Moderná cesta do praveku

Vzrušujúce zážitky možno nazbierať v pražskom Národnom múzeu. Po náročnom reštaurovaní je znova prístupná kostra vráskavca myšoka, ktorá sa návštevníkom vznáša nad hlavou v celkom novej expozícii Zázraky evolúcie.

, 10.04.2022 06:00
Pravek Foto:
Kostra srstnatého nosorožca.
debata

V posledný marcový deň navyše múzeum spustilo novú aplikáciu pre mobilné zariadenia, vďaka ktorej ľudia vo svojich mobiloch uvidia, ako by ozrutná veľryba vyzerala v skutočnej podobe aj s vodnou hladinou. V rovnakej budove, len o poschodie nižšie, je otvorené aj skvelé Okno do praveku!

Jedna výstava lákavejšia ako druhá, kto príde do Národného múzea s deťmi, asi nedokáže obísť Okno do praveku. Veď by to aj bola chyba, ide totiž o najväčšiu expozíciu praveku v Česku – v štyroch sálach predstavuje 2 000 originálnych exponátov.

Okrem vitrín s fascinujúcimi trilobitmi a amonitmi, skamenelinami prasličiek a rôznych iných pravekých rastlín uvidíte realistické modely – napríklad medveďopsov útočiacich na praveké kopytníky v treťohorách, šabľozubého tigra, mamuta v životnej veľkosti aj s mláďatkom pri nohách či jediného dinosaura, ktorý sa našiel na českom území.

Tvorcovia výstavy teda pozývajú na cestu prvohornými morami a močiarmi aj pod hladinu druhohorného mora – práve tam trhajú žraloky na kusy Burianosaura augustai, ako sa český dinosaurus volal. Oplatí sa pozrieť si výstavu pekne od začiatku, teda od prvohôr.

Barrandove trilobity

Hneď v prvých vitrínach spoznáme prvohorné živočíchy, ktoré popísal francúzsky inžinier a paleontológ Joachim Barrande – presne ten, po ktorom sa v Prahe volá štvrť Barrandov. Pomenovali po ňom aj najstaršiu suchozemskú rastlinu sveta Cooksoniu barrandei, ktorá rástla pred 430 miliónmi rokov.

Fascinujúci je už príbeh samotného Barranda, ktorý detstvo prežil za vlády Napoleona, neskôr študoval stavbu mostov a ciest a pod jeho vedením postavili napríklad aj most cez rieku Loira. Keď s projektovaním skončil, vstúpil do služieb kráľa Karola X. a po revolúcii v roku 1830 odišiel s Bourbonovcami tiež do exilu.

Neskôr sa dostal do Čiech, na Pražský hrad, zoznámil sa s českými národovcami vrátane historika Františka Palackého a grófa Kašpara Šternberka, jedného zo zakladateľov Národného múzea v Prahe. Šternberk chcel, aby Barrande posúdil možnosť stavby konskej železnice údolím Berounky a cez uhoľné panvy pri Radniciach do Plzne. Železnica pre nedostatok financií nevznikla, no pri prácach sa našli bohaté náleziská skamenelín – hlavne trilobitov!

O najbohatších náleziskách pri Skryjach a Týřoviciach si možno podrobnosti preštudovať práve na výstave v pražskom Národnom múzeu. Barrande, ktorý v mladosti navštevoval prírodovedné prednášky a zaujímal sa o prvohorné organizmy, pokračoval ďalej vo výskume.

V roku 1840 precestoval pešo veľkú časť stredných Čiech a mapoval územie, ktoré v prvohorách pokrývalo plytké more – šlo hlavne o Prahu, ale cestoval tiež smerom na Beroun, Rakovník či Příbram a vybral sa aj na exkurzie po Európe. Praha sa mu stala druhým domovom a dokonca mu tu dlho pomáhala matka spisovateľa Jana Nerudu.

Vráťme sa však do prvohorných morí, kde žili amonity – hlavonožce pomenované po bohu slnka Amonovi, keďže ich schránka pripomínala kotúč. Národné múzeum trochu prekvapí informáciou, že polovica skamenelín v expozícii predstavuje pozostatky obyvateľov južnej pologule.

Skamenelina prvohorného amonita. Foto: Národní muzeum
Pravek Skamenelina prvohorného amonita.

Počas návštevy prvohornej sály totiž sledujeme posúvanie väčšiny dnešného českého územia z juhu na sever. Putujeme z pomerne chladných morí v dobe kambria a ordoviku až po tropické more s koralovými útesmi a pevninu s tropickými pralesmi z čias, keď české územie prekonávalo rovník. Tu rástla spomínaná rastlina Cooksonia barrandei.

