba. Matky sa strachovali o svoje deti, deti zase o svojich rodičov. Ja som sa bál o svoju sestru. Bombardovanie ju tak stresovalo, že som si myslel, že bude mať zástavu srdca. Jej športové hodinky ukazovali 180 tepov za minútu. Znervózňovalo ma takto ju vidieť. Povedal som jej, že by bolo hlúpe, keby uprostred toho všetkého zomrela strachom! Časom si zvykla a namiesto toho, aby počas bombardovania stuhla, začala vymenovávať všetky možné úkryty, ktoré jej prišli na um. Stále som sa o ňu strašne bál a bolo mi jasné, že ju odtiaľ musím dostať.
Trikrát sme sa presúvali, kým sme našli bezpečné útočisko. Mali sme šťastie, pretože sme natrafili na skvelých ľudí, ktorých dnes považujem za svoju rodinu. História nám už ukázala, že ľudia prežijú, keď držia spolu a vzájomne si pomáhajú. Videl som to na vlastné oči a hlboko ma to zasiahlo. Dostalo ma aj to, akí statoční niektorí boli, alebo byť museli. Spomínam si na jednu rodinu, ktorá varila na ulici pred svojím domom. Len pár metrov od ich ohňa boli dva veľké krátery po delostreleckých granátoch, ktoré len niekoľko dní predtým zasiahli inú rodinu.
Každý deň sme skúšali mesto opustiť
Dojalo ma tiež to, ako ľudia priľnuli k životu a k tým dobrým veciam v ňom. Napriek všetkému navôkol sme sa 8. marca rozhodli osláviť Medzinárodný deň žien. Pozvali sme susedov a oni zase priviedli svojich priateľov. Niekto našiel fľašu šampanského, iný dokonca upiekol koláč, aj keď len s polovicou potrebných ingrediencií. Na pár minút sa nám podarilo zapnúť hudbu. Polhodinu sme naozaj oslavovali, boli šťastní, zase sa smiali. Vtipkovali sme o tom, že táto nočná mora sa skončí. Tá však pokračovala a vyzeralo to, ako keby sme sa z nej nikdy nemali prebrať.
Každý deň sme skúšali mesto opustiť. Kolovali však rôzne fámy o tom, čo sa deje. Začali sme si myslieť, že k úteku nikdy nedôjde. Jeden deň sa k nám dostala informácia, že by mal mesto opustiť konvoj. Natlačili sme sa do môjho starého auta a v zhone sme hľadali miesto, odkiaľ konvoj pôjde. Povedali sme to všetkým, komu sme mohli. Teraz ma však prepadá smútok, keď si pomyslím na všetkých tých, ktorým som to povedať nemohol. Všetko sa to zbehlo príliš rýchlo. Nemohli sme ani nikomu zavolať, pretože sme boli bez telefonického spojenia.
Čítajte viac Bojím sa, že bomby budú padať aj na Slovensko
Obrovský zmätok a ľudia v panike. Taký bol odchod. Veľké množstvo áut išlo rôznymi smermi. Videli sme vozidlo, v ktorom bolo natlačených toľko ľudí, že nebolo možné ich spočítať. Tvárami boli prilepení na sklách okienok. Neviem, ako sa dostali von, len dúfam, že sa im to podarilo. Nemali sme pri sebe žiadnu mapu, a tak sme sa báli, že pôjdeme zlým smerom. Ani nevieme ako, ale dostali sme sa na správnu cestu, ktorá viedla von z Mariupoľu.
Keď sme mesto opúšťali, uvedomil som si, že situácia je oveľa horšia, než som si myslel. Došlo mi, že som mal šťastie. Mohol som sa totiž ukrývať v častiach mesta, ktorým sa boje do istej miery vyhli. Po ceste von z Mariupoľu sme videli hrozne veľa skazy a utrpenia. Videli sme krátery po bombách v obytných domoch, zničené supermarkety, zdravotnícke zariadenia aj školy. Ušetrené neboli ani úkryty, kde sa schovávali civilisti.
Teraz sme v bezpečí. Aspoň zatiaľ. Budúcnosť pre nás však predstavuje veľkú neznámu. Keď som sa konečne dostal na internet a videl fotografie môjho milovaného mesta, bol som v šoku. Domy boli v plameňoch, moji spoluobčania uväznení v sutinách. V správach som sa dočítal o ostreľovaní mariupoľského divadla, kde vyhľadalo bezpečné útočisko mnoho rodín s deťmi. Jednoducho, nedokážem nájsť slová, ako popísať to, čo cítim. Stále sa len dokola pýtam: Prečo?
Už o nich nemám žiadne správy
Museli sme za sebou nechať toľko našich milovaných. Nemali sme inú možnosť. Myšlienka na všetkých tých, čo sú stále tam, je neznesiteľná. Bojím sa o svoju rodinu, až ma z toho bolí pri srdci. Už o nich nemám žiadne správy.
Ľudia, ktorí držia spolu, majú väčšiu šancu na prežitie. Existuje však tiež veľa ľudí, ktorí sú odkázaní sami na seba. Tí, čo sú starí a slabí. Tí, čo nemôžu ujsť ani pár kilometrov, aby si zaobstarali vodu a nejaké jedlo. Ako to títo zvládnu? Nemôžem prestať myslieť na jednu starú paniu, ktorú sme stretli na ulici. Už sa jej zle chodilo, mala rozbité okuliare, takže veľmi dobre nevidela. Vytiahla malý mobilný telefón a poprosila nás, či by sme jej ho nenabili. Snažil som sa to urobiť pomocou autobatérie. Nešlo to.
Čítajte viac V modernej vojne najviac riskujú civilisti
Povedal som jej, že telefónne siete nefungujú, a tak aj keby mala telefón nabitý, nikomu by sa nedovolala. „Viem, že by som nikomu nemohla zavolať,“ povedala. „Raz by však mohol prísť deň, keď mi niekto bude chcieť zavolať.“ Uvedomil som si, že je sama. Všetky svoje nádeje vkladá do toho telefónu. Možno sa jej niekto snaží dovolať. Možno sa aj mne snaží dovolať moja rodina. Len to nevieme.
Prečo sa toto deje nevinným ľuďom?
Už je to viac ako mesiac, čo sa táto nočná mora začala. A situácia sa stále zhoršuje. Ľudia v Mariupoli umierajú každý deň, a to kvôli bombardovaniu, ostreľovaniu a nedostatku základných potrieb, ako sú voda, jedlo a zdravotná starostlivosť.
Každý deň, každú hodinu i každú minútu nevinní civilisti prežívajú v neznesiteľných podmienkach. Utiecť sa podarilo len malej časti z nich. Obrovské množstvo ľudí v meste stále zostáva. Ukrývajú sa v zničených budovách alebo v pivniciach bez akejkoľvek pomoci zvonku.
Prečo sa toto deje nevinným ľuďom? Kam až nechá ľudstvo túto katastrofu zájsť?
Poznámka: Text poskytla denníku Pravda organizácia Lekári bez hraníc.