Nasledujte v plutvách potápača Henriho Cosquera – z jeho potápačského klubu až po objav prehistorickej jaskyne v zátokách pri Marseille. Usaďte sa pohodlne do automatického vozidla objaviteľov a zažite dobrodružstvo v priestore a čase. Čaká vás 40 minút prehliadky jaskyne, kde uvidíte obrázky pozemských aj morských cicavcov, odtlačky rúk praľudí, tajomné maľby, stalagmity aj stalagtity v jedinečnej atmosfére repliky jaskyne Cosquer! Tak lákal jeden z letáčikov na novú atrakciu slnečného Provensalska. Nuž, kto by ju nechcel vidieť?
Keď sme začiatkom júla prišli do marseillského prístavu, vonku panovalo 36 stupňov, chládok ponúkala len neďaleká veľkolepá katedrála a niekoľko múzeí, vrátane chýrneho MUCEM, múzea európskych a stredomorských civilizácií. Kto by netúžil ponoriť sa pod hladinu a zažiť dobrodružstvo? Nemali sme síce vopred kúpené lístky cez internet, ako odporúčali letáčiky, no vďaka cene 16 eur a dlhým otváracím hodinám (v lete každý deň od 9.00 do 21.00, vstup každé tri minúty) nebol problém kúpiť si lístky aj priamo na mieste. Pred vstupom bol síce zhluk ľudí, no už o dvadsať minút sa naše dobrodružstvo mohlo začať.
Prešli sme po drevených mostíkoch cez vodné plochy obklopujúce Villu Méditerranée, ktorú v roku 2013 navrhli architekti Stefano Boeri a Ivan DiPol. Už samotná stavba je spektakulárna, má pripomínať akúsi monumentálnu loď zo skla a z betónu. Návštevníkov by jej zvláštny tvar C mal udivovať – pretože zdanlivo popiera zákony fyziky, je na mori i pod ním a zároveň vo vzduchu. Budova sa totiž pozerá na umelý bazén s hĺbkou 2,5 metra a plochou 60 štvorcových metrov. Strecha čnie 19 metrov nad bazénom a formuje 40-metrový kovový previs, ktorý váži 4¤000 ton. Samozrejme, vnútri sú ukryté piliere s oceľovými káblami v betóne, takže žiadny kolaps nehrozí.
Foto: ©Stefano Boeri/Région Provence-Alpes-Côte d’Azur
V hornom previsnutom poschodí sú okienka, z ktorých je výhľad na celý marseillský prístav, spodné podlažie pod vodnou hladinou ponúka rozľahlé priestory. Zmestí sa tam dokonca aj obria kinosála, ako sa neskôr presvedčíme. Steny sú vraj z kovu so špeciálnou úpravou proti korózii. Pritom pôvodne mala táto nezvyčajná architektúra byť sídlom Stredomorského parlamentu. To nevyšlo, no potom komusi napadlo, že budovu by bolo možné prestavať a umiestniť do jej podzemných útrob repliku Cosquerovej jaskyne. Ale poporiadku.
Henriho tajná záhrada
V októbri 1991 Henri Cosquer hrdo pózoval vo svojom potápačskom obleku na palube svojej lode pomenovanej Cro-Magnon. Profesionálny bretónsky potápač už mesiac predtým úradom oznámil svoj objav podmorskej jaskyne, ktorej steny zdobili tucty prehistorických malieb a rytín. Jaskyňu objavil na úpätí mysu Morgiou – ako sa neskôr ukáže, už v roku 1985. Henri s hustou bradou je skúsený potápač a námorník, absolvent potápačskej školy Glénans. Jeho prácou bolo sprevádzať jachty medzi Západnou Indiou a Francúzskom a opravovať kilometre potrubí v otvorenom mori a v kanáli v Martigues, jeho rodnom meste. Neskôr si kúpil loď a založil si vlastný potápačský klub v provensalskej rybárskej dedine Cassis, asi 45 kilometrov od Marseille.