Deti zaujmú nielen skameneliny, ale aj unikátne animácie vo vitrínach. Pracovala na nich niekoľko rokov mladá animátorka Kateřina Coufalová, ktorá v roku 2020 vyhrala medzinárodný festival ilustrácie LUSTR. Hravo a poučne dokáže vysvetliť zložitý proces vzniku fosílií. Výstava je moderná, takže si tu možno siahnuť na odliatky skutočných fosílií.

Dinosaurus z Kutnej Hory

Keď si ich dostatočne popozeráme, je tu sála druhohôr so subtropickou prírodou ostrova, ktorý sa v tom čase rozkladal na väčšine územia dnešného Česka a Bavorska. Vtedajšie celosvetové oteplenie klímy sprevádzal vzostup hladiny svetového oceánu, ktorý premenil územie dnešnej Európy na rozsiahlu sústavu ostrovov a ostrovčekov. A tu je konečne Burianosarus augustai ako živý.

Teda, model vyzerá veľmi realisticky, ale jediného českého dinosaura práve trhajú na kusy žraloky. Pristavme sa pri tomto tvorovi, ktorého pomenovali po českom výtvarníkovi Zdeňkovi Burianovi (jeho kresby pravekých zvierat, rastlín či lovcov mamutov si celé generácie pamätajú zo školy) a paleontológovi Josefovi Augustovi.

Jediný český dinosaurus Burianosarus augustai,... Foto: Národní muzeum
Pravek Jediný český dinosaurus Burianosarus augustai, ktorého zdochlinu žerú žraloky.

Tento „Burianov jašter“ bol druh menšieho až stredne veľkého dinosaura, ktorý žil na území dnešného Česka v období kriedy asi pred 94 miliónmi rokov – presnejšie neďaleko dnešnej Kutnej Hory. V roku 2017 ho popísali paleontológovia Daniel Madzia, Clinton Boyd a Martin Mazuch na základe objavenej fosílie stehennej kosti a niekoľkých ďalších úlomkov z panvy či rebra.

Tie objavil na jar 2003 lekár a amatérsky zberateľ fosílií Michal Moučka v okolí obce Mezholezy pri Kutnej Hore. Pôvodne vraj šiel do lomu hľadať skameneliny ustríc, no všimol si, že zo zeme trčí kúsok kosti. Napokon mala asi 40 cm a ako sa neskôr ukázalo, patrila bylinožravému dinosaurovi. Na povrchu stehennej kosti objavili stopy po zuboch najmenej troch rôznych žralokov.

Zrejme teda šlo o zdochlinu dinosaura, ktorú istý čas prenášali morské prúdy a ona sa postupne rozpadala. Zázrak, že sa zachovala aspoň jeho stehenná kosť, podľa ktorej vznikol model v Národnom múzeu.

Dozvieme sa tiež o existencii morských mosasaurov, agresívnych morských tvorov, ktorí žili na území Česka pred 70 až 66 miliónmi rokov. V zbierkach Národného múzea majú fragment hornej čeľusti aj so špicatými zubami jedného mosasaura.

Objavil ho v Dolnom Újezde pri Litomyšli v 60. rokoch minulého storočia pri presádzaní čerešne istý študent – milióny rokov úlomok čeľuste v sebe skrýval náhodou rozbitý kameň.

Mosasaury neskôr dorastali do obrovských rozmerov, na špičke potravinového reťazca stáli až osemnásťmetrové jedince. Vďaka končatinám premeneným na plutvy boli mosasaury smrtiace morské dravce, ktoré rodili živé mláďatá.

Medveďopsy útočia

A hop, preskočme to treťohôr. Na výstave sa dozvieme, že za mnohé doklady o živote na území Česka vďačíme sopkám. Práve tie výrazne určovali ráz subtropickej krajiny v severnej časti Čiech. Spoznáme tu sopečnú činnosť aj živočíchy, ktoré v tomto období žili. Nielen deti vo vytržení sledujú ďalší realistický model boja o život – nebohého nepárnokopytníka rodu phyllotillon a jeho mláďatá obkľúčila svorka medveďopsov a chystá sa zaútočiť.

Phyllotillon bol treťohorný nepárnokopytník, ktorý žil pred 20 miliónmi rokov. Jeho zuby a kosti našli geológovia Severočeských dolov a paleontológovia Národného múzea, keď bol vyťažený hnedouhoľný sloj v bani Nástup pri Tušimiciach v severných Čechách.

