Chýba voda. Mení sa klíma, zmenia sa ľudia?

Jeden z najmocnejších zdrojov pitnej vody na Slovensku patrí k najkrehkejším. Už stavba obopínajúca prameň Vrchovište nabáda k bázni - ste v chráme vody! Úcta tu nie je plané slovo, naopak, je existenčná pre vyše 100-tisíc ľudí z Ponitria, ktorí dennodenne pijú vodu prameňov Bebravy sýtených zvláštnym Slatinským krasom. No niečo sa stalo. Maximálna výdatnosť prameňa Vrchovište postupne klesá.

12.05.2022 06:00
Slatinský kras Foto: ,
Slatinský kras je posiaty stovkami závrtov, z niektorých vanie teplý vzduch.
debata (6)

Vrchol Baské v Strážovských vrchoch sa vystiera nad vápencovými druhohornými usadeninami. Prevŕtané sú stovkami krasových závrtov, strácajú sa v kruhových skupinkách stromov. Portály do podzemia. Rumpálov závrt, Hrkľavé jazero.

Všetky mocné pramene tu ľudia oddávna nazývali Vrchovištia. Na lúkach bublala voda, vrchovato tryskala na povrch.

Ide o chránenú vodohospodársku oblasť Strážovské vrchy, na Slovensku je ich desať. Ale aj tu máme podobnú skúsenosť ako z iných regiónov Slovenska. Chýba dôsledné značenie, ktoré by každého, kto prekročí hranicu, strohým tabuľovým jazykom, no predsa, upozorňovalo – vstupujete na vzácne miesto, kde pramení aj vaša voda, správajte sa citlivo.

Niektoré tabule doplnili z vlastnej iniciatívy občania. „Po rokoch sa mi ich podarilo niekoľko osadiť,“ prezrádza Pavol Ďuriš, predseda občianskeho združenia K prameňom Bebravy. „Dve z nich však už boli zničené. Jedna do týždňa a druhá do mesiaca od osadenia s pracovníkmi Správy CHKO Ponitrie.“ Pred nami sa rozprestrú Veľké lúky. Poskrúcaná krajina krasu. Ďuriš zmizne v hlbine.

Video
Slatinský kras je posiaty stovkami závrtov

Vodný ementál

Klesáme za ním do prepadliny, v ktorej by sa stratil celý dom. K mohutnému lieviku vedú kľukaté jarky ako stopy obrovských červov. Nestaval ich človek, vyhĺbila ich voda. Z niektorých puklín v škrapoch nefúka do tváre chlad. Ale teplo! Jamy nie sú roztrúsené len po lúke, roztrepotali les.

„Celé prostredie je deravé ako ementál. Tu sa voda prefiltruje, z mäkkej sa zmení na tvrdú a bez potreby výraznejších úprav sa dodáva na pitie,“ opisuje Ďuriš. Ale nie je to stará voda, ktorá steká do podzemia roky a potom vyviera o ďalšie roky. To, čo spadne, do niekoľkých týždňov až mesiacov vytečie na povrch. V prípade extrémnych prívalových dažďov to však môže stiecť do niekoľko desiatok minút.

Naozaj nevšedné miesto. Nedá sa naň nemyslieť, keď neskôr človek pije vodu z vodovodu. Krehké, mihoce sa ako hladina v pohári. Kráčali sme po nej. Bezostyšne sa po nej preháňajú štvorkolky, motorky, autá, hoci je tu zákaz. Tisíce ich sem vyhnali pandemické zákazy. Už sa nevzdajú „nového“ objavu – jedného z prekrásnych neznámych koncov sveta vnútri Slovenska.

Ako tento kameň vyzerá podzemie, plné puklín a... Foto: Pravda, Andrej Barát
kameň Ako tento kameň vyzerá podzemie, plné puklín a kapsúl.

Pred pár rokmi sa v Krásnej Vsi zakalil prameň, obec bola závislá od vodárenských cisterien. Čo sa stalo? Ďuriš naznačuje, že za tým mohol byť nešetrný alebo nevhodný ľudský zásah v krase. „Vodný zdroj je extrémne náchylný na to, čo sa deje na povrchu,“ vysvetľuje. Dosiaľ sa nevie, ako presne voda prúdi dutinami pod našimi nohami. Stačí zaorať nejaký z jarkov, ktoré viedli do závrtov, zintenzívniť poľnohospodársku činnosť, rozbrázdiť cesty a systém sa môže rozladiť.