Foto: ARCHÍV GROTTE COSQUER
Ešte v polovici 80. rokov Henri pri potápaní sa v oblasti strmých útesov a podmorských priehlbín objavil v hĺbke 37 metrov zaplavený tunel. Samozrejme, dobrodruh túžil zistiť, kam tunel vedie a tak sa pomaličky posúval podmorskou chodbou. Ak by plutvami rozvíril čierne bahno pokrývajúce steny, mohol by osudovo uviaznuť v temnote. Postupoval teda pomaličky až ku koncu tunela a tam objavil veľkú vzduchovú kapsu. Opatrne si zložil potápačskú masku a objavil jaskyňu s impozantnými stĺpmi okrových stalagmitov. Nazval miesto svojou tajnou záhradou a pravidelne sa do nej vracal.
V roku 1991 Henri objavil prvé obrázky ruky. Neskôr spomínal: „V lúči svetla v kúte jaskyne, ktorý som dovtedy nepreskúmal, sa zrazu na stene ukázala červeno namaľovaná ruka. Nič som nechápal a pomyslel som si: kto tu maľoval grafity? Naslepo som odfotil niekoľko záberov. Keď som sa o druhej nadránom dostal späť na palubu lode a povedal som o svojom dobrodružstve bratovi, nebral ma vážne. Ale keď som o tri dni neskôr vyvolal fotky, nebola tam jedna ruka, ale rovno šesť.“ Fotky čoskoro priniesli ďalšie úlovky: obrázky tučniakov, tuleňov, koní, zubrov, bizónov, celý praveký beštiár.
Foto: Patrick Aventurier
Bretónec najskôr sníval o tom, že o svojom objave nikomu nepovie. Lenže potom sa prvého septembra 1991 prihodila tragédia: štyria potápači z Grenoblu tiež objavili podmorský tunel, na rozdiel od obozretného Henriho sa ocitli v pasci a len jedinému z nich sa podarilo dostať znovu na hladinu. Kým zavolal záchranárov, bolo neskoro. Tretieho septembra Henri Cosquer radšej oznámil existenciu jaskyne úradom.
Podmorská Lascaux
Úrady v najbližších dňoch jaskyňu zabezpečili a znemožnili prístup amatérskym potápačom. Miesto patrilo štátu, ktorý ho označil za historickú pamiatku a poslal tam najskôr výskumníkov z oddelenia podmorského archeologického výskumu DRASSM a neskôr zo Stredomorského laboratória európsko-africkej prehistórie, ktoré spadá pod ministerstvo kultúry. Marseillský potápač-archeológ Jean Courtin odobral vzorky uhlíka z kresieb a stanovil datovanie: naozaj šlo o paleolitické nálezisko. Vedecká komunita však naďalej pochybovala.
Pozrite si, ako vyzerá replika jaskyne s pravekými kresbami
Mnohí brali objav za akýsi marseillský žartík, aj preto, že na stenách sa našli kresby tučniakov, čo nikto dovtedy v žiadnej pravekej jaskyni nevidel! Štúdie Jeana Courtina z rokov 1992 a 1994, ktorému pomáhal špecialista na jaskynné umenie Jean Clottes, však postupne pochybovačov presvedčili. Neskôr vo vedeckej práci pokračovali tímy pod vedením nezávislého archeológa Luca Vanrela, ktoré hypotézy o praveku potvrdili. Podľa najnovších prieskumov sa prvé maľby datujú do obdobia pred vyše 32 000 rokmi a dlhočizné obdobie návštev praľudí v jaskyni vraj trvalo až do doby pred 19 000 rokmi. Jediné nejasnosti sa týkajú obdobia pred 27 700 a 24 500 rokmi, no vraj to neznamená, že vtedy jaskyňu nikto nenavštevoval. V tom čase sme sa ocitli uprostred ľadovej doby v severnej Európe.
V paleolite panovalo na myse Morgiou celkom iné podnebie a aj krajina vyzerala odlišne: hladina mora bola o 120 metrov nižšie než v súčasnosti a pobrežie ležalo desať kilometrov od vstupu do jaskyne, v celkom suchej oblasti. Prví príslušníci Homo sapiens, ktorí prišli do jaskyne, v nej maľovali kone a robili dymové odtlačky svojich rúk. O generácie neskôr iní príslušníci Homo sapiens pokryli rovnaké steny obrázkami zvierat, ktoré vyryli pazúrikom, vlastnými prstami alebo namaľovali uhlíkom. Na konci ľadovej doby jaskyňu opustili, asi pred 10 000 rokmi, keď sa hladina mora náhle výrazne zdvihla a zaliala vchod do jaskyne.