Expozície Zázraky evolúcie a Okno do praveku

Pozrite si fotografie z výstav Národního muzea, ktoré vás zavedú do praveku.

Fotogaléria
Model pravekého nepárnokopytníka phyllotillona,...
Šabľozubý tiger.
+5Žirafa a nad ňou časť 22,5 m dlhej kostry veľryby.

Niektoré phyllotillony dosahovali veľkosť poníka, iné boli vyššie ako kone a mali zvláštnu robustnú postavu pripomínajúcu nosorožca, no na vysokých nohách s obrovskými zahnutými pazúrmi. Hlava vyzerala, akoby patrila veľmi čudnému koňovi. Phyllotillon mal spoločných predkov s koňmi i nosorožcami, bol to najväčší bylinožravý tvor v oblasti a živil sa listami stromov a krov.

Na území severných Čiech bola vtedy rovina, po neskorších Krušných horách ešte ani chýru, ani slychu, všade rástol subtropický prales podobný tým v dnešnej Juhovýchodnej Ázii.

Mamut vznikol v cirkuse

Posledná sála je venovaná štvrtohorám, kde sa rozpráva o pravekej prírode dnešného Česka. Vidíme, ako príroda reagovala na opakované zmeny klímy typické pre štvrtohory, na chladné a suché obdobia ľadových dôb aj na teplejšie doby medziľadové s mohutnými riekami a nekonečnými lesmi. Tu objavíme obrieho mamuta s mamutiatkom či unikátnu kostru srstnatého nosorožca – jedinečná je tým, že sa zachovala celá.

Múzeum je mimoriadne hrdé na svoje modely, ktoré vytvoril Jan Sovák, popredný český paleoartista s prezývkou „Novodobý Burian“. Český umelec roky žil a pracoval v Kanade a spolupracoval s desiatkami múzeí po celom svete, ilustroval množstvo kníh s paleontologickou tematikou.

Dokonca aj knihu Jurský park od Michaela Crichtona a spolupracoval aj s režisérom Stevenom Spielbergom na filme Jurský park. Práve on bol (spolu so zamestnancami paleontologického oddelenia Národného múzea) odborným garantom všetkých modelov, ktoré sú spracované podľa najmodernejších vedeckých poznatkov.

Modely sa vyrábali posledných päť rokov, niektoré z nich, napríklad mamut, priamo v areáli Prírodovedeckého múzea v Horných Počerniciach, teda v bývalých cirkusových manéžach. Tam, kde sa kedysi prechádzali slony, teraz vznikol mamut v životnej veľkosti.

Pozor, obrí kalmár!

Kto sa ešte nenabažil prírodovedných objavov, nech smelo vystúpa o poschodie vyššie a pustí sa do objavovania Zázrakov evolúcie, ako sa volá ďalšia nová stála výstava Národného múzea. Patrí k najmodernejším prírodovedným expozíciám v Európe a muzeálni pracovníci ju pripravovali dlhých päť rokov. Výsledkom sú pútavé príbehy evolúcie, ako ich bežne z múzeí nepoznáme, teda bez políc a regálov.

Kalmár je predátor, ktorý sa nezľakne ani vorvaňa. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pravek Kalmár je predátor, ktorý sa nezľakne ani vorvaňa.

Hneď na začiatku vidíme pestrofarebný koralový útes, nad ktorým sa vznáša sedemnásťmetrový model oranžovo-bieleho kalmára obrovského, po česky krakatice obrovskej. Vidíme najrôznejšie mušle a morské tvory, obrie huby, ale aj maličké roztoče.

V ďalšej sále návštevníkom nad hlavou plávajú ryby, v nasledujúcej obchádzajú útes, ktorý obýva hneď niekoľko vtáčích druhov, a kúsok ďalej vidia bocianie hniezdo aj s jeho dvoma obyvateľmi v plnej kráse, žasnú nad rozmermi obrieho kraba.

Napríklad veľkrab japonský má síce telo dlhé asi len 40 cm, ale má dlhočizné nohy, ktorých rozpätie dosahuje aj tri a pol metra. Jednoducho, sledujú zvieratá v ich prirodzenom prostredí a pohybe.

Fascinujúce je napríklad porovnanie rôznych zvierat a rýchlostí, ktoré dokážu vyvinúť. Za sklom vidíme geparda uháňajúceho rýchlosťou 105 km/h, rôzne antilopy a kopytníky či zajaca a čítame zaujímavosti o tom, aká rozhodujúca je pre pohyb anatómia končatiny. Najpomalšie cicavce našľapujú na celú plochu chodidla, no tie zvieratá, čo našľapujú na prsty, tzv. prstochodce, patria medzi najlepších bežcov.

