Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?

Voda je život. Je miesto, jedno z posledných v strednej Európe, kde sa to dá naozaj pochopiť. Medzi Bratislavou a Viedňou, na Dunaji v Národnom parku Donau-Auen. Podídeme ku gigantickému topoľu. Koľko asi môže mať rokov? Určite prežil veky, celé ľudské pokolenia. „Ale kdeže, má asi 60,“ zasmeje sa rangerka Christiane Mair. Úžas strieda zdesenie, keď si uvedomíme, ako hlboko sme podcenili rieku. Dlho hľadíme na „mladého“ velikána, napumpovaného neuveriteľnou silou Dunaja. Od tejto sily sme krajinu postupne odpájali. Vieme ju znovu pripojiť.

, 07.04.2022 06:00
dunaj, lužný les Foto: ,
Sila riečnej krajiny je v dynamike.
debata (2)

Do pulzujúceho srdca národného parku kráčame po kobercoch obrovských snežienok. Do hliny sa zabodávajú liany. Zo zeme šľahajú stromiská, tečie nimi ohromná energia, až ich kôra praská, kmene sa rozlamujú a sťažka padajú do močiara. Pôda sa vzdúva, obloha sa otvára a cez medzeru tryská svit a okamžite vyťahuje zo zeme vŕby, jelše. Nič z toho tu takmer pred 30 rokmi nemalo byť. Mala tu vyrásť priehrada.

Kto chcel národný park? Domáci určite nie.

V 80. rokoch 20. storočia prebiehala v Rakúsku veľká diskusia o tom, čo urobiť s Hainburským lužným lesom – dunajskou džungľou na hranici komunizmu, železnej opony. Spustil sa masívny lobing za postavenie mamutej priehrady, podobnej Gabčíkovu-Nagymarosu.

Ale v roku 1984 aktivisti obsadili riečne brehy, aby zastavili prípravné práce. Zakrátko sem prúdili tisíce ľudí z celého Rakúska, aby podporili protest proti vodnej elektrárni. „A práve toto bol jeden zo základných kameňov Národného parku Donau-Auen,“ hovorí Christian Baumgartner, vedúci odboru prírody a vedy na správe národného parku.

Ale čo na to miestni? Nechceli ani elektráreň, ani národný park. Chceli, aby to zostalo, ako je.

Dunajský lužný les. Foto: Pravda, Andrej Barát
lužný les, dunaj Dunajský lužný les.

A tak aj vyhlásenie národného parku sprevádzali ďalšie protesty. Ochranári, nemáme vás radi! Choďte domov! To bolo asi pred 25 rokmi. Ako sa to podarilo zmeniť? Šedivý Baumgartner si pretrie oči a zhlboka sa nadýchne. Šírili sa príbehy o tom, ako národný park zničí život v regióne. Ľudia verili, že sa nebudú môcť pohybovať po území národného parku, všetko bude zatvorené ako vo vitríne. „A bol tu ešte druhý problém. Obava, že sem začnú prúdiť cudzinci.“ Nie Afganci, Ukrajinci. Ľudia z Viedne! Nechceme mestských ľudí, nepotrebujeme ich.

Dnes národný park ročne navštívi 1,5 až 2 milióny ľudí. A nielen z Viedne. „Miestni zrazu pochopili, že im môžu niečo ponúknuť. Prinieslo to komerčné príležitosti pre región.“ Týka sa to však najmä oblasti pod Viedňou (Lobau), v odľahlejších častiach k veľkým zmenám nedošlo. Penziónov je stále len zopár, ráz dedín sa nezmenil. Ale na každej webstránke vidno, ako všetci propagujú blízkosť národného parku.

Národný park sa oplatí viac ako priehrada

„Štát si dal vypracovať ekonomickú analýzu, čo je preň výhodnejšie. Postaviť hydroelektráreň alebo zriadiť národný park? Jednoznačne vyšlo, že sa viac oplatí národný park,“ prízvukuje Baumgartner. Jeden z výpočtov znel, že ak by sa len na 20 percent naplnila očakávaná návštevnosť, už vtedy by národný park zarábal pre štát viac ako vodné dielo. V roku 1996 vyšla k tomu vo vedeckom časopise Ecological Economics štúdia od Michaela Kosza z Technickej univerzity vo Viedni. Treba dodať, že analýza ukázala, že bez započítania ekoslužieb by sa oplatila priehrada. Po zarátaní ekoslužieb sa však národný park oplatí viac.

