Začať možno napríklad vo Wachau, medzinárodne renomovanej vinárskej oblasti a podľa Rakúšanov v jednom z najkrajších riečnych údolí sveta. Nuž, nenadarmo sa Wachau ocitlo aj na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Wachauská železnica ponúka úžasné pohľady na prírodné aj kultúrne krásy. Miesto, kde sa našla 25 000-ročná Willendorfská venuša z kamennej doby, leží len niekoľko minút od autobusovej stanice Willendorf. Wachauská železnica premáva po trase dlhej 34 km z historického tisícročného mesta Krems an der Donau do malebného Emmersdorfu.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Šafran na stanici
Štvrtou zastávkou na trase je Unterloiben, miestna časť Dürnsteinu známa svojím burčiakom, v nasledujúcom Oberloibene zaujme ruina hradu či šafranová manufaktúra v bývalej železničnej čakárni. Tu sa dozviete o šafrane, čo vám len srdce ráči – môžete si vypiť šafranovú kávu, k nej si zahryznúť do šafranového croissantu a vypočuť si prednášku ekológa a botanika Bernharda Kaara.
Ten tu v roku 2007 po sto rokoch opäť obnovil pestovanie šafranu. Pestovanie šafranu je totiž v Dolnom Rakúsku doložené od roku 1300 a rozšírené bolo až do 19. storočia. Len v roku 1776 sa na kremskom trhu predávalo 4,5 tony vzácneho korenia. Pritom na jedno kilo šafranu treba nazbierať dvestotisíc šafranových kvetov!
Kaar pestuje šafran s rodinou na 4,4-hektárovom pozemku, na jeseň fialové kvietky ručne zbiera a potom suší na stanici v Dürnsteine. Ekológ s radosťou návštevníkom ukáže kópiu knihy opáta Ulricha Petraka z Melku, ktorý v roku 1797 napísal: „Šafran, ktorý sa pestuje v Dolnom Rakúsku, je podľa znalcov najlepší v celej Európe…“
Po zaujímavom výklade si návštevníci môžu kúpiť šafranovú čokoládu, likér, med či cestoviny. Ale pozor, to už miestni dychovkári svojím trúbením ohlasujú, že prichádza vlak, takže nastupovať. Zastávku sa oplatí urobiť si zasa v mestečku Spitz an der Donau s renesančnými a barokovými domami alebo pokračovať až do Emmersdorfu, odkiaľ sa dá autobusom dostať do Melku s krásnym kláštorom alebo zamieriť na hrad Schallaburg.
Cez lúky a lesy
Aj región Waldviertel má svoju železnicu, a to úzkorozchodnú, ktorá premáva medzi obcami Gmünd a Litschau. Trasa má už 120 rokov a je odporúčaná pre rodiny s deťmi, ktoré si v nostalgickej súprave ťahanej parnou alebo dieselovou lokomotívou prídu na svoje. Kto chce čosi výnimočné, môže nasadnúť do zlatého vozňa, kde je rušňovodič zároveň sprievodcom.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
V Gmünde nájdete rôzne múzeá, na trase leží Alt Nagelberg a už z okna vlaku vidno atrakciu – sklenú záhradu. Železničné múzeum vo vagóne je aj na konečnej v Litschau, kde objavíte skvelé reštaurácie ponúkajúce Leberknödelsuppe – polievku s pečeňovými knedličkami, kaprie a iné rybacie špeciality z miestnych rybníkov i romantický zámok, ktorý je však v súkromnom vlastníctve a obzrieť si ho možno len zvonka. Zato sa dá prejsť okolo jazera Herrensee.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Z Gmündu sa však možno vybrať aj na výlet opačným smerom – do Gross Gerungs, pričom trasa vedie prírodou Waldviertelu, popri impozantných žulových stenách, cez nádherné údolia a lesy, ponúka krásne výhľady. Už z vlaku zaujme biely hrad vo Weitre, najstaršom pivovarníckom mestečku v Rakúsku. Pod hradom nájdete vystavený kus Berlínskeho múru a cyklisti môžu vyskúšať trasu železnej opony – Iron Curtain Trail medzi Gmündom a Litschau. Vedie cez tiché lesy, polia a popri malebných dedinkách a malých mestečkách, stále popri českej hranici.
20 km pivníc
Nuž a napokon je tu Reblaus Express, vlak pomenovaný po škodcovi viniča fyloxére, ktorý spája Wein- a Waldviertel, vínny a lesný región. Trasa z Drosendorfu do mesta Retz opäť ponúka krásne výhľady na kopce, polia, rybníky a malé mestečká. Čo však určite netreba vynechať, sú slávne zážitkové pivnice v Retzi, meste 18 km od moravského Znojma.
Je to fantastický labyrint chodieb a štôlní dlhý 20 kilometrov, ktorý vydlabali pod ulicami do čistého morského piesku, pričom niektoré pivnice sú až trojposchodové.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Rozhodne sa oplatí prehliadka so sprievodcom, nám Helmut porozprával históriu vína od najstarších čias, začala sa kdesi pri Noemovej arche, prešla od Rimanov a Grékov až do súčasnosti. Cestou tmavými chodbami sme vo výklenkoch videli sošky vinárskych patrónov rôznych krajín, bránu z vínnych fliaš aj maketu vinára spiaceho pri obrovskom sude. Obdivovali sme zásoby archívneho vína z roku 1917 aj vinárske nástroje. Helmut v zábavnom miestnom dialekte opisoval, ako bohatí zapriahali vo viniciach do pluhu koňa, menej bohatí kravy či voly a tí najchudobnejší – vlastné ženy. Nuž, asi to neboli až také staré dobré časy, uzavrel Helmut a pozval nás ochutnať miestny zelený veltlín do podnikovej predajne. Ej veru, stál za to.