Kopytníkom dokonca v priebehu evolúcie prsty zrástli a znížil sa ich počet. Jelene či kone tak bežia len po špičkách. Rýchlosť behu určuje aj dĺžka končatiny: dlhé nohy znamenajú dlhší krok, a tým aj rýchlejší beh. Len málo cicavcov chodí či skáče po dvoch.

Lákavo znejú témy, ktorým sa venuje šesť sál: Vykročenie všetkými smermi, Voda, náš živel, Z vody na súš, Dobytie vzduchu, Ovládnutie sveta a Planéta zvierat. Deti aj dospelí uvidia bohatosť druhov, ktoré vznikli ako výsledok rôznych evolučných ciest.

Človek nevie, na čo sa skôr pozerať a čo skôr čítať: je zaujímavé, ako sa často rozdielne organizmy prispôsobovali rôznym podmienkam na Zemi. Prejdeme sa živočíšnou ríšou od najmenšieho exponátu klieštika včelieho s rozmermi menšími ako 1 mm až po jej najväčšieho obyvateľa, ktorým je 22,5 metra dlhý vráskavec myšok.

Veľryba ožíva

Pri otvorení Zázrakov evolúcie generálny riaditeľ Národného múzea Michal Lukeš pripomenul, že v lete 1892 do novostavby Národného múzea z Českého priemyselného múzea previezli kostru veľryby – vráskavca myšoka. Veľryba sa stala jedným z najznámejších exponátov a symbolom Národného múzea. Súčasne s generálnou rekonštrukciou budovy múzea prešla náročným reštaurovaním aj veľryba a opäť sa stala ústredným exponátom celkom novej expozície – Zázrakov evolúcie.

Dlhočizná kostra visí v sále nad žirafou, slonom a nosorožcom, ktoré v porovnaní s ňou vyzerajú ako malé zvieratká. V expozícii je aj model vráskavca malého, ktorý meria šesť metrov, či porovnateľne veľký model žraloka bieleho.

Pohľad do veľrybieho brucha. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pravek Pohľad do veľrybieho brucha.

A keďže ambiciózne múzeum chce pokračovať v rekonštrukcii aj digitálne a komunikovať s návštevníkmi pomocou najmodernejších technológií, spustili koncom marca aj aplikáciu nazvanú Národní muzeum do kapsy.

Tá ľudí naviguje na zvolené miesto či k vybranému exponátu, umožní pohodlný nákup vstupeniek a rozširuje zážitky z návštevy. Kto namieri mobil na vyše 22-metrovú kostru vráskavca visiacu zo stropu múzea, tomu ju aplikácia okamžite obalí mäsom a kožou, takže získa dojem, že je uprostred oceánu.

Pražské múzeum sa vraj inšpirovalo mobilnými aplikáciami holandského Rijksmusea či amerických umeleckých múzeí ako Art Institute of Chicago, MoMA v New Yorku a tiež Amerického prírodovedného mú­zea.

Nezabudnite na kupolu

Ešte stále nemáte dosť? Pozrite si Panteón Národného múzea, čo je miestnosť priamo pod kupolou historickej budovy múzea. Pripomína významných mužov a ženy českej vedy, spoločenského života a umenia 19. a 20. storočia. Od roku 1891, keď vznikla historická budova Národného múzea na Václavskom námestí, zdobí Panteón 55 búst a sôch.

Obsadenie tejto siene slávy vždy zrkadlilo dobu, a tak sa v priebehu času počet aj osobnosti menili – dopĺňali sa, odoberali sa, niektoré sa vracali. Takmer po sto rokoch sa do Panteónu napríklad vrátila podobizeň rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa I. a jeho ženy Alžbety.

Keďže viac osobností, než ich je v miestnosti dnes, by sa sem už nevošlo, ich počet sa už nemá meniť. V každom prípade Panteón so svojou umeleckou výzdobou patrí k najkrajším sálam v Česku, takže stojí za návštevu.

Pohľad do Panteónu. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pravek Pohľad do Panteónu.

Nuž a napokon sa výťahom vyvezte na tretie poschodie, odkiaľ vedie už len pár schodíkov ku kupole. V rámci rekonštrukcie múzea v kupole dorobili podlahu, a tak je dnes prístupná verejnosti. Cez sklenenú podlahu vidieť aj kupolu Panteónu a z okien je nádherný výhľad nad strechy domov, Václavské námestie aj panorámu Pražského hradu.

A teraz je pražský zážitok skutočne dokonalý.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Praha #cestovanie #výstava #múzeum #pravek #Národní muzeum
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy