Keď vyhasne jedna z najväčších sopiek, aké kedy boli na Zemi – gigantická Poľana na strednom Slovensku, utíchne aj burácanie reťaze stratovulkánov, ktoré stvoria rámec Vihorlatských vrchov. Lenže Morské oko v tej chvíli ešte nejestvuje, aj napriek tomu, že to tvrdia všemožné texty, knihy, informačné tabule, novinové články. Vôbec nie je tak staré a nie je vulkanického pôvodu.
Vzniká za nemenej dramatických okolností, ale až o 10 miliónov rokov neskôr, zhruba v čase, keď ochabne mohutný ľadovec na severnej Európy, z ktorého drsné vetry vysúšali Európu. A asi 10-tisíc rokov po tom nedajú hlboké vody jazera spať významnému francúzskemu geológovi a mineralógovi Françoisovi Sulpice Beudantovi. Noc bola krásna.
„Človek cíti veľmi zvláštny pocit, keď sa prechádza sám v tichosti v strede týchto odľahlých miest. Bez ohľadu na to, aký silný máte charakter, to zachmúrené ticho celej prírody, tá hlboká tma lesov a tá veľká tichá masa vody, na ktorej sa odráža svetlo hviezd, vždy spôsobujú v duši človeka emóciu, z ktorej sa dá stále tešiť,“ napísal Beudant do knihy pod názvom Voyage minéralogique et géologique en Hongrie (voľne preložme ako Mineralogické a geologické putovanie po Uhorsku). Preslávila ho po celej Európe. Tento rok uplynie presne 200 rokov od jej vydania.
Je pozoruhodné, že ani po dvoch storočiach prudkého civilizačného rozmachu toto miesto stále nestratilo divokosť. Akurát s nami sa Vihorlat zahráva v Kotlíku, ďalšom z vihorlatských morských ôk. Temná voda pokryje telá prišelcov po hruď siahajúcou sýtozelenou trávou. Namiesto hviezd svit rozpaľujú svätojánske mušky. Spať nedajú hlučné stáda zvierat preháňajúce sa pralesmi svetového dedičstva UNESCO, pavúky tlačiace sa do úst, ale najmä uvedomenie si, že sme práve pristáli po neuveriteľnej ceste. Za dva dni prejdeme 10-tisíc rokov!
Po okraji hrnčeka
„Je to nádhera! Akoby sme išli po okraji hrnčeka,“ nadšene nám opisujú turisti z Moravy schádzajúci z hlavného hrebeňa Vihorlatských vrchov. Jedlinkou sa krúti úzka cesta po strmej hrane. Hlava sa zatočí, až keď Peter Sabo z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK prezradí, ako vznikla.
„Presne tu sa odtrhli dva mohutné zosuvy. Jeden prehradil potok Okna.“ Celý čas kráčame skaze (alebo tvorivej sile?) naproti. Trojkilometrový kus krajiny nemilosrdne drviaci všetko v sebe a pod sebou preonačí prúdy vody a ustane. Za prehradenou Oknou vzniká Morské oko. A v priehlbniach surovo zhúžvanej, pokrkvanej krajiny sa hromadia desiatky ďalších jazier. Malé ostanú bezmenné, veľké ľudia pomenúvajú. Malé Morské oko, Kotlík, Ďurova mláka, Hybkaňa, Postávka.
Každé jazero raz stihne rovnaký osud. Trávy ho zazemnia, odovzdajú lesu. Každé z vihorlatských jazier je jedným z obrázkov postupného vývoja, na imaginárnej čiare času každý obraz oddeľujú tisíce rokov.
Ako si rastliny stavajú kopec
Kotlík už skraja požierajú trávy. Voda sa tu zvláštne správa. Hladina stúpa, vzápätí prudko klesá. V blízkosti Kotlíka objavíme čudesnú formu života – slizovku (asi žĺtkovú). Nie je to rastlina ani živočích a napokon ani huba. Čosi žlté slizké skúmajúce okolie. Na druhý deň je na inom mieste.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Názov Kotlík je jasný, brehy sa guľatia. Ale Hybkaňa? „Hybkaty je po východniarsky hopkať, skackať. Ale to je skôr taká ľudová tvorivosť,“ smeje sa lesoochranár. A predsa – po nadýchaných vankúšoch rašeliniska sa človek pohojdáva. Rašelinníky sú machy, ktoré dokážu viazať obrovské množstvo vody, niektoré až v násobkoch vlastnej hmotnosti. Ale tu zreteľne vidno, ako tráva nad nimi začína vyhrávať.
Skladá pod sebou bochníky. Odumiera, vrství hmotu a zakaždým sa dvihne o čosi vyššie nad vodu. Až nakoniec vytvorí priestor napríklad pre nedočkavú kýchavicu, jednu z najjedovatejších rastlín, ktorá u nás rastie. Stále je tak trochu záhadou, prečo o ňu javia ovce, ale aj jelene záujem. Aj táto na Hybkani práve kvitne a je obžratá.