Rastú tu takéto gigantické stromy. Foto: Ondrej Kameniar
strom, dunaj, lužné lesy Rastú tu takéto gigantické stromy.

Pracuje tu asi 40 rangerov. Nie sú to len strážcovia, ale aj sprievodcovia. O platené exkurzie má každoročne záujem asi 10-tisíc ľudí. Napríklad trojhodinové sprevádzanie na lodi pre 10 ľudí stojí 250 eur. Viedenské školy majú prehliadky zadarmo, uhrádza im to magistrát. Prečo? Mesto má eminentný záujem, aby jeho obyvatelia poznali význam prírody pre spoločnosť, znie odpoveď.

Sledujeme najmohutnejšiu stredoeurópsku diaľnicu. Remorkér za remorkérom tlačia proti prúdu desiatky kamiónov naraz. Míňajú lode s desiatkami výletníkov.

Objavila sa naliehavá otázka – má byť aj Dunaj, rušná dopravná tepna, súčasťou národného parku?

Vodohospodári zvolili divokú rieku!

Išlo o logický a úplne racionálny návrh – vyňať veľtok z chráneného územia. Ale stalo sa niečo pozoruhodné. „Vtedajší riaditeľ via donau (rakúsky vodohospodársky podnik, ktorého úlohou je spravovať dunajskú vodnú cestu) povedal – chcem, aby bol Dunaj súčasťou národného parku. Štát potrebuje dobre fungujúci vodohospodársky podnik. A takéto riešenie by garantovalo, že bude mať budúcnosť,“ usmieva sa Baumgartner.

Nechápeme. Ako si môžu vodohospodári želať pracovať s nekontrolovanou divokou riekou? Práve z tohto dôvodu! Vo voľne tečúcej rieke majú oveľa viac práce. Je väčšou výzvou spravovať dynamické, pulzujúce teleso. Vyžaduje si to náročný výskum, viac ľudského kapitálu.

Človek teraz musí simulovať prirodzený život rieky, čo je mimoriadne nákladné. Vyššie po prúde sú totiž ďalšie priehrady. Asi 60 na hlavnom koryte, stovky v bočných prítokoch. „Za posledných 100 rokov klesla hladina rieky asi o meter. Je suchšie ako kedysi. Záplavové oblasti sú suchšie a strácajú svoj charakter,“ naznačuje Baumgartner.

Priehrady zastavili ďalšiu silu rieky – transport materiálu. Štrku, piesku, kameňov. Obyčajné kamene valiace sa prúdom majú pre život nemenej dôležitý význam ako samotná voda.

Životodarná nestálosť

Stúpame miernym oblúkmi hore a dolu popri Dunaji. Zastavíme pri hlučnom vtáčom ostrove, na ktorom rastú ďalšie veľké stromy. Obzeráme si ich s rešpektom, poučili sme sa zo stretnutia s obrovským topoľom v úvode. No až teraz prichádza šanca lepšie pochopiť, čo v skutočnosti rieka dokáže. Celý ostrov si vyrobila sama, za pár desiatok rokov.

Najprv nahromadí štrkovú lavicu. Zdanlivo nehostinné, nemožné prostredie je ideálnym domovom pre vŕbu, myrikovku, ale aj mladý topoľ čierny. A aj pre kulíka riečneho, vtáka, ktorý vajcia kladie rovno na kamene. Sú škvrnité, dokonale zamaskované. Prosperujú tu aj ďalšie druhy.

Dunaj tvorí aj ničí ostrovy, stačí mu na to pár desaťročí

Rieka však túto oázu vtákov, hmyzu, obojživelníkov a statných stromov po veľkej povodni zborí ako nič. Ale medzitým už stavia nový ostrov o čosi ďalej, kde si môžu organizmy znova vybudovať svoj nezvyčajný dočasný vesmír. A potom znova. A znova.

