Zachráni salamandra dediny pod horou?

Už v marci 2020 zasiela Východoslovenská vodárenská spoločnosť urgentnú žiadosť pre štátne Lesy SR. Vodári upozorňujú na neprimerané zakalenie vody vo Vieske. Potok je významným zdrojom pre vyše 7 000 obyvateľov Hertníka, Fričkoviec, Osikova, Bartošoviec, Vaniškoviec, Raslavíc, Abrahámoviec, Lopúchova, Buclovian.

Okresný úrad Bardejov vykonal štátny dozor, vykonali sa opatrenia.

O rok na to zasielajú vodári ďalšie listy. Tentoraz starostom obcí. Problém sa podľa nich vôbec nevyriešil. Varujú, že množstvo vody stále ubúda, je zakalená. A dokonca Vieska už stratila dva prítoky z troch! Upozorňujú starostov, že ich žiadosti o rozširovanie vodovodnej siete budú zamietať. Jednoducho nebudú schopní zabezpečiť dostatočné množstvo vody a v dostatočnej kvalite.

To znamená brzdu pre rozvoj územia. Nemôže sa rozvíjať plánovaná výstavba.

Jemné bahno zanáša odberné miesto pitnej vody. Vlani museli vodári po dažďoch kal doslova rozbíjať prúdom čistej vody z cisterien.

Čo sa to deje?

Hneď sa ponúklo vysvetlenie – klimatická zmena. Keď sa toto povie, zalomí sa rukami – s tým sa nedá robiť nič. Je fakt, že pre klimatickú zmenu obloha rozdáva zrážky nespravodlivo. Niekde nenaprší vôbec a inde sa vyleje celý prídel vody naraz.

Lenže v prípade Hertníka problémy spôsobuje najmä to, ako ľudia hospodárili v horách. Vodárne totiž v listoch vôbec nespomínajú klimatickú zmenu. Ale neúmernú ťažbu dreva.

Hlad

„Sme závislí od povrchovej vody,” povie úplne ako prvé biologička Jana Zajaková, ktorá pôsobí v Lesoochranárskom zoskupení VLK a ktorá v tomto regióne žije.

Zatiaľ čo napríklad v Tribeči už explodovala jar, tu ešte čaká. Ale už sa derú von kvety takzvaného jarného aspektu – veternice, zubačky, prvosienky, blýskače, pľúcniky. Uponáhľaná farebná nádhera. Rýchlo vykvitne, hlce slnečné svetlo, kým sa dá. Keď listy rozvinú buky alebo ohromné javory, ktoré sa načahujú zo sutín, bude neskoro. Svetlo zjedia stromy.

Z hory odjedajú lesné cesty. Niektoré idú súbežne jedna vedľa druhej. Nie je to zbytočné?

Iné cesty vystreľujú prudkými svahmi dole. Skratky. „Je to lacnejšie, spáliš menej nafty, ako keby si to obchádzal zdĺhavými oblúkmi," mieni lesoochranár Peter Sabo z VLK-a. Ďalšie cesty šľahajú z hrebeňa po dolinu. Ochranári nám ukazujú, ako sa z nich za niekoľko mesiacov stanú nové potoky, erózia kradne z lesa pôdu, vlahu, hora schne.

Míňame linku na sťahovanie dreva – vidno, ako z nej steká voda. A ďalšie a ďalšie zvláštne paralelné cesty. Aj z nich sa voda ponáhľa mimo hlavného potoka. „Práve tá voda, ktorá mala napájať vodný zdroj. Namiesto toho odteká rýchlo preč," dodáva Zajaková. Ryhy sa budú stále viac zarezávať, s nimi sa bude prehlbovať problém s vodou.

Vidíme stopy po ťažbe priamo pri potoku. Rovnako je vidno, ako si autá naložené s drevom skracovali cestu priamo cez potok.

Partizánčina

Na začiatku Hertníckej doliny víta návštevníkov tabuľa. Hovorí, že lesné cesty, altánky, ohniská a studničky možno využívať práve vďaka ťažbe dreva. Tabuľa však nič nehovorí o tom, že sme v ochrannom pásme vodného zdroja.