Ide o prirodzený proces trvajúci tisíce rokov, ale človek ho chce zakonzervovať. Načo?Peter Sabo, VLK
Rašeliniskom sa vinie tenká zradná struha. Urob zlý krok a skončíš v bahne, z ktorého ťa nevytiahneme! Čo je ale podstatné na týchto prastarých miestach pre súčasnosť? Rašeliniská patria k najväčším a najefektívnejším zásobárňam uhlíka na Zemi. Tisíce ich boli donedávna na Slovensku. 90 percent sa zničilo. Zastavalo, vysušilo. Obrovské množstvá nahromadeného, nastavaného uhlíka sa vypustili do atmosféry.
Je nebodaj názov Postávka od slova postaviť? Pretože tu naozaj vidno, ako si rastliny kopec – vrchovisko už postavili. Celé jazero prerástli, vejú v ňom páperníky. Toto je takmer posledné štádium. Na jazero si už nárokujú brezy. A za nimi les.
Jazerá v skratke predkladajú silu prírody. Ale človek vzdoruje.
Čítajte aj Vrátia sa ľudia, ak východ zdivočie?
Bobrí je dobrý
Bobor, ktorý sa v Morskom oku zabýval pred pár rokmi, narúša poznatky. Mal by mať rád mäkké drevo. Ale tu sa púšťa do hrubočizných tvrdých bukov. V ochranárskych kruhoch sa objavil návrh, že by sa mal strieľať. Prečo?
Nahlodané stromiská začnú padať do vody. Bobor razantne pretvára obraz jazera, na ktorý boli ľudia zvyknutí uplynulých pár desaťročí. Ale naozaj majú obrazy prírody ostať nehybné ako v galérii?
Vedúca prevádzky kaštielika a bufetu pri Morskom oku Zlatica Madarasová nám opisuje, ako tu loví obrovský sumec. Ako za posledných 15 rokov narástla návštevnosť asi o tretinu. A ako aj tu dramaticky kolíše hladina vody. Nebolo to tak dávno, čo sa úplne vytratila voda z Malého Morského oka. Nákladiaky vláčili tony materiálu, ktorým látali deravé dno. Opäť, len aby sa vrátil obraz jazera, na ktorý bol každý zvyknutý.
Foto: Andrej Barát, Pravda
V zarastajúcich rašeliniskách ustupuje rašelinník. Ale aj mimoriadne vzácna mäsožravá rastlina rosička okrúhlolistá, krásna drobná rastlina, páperníky jej vo vetre kývajú – zbohom! „Ide o prirodzený proces trvajúci tisíce rokov, ale človek ho chce zakonzervovať. Načo?“ pýta sa lesoochranár. Časť mokradí sa kosí, aby sa zbrzdilo prerastanie, aby sa zachoval obraz s rašelinníkmi, rosičkou.
Nemá však príroda prekresľovať vžité obrazy, učiť žiť v premenlivej, nestálej hmote? Zaduní rana a vzápätí ďalšie, až nás strasie.
Temné bludisko
Len si domýšľame, čo asi tak lieta nad Vihorlatom. Z jednej strany pália vojenské vrtuľníky, z druhej pechota. História Vojenského obvodu Valaškovce siaha do 30. rokov minulého storočia. Súvisí s tým, že tento kút sveta nepoznali takmer až do konca 20. storočia žiadne turistické mapy!
Čítajte aj Divoký východ
Peter nám ukazuje turistického sprievodcu Guide to Czechoslovakia od Simona Haymana z roku 1987, kde sa autor čitateľovi ospravedlňuje, že musel mapu okolia Morského oka dokresliť rukou, ale jednoducho neboli mapové podklady.
Čo je tak trochu paradox, pretože ide o jedno z najstarších turistických miest na Slovensku. Hneď druhé po Tatrách, kde sa zakladali najstaršie turistické útulne (Schutzhaus). Karpatský uhorský spolok v ročenke z roku 1880 píše o modrom značkovanom chodníku z Morského oka na Vihorlat, o žltom z Jedlinky na Sninský kameň.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Strácame sa v spleti rozožratých stromov, čudesných húb, zakrádame sa zlovestne znejúcim Motrogonom. Je skomolením rumunského matragona, čo je meno pre ľuľkovec zlomocný. Valasi vrch pomenovali a sídlili vo – Valaškovciach. Po vzniku vojenského obvodu obyvateľov presťahovali do Humenného, kde vznikla mestská časť – Valaškovce.
Najjedovatejšia rastlina strednej Európy tu rastie všade. Smrteľná dávka pre dieťa je tri bobule, pre dospelého desať. Latinsky sa volá Atropa belladonna. Krásna žena.
Zamrznutá baba
Ženy si v stredoveku šťavu ľuľka kvapkali do očí – rozšíril zreničky, pôsobili vzrušenejšie.
Jazykolamom je názov vrchu Tŕstie. „Nahnevalo ma, keď som prvýkrát zbadal toto označenie. Veď sa to odjakživa volalo východniarsky Trestia. Ale potom mi kamarát z Rumunska povedal, že tŕstie je po rumunsky trestie. A že ide napokon o jedno zo slov, ktoré rumunčina prebrala od slovanských jazykov!“ Naproti Morskému oku je vrch Nežabec. So žabami nemá nič. Odkazuje na východniarske nezabudni – nezabudz. „Išlo o dôležitý majetkový bod na hranici, ktorý naznačoval – pamätaj naň!“ A skutočne, leží na historickej hranici dvoch žúp.
Prales Baba? Pôvod názvu odhalí ročenka Karpatského uhorského spolku z roku 1880. Pri prechode v zime tu zamrzla žena. Každý na jej počesť kladie vetvu.
Vybiehame na Vihorlat. Širokánskemu výhľadu dominuje „dielo“ pripomínajúce galérie, ktoré do lyka hryzú larvy lykožrúta. Vojenskými lesmi sa tiahnu chodby po ťažbe.
Vihorlat spí milióny rokov, a predsa jeho kráter spaľuje. Slnko je neúprosné. Na mapách lišajníkov rozožierajúcich sopečné skaly sa v mihu vyparia všetky pokusy zdôvodniť jeho meno.
Skomoleniny
„Žiaden z autorov nepriniesol odpoveď. Väčšinou si to len pripodobňujú k existujúcim slovám. Víchor. Vyhor, lebo lesy vyhoreli viackrát. Vihorlet,“ vyratúva Peter. Je pravdepodobné, že nakoniec ide o veľmi starý názov, skomolený, prekrútený.
Iný je prípad Morského oka. Tam sú zdroje zreteľné a predsa sa o ňom šíria nezmysly. Nie je pravda, čo sa človek dočíta na tabuli hneď pri jazere, že v roku 1933 sa ustálil názov Veľké vihorlatské jazero. „Toto pomenovanie použil Karel Kuchař, ale len pre potreby svojej knihy o jazerách východného Slovenska. No stále sa to šíri ďalej.“
Najstaršia zmienka o Morskom oku má takmer 300 rokov. Objavuje sa v rukopise z roku 1730 Adama Horvátha de Palócza (Adam Horváth z Pavloviec), miestneho šľachtica, ktorý popísal Užskú župu pre Mateja Bela do Notícií. Píše o Maris oculus, ale s dôvetkom, že Slováci to vyslovujú „Morzské oko“!
Kým sa Peter vŕta v archívoch, do jazier spúšťajú vedci vŕtacie zariadenia, s ktorými vŕtali tie najhlbšie jazerá na Antarktíde, na Sibíri.
Ako pochopiť budúcnosť?
Bol som pri tom vlani, keď tím paleoekológa Petra Kuneša z Karlovej univerzity v Prahe vŕtal sedimenty v Morskom oku a zistil, že je mladšie než 10-tisíc rokov. Hovoril, že jazerá skrývajú tajomstvá, ktoré môžu pomôcť pochopiť budúcnosť.
Foto: Andrej Barát, Pravda
V Ďurovej mláke výskumom nánosov napríklad zistili, že tunajšie bučiny často horeli. Čo je prekvapivé. Podľa súčasných poznatkov by to tak nemalo byť. Buk nerastie na suchých stanovištiach a celkovo horšie horí, neobsahuje silice ako smrek.
Ďalej vedci pracujú s teóriou, že práve v Karpatoch našli viaceré druhy útočisko pred extrémnymi výkyvmi klímy. Počas ľadovej doby bolo totiž okrem chladu rozhodujúce najmä sucho.
Čítajte rozhovor Paleoekológ: Vŕtame do minulosti, aby sme pochopili budúcnosť
Prežitie v suchom nehostinnom prostredí dokázali zabezpečiť jedinečne tvarované údolia. Sucho sa blíži aj teraz. Podľa Kuneša je kľúčové zachovať čo najrozsiahlejšie komplexy prirodzených lesov. „Stromy predýchajú obrovské množstvo vody, z tejto mikroklímy sa tvoria ďalšie zrázky. Čím je táto masa lesa väčšia, tým viac to prispieva k zvlhčovaniu okolitej krajiny.“
Iba predvlani sa podaril prvý krok. Vôkol fliačikov pralesov sa vyhlásila aj vďaka úsiliu zoskupenia VLK veľká rezervácia Vihorlatský prales, má 2 160 hektárov.
Večný strom
Peter si čupne k zvláštnej Janíčkovej skale. Skloní sa k otvoru a až odskočí – Hoho, tu je pavúkov! Chránia si biele kokóny, baterka nedosvieti na koniec dlhočiznej jaskyne.
Jaskyniari len pred niekoľkými rokmi zistili, že ide o takzvané stromové jaskyne (francúzsky grotte de moulage). Čosi podobné je na Slovensku už len na Poľane (Brankova skrýša). Láva zaliala les, stromy zuhoľnateli a keď erózia odkrajovala zo skaly a voda splavila uhlie, zostali len dlhočizné dutiny.
Stačí do nich nazrieť a človek „vidí“ večný strom. Nazrie do morských ôk a uvidí v rozbúrených vekoch kratučký, sotva postrehnuteľný záblesk. Seba.