Naivasha v miestnom dialekte Masajov znamená divoká voda. Rozkolíše ju náhly prudký poryv a tmavé bublajúce mračná, ktoré vyženú aj náš čln. Obrovská voda nemá viditeľný povrchový odtok, veľmi pravdepodobne sa stráca kdesi v podzemí. Jazero je súčasťou gigantického Východoafrického riftu, zárodku budúceho oceánu. Zem sa tu trhá na kusy, o čom svedčí reťaz vyhasnutých sopiek.
Na začiatku sa k jazeru blížime po pláňach výdatne kropených slnečným svitom. Prerastajú ich stromy, ktoré sa neguľatia. Miesto toho naplocho rozvinú koruny pod akousi neviditeľnou tiažou. Vybavujú sa Spomienky na Afriku. Siedmimi Oscarmi ovenčený skutočný príbeh dánskej spisovateľky Karen Blixenovej sa nakrúcal aj tu. Boháčka sa vydá za skrachovaného baróna kvôli titulu a obaja si môžu zmyslieť, že rozbehnú farmársky biznis kdekoľvek na svete, kde sa im zapáči. Hoci aj v Keni. Obskakujú ich černošskí sluhovia, na farme pracujú Kikujovia (dnes najpočetnejšie a ekonomicky najaktívnejšie etnikum v Keni).
Keď Karen príde o všetko, o farmu, o lásku života, snaží sa pred odchodom z Afriky zabezpečiť aspoň pozemky pre Kikujov, aby mali kde žiť. Pred kenským guvernérom si zahanbujúco kľakne a vysloví vetu: Tá zem bola ich, my sme im ju vzali.
Pri jazere Naivasha vchádzame na farmu Longonot, jednu z tých, ktoré už dávno vedú nie kolonizátori – belosi z Európy, ale Afričania. Privítajú nás jahody a kvety.
Kenské jazero Naivasha oplýva neuveriteľnou biodiverzitou, no v minulosti utrpela práve pre pestovanie ruží pre európsky trh.
Ružový boom
V turistickom sprievodcovi z roku 2006 sa o oblasti Naivasha píše, že je to ekonomicky upadajúci región, ktorému sa diaľnica vyhla oblúkom. Rozbieha sa tam iba ak pestovanie ruží a iných kvetov.
Lenže už na prelome rokov 2017 a 2018 tvoria rezané kvety z Kene 38 percent trhu v Európskej únii! Keňa bola už v tom čase piatym najväčším exportérom rezaných kvetov na svete. Až dva milióny Keňanov boli zapojené do produkcie. Kritické sú dva dni.
Krátko pred druhou májovou nedeľou a 14. februárom sa na kvetinových farmách hemží najviac brigádnikov, aby uspokojili masívny európsky dopyt – na Deň matiek a na Valentína.
Foto: Andrej Barát, Pravda
My si tu dobre uvedomujeme, čo dokáže s krajinou spraviť znečistenie. Životné prostredie je hlboko v našich srdciach.Julius Njuguna
Kenský kvetinový biznis sa rozprúdil len v 80. rokoch 20. storočia. Dnes expanduje do Austrálie, Ázie. Región Naivasha sa rozvíja.
Lenže kým kvetinových fariem bolo na začiatku iba zopár, dnes vstupuje na trh veľa nových hráčov. Len okolo jazera je 37 fariem, a tá, po ktorej sa prechádzame, patrí k najväčším. Počúvame, ako silnie tlak na to, aby sa uvoľnili pravidlá aj v okolí Viktóriinho jazera, najväčšieho v Afrike. Aby sa aj tam mohli pestovať ruže.
„No konkurencia tlačí ceny dole, náklady rastú. Zákazníci nebudú kupovať drahšie produkty,“ zháči sa manažér na farme Longonot Julius Njuguna.
Delikátna línia
„Ahoj, ty si z Česka?“ doširoka sa usmeje pán, ktorý sa náhodne pristaví len preto, že začul povedomé jazyky. Kedysi totiž pracoval s Čechmi.