„Vôbec sa na to neberie ohľad. Keď sa stromy dostanú do rubného veku, tak sa ťažia," dopĺňa Zajaková. Sťažovali sa na to aj vodári. O nevyhnutný súhlas s ťažbou v ochrannom pásme II. a III. stupňa ich vlani ani predvlani nikto nežiadal.

Čítajte viac Chýba voda. Mení sa klíma, zmenia sa ľudia?

Na druhej strane, takmer nikde tu nenájdete tabule, ktoré by upozorňovali – vstúpili ste do II. alebo III. stupňa ochranného pásma vodného zdroja, konajte tak, aby ste ho neohrozili. Rovnakú skúsenosť sme mali aj nad jedným z najvýdatnejších prameňov na Slovensku – Vrchovište v Slatinskom krase, zásobuje vyše 100-tisíc obyvateľov Ponitria. Ani túto vodu nechránia aspoň tabule.

Počas prechádzky Hertníckou dolinou predsa nejaké nájdeme. Kto ich osadil? „Partizáni!“ vyhŕknu lesoochranári. „Polícia na žiadosť úradov zisťovala iba to, kto ich tam umiestnil. Ale to, že tu takmer úplne chýbajú tabule chrániace vodný zdroj, už nikoho nezaujímalo," uškrnie sa Sabo.

Náplasť nelieči

Po urgentnom liste vodárov sa urobili technické opatrenia. Zabezpečili sa cesty a brehy potokov, niekde sa urobili odrážky. No aj tak sú to podľa lesoochranárov len náplasti. Príčinu úbytku vody vôbec neriešia.

Nemusia prísť ani extrémne zrážky. „Raz nespadlo vôbec veľa, 30 milimetrov, a toľko stačilo, aby bol vodný zdroj zakalený,“ zdôrazňuje biologička. Nešetrné lesné cesty oslabujú krajinu – nedokáže zadržať vodu.

Dvíhame pohľad k pramenisku vo svahu, z ktorého padajú ručaje. Ťaží sa priamo v ňom! „Podávame trestné oznámenia. Bez výsledku,“ hovorí biologička. Štátne lesy tam ťažili aj tento rok vo februári, rieši to inšpekcia.

A to celý čas sledujeme prírode blízke hospodárenie v lese. Sabo dodá, že slovenské zákony sú naformulované tak, že pod definíciu možno skryť viacero spôsobov hospodárenia. Generálny riaditeľ Lesov SR Matej Vigoda sa kolegov z odštepného závodu Šariš zastáva.

Sú to staré rany

Lesy nad Hertníkom podľa Vigodu plnia plnohodnotne všetky funkcie. Nedávno sa tam bol prejsť spoločne s náčelníkom VLK-a Jurajom Lukáčom.

„Kamkoľvek prídete po ťažbe, keď ešte nenastala poťažbová úprava pracoviska, bude to vyzerať pre oko laika nie priaznivo. Neviem, či ste stáli tam, kde aj ja. Ale som presvedčený o tom, že kolegov nie je za čo haniť. Áno, sú tam aj ryhy, nachádza sa to na flyši, vodná bilancia je tam zložitá. Alebo mnohé tých jaziev sú z minulosti," presviedča riaditeľ.

„Vieme, že to má dôsledky. Ale dnes už štátni lesníci takto nehospodária. Argumentovať lesníckymi zásahmi spred 20 rokov nie je kóšer, dnes k tomu pristupujeme inak."

Vigoda zdôrazňuje, že ťažbu v Hertníckej doline razantne znížili. „A aj vodohospodárom tento režim vyhovuje."

Ale dôležitá je tu ešte jedna otázka. Čia je to vlastne hora?

Salamandria

Je štátnych lesov? Štátna? V svahoch sa skrývajú vzácne mokriny. Tak patrí vode?

Celý Čergov predstavuje rozľahlé chránené vtáčie územie. Žijú tu všetky druhy slovenských ďatľov vrátane ďubníka trojprstého. Sova dlhochvostá, lesná. Alebo patrí hora muchárikom, ktoré tu takisto majú útočisko? Rozprestiera sa tu územie európskeho významu. Patrí teda kunkám, mlokom?

