Nie, lesy neprečesávajú zástupy nimródov a neklátia každé zviera, čo zbadajú. Hoci, ako sa neskôr dozvieme, veľmi pravdepodobne k takýmto systematickým jatkám aj na Slovensku smerujeme.
Rovnako šelmy po desiatkach už netrávime a nezabíjame v železných pasciach, neprebodávame kolmi. Toto sa robilo v dávnych časoch osvietených panovníkov Márie Terézie a jej syna Jozefa II., keď napríklad v roku 1786 vyšlo nariadenie O hubení veľkých šeliem poľovníkmi a poddanými.
Dnes netreba urobiť jediný výstrel, aby sme šelmy hubili.
Svetobežníci a milenci
Ja naivné myslieť si, že zviera je pripútané k nejakej hore, k doline, lúke alebo ku konkrétnemu bralu. Že keď mu vyhradíme nejakú maličkú rezerváciu, tak sa tam bude mať dobre a zviera ani nenapadne opustiť ju.
„Aj zvieratá rady cestujú. Ale je to individuálne. Niektoré jedince sa naozaj pohybujú iba na malom území, nemajú chuť spoznávať diaľky,“ naznačuje zoológ Peter Drengubiak zo Správy Chránenej krajinnej oblasti Kysuce.
Iným nestačia kraje, dokonca ani štáty. Vďaka telemetrickým obojkom iba v posledných rokoch vedci s prekvapením zisťujú, ako sa napríklad jeden vlk vybral z Rakúska do Česka a už je v Poľsku. Medvedica Ema sa pohybuje v areáli veľkom 2 000 štvorcových kilometrov! To je približne rozloha Bratislavského kraja.
Na Slovensko si niekedy zabehne los, naposledy bol v Oščadnici v roku 1976. Na českú Šumavu občas chodí na návštevu los z Poľska.
Alebo legendárny zubor Archie, ktorého z holandskej zoo pred niekoľkými rokmi vypustili v Poloninách. Vybral sa na asi 160-kilometrovú prechádzku na Spiš. Zablokoval cestu medzi Levočou a Prešovom, kde ho jeden vodič chytal lasom ako kovboj. Policajti vodičovi namerali alkohol v dychu. Archieho uspali a odviezli na krajný východ.
Ale sú takéto zvieracie putovania prekvapivé? Vôbec nie. „Zvieratá sú ako my ľudia životne závislé od koridorov. Na ceste do práce, do školy, do obchodu. Za frajerkou,“ hovorí zoológ. Kedysi bola celá krajina pre zvieratá priechodná. Mohli si zmyslieť, kadiaľ prejdú. Ale dnes? V dolinách na Kysuciach priechody Drengubiak počíta na prstoch jednej ruky. Sú ako nezaručené „humanitárne“ koridory vo vojne. Kto sa po nich vydá, nemusí prejsť. Ani prežiť.
Foto: ŠOP/PETER DRENGUBIAK
Neoplatí sa kašľať na šelmy
Rieka, ktorá dala meno Kysuciam, pramení pod Hričovcom. Pod Čadcou sa veľkým oblúkom skrúca na juh, nesie štrk, otvára prekrásne výhľady. A predsa je v jej doline už len päť miest, kde môže zver prejsť. Na jej prítoku Čierňanke zostal už len jeden priechod. V Bystrickej doline už len dva, aj z toho jeden je už takmer stratený.
Ako prvé zíde na um – to určite cesty, železnice. „Ak je denná intenzita do 6 000 áut denne, zvieratá to zvládajú,“ presviedča Drengubiak a rýchlo vhupne na kraj hlučnej cesty, ktorá vedie popri Kysuci. Striehne na krátky okamih, kedy prebehne. Tu na jednom z posledných kysuckých priechodov pre zver je denná intenzita 20-tisíc áut a kamiónov denne. Nie je to bohvieaký pocit „skákať“ cez takúto cestu.
Slovensko má dokopy tri funkčné ekodukty, špeciálne priechody ponad alebo popod cesty. Ďalšie sú v pláne. Lenže keď kysuckí ochranári upozorňovali pred asi desiatimi rokmi diaľničiarov, že okrem diaľnice D3 treba postaviť aj mosty alebo podchody pre zvieratá, len sa im smiali. Dosmiali sa, keď zistili, že technickí poradcovia Európskej únie – JASPERS – neodporučia diaľnicu dofinancovať, pokiaľ sa dôsledne nezrealizuje ochrana biokoridorov. Európska smernica o biotopoch hovorí jasne – prepojenia medzi územiami európskeho významu treba zachovať.
Najväčším problémom pre presun zvierat však nie sú nakoniec cesty. Začíname to tušiť, keď preskočíme cestu s 20-tisícovou intenzitou a pred nami sa rozprestrie šíra lúka, ktorá by mala zaručovať 500 metrov široký priechod pre zver, jeden z posledných na Kysuciach. Prestáva fungovať, pretože z priestoru pomaly ukrajuje plot.