Video
Pavol Ďuriš ukazuje ako funguje jeden z najkrehkejších a pritom najvýznamnejších zdrojov pitnej vody na Slovensku

„Nie je výnimočné, že kalové čerpadlá v krase vyprázdňujú žumpu, neraz aj do mokradí,“ dodáva Ďuriš. „Hore na krasovej planine si jeden frajer dal vyvŕtať desiatky metrov hlbokú studňu bez akejkoľvek ohlášky či odbornej konzultácie. A teraz, čo ak tým ovplyvnil prúdenie?“

Vidíme, ako ohromné vodné lieviky ľudia bezostyšne zapratávajú odpadkami. Cudzí? Kdeže! Miestni. Napokon všade sa to tak robí. No kde dáš odpad? Do jamy predsa. Vraj mali by sme sa prestať čudovať, keď spoznáme skrytý ľudský príbeh tohto miesta.

Navrstvená horkosť bytia

Začnime „až“ v 12. storočí, keď lesy zmenila valašská kolonizácia. Na druhej strane hôr vzniká Valaská Belá. Bol to chudobný región. Pôdy málo výživné, pestovalo sa ťažko. Aj preto nájdeme pod krasom dedinu, ktorá má v názve Lehota. „Šľachtici dávali obyvateľom v takýchto biednych regiónoch lehotu, dokedy boli oslobodení od daní. Motivovali tak ľudí ku kolonizácii vzdialených a menej zaujímavých kútov krajiny,“ mieni Ďuriš.

Lesy sa klčovali, rozvíjali sa pasienky. Ešte v minulom storočí sa tu pásli ovce, kozy, kravy, kone. Pestrá bola pastva, kvetena, biota, pestré až divoké bolo aj majetkové usporiadanie kraja. Rozpletať sa začalo až s nástupom Československej republiky. Tvrdý uzol nie a nie povoliť. „Tu keď chcete vymáhať zodpovednosť, pôda je všetkých a ničia. Jedna maličká parcela má stovky vlastníkov,“ dodáva aktivista.

Prichádzame k pamätníku 23 zavraždených ľudí v lokalite Lúpenice patriacej pod obec Šípkov. Odohralo sa tu Šípkovské inferno, ktoré podrobne opísal v dnes už neexistujúcom časopise Rodina a škola Ľubomír Pajtinka. Na miestnych lazoch skončila jedna z drevených debien plná tajných dokumentov a najcennejšieho inventára z fary v Bánovciach nad Bebravou z majetku vtedajšieho prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa.

Pamätník šípkovského inferna. Foto: Pravda, Andrej Barát
Pamätník šípkovského inferna Pamätník šípkovského inferna.

Pred postupujúcim ruským frontom ich diverzanti s nacistami zo špeciálnej jednotky Einheit Josef narýchlo presúvali k známym prezidenta do Trenčianskych Teplíc. Partizáni debnu ukradli a s pomocou miestnych skryli v horách. V Šípkove, v budove nazvanej židovňa, niektorých ľudí zaživa upálili. Partizánov umučili na smrť a na ľudí, ktorí ich prišli pochovať, nastražili bombu. Dodnes sa tu rozprávajú otrasné spomienky, ako dedinčania priviazali k saniam roztrhané sčerneté telá, aby ich odviezli na cintorín.

Po pastve „spustva“

„Vzápätí sa začala v 50. rokoch 20. storočia tvrdá normalizácia. Tí, čo sa dokázali po vojne postaviť na nohy, mali zrazu dodávať buď potravinové kontingenty, neraz nad svoje pomery, alebo sa mali pridať do družstva. Môjho pradeda a jeho ženu to priviedlo do hrobu. Pre jedných žalár, pre druhých spása. Dodnes táto jazva na duši miestnych nebola zahojená,“ odmlčí sa Ďuriš.

Scelené pozemky sa začali necitlivým intenzívnym spôsobom obhospodarovať. Desiatky pestrofarebných políčok nahradil lán. Neskoršie ochrana prírody podobne ako aj z iných krasových území, napríklad v Slovenskom krase, posledných pastierov vyhnala. Pasienky spustli. Lesy sa v obrovských porciách krájali ďalej. Hoci dnes sa na niektorých lesných pozemkoch začína citlivejšie hospodáriť – výberkovo.