Larvy fuzáčov preliezajú staré stromy. Žije tu dokonca pralesný relikt. Boros schneideri, vzácny chrobák, ktorý potrebuje odumierajúce jedle. V Česku a v západnej Európe vyhynul.

„Lesohospodárska činnosť zasahuje do ich života. Nikoho tu vlani v apríli nezaujímali hniezdiace brhlíky, ďatle v dutinách, ťažilo sa počas hniezdneho obdobia," hnevá sa biologička. Pritom pri usmrcovaní, vyrušovaní, narušovaní životného pristoru je potrebné žiadať o výnimku. „Nikto o ňu nežiadal."

A to nie je problém iba Čergova. Na celom Slovensku sa nerešpektuje ochrana druhov, vypuklé je to pri hlucháňovi, nikto sa nebabre s výnimkami, ťažba, výstavba, zásahy majú vždy prednosť. „Keď na to niekto upozorní, iba sa rozbehne kolotoč výhovoriek štátnych úradov," doplní Sabo. Aktuálne tento slovenský neduh prešetruje Európska komisia, hrozí, že Slovensko sa pre nerešpektovanie ochrany prírody ocitne pred súdom. Patrí Čergov Európe?

K Vieske sa schádzajú salamandry. Tu sa rozmnožia, zanechajú potomstvo a rozptýlia sa znova po lese, zalezú do miest, kde sa ešte drží vlhko. Tak čia je to hora?

Salamandria? Tak znie návrh rezervácie, ktorá by vznikla na ploche 543 hektárov na pozemkoch Lesov SR. Skĺbila by ochranu prírody a vody.

No lenže táto hora je odjakživa naša! Ohradzujú sa miestni.

Šliapať po pokladoch? Samozrejme!

Starosta Hertníka Jozef Semanek hovorí, že problémy s vodou v poslednom čase nemajú. A medzi rezerváciou a citlivejším hospodárením v Hertníckej doline si vyberá hospodárenie. Prečo? Ak by sa vyhlásila rezervácia, turistický ruch by v obci skončil. „V piatom stupni ochrany je zákaz vstupu," vysvetľuje.

Lenže lesoochranári chcú dosiahnuť v rezervácii Salamandria úplný opak. „Bol by úplne voľný pohyb. Samozrejme – peší," prízvukuje biologička Zajaková. Dôkazom je mladá prírodná rezervácia Vydrica nad Bratislavou, vyhlásená bola vo februári tohto roka. A je v nej voľný pohyb. Starosta Semanek dodá, že ak by to garantoval zákon, nemá s rezerváciou problém.

Ale niečo tu stále nesedí. Voľný pohyb po prísne chránenej rezervácii? Veď ju ľudia zničia, to chránené ušliapu, zvieratá vyrušia.

Šmýkame sa po strmých svahoch, potkýname sa, krkolomne padáme. Pod nohami sa v suťoviskách posúvajú skaly. Je to neprííjemný, pomalý, namáhavý pohyb. „A vieš si teraz predstaviť, že tadiaľto budú prúdiť masy?" zastaví sa biologička. Kto bude ochotný driapať sa do krkahájov? Do strmín? Drvivá väčšina návštevníkov sa bude držať pohodlnej cesty v doline. Hore vybehne možno partia odvážlivcov. A ak sa aj niekto bude prechádzať po cenných biotopoch, narobí viac škody ako harvestori, lesné traktory, bágre rýpajúce sa vo flyši?

Aj pre nás je návrat na asfaltku v doline úľavou. A aj odtiaľto vidno krásny ešte stále prirodzený les. Staré aj mladé stromy, stojace sucháre aj ležiace. Kde-tu sa ukazujú pôvodné jedľo-bučiny, ktoré sa kedysi tiahli Karpatmi. „To, čo zadrží vodu, je kvalitná pôda a starý les”, poznamená Zajaková. Ale nakoniec ochrana všetkých tých vzácnych živočíchov, rastlín, stromov, dokonca ani ochrana vody nie je tým hlavným cieľom.

Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.

Zárobky cudzie a vlastné

„Ľudia, ktorí sa sem sťahujú, prinesú iné ekonomické hodnoty, než prináša ťažba dreva. Dediny budú živé, budú tu fungovať školy, obchody. Ak by tu vznikla najväčšia rezervácia na Čergove, Hertníku a iným obciam by to zvýšilo kredit, toto by povzbudilo cestovný ruch," mieni biologička.

Ale čo práca v lese, ktorá živí miestnych? Aj to Zajaková preverovala. „Jedna partia, čo tu ťaží, je od Olejníkova, ďalšia tiež odinakiaľ. Chlap s bagrom od Vranova. Miestni tu veľmi nezarábajú. Ťažba kazí potenciál tohto lesa."

Lenže obce majú z ťažby príjem – na daniach. „Áno, majú. A keď sa to začne chrániť, tieto peniaze sa nebudú točiť. Môžu sa točiť iné, ale tie nie sú isté. A ľudia majú radi istoty," povie lesoochranár Viliam Bartuš. „Akurát z turizmu zostanú takmer všetky peniaze tu. Z ťažby ide väčšina príjmov preč." Šéf štátnych lesov Matej Vigoda nevidí dôvod na vyhlásenie rezervácie. „Nespochybňujem význam rezervácií. Ale mám problém s tým, ako vznikajú. Príde občianske združenie a povie, že chce rezerváciu tam a tam. Príde ďalšie a vyžiada si ďalšiu. Chýba tomu koncept. Štát by ho mal zastrešiť."

Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?

No predsa existuje koncept, už niekoľko rokov. Zastrešuje ho Európska únia.

Pomaly sa vraciame dolinou. Odniekiaľ nás môže pozorovať mačka divá, rys. Ľudia sa tadiaľto v zime bežkovali. Mnohí ani netušili, že len kúsok od nich strhla vlčia svorka jeleňa. Čo by na Západe dali ľudia za to, aby mohli zazrieť hoci stopu vlka? Platia si dovolenky, aby ich miestni sprevádzali po severskej či karpatskej divočine.

Nakoniec bude podľa ochranárov zrejme nevyhnuté rezerváciu Salamandria vyhlásiť. A stále to bude málo.

Prečo by deti mali dediť divočinu

Štáty Európskej únie sa v rámci novej stratégie biodiverzity zaviazali vyčleniť zo svojho územia 10 percent prísne chránených území do roku 2030. Jedna desatina prírode. Aj keby Slovensko zrátalo všetky svoje národné parky, nedosiahne ani sedem percent.

Navyše viac ako 100-tisíc ľudí na Slovensku sa v petícii zorganizovanej VLK-om podpísalo pod požiadavku prísne chrániť 10 percent územia.

Ale načo je komu 10 percent divočiny? „Lesy sú tu 350 miliónov rokov rokov. „My len posledných 20 rokov zisťujeme, aké sa v nich odohrávajú väzby," dodá Bartuš.

Čítajte viac Nemecký lesník: Na Slovensku máte poklad skrytý v lesoch

„Ak by sa vyhlásila rezervácia, bude tam chránené všetko, čo tam žije. Na zemi, vo vode, vo vzduchu, v pôde, či je to malé, veľké, poznané, nepoznané, pekné, škaredé, staré, mladé, jednoducho všetko vrátane všetkých vzťahov. Ale nakoniec nie je až tak dôležité, čo presne tam žije. Dôležité je dať všetkým organizmom priestor a čas, aby sa mohli vyvíjať a generovať riešenia pre budúcnosť," hovorí biologička.

V nie tak dávnej minulosti patrila prírode na Zemi väčšina miesta. Človek nerozhodoval, kto prežije a kto nie. Ešte za života súčasníkov, na začiatku 60. rokov minulého storočia, planétu zo 62 percent tvorila divočina. A dnes? Menej než 35 percent.

Takže otázka z titulku nie je úplná. A kto zachráni salamandru?