Ako má tento vesmír fungovať, keď priehrady zastavili kolobeh kameňov, štrku a piesku? Ľudia nemajú inú možnosť – musia materiál v ohromných množstvách presúvať.

V Dunaji na úseku národného parku sa každý rok hýbe asi 350-tisíc kubíkov takejto masy. Hydroelektrárne nad parkom dodávajú 230-tisíc kubíkov, je to ich povinnosť, aby tlmili negatívne vplyvy. Zvyšok naberajú riečne bagre v dolných úsekoch rieky a prevážajú nahor. Vyložia ho, rieka materiál nesie, znova ho treba vybagrovať. A znova a znova.

V Rakúsku má Dunaj ešte stále charakter horskej rieky. „Upokojuje sa“ až pod Bratislavou. Do tohto bodu môže rieka posledných 30 rokov vďaka národnému parku dosýta divieť. Čo sa tam vlastne deje?

Parazitujú len na tých, čo sem nepatria

Najväčší orol Európy, orliak morský tu pred vyhlásením národného parku nebol. Nikde inde v Rakúsku už neprežil. Dnes tu hniezdi šesť párov. Korytnačku močiarnu už nepočítajú v skromných počtoch, ale po tisícoch. Je tu jediná životaschopná populácia v Rakúsku. A zvyklo si na to aj veľa iných zvieracích obyvateľov, chodia im kradnúť vajcia.

Je tu tak živo, že vo veľkej časti národného parku sa nesmie bicyklovať (okrem pár výnimiek), ani jazdiť na koni. Aby sa ochránili korytnačky, žaby, hady. Krovím sa preháňa stádo srniek. Rangerka hovorí, že ich tu takisto žije veľké množstvo. Ale nikto ich nereguluje. Prečo nie? „Pretože to spraví vysoká voda.“

„Je veľa ďalších zvierat, ktorým sa konečne darí, ale nikto sa o ne nezaujíma,“ naznačuje Baumgartner. Napríklad veľký pavúk arctosa cinerea (v Česku, kde sa považuje takmer za vyhynutého, sa nazýva slíďák břehový). Netká siete, žije v prirodzených brehoch riek. Čierno-biele škvrny dokonale prispôsobí prostrediu. V Rakúsku žije už len na šiestich miestach, ale tu zažíva rozmach.

Alebo fúzač veľký, chrobák, ktorý potrebuje mŕtve drevo. Jeho populácia narástla, pretože sa znížilo využívanie lesa na hospodárske účely. Asi 74 percent rozlohy národného parku je v bezzásahu. Chrobáky majú zrazu dostatok mŕtveho dreva. Polia, ktoré tu kedysi boli, sa premenili na lúky alebo les.

Koberce snežienok. Foto: Ondrej Kameniar
snezienky, Koberce snežienok.

Všade v početných strapcoch blčí imelo. Ale čo je zvláštne, tento poloparazit sa prisal takmer výlučne len na nepôvodné druhy topoľov, ktoré tu ľudia v minulosti vysadili. „Uľahčuje nám prácu s ich odstraňovaním,“ hovorí rangerka.

Ale je jedna rastlina, ktorej sa v národnom parku naozaj boja. Ostatne ako vo zvyšku Európy. Krídlatka japonská. „Neexistuje zviera, ktoré sa ňou kŕmi. Je vysoko adaptovaná na záplavové územia, rozrastá sa na veľkých plochách a zaberá priestor pôvodným druhom. Nikto nevie, ako ju odstraňovať. Poznám záplavové územia vo Francúzsku, kde už obsadila 90 percent!“ upozorňuje Baumgartner.

Je to zvláštne, no imelo napáda iba nepôvodné... Foto: Pravda, Andrej Barát
stromy, imelo, dunaj, Je to zvláštne, no imelo napáda iba nepôvodné stromy.