„Vaše jazyky sú podobné ruštine, nie? Blízko vás sa bojuje? Hm, vojna nie je dobrá. Zbytočne zomiera veľa ľudí,“ vzdychne si a rozídeme sa.
Vzápätí sa dozvedáme, ako vojna na Ukrajine zvyšuje životné náklady aj v Keni. Nepremieta sa len do cien palív (liter benzínu v čase mojej návštevy vychádzal na 1,3 eura, minimálna mesačná mzda približne na 124 eur). Problémom začína byť aj dostupnosť a cena hnojív, čo cítia aj pestovatelia kvetov.
„Tenká delikátna línia“, ako ju nazve Njuguna, hranica, od ktorej sa odvíja dôstojný zárobok, je napnutá na prasknutie.
Klesá úmrtnosť detí
Pred štyrmi rokmi vyšla štúdia, ktorá skúmala dosah aktivít, ktoré sa snažia o férové ceny na trhu (autorom je George Macharia). Dlhodobo sa o to usiluje aj obchodné partnerstvo Fairtrade, hľadá spravodlivosť v medzinárodnom obchode a dôstojné podmienky pre ľudí zapojených do niekdajšieho koloniálneho biznisu – káva, čaj, bavlna, kakao. Aj rezané kvety.
Podľa štúdie sa vďaka férovým cenám povzbudili komunity. Postavili sa cesty, školy. Tiež nemocnice, čím preukázateľne klesla úmrtnosť u detí. Zvyšuje sa vzdelanosť. Vysádzajú sa stromy, chráni pôda.
Pestovatelia získavajú okrem férových cien aj peniaze navyše, takzvaný fairtradový príplatok. O jeho využití rozhodujú pracovníci farmy Longonot spoločne na zhromaždeniach každý rok, demokraticky si volia zástupcov.
Čítajte aj Férové kakao vracia ľuďom dôstojnosť a krajine stromy
Farma tak nakúpila pôdu a prideľuje ju pracovníkom, aby sa mali kde usadiť. Zabezpečili tak už vyše 400 pozemkov, jeden z nich si pochvaľuje aj Job Duvale, pracovník, ktorý má na starosti škodcov na ružiach. Veľa Keňanov migruje, týmto si farma zabezpečila stálych zamestnancov. Zriadili rodovú komisiu, ktorá dohliada na pracovné podmienky žien. Tehotné ženy sú vylúčené z namáhavých aktivít. Pre školu vybudovali knižnicu.
Na farme pestujú okrem kvetov aj zeleninu. Ale nerozdávajú ju. Miesto toho detskému domovu darovali skleník a s ním aj poznatky, ako si dopestovať vlastnú zeleninu.
Odrádzajú pracovníkov, aby v okolí rúbali stromy a získavali drevo na varenie. Hľadajú nové zdroje energie. A rozdávajú im semenáčiky, aby povzbudili výsadbu v okolí jazera.
Pýtame sa Njugunu, prečo kvetové farmy vznikli práve tu. „Kvôli vode. A klíme, nebola veľmi daždivá a teploty boli priaznivé.“ Rozvoj je zjavný. No prináša so sebou nechcený dôsledok.
Končí sa utrpenie jazera?
Ed Morisson, manažér jednej z fariem pri jazere Naivasha, pre portál Euractiv otvorene priznáva, že v začiatkoch biznisu nemal nikto poňatia o udržateľnosti. Bola nízka uvedomelosť o dôsledkoch využívania pesticídov, rovnako aj hnojív.
Kvetinový biznis mal zásadný vplyv na jazero Naivasha. Kvety sa sprvu pestovali na otvorenej pôde. A z nej voda zmývala všetko, čo sa na tejto pôde používalo, do – jazera.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Podľa vedcov stratilo (nielen) jazero Naivasha veľkú časť biodiverzity. Organické znečistenie prispelo k premnoženiu rias. Priehľadnosť sa znížila z 1,5 metra v 70. rokoch na 0,5 metra. Joakin Harlin, expert na sladkovodné ekosystémy z OSN varuje, že potrvá štyri desaťročia, kým sa obnoví rovnováha. Ale to len za predpokladu, že vplyv človeka bude nulový. Toto sa písalo pred štyrmi rokmi.
Mení sa to.
Z deštrukcie je zrazu príležitosť.
„Naratív o ničení jazera dnes už neplatí,“ zamračí sa Stephen Jakait, poradca pre rozvoj biznisu z organizácie Fairtrade Africa. „Robíme všetko pre to, aby sme jazero neznečisťovali. My si tu dobre uvedomujeme, čo dokáže s krajinou spraviť znečistenie. Životné prostredie je hlboko v našich srdciach,“ presviedča Njuguna. Čo to znamená? „Staviame mokrade.“
Záhrada ťažkých kovov
Prejdeme skrz pozoruhodnú oázu bioty a skrytého odpadu. Umelo vybudovanú mokraď lemujú palmy, kríky, kvety. Postavili ju asi pred siedmimi rokmi. Čistí odpadové vody.
Využívajú sedimentáciu, štrkové úložiská s rôznou zrnitosťou. V dômyselne navrhnutom systéme rastliny vyťahujú z vody ťažké kovy, o čistenie sa starajú tiež baktérie.
Na akáciách na ostrovčekoch uprostred čistiacich bazénov si hniezda tkajú snovače. Volavka si od ľudí udržiava len minimálny odstup. Až napokon – aha ryby! Zvolá Njuguna pri poslednom jazierku. Rozpráva o tom, ako pravidelne odoberajú vzorky, aby sa uistili, že do jazera vracajú len čistú vodu.
Pri pestovaní kvetov prešli výlučne na hydropóniu. Ide o uzatvorený systém. Celkovo vodu na farme dôsledne recyklujú. Organický odpad vracajú späť do pôdy. Využívajú ho pri sadení stromov, ale veľkú časť aj v bioplynke na výrobu elektriny. Pripravujú investície do solárnych panelov a batérií.
Začali viac využívať biopesticídy a prírodné hnojivá. „Oproti minulému roku sme znížili množstvo použitej chémie o 20 percent,“ spresňuje Ravi Sathe, člen manažmentu.
Nenúti ich k tomu legislatíva. Ale ekonomika. „Ak recyklujete, výrazne znižujete náklady a chránite si biznis. Už dnes šetríme 40 percent na vode aj hnojivách,“ dodá Njuguna.
Podobné mokrade sa na kvetových farmách pri jazere Naivasha stávajú štandardom.
Lenže aj napriek všetkému tento biznis mi od samého začiatku nedáva zmysel. Voziť lietadlami kvety cez pol sveta? So zdesením zistím, že sa to naozaj oplatí.
Nevyriešiteľná dilema
Už v rokoch 2007 a 2009 sa robili štúdie, ktoré vyrátali, že dovážanie rezaných kvetov do Spojeného kráľovstva z Kene lietadlom má nižšiu uhlíkovú stopu, ako keď sa vypestujú a dovezú z Holandska.
Pred štyrmi rokmi to opätovne overovala v štúdii konzultačná spoločnosť Treeze (autormi sú Martina Alig a Rolf Frischknecht), akurát sa zamerala na podmienky vo Švajčiarsku. Záver je rovnaký.
Uhlíková stopa fairtradových kvetín vypestovaných v Keni je aj napriek leteckej doprave do Európy stále nižšia ako uhlíková stopa kvetín vypestovaných v Holandsku. „Dôvodom je, že v Holandsku sa kvetiny pestujú v skleníkoch, ktoré musia byť vyhrievané, a preto je tu produkcia skleníkových plynov 5,5-krát vyššia a spotreba energie 6,5-krát vyššia ako na fairtradových farmách v Keni,“ okomentovala to vtedajšia riaditeľka Fairtrade Česko a Slovensko Hana Malíková. Dokonca ani organická farma v Holandsku nemá takú nízku spotrebu energie ako kenská farma.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Tak nedovážajme tie kvety!“ hlesne ktosi. Lenže už na začiatku sme to uviedli – v Keni by o živobytie prišli asi dva milióny ľudí. K neriešiteľnej dileme sa pridá ďalšia.
Zo striebornej hladiny jazera Naivasha trčia čierne kýpte. Niekoľko metrov od brehu zomierajú stromy. Pripomínajú, ako jazero dramaticky zväčšilo rozlohu pred asi 12 rokmi. Zo 112 štvorcových kilometrov na 173. Nešlo o prirodzený jav. Bola to odpoveď krajiny na klimatickú zmenu a činnosť človeka.
Po tisícročia zaužívané vzorce dažďov sa totiž zmenili. Z klímy, ktorá „nebola veľmi daždivá“, sa vykľuli prudké dažde. A jazero sa tiež zanieslo, cituje agentúra Reuters Cyrusa Ogunu, hovorcu kenskej vlády. A ešte odlesnenie – dodávajú v rozhovoroch miestni. Nuž a v posledných rokoch jazero začína čeliť aj prehlbujúcim sa obdobiam sucha.
Neúnavné vlny vytiahnu kdesi z hlbín pochybnosť. Naozaj je to neriešiteľný problém? Naozaj sa tu nemôže rozvíjať nič iné?
Čo iné si môžeme „brať“ z krajiny?
Sopka Longonot sa možno len tvári, že spí. Podľa Masajov z nej vytekala láva ešte koncom 19. storočia.
Aj jeden z pelikánov sa tvári, že spí so zobákom zaboreným do peria. Jedným prižmúreným okom registruje prišelcov. Na ostrove sa pasú ladné impaly.
Až sa hanbím, z akej blízkosti si môžem fotiť divé tvory. Na fotkách zo Slovenska sú to niekedy iba rozmazané bodky. Ale tu nerušene pózujú. Ibis posvätný, ktorého kedysi uctievali Egypťania ako boha Thovta (hoci podľa IUCN ide o invázny druh). Vzácny ibis čiernohlavý. Húska štíhla. Bociany marabu. Orliak jasnohlasý. Myktéria africká (ďalší bocian). Hltavka chochlatá. Rybárik južný mláti rybu o peň. Vyzerá úplne tak isto rybárik riečny, akurát je čierno-biely.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Žasnem nad tým, ako všetka tá nádhera pre sprievodcov a ľudí, čo bývajú pri jazere, je akoby všedná. Hoci v skutočnosti mnohí majú obavy z toho, ako sa rozšírilo jazero a s ním aj divočina.
Tá zem bola jej.
Pohľad na tú divočinu, ktorá sa načahuje ostrým hroším zubom za človekom, mi pripomenie jednu vetu.
Ako úplne prvá vyhŕkla z partie veselých seniorov z Anglicka, ktorí ma raz požiadali, aby som ich odfotil v Komárne, počas cyklovýletu pri Dunaji. A čo sa vám páči na Slovensku? „Príroda! Máte tu toľko vtáctva!“ Rozhliadal som sa vtedy po zdanlivo „všednej“ slovenskej krajine nechápavo – a kde? Po rokoch sa rozhliadam po jazere Naivasha, môžem sa takmer dotknúť tých úžasných druhov. Ktoré sa tu udržali aj takmer štyri desaťročia po tom, čo nakrútili film Spomienky na Afriku. Ešte stále je šanca uvidieť to najcennejšie v krajine. Máme to rovno pred očami.
Cestu do Kene organizovali a hradili Fairtrade Česko a Slovensko a česká nezisková organizácia Na mysli v rámci projektu Game on z programu DEAR Európskej komisie.