S pastvou sa vytratili relikty borievok a rôznych vzácnych vápnomilných rastlín. Miesta, ktoré sa pýšili nebývalou pestrosťou orchideí (niekde bolo vyše 50 druhov vstavačovitých), patria do minulosti. Ďuriš sa pýtal na miestnom družstve – a čo keby sme znova vyhnali kravy z maštalí na pašu? Nie, znížila by sa dojivosť.

Prechádzame sa po lúke, kde ešte niekoľko orchideí v máji zakvitne. Došľap je mäkký. Pôda je vzdutá ako špongia presýtená vlhkosťou. Až teraz do príbehu vstúpi voda.

Bez rešpektu

V 70. rokoch sa Bánovce, Topoľčany, Nitra a okolité obce začali prudko rozvíjať. Zistili, že potrebujú viac zdrojov pitnej vody. Hydrogeológovia ich našli práve tu.

O pár rokov nato sa dokončil Ponitriansky skupinový vodovod, výnimočné technické dielo. Takmer celé funguje na gravitačnom princípe, s nízkou potrebou energie.

Prameň Vrchovište. Foto: Pravda, Andrej Barát
Prameň Vrchovište. Prameň Vrchovište.

Vodný zdroj si však vyžiadal ochranu. Zaviedla sa stavebná uzávera. Mohlo to povzbudiť návrat divočiny. Ale pre generácie ťažko skúšaných ľudí to znamenalo ďalší balík obmedzení. Bez náhrad.

Prečo taký hlboký záber do minulosti, keď sme prišli kvôli vode? „V Rakúsku je najväčším ochrancom podobných chránených vodohospodárskych území komunita a štát,“ naznačuje Ďuriš. Ale ako možno očakávať, že sa komunita zachová k vodnej krajine ohľaduplne, keď sa štát voči komunite dosiaľ správa bez rešpektu?

Ťažký kaliber

Na miske váh sa pred pár rokmi ocitá pitná voda a ochrana pred povodňami. Mal pred nimi chrániť nový polder na Bebrave pri obci Šípkov. Ale nie s objemom 45-tisíc kubíkov, ako to pôvodne navrhoval Výskumný ústav vodného hospodárstva, plánoval sa päťkrát väčší. Obyvatelia sa zľakli. Priveľký polder by mohol podľa nich zaťažiť krehký krasový systém, prepadlo by sa podložie, ohrozilo by to vodný zdroj. Obavy boli aj medzi vodármi.

Významne sa angažoval aj Ďuriš. „Ozval som sa proti tomu, stálo ma to zdravie, vyhadzov z práce. Ale polder sa zastavil.“ Nie však pre námietky proti rozmerom, ale preto, že by sa nešetrne zasiahlo do vzácnych biotopov a napokon vypršala platnosť územného rozhodnutia.

Lenže vlani sa dovalili povodne. Šípkov vytopilo. A Ďurišovi chodili drsné vyhrážky, že on za to môže. Nahlásil to na polícii. Bez výsledku.

Pýtame sa ho, či existuje v tomto teréne iné riešenie. „Treba zaistiť v primeranej forme niektorým z existujúcich systémov protipovodňovú ochranu majetku a zdravia ľudí. Vzápätí ukáže hore. „Treba však aj v horných častiach kopcov vodu spomaliť a kde je to možné – zadržať, revitalizovať mokrade.“ Ale to je diskutabilné.

Domy na vode

Oslovujeme odborníkov a dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí sa angažujú v ochrane prirodzených riek, sú pochybnosti a zvažujú, že v takomto úzkom priestore sa protipovodňová ochrana bez technického zásahu nezaobíde. Ale nie v takom megalomanskom meradle. Aj ekologička Jana Pavlíková hovorí, že Bebrava sa derie príliš úzkym údolím. „Ten hlavný spôsob, ako sa ochrániť pred vodou, je nestavať v blízkosti potoka.“

A to je fakt. Ideme proti prúdu Bebravy a míňame novopostavené domy, ktorým rieka oblizuje „päty“. Ľudia sa tisnú bližšie a bližšie k potoku, sami seba ohrozujú. A zároveň vidíme, ako miznú staré mokriny. Mokrade sa pozdĺž riek na celom Slovensku bez okolkov ničia.

