5. júna je Svetový deň životného prostredia. Ubehlo 10 rokov od vyhlásenia Dálovského močiara za územie európskeho významu. Tento rok celá sieť Natura 2000 chrániaca cenné prírodné biotopy Európskej únie oslavuje 30 rokov. Ale čo konkrétne tu, v Dálovskom močiari, prednostne ochraňuje?
Stojaté vody a v nich krásne vodné rastliny s drobnými farebnými kvetmi? Alebo sú to najmä trstinové mokrade, v ktorých takmer do výšky človeka dorastá ježohlav? Jeho zvyšky sa našli v archeologických vykopávkach v kolových obydliach. Dlhými pevnými listami predkovia zrejme pokrývali strechy, spodné časti stonky ježohlava jedli surové alebo varili ako zeleninu. Pichľavé súplodia sa rozpadajú na nažky, ktoré v krajine „sadia“ vtáky.
Alebo sa ochraňujú predovšetkým vlhké lúky, z ktorých vyrastá krvavec lekársky? Pomáhal ľuďom tlmiť krvácanie, zápaly. Je naň naviazaný motýľ európskeho významu – modráčik krvavcový, ktorý si vypestoval pozoruhodnú stratégiu prežitia. Samičky kladú vajíčka do kvetov krvavca. Húsenica spadne na zem a predvedie životný výkon.
Keď sa zahryzne sucho
Skrúti sa a maskuje, aby napodobila mravčie larvy, a vylúči sekréty bohaté na cukry, čím priláka mravce. Nezožerú ju, ale oklamané chuťami a vôňami opatrne odnesú do mraveniska a uložia k mravčím „bábätkám“. Húsenica ich beztrestne žerie, prečká zimu a aj sa zakuklí. Keď vylezie z mraveniska, vystrie krídla a odletí. Dálovský močiar je úžasným divadlom s množstvom prepletených rolí.
Žije tu mlok dunajský, loví tu vydra. Na kmeňoch starých stromov o priazeň samičky zápasia samce roháča, najväčšieho chrobáka Slovenska. Dálovský močiar je podľa Černeckého dôkazom, že nielen lesy či zabudnuté pasienkové lesy majú pre roháče význam, ale aj mokrade. Roháčmi sa tu vo veľkom živia vtáky. „A toto je dôkaz, že to celé funguje,“ zodvihne víťazoslávne roháčie zvyšky. Z húštiny vyletí včelár lesný.
Foto: Miloš Popovič
No vzápätí stačí pár krokov, aby sme pochopili, že je tak trochu zázrak, že to v Dálovskom močiari ešte hrá. Vojdeme doprostred nádherne sa rozvíjajúcich žltých kosatcov, ale suchou nohou! Bez toho, aby sme sa niekde zaborili. Dom vody – močiar sčasti vysychá.
Ešte je prepojený s riekou Ipeľ podzemnými vodami, preto nevyschol celý. SOS/BirdLife Slovensko síce pripravuje opätovné zavodnenie s pomocou potoka Mašková, no kedysi sa tu Ipeľ pravidelne vylieval aj „po povrchu“, s vodou docestovali rôzne organizmy, zapletali sa do ďalších väzieb. Už polstoročie sa to nedeje. Na Ipli sa postavili bariéry. Niektoré mali chrániť obce pred povodňami, iné naopak pred suchom. Priamo na mieste zisťujeme, že niektoré z nich už dávno neplnia svoj účel alebo ho plnia len čiastočne. Ale stále stoja v krajine a blokujú staré väzby.
Prechádzame sa po bariérach spolu s odborníkmi zo Slovenska, Maďarska, Rumunska, Bulharska, Rakúska. Prišli na workshop spoluorganizovaný pobočkou Svetového fondu na ochranu prírody WWF Slovensko v rámci projektu SaveGREEN. Zapája expertov do ochrany migračných trás zvierat, ktoré ohrozujú najmä rozsiahle infraštruktúrne diela. Nielen tie vodné, ale aj diaľnice, cesty, železnice, stavby výrazne zasiahli do starého väziva, ktoré držalo kedysi krajinu a život v nej pokope. Dnes v celej Európe silnie úsilie väzby aspoň čiastočne obnoviť. Prečo?
Černecký odloží roháča. „Vysychajúci močiar znamená v dobe klimatickej zmeny hrozbu.“
Ryby zo skúmavky
Život v rieke prestal komunikovať so životom na brehu. No život sa prestal zhovárať aj v samotnej rieke. Ipeľ prehradila aj bariéra (blízko Malých Kosíh), ktorá mala byť súčasťou nedostavaného vodného diela Nagymaros. Maďarský expert na vodné živočíchy András Weiperth z Maďarskej univerzity poľnohospodárstva a prírodných vied nám zápalisto opisuje, ako už 10 rokov s kolegami lovia pstruhovité ryby. Ale nie pre rybársku vášeň.