Výstavba zhatí posledné nádeje, aby zvieratá mohli voľne prechádzať krajinou. Budete stavať most ponad niečí dom alebo oplotený pozemok, aby mohol prejsť rys?!
Zauzlené hrebene
Stalo sa to relatívne rýchlo. Len za posledných 15 – 20 rokov výstavba dramaticky zaplnila posledné voľné miesta v dolinách Kysuce, Čierňanky a Bystrice. Celé údolie tiahnuce sa horstvami od Žiliny až po Makov je pre zver takmer nepriechodné. „Z Kysuckej vrchoviny do Kysuckých Beskýd neprejde nič, pokiaľ to nemá krídla,“ behá zoológ prstami po mapách a fotografiách.
No dobre, ale zver predsa môže ešte putovať hrebeňmi. Aj to prestáva byť možné. Výstavba sa rozmohla aj tam.
Foto: ARCHÍV PETRA DRENGUBIAKA
Drengubiak to dáva do súvisu s valašskou kolonizáciou a kopaničiarskym rázom Kysúc. Zakladali sa tu dva typy sídiel – zimné v dolinách a letné v horách. Tak rýchlo, ako rastú rodinné domy, chalupy v dolinách, rovnako „zapratávajú“ krajinu aj chyže na hrebeňoch.
Nie je to len starosť Kysúc. Na podobné problémy upozorňujú aj ochranári z Malej a Veľkej Fatry, zo Strážovských vrchov, z Cerovej vrchoviny a ďalších hôr.
Čo zas chcú tí ochranári?!
V Česku je stavebnom zákone napísané, že biokoridory nemožno zastavať a mali by byť minimálne 500 metrov široké. Na tejto ploche možno naďalej pásť, kosiť, užívať les, ale nesmie sa tam postaviť napríklad rodinný dom alebo priemyselný areál.
Slovenský stavebný zákon biokoridory nechráni. Zisťujeme, že na Kysuciach to funguje aj takto: majiteľ sa rozhodne predať pozemok, ale už nie ako pasienok za asi 80 centov za štvorcový meter. Ale ako stavebnú parcelu za 40 eur. Záujemcov neupozorní, že cez pozemok vedie biokoridor.
Úplne zbytočne je v územnom pláne obce parcela vedená ako pasienok. Dom sa aj tak postaví a pozemok sa dodatočne preonačí na stavebný.
Ešte predtým si stavebný alebo okresný úrad zvykne vypýtať stanovisko od štátnych ochranárov. Darmo nesúhlasia a varujú, že stavať sa nesmie, že sa tým zničí biokoridor. Úrady toto stanovisko zo zákona nemusia brať do úvahy, stavbu môžu povoliť. Aj povoľujú. Na vlastné oči pozorujeme, ako sa pri Kysuci rozširuje zástavba rodinných domov, bagre rýpu do zeme, kde mal zostať zachovaný biokoridor.
Vznikajú trecie plochy, vyvstane výčitka – čo zas chcú tí ochranári?! Prečo bránia rozvoju obce? A načo chcú chrániť tento prázdny kus krajiny, kde aj tak nič vzácne nerastie, nežije? Máme to kúpené, zobrali sme si úver, úrady všetko odobrili. Hnev nových majiteľov pozemkov je oprávnený.
O to viac ich rozčúli vysvetlenie ochranárov – nemôžete stavať, pretože tadiaľ prechádzajú šelmy. Aké šelmy?! Ochranári ukazujú mapy so zaznačenými koridormi. Ale prosím vás, to sú len vaše nakreslené čiary!
Foto: ARCHÍV PETRA DRENGUBIAKA
Dáždnik šelmy
Ľudia skutočne neveria, že krajinou putujú šelmy. Až kým im ochranári neukážu zábery z fotopascí. Preto sa každý rok v CHKO Beskydy koná časovo a ľudsky náročné stopovanie šeliem, monitoring fotopascí. Najsilnejším dôkazom sú dáta z telemetrických obojkov. No dobre, prešiel tadiaľ jeden rys. A čo? Nie jeden. Robustné dáta dokazujú, že rys prechádza pravidelne. A aj vlk, medveď a za nimi zástup ďalších zvierat – mačka divá, vydra, mnohé ďalšie druhy.
Čítajte viac Stopa šelmy vedie k snu aj k dráme
A toto je ďalšia vec, ktorú sa snažia v Česku aj na Slovensku trpezlivo vysvetľovať. „Kde prejde veľká šelma, prejdú aj iné zvieratá, preto má význam skúmať a chrániť biokoridory. Šelma je dáždnikový druh. Ak ju ochránime, chránime aj ďalšie druhy,“ zdôrazňuje Drengubiak.
Aký veľký je vlastne „dáždnik“ šelmy? Domovský areál rysa presahuje niekoľko stoviek štvorcových kilometrov, to je ako jeden okres. Je ťažko predstaviteľné vyhradiť v strednej Európe pre divé zvieratá ďalšiu ohromnú plochu. Ale prečo im nezachovať aspoň cesty?
A tak sa dostávame k otázke – načo je dobré, aby sa zvieratá mohli voľne prechádzať po krajine?