Prameň Vrchovište. Foto: Pravda, Andrej Barát
Prameň Vrchovište. Prameň Vrchovište.

Ďuriš rozhadzuje rukami. Tu je futbalové ihrisko, kedysi mokraď. Na mokradi stoja budovy družstva. Prezrádza to tŕstie. Vyššie nad Čiernou Lehotou sú ďalšie, no takisto znefunkčnené mokrade. Veľa pôvodných odtokov ľudia zasypali. Pritom práve životaschopné mokrade popri slatinách, močiaroch a rašeliniskách sú dôležité pre zvládanie dôsledkov klimatickej zmeny.

„A túto mokraď nedávno predávali v realitke ako kvalitný stavebný pozemok. Zavádzajú hneď dvakrát. Po prvé, je to mokraď a po druhé, už som to hovoril, stále tu platí stavebná uzávera,“ ukazuje Ďuriš.

Príbeh sa opakuje zas a znova všade na Slovensku. Ľudia si postavia na mokradi dom. Zatopí ich. Kto bude potom zisťovať, či náhodou nestojí dom na mieste, kde sa rieka po tisíce rokov prirodzene vylievala? Bude sa riešiť len to, že treba postaviť protipovodňovú ochranu a potok skrotiť. A sotva sa bude niekto pozastavovať nad tým, že ostali zničené cenné rezervoáre vody.

Tak čo? Represie? Pokuty? Sankcie? Nie. „To je najdrahší a najmenej efektívny spôsob, ako navrátiť poriadok a spravodlivosť,“ mieni vyštudovaný politológ. Miesto toho sa v regióne rozhodli vybudovať náučný chodník – K prameňom Bebravy. Kde vysvetľujú, ako sa „rodí“ voda. V úvahách je aj zriadenie múzea podhorskej vody, vybudovanie sociálneho podniku, ktorý by zamestnával miestnych, a tí by sa v lesoch venovali citlivejšiemu výberkovému hospodáreniu. Ale naozaj to pomôže?

Vraciame sa na začiatok, k Vrchovišťu.

Reakcia prírody

Obdivujeme mozaiku v interiéri budovy vodného zdroja. Pod nami hučia stovky litrov za sekundu, ktoré vytekajú z hory.

„Tu tie pramene závisia od toho, čo spadne,“ prezrádza Ján Michalides, vedúci Strediska prevádzky diaľkových vodovodov Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti. „Výdatnosť však klesá. Celá oblasť je závislá od klimatickej zmeny.“

dunaj, lužný les Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?

Hovorí, že keď nastúpil do práce, snehu bolo v zime 70 až 100 centimetrov. Teraz, keď je 30, sú radi. „Videli ste celú tú plochu, viete si predstaviť, čo to asi spraví so zásobami. Výdatnosť v čase topenia snehu bývala mnohokrát predtým aj 1 400 litrov za sekundu. Dnes je to asi 900 litrov,“ upozorňuje Michalides.

Neďaleko je intervenčný vodný zdroj – v Timoradzi. Je záložný, využíva sa v čase nedostatku. V poslednom čase sa využíva čoraz intenzívnejšie.

Video
Z prameňa Vrchovište za sekundu vytekajú stovky litrov vody

O to naliehavejšie je podľa vodára klásť si otázky, či sa ľudia v blízkosti vodných zdrojov správajú úctivo. „Akýkoľvek zásah je z pohľadu vodného zdroja problematický. Či niekto hore v krase vykope rigol, alebo postaví chatku, či bude vyhadzovať odpad. A už len tento odpad – každý má možnosť bezplatne odovzdať ho na zbernom dvore. Ale niekto to radšej naloží do auta a vyvezie do lesa. Čo to je? Len ľudská ľahostajnosť.“

Kľúč tkvie podľa neho v hospodárnom nakladaní s lesmi, lúkami, pasienkami. „Každý necitlivý zásah človeka do prírody vyvolá reakciu. Odzrkadlí sa to pre nás tým najzraniteľnejším spôsobom – na vode.“

Video
Pravda o klíme: S reportérom Pravdy Andrejom Barátom o tom, s čím si príroda najlepšie poradí sama.
Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #voda #pitná voda #zmena klímy