Chytajú ich pod haťou, aby ich mohli v laboratóriu umelo vytrieť. Potom ich zas desiatky kilometrov presúvajú a vracajú v inom úseku rieky. Načo tá námaha? „Aby populácie rýb prežili.“
Pre vedcov to predstavuje 10 rokov zbierania skúseností, cenných dát. Ale zároveň ide o nákladné a nakoniec prazvláštne naprávanie toho, čo sa státisíce rokov dialo v prírode samo.
Foto: Andrea Hajdúchová
Ryby putovali slobodnou riekou bez bariér, tiahli do vyšších častí toku, aby sa tam vytierali a množili. Niektoré po zavŕšení životnej púte až z oceánu hynuli – napríklad lososy. A áno, na Slovensko ešte v minulom storočí tiahli lososy. Dnes netiahnu spolu s ďalšími druhmi, pretože im v tom bránia bariéry.
Nie je zriedkavý názor, že rieka rozkúskovaná priehradami alebo malými vodnými elektrárňami rybám vôbec neškodí, dokonca im prospieva, ryby sa v nej majú dobre. Je to nezmysel už len preto, že viaceré druhy rýb na svoj život potrebujú stovky, tisíce kilometrov slobodnej riečnej siete. V skutočnosti rozkúskovaná rieka nerobí dobre ani ľuďom. Ak im teda záleží na čistej vode.
Miliónové armády
Pri Dálovskom močiari ešte Ipeľ stále vyzerá ako Ipeľ. Do krajiny hĺbi brázdu, zanecháva strmé hlinité brehy, v ktorých si robia hniezda tie najpestrejšie vtáky žijúce na Slovensku – rybáriky, brehule a včeláriky. Kde-tu voda obmýva popadané mŕtve drevo, ktoré je aj v rieke rovnako ako v lese liahňou nevšedných organizmov.
Slovenskí ochranári maďarským kolegom opisujú, že tu žijú aj bobry, akurát ich občas musia presunúť, lebo spôsobujú záplavy. „A prečo?! Veď celkom prirodzene zásobujú krajinou vodou, nie?“ uviazne v horúcom dni otázka – bez odpovede.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Černecký vytiahne z prúdu korýtko. Vzácnejšieho živočícha ako raka. Kedysi najbežnejšieho obyvateľa slovenských riek. Milióny a milióny korýtok nasávali, filtrovali vodu a spolu s ďalšími organizmami sa podieľali na tom, že bola čistá, pitná.
Dnes je už len asi 50 miest na Slovensku, kde prežívajú napríklad korýtka riečne, na väčšine lokalít sa rátajú v kusoch. Ako im mohlo ublížiť rozkúskovanie riek, keď sa s jednou nemotornou nohou iba motkajú v bahne? A predsa korýtka cestujú na dlhé vzdialenosti, ale potrebujú na to vhodný dopravný prostriedok – slobodne sa pohybujúce ryby. Korýtko pri rozmnožovaní vypúšťa glochídiá, zubaté zárodky, ktoré sa prichytia na žiabrach rýb a potom spolu putujú.
Maďarskí účastníci workshopu hovoria o tom, že bariéru, ktorá mala byť súčasťou Nagymarosu, nepotrebujú. Tak prečo ju nezbúrajú? Je obava, že by klesla hladina podzemnej vody na slovenskej strane.
Voda von, voda dnu!
Na Ipli dochádzalo podľa hovorcu Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP) Mariána Bocáka často k povodniam, zaplavovalo polia, intravilán obcí. Preto boli vybudované protipovodňové systémy, upravilo sa koryto, vybudovali sa hrádze. Lenže Bocák priznáva, že „úprava koryta toku mala v období roka s nízkou vodnatosťou a malou hĺbkou vody nepriaznivé účinky na hladinu podzemnej vody.“ Preto sa dobudovali hate, ktoré mali v čase sucha vodu zadržať.
Najprv sa teda do rieky technicky zasiahlo, lebo sa z nej vylievalo veľa vody. Miesto toho, aby sa rešpektovalo, že rieka sa niekde prirodzene vylieva a nemalo by sa tam silou-mocou orať, pestovať ani stavať. Stojí naozaj majetok človeka nad všetkým? Potom sa zistilo, že v krajine je aj vinou technického zásahu zrazu sucho. Tak sa zas vymyslel ďalší technický zásah do rieky. Dáva to zmysel?
Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?
Blížime sa k jednej z hatí – Kalonda. Aj ona mala v lete vzdúvať vodu, aby sa zavlažili polia. Na tento účel však už dlhšie neslúži. No je fakt, že o vzdutie v čase sucha ešte stále vodohospodárov žiada obec Kalonda.
A čo ryby? Od septembra do marca je hať úplne otvorená. Zdalo by sa, že to znamená, že tadiaľ môžu ryby voľne prechádzať. Ale nie je to tak. Stále je tam schod, cez ktorý niektoré druhy neprejdú. Nemalo by sa zvážiť zbúranie tejto hate, keď už celkom neplní svoj účel? Neexistuje lepšie riešenie, ako zabezpečiť dosť vody?
Bocák odpovedá, že s odstránením hate SVP nebude súhlasiť. „Súhlasíme však so spriechodnením migračnej bariéry.“ SVP od roku 2016 spriechodnil 66 migračných bariér, ďalších 20 pripravuje.
Drahá obnova riečnych spojení
Lenže spriechodnenie znamená v mnohých prípadoch zasa len ďalšiu stavbu. Náročné a drahé riešenie. „Ale aj ten najlepší rybovod neprevedie všetky druhy a všetky ryby oboma smermi,“ zdôrazňuje ekologička Martina Barancová Paulíková.
Hydrobiológ Miroslav Očadlík, expert na vodné ekosystémy vo WWF Slovensko dodáva, že nestačí rybovod len postaviť. Treba ho aj monitorovať, udržiavať a práve v tom často zlyhá ľudský faktor. „Akoby sa zabudlo hľadať odpovede na najúčinnejšie riešenie – dá sa stavba odstrániť? Stále plní účely, na ktoré bola postavená? Dá sa funkcia, pre ktorú bola postavená, zabezpečiť inak – lacnejšie?“
Ale ako lacnejšie? Ako inak zabezpečiť dostatok vody v krajine? No napríklad obnovou prirodzenosti rieky, jej spomalením, obnovou meandrov, bočných ramien, privedením vody späť do močiarov, využitím pozoruhodného fenoménu – že voda má akoby pamäť v krajine. Pri pohľade z výšky alebo do satelitných máp sa často odhalia niekdajšie korytá, stále sa vlnia napríklad na Žitnom ostrove, ale podobne aj v krajine Ipľa. Presne toto robia vodohospodári v Česku, písali sme o tom viacero reportáží.
Foto: Pravda, Andrej Barát
A presne toto budú robiť slovenskí vodohospodári na rieke Morava, kde pomôžu obnoviť pôvodné brehy a meandre. Generálny riaditeľ SVP Jozef Krška pri tej príležitosti povedal: „Obnova inundačných (zaplavovaných) území prispieva k protipovodňovej ochrane a pomáha k zadržiavaniu vody v krajine.“
Ale prečo vlastne silnie tlak, aby sa rieky vracali do pôvodnej podoby? Aby sa bariéry odstraňovali a nie iba spriechodňovali? Nie je to o slovíčkach. Úpravy korýt riek sa pred desaťročiami robili v dobrej viere. Ale dnes umocňujú sucho. Pretože v napriamenom toku sa koryto ešte viac prehĺbilo. S klesajúcim korytom klesajú aj hladiny podzemných vôd. A krajina sa vysušuje.
Ako veľmi rieky klesli? Na Hrone, kde sa v rámci podaného LIFE projektu Living Rivers tiež plánuje znovuprepojenie rieky s ramenami, zistili, že rieka je oproti bočným ramenám o 1,5 metra nižšie! „A ako to bude o ďalších 50 rokov, ak s tým nič neurobíme? Celkový pokles o tri metre? Bude potom veľmi drahé to napraviť,“ varuje Očadlík. „Môže sa dokonca stať, že opatrenia budú také drahé, že sa nebudú dať spraviť vôbec.“
Posledný hraničný priechod
V tejto chvíli sa musíme vrátiť k Dálovskému močiaru. Aby sme zistili, čím napokon je.
Zoológ Csaba Balázs zo Správy Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina rozprestiera mapy celého Poiplia. Močiar sa na nich zreteľne vyníma ako takmer posledný kút prirodzenej riečnej krajiny uprostred mora lánov. „A vďaka tomu je to migračný koridor pre veľké šelmy. Jeden z posledných koridorov, ktoré vedú zvieratá zo stredu Slovenska na juh, napríklad z Poľany do Maďarska.“ Jeho slová potvrdzujú početné pozorovania maďarských kolegov.
Čítajte viac Stopa šelmy vedie k snu aj k dráme
Zoológ vráti debatu k 30. výročiu chránených území Natura 2000 a k pointe. „Nestačí chránené územia len vyhlasovať. Treba ich v Európe prepojiť.“ Nedávno sme priniesli reportáž o tom, že ak tieto územia neprepojíme, ak nedovolíme šelmám a iným zvieratám, aby sa prostredím voľne pohybovali, krajina nebude dobre fungovať. Nebudú rásť lesy, nebude sa dariť poľnohospodárom.
Darmo budeme ukrývať prírodu do vitrínok, prírodných rezervácií a tváriť sa, že takto ju chránime. Ak nedokážeme znovu prepojiť mokrade s riekami, rieky s krajinou, ak neprepojíme navzájom pohoria, doliny, neochránime vôbec nič. Ale kvôli komu treba nakoniec obnoviť všetky tie prepojenia? Nie náhodou aj kvôli človeku?