Posledné genetické mosty
Ide o gény. Ak populáciu neosvieži novými génmi jedinec, ktorý prišiel z diaľky, populácia začne vymierať. Je to škaredý koniec, pretože zvieratá postupne degenerujú, rodia sa mláďatá s chybami. Už sa to deje.
Potvrdzuje to výskum o rysoch v česko-slovenskom pohraničí, ktorý vyšiel v roku 2019 vo vedeckom časopise The Genetics Society (J. Krojerová-Prokešová a kolektív). Dochádza k príbuzenskému kríženiu. Podobné problémy sa očakávajú aj v prípade vlka, práve sa zbiera genetický materiál.
Tento výskum označil práve rozrastanie sa sídiel za jednu z hlavných hrozieb pre rysa. Za ďalšiu pytliactvo. Vlani niekto zastrelil pri Rakovej rysa s telemetrickým obojkom, ten zahodil do Kysuce.
V Česku už takto vyhynula celá populácia rysov v Jeseníkoch. „Normálna zdravá populácia prestala existovať,“ opisuje Bojda. Pretože Moravská brána sa stala podobne nepriechodnou ako dnes Kysucká dolina.
Foto: Pravda, Andrej Barát
A to je ďalšia rana. Zablokované priechody na Slovensku spúšťajú kaskádu v susedných krajinách. „Pre Českú republiku je to zásadná vec. Ak nebude priechodnosť na Slovensku zabezpečená, naše populácie v Beskydách skôr či neskôr skončia, rys aj medveď,“ varuje Bojda.
Dodajme, že Slovensko ešte pred pár desiatkami rokov rysmi hojne „zásobovalo“ západné krajiny, kde rysy už dávno vyhynuli a snažili sa ich vrátiť späť.
Ak šelmy nebude, niektorí ľudia budú spokojní, dodá Drengubiak. No lenže práve tí, ktorých život je spätý s horami a živobytie je nadviazané na lesy, polia, budú z chýbajúceho rysa, vlka, medveďa najviac tratiť.
Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.Vyžeňte vlka, ak nechcete, aby rástol les
Vhupneme do českého jedľovo-bukového pralesa Salajka, tesne na hranici so Slovenskom. Majestátny les so 400-ročnými jedľami, bukmi, ale v podraste takmer – nič! Žiadna dychtivá generácia nového lesa. To isté sa týka aj najznámejšieho pralesa na Morave – Mionší. Bez mladých stromčekov. Čo sa stalo?
„Kopytníky všetko vyžerú,“ vysvetľuje Bojda. To isté sa týka aj hospodárskych lesov, kde neloví rys alebo vlk. Mladé stromčeky treba nákladne chrániť pred parohatými kosačkami. Z ustrnutého lesa nemá spoločnosť také úžitky, ako by mohla mať. Nehovoriac o škodách na poliach spôsobených zverou, vlani to bolo 26 miliónov eur.
V Rakúsku to podľa Drengubiaka dospelo do takého štádia, že ak chcú, aby sa ujal mladý les, musia v niektorých regiónoch vybiť zver na nulu! Čo s tým zmôže šelma? Ak ju vypustíme, vyžerie zvieratá a stromy budú môcť rásť?
„Vôbec nie!“ krúti hlavou Bojda. „Prítomnosť šelmy zmení správanie ostatných zvierat.“ A to stačí. Stromy získajú čas.
Vráťte vlka a upokojíte krajinu
Jelene sa nebudú toľko zdržovať na jednom mieste. Nebudú mať čas zožrať všetko mladé a šťavnaté, hora môže rásť.
Ale to je nakoniec len veľmi malá (a vedecky preukázaná) zásluha šelmy. Aj v Yellowstonskom národnom parku v USA sa po tom, čo posledného vlka zabili v roku 1926, prestali prirodzene obnovovať lesy. Tiež to spočiatku riešili čoraz intenzívnejším odstrelom jeleňov.
Až kým v roku 1995 priviezli 14 vlkov. Nielenže sa lesy spamätali. Ide o fascinujúci príbeh, ktorý vo voľne dostupnom videu How Wolves Change Rivers prerozprával britský ekológ George Monbiot, ktorý pracoval aj ako investigatívny novinár. V skratke – jelene sa vďaka vlkom prestali bezostyšne pásť na všetkom, na brehoch mohli vyrásť stromy, tie prilákali bobry, tie prilákali ďalšie druhy a výsledkom je, že ustala erózia a rieky sa „upokojili“.
Čítajte viac Komu ďakovať za čistú vodu?
„Ale to je príbeh, ktorý sa odohral v úplne inom meradle ako na Slovensku alebo v Česku,“ namieta Bojda. Má pravdu.
Tento príbeh však ukazuje, aké bohatstvo vzťahov hostilo aj Slovensko. Spleť dôsledkov, reakcií, zvratov, prekvapivých súvislostí, z ktorých stále mnohé nepoznáme. Toto neznámo sa oplatí chrániť aj kvôli človeku. Je jeho súčasťou. A bez neho žije tak… neohrabane.