V jaskyni Cosquer, lebo tak ju na počesť jej bretónskeho objaviteľa pomenovali, sa našlo vyše 500 malieb pokrývajúcich takmer všetky viditeľné miesta. Je tak hlavným miestom paleolitickej éry, no zároveň je jedinou jaskyňou na svete, ktorej vchod sa nachádza pod hladinou mora – je to akási podmorská jaskyňa Lascaux. Ďalšia vec, ktorá robí jaskyňu Cosquer výnimočnou, sú kresby morských zvierat vrátane tučniakov a tuleňov. Tie sa v žiadnej inej jaskyni nenašli.
Súboj vedcov s časom
Posledných 25 rokov vedci skúmali jaskyňu Cosquer (v roku 1991 o jej pomenovaní po objaviteľovi rozhodol vtedajší minister kultúry Jack Lang a potápač Cosquer sa vyjadril, že to preňho veľa znamená, hoci neprahne po sláve ani po diplomoch, no verí, že jaskyňa je dedičstvom ľudí z Marseille). Nebolo to ľahké, pretože potápanie sa do jaskyne je fyzicky i technicky komplikované. Plavba z prístavu na miesto, odkiaľ sa k jaskyni možno potopiť – nachádza sa pozdĺž vysokých bielych vápencových útesov – trvá minimálne 30 minút, alebo aj dlhšie, ak je more rozbúrené.
Akreditovaní vedci, lebo len tí sa môžu na chránené miesto dostať v skupinke maximálne päť ľudí, sa potom musia potopiť do hĺbky 37 metrov s vodotesnými obalmi na svoje fotoaparáty a ďalšie vybavenie. Keď sa dostanú dole, musia otvoriť oceľovú bránu, ktorá blokuje prístup do 137 metrov dlhej šachty, a s rukami na kábli ako na akejsi Ariadninej niti ňou stúpajú hore pod uhlom 30 stupňov.
Foto: Patrick Aventurier
Potápači sa teda musia sústrediť na každý pohyb, aby v tuneli nerozvírili hustú vrstvu sedimentov pripomínajúcu mlieko. Keď sa konečne vynoria v prvej miestnosti jaskyne so stenami dlhými okolo 50 metrov, nachádzajú sa na úrovni mora. Z jazierka slanej vody tu vyrastajú okrové stalagmity, a keď plávajú popri jazierku, dostanú sa výskumníci k malej pláži. Odtiaľto už môžu ísť peši k ďalšej menšej miestnosti (15 × 48 m), tá už je prevažne suchá a na jej konci je vertikálna šachta.
V prvej miestnosti sa objavia kresby azda všetkých prehistorických zvierat: koní, bizónov, jeleňov, alpských kozorožcov, prehistorickej levice, ktorá kedysi desila praľudí. Vo východnej časti sú mnohé odtlačky ľudských rúk. V ďalšej miestnosti sú vyryté obrazce, našli sa tu aj pozostatky pravekého ohniska, kde boli uhlíky zmiešané s hlinou. V sedimentoch sa objavili odtlačky detských rúk!
Čítajte viac Moderná cesta do praveku
Vedci mali na každú expedíciu päť hodín. Hoci teplota v jaskyni je medzi 18 a 21 stupňami Celzia, pod zemou nie je dosť vzduchu – ten sa tam dostáva cez veľkú šachtu. Treba dbať na bezpečnosť potápačov, ktorí musia zhromaždiť čo najviac dát, kým jaskyňa navždy zmizne pod vodou. Pre globálne otepľovanie sa totiž hladina mora neustále zvyšuje. Podľa archeológa Cyrila Montoyu za posledných desať rokov hladina vody v jaskyni vzrástla priemerne o tri mm ročne. Niekedy však vzhľadom na zmeny v tlaku vzduchu a príliv v severnom Stredomorí nastane nárast hladiny aj o 15 cm. Vode musí čeliť aj freska koňa. Dve miestnosti, ktoré skúmajú vedci, postupne zaplavuje more a dnes je nad vodou len jedna pätina priestoru, kde sa kedysi suchou nohou pohybovali praľudia. Ak predpokladáme, že kresby sa nachádzali aj v častiach, ktoré sú dnes už pod vodou, vidíme len zlomok úžasnej umeleckej pravekej zbierky.
Vedci teda majú niekoľko rokov na preteky s časom, kým jaskyňu Cosquer so všetkými jej umeleckými pokladmi definitívne zaplaví more. Potom zostanú len ich poznámky, fotografie a – úžasná replika jaskyne vo Ville Méditerranée v marseillskom prístave.
Ako sa kopíruje jaskyňa
Tak teda vstupujeme plní očakávaní do vily. Kým dostaneme audiosprievodcu (majú ho v šiestich svetových jazykoch), okolo nás to vyzerá ako v potápačskej škole niekedy v 80. rokoch. Sú tu neoprény, potápačské okuliare, šnorchle a kyslíkové prístroje na potápanie do väčších hĺbok. Vedľa dokonca zrekonštruovali legendárny bar Le France, aj keď káva v ňom nás svojou kvalitou veru nenadchla. Teraz už slúchadlá na uši a šup do výťahu, ktorý nás vezme na mínus druhé poschodie – tvorcovia expozície chcú návštevníkom dožičiť zážitok v štýle Jula Verna.
Foto: Patrick Aventurier
Konečne sa ocitáme v podzemí, kde nastúpime do zvláštnych elektrických vozidiel pre šesť ľudí, ktoré sa pohybujú po koľajniciach a otáčajú sa na všetky strany. Moderný vozík sa rozbehne do dokonalej repliky jaskyne. Nie je taká krásna ako naša Dobšinská ľadová, no aj v tejto sú kvaple, jazierka a môžeme zblízka obdivovať praveké kresby bizónov a tučniakov… Teda, praveké.
V skutočnosti ide o majstrovské dielo mnohých zúčastnených. Replika jaskyne vznikala dva roky, vyžadovala 30 rôznych druhov odborníkov s mimoriadnymi schopnosťami. Najprv museli počítačoví experti vytvoriť dokonalé skeny skutočnej jaskyne, aby na ich základe mohli vytvoriť jej digitálny klon. Len toto prvotné štádium trvalo desať rokov pred začatím prác a vyžiadalo si postavenie superpočítačov schopných spracovať množstvo údajov. Počítačoví grafici museli podľa skenov vytvoriť správne farby, aké boli v pôvodnej jaskyni – bez toho, aby sa do nej vôbec dostali.
Potom sa model jaskyne musel prispôsobiť tak, aby sa replika zmestila do podzemia Villy Méditerranée. Ďalej vytvorili osemsto kovových mriežok 2 × 2 metre, ktoré museli presne zapadnúť na svoje miesto a do ktorých sa umiestnili jednotlivé kúsky skopírovanej jaskyne. V ďalšej fáze 11 umelcov vytvorilo jaskynné panely – zo sklenených vláken a polystyrénu, ktoré museli na milimeter presne vsadiť do konštrukcie. Dokázali vytvoriť ilúziu vápencových útvarov aj s ich transparentnosťou a leskom.
Potom umelci z Montignacu a Toulouse urobili kópiu pravekých jaskynných malieb zvierat a ďalší odborníci vytvorili kópie kvapľov. Vyvinuli na to špeciálne polyméry. V každom štádiu práce tímu radili odborníci na krasové prostredie, aby kópie aj geologicky zodpovedali realite. Výsledok je úchvatný, návštevníci vo vozíkoch ani nedýchajú, niektorí od úžasu až zabudli zatvoriť ústa – obzerajúc sa za kresbami. Po vystúpení z vozíkov ešte na televíznych obrazovkách môžeme sledovať, ako odborníci tvorili kópiu jaskyne a potom v podzemnej kinosále nasleduje osemminútový film o dobrodružstvách Henriho Cosquera.
Kým z vily vyjdeme zasa do vonkajšej horúčavy, vystúpame po eskalátoroch na horné previsnuté podlažie. Tu zasa vidíme v plnej kráse 11 pravekých zvierat v ich životnej veľkosti, ktoré sa v ľadovej dobe preháňali po Provensalsku. Vtedy tu ešte nevanul príjemný stredomorský vetrík, ale panovalo drsné podnebie ako dnes v severnej Európe. Práve preto tu žili veľké tučniaky a tulene… Ach, toto múzeum je naozaj ako z románu Jula Verna.