Pozorujeme vstupy do bobrovísk. Žije tu 600 bobrov, ich počet je už roky stabilný. Rangerka opisuje, ako musia reagovať na kolísanie hladiny, a ako dômyselne stavajú príbytky.

Ale čo spraví človek, keď prídu záplavy?

Voda a víno

Okolité obce chráni Maarchfelská hrádza kopírujúca profil Dunaja. „No národný park jednoznačne pomáha počas povodní. Voda sa môže vylievať do veľkých oblastí, efektívne to tlmí vrchol povodňovej vlny. O tomto už nie je diskusia. Chránime aj Bratislavu,“ hovorí Baumgartner dôrazne.

A vráti sa na začiatok, keď spomínal, ako hladina Dunaja klesla o meter a ako je aj krajina, ktorá je najbližšie k vode, paradoxne čoraz viac vysušovaná. Návrat rieky do prírodného stavu v spolupráci s vodohospodármi pomáha proti dvom hrozbám – povodniam a suchu.

Vzťah medzi autentickou riečnou krajinou a čistou vodou si uvedomujú v obci Petronell-Carnuntum, kde v rímskych časoch bolo najväčšie mesto Hornej Panónie. Dnes sa snažia povzbudiť ochranárske projekty, vrátiť rieke prirodzenú podobu a zlepšiť stav podzemných vôd.

Nie každý to však chce uznať. „Správcovia šiestich vodných zdrojov pri Viedni, naopak, blokujú ochranárske projekty. Tvrdia, že to pokazí kvalitu podzemnej vody. Ale to je hlúposť,“ zatvári sa Baumgartner kyslo.

Ako keby rozhryzol bobuľu divého viniča, ktorý sa kde-tu tiahne dunajskými brehmi. V Donau-Auen sa skrýva jedna z jeho najväčších prirodzených populácií na svete a v súčasnosti vedci túto prastarú mannu intenzívne skúmajú. Odkrývajú jednu z najväčších ekonomických hodnôt národného parku. Je bankou tých najodolnejších génov, ktoré sa môžu ďalej rozvíjať. A vracať späť do vinárstva.

Ale stále sme podľa Baumgartnera neprezradili ten najväčší prínos národného parku za uplynulé štvrťstoročie.

A čo Slovensko?

„V minulosti sa vodohospodári snažili fixovať rieku. Všetko blokovať. Zničili sa spojenia medzi riekou a nivou.“ Dunaj dostal korzet. Ako sa v ňom asi dýcha?

„Ale toto myslenie sa vďaka národnému parku zmenilo. Obnovujú sa prepojenia medzi riekou a záplavovými územiami. Sprietočňujú sa bočné ramená, oslobodzujú sa brehy od kameňov, ktorými sa kedysi rieka opevňovala.“

Lužný les je miestom dynamickej premeny.

Dunaj sa kedysi hýbal. Doslova sa vlnil v krajine a toto je jeho ďalšia stratená alebo lepšie – znovuobjavená sila. „V prirodzených podmienkach záplavové územia postupne rastú, ale vyvažuje to práve neustály pohyb bočných ramien. Keď sa rieka nehýbe, záplavové územia bez pohybu bočných ramien rastú bez ustania.“ Vzďaľujú sa vode. Aby sa lužný les obnovil, potrebuje tento pohyb rieky. A dobre fungujúci lužný les pomáha spoločnosti lepšie zvládať povodne, zabezpečuje pitnú vodu, povzbudzuje biodiverzitu.

„Národný park je ten najlepší habitat Dunaja, ktorý máme, ale aj napriek tomu je človekom vážne poškodený. Krok po kroku sa musíme pokúsiť vrátiť ho k pôvodnému stavu, tak ako sa len dá, pre generácie, čo prídu po nás,“ rozpráva Baumgartner, no zrazu sa zháči. „Myslím si, že na Slovensku máte časti Dunaja, ktoré sú ešte cennejšie, zachovanejšie, ako máme my,“ zadíva sa, akoby čakal reakciu. Čo odpovieme?

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Dunaj #biodiverzita #divoká rieka #Donau-Auen
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy