„Viete si to predstaviť? Pred 70 rokmi sa takmer celá naša krajina kosila ručne! Tráva, obilie. Ľudia nechodili do fitka ako dnes,“ smejú sa kosci na Kopanci.
Ručne nakosené seno chutilo kravám aj koňom viac ako dnes „strojové“, plné prachu a rozmetanej hliny.
Ručne upravená krajina „chutila“ viac aj človeku. Ručná kosba je tichá. Nesmradí. Nerozstrapká steblá, nedogniavi korene. Po ručnom kosení tráva veselo rastie ďalej. Nevyschne tesne pred letom, keď ju najviac treba, aby bola v čo najlepšej kondícii – na zadržanie vody, na chladenie. Spamätá sa oveľa rýchlejšie na rozdiel od dnešných sídliskových i vidieckych trávnikov, ktoré sekajú hlučné krovinorezy a strojové kosačky.
„Ako prst. Keď vám ho dačo primliaždi, ťažšie sa hojí, ako keď si ho odrežete rovno,“ usmieva sa pod fúzy Milan Kamenský.
Nie dažďový prales, ale lúka na Slovensku, v Národnom parku Slovenský raj ukrýva najväčšiu biodiverzitu rastlín na malej ploche. Na štvorci veľkom 50x50 centimetrov vedci napočítali neuveriteľných 54 druhov rastlín. Takúto rozmanitosť dokáže udržať jedine ručné kosenie.
Ty mi nechoď poza päty!
Keď si chceme Kamenského odfotiť s bokombradatým „kombajnom“ – jedným z najrýchlejších koscov strednej Európy Ľubomírom Košútom z oravského Klina, vypočujeme si – a len si tú fotku zarámujte a dajte do kredenca, aspoň vám deti nebudú kradnúť cukor!
Keď oni boli deťmi, otcovia ich učili? „Ale prd učili! Si mal 10 rokov a otec ti dal jarok pokosiť. A keď videl, že ti to ide, pome na kopec. Chcel si sa pofrajeriť, že si chlap, tak si švihal. A už otec kričí – ty mi nechoď poza päty! Tebe to akosi ide, hybaj dopredu! A keď si zaťal do zeme, zaťal ti poza uši. Nevidíš, ako sa kosí?! Ukázal ti, a už si nezaťal.“
Prečo chodia na Kopanec? Kvôli kamarátom. A spomienke na mladosť. „Lebo toto už nezažijete, keď idú v rojnici naraz piati-šiesti kosci.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Hej ty, starý, čo to strašíš s kosiskom? Veď každý má dnes motorovú kosu! „Áno, má. Každý dnes s tým vrčí. Keď to počujem, preskakujem plot a utekám preč,“ mračí sa Košút. „Smrdí to, zničí to všetko, čo tam žije. Ani vtáka tam nie je. Keď si na chate pokosím ručne, to by ste mali vidieť, koľko žltochvostov, trasochvostov bielych a žltých do toho naskáče a len zbierajú hmyz,“ dodá Kamenský.
„Ale musí vás to baviť, otáčať sa celé hodiny s kosou v ruke. A treba to vydržať,“ zaškľabia sa kosci zo Slovenského koseckého spolku. „Starých treba zodrať a mladých šanovať!“
Inšpirácia pre Šumavu
„Tá atmosféra, keď sa rozvidnieva. Tá zmes ľudí, z Moravy, z Česka, zo Slovenska. Je tu úžasne,“ rozhliada sa Jan Dvořák z českého Národného parku Šumava. Zhlboka dýcha, akoby vťahoval vôňu kveteny. Nie. Vstrebáva inšpiráciu. Možno podobne veľké podujatie s ručnou kosbou usporiadajú na budúci rok aj u nich.
Blíži sa totiž storočnica úmrtia Karla Klostermanna, českého spisovateľa nemeckej národnosti, ikony Šumavy. Zachytil, ako ľudia kedysi spravovali krajinu.
V šumavskom národnom parku majú tiež lúky, ktoré kosia ručne. Sú podmáčané, vzácne, rastú na nich šumavské endemity. „Ak by sme to prešli technikou, zničili by sme ich. Môžeme na ne pustiť dobytok. Alebo kosiť ručne. Ale je problém nájsť ľudí,“ dodá Dvořák. „Preto sú dobré tieto akcie. Hádam sa ručné kosenie zachová.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Osemročný syn Vojto pred ním usilovne reže. Kosu dostal ako šesťročný. „Bolo to ťažké, ale naučil som sa. U nás na záhrade.“ Pravidelne si chystajú seno pre králiky, sliepky. Bol otec spokojný? „Docela jo.“ Eštežeby nebol, veď on sám sa to stihol naučiť len dva roky pred synom. Na víkendovom kurze, ktorý dostal od manželky na narodeniny. „Prekážal mi ten hluk, keď susedia v nedeľu ráno vytiahli krovinorez. Ručné kosenie je o inom. Je to dobré na fyzickú kondíciu. A má to hlbší zmysel.“
Najstarší chrám
„Nechať spustnúť túto lúku, to je, akoby sme nechali schátrať chrám,“ schádza po strmom úbočí riaditeľ Správy Národného parku Slovenský raj Tomáš Dražil. V 90. rokoch spolu s kolegyňou botaničkou zmapoval lúky Slovenského raja. Krčil sa na nich, oblizoval steblá, aby rozoznal druhy (podľa drsnosti na jazyku sa skutočne rozlišujú niektoré páperníky).
Dnes po nich behá s kosou. Pridávajú sa ďalší pracovníci správy národného parku. Aj zo zahraničia. Zachraňujú svetový unikát. Na Kopanci tento rok kosí aj Janusz Tomasiewicz, riaditeľ poľského Národného parku Gorce. „Pochodil som viacero národných parkov, ale takto bohatú lúku som nikde inde nevidel.“ Rozpráva, ako aj oni v Poľsku aspoň v malom kosia mokré lúky ručne, aby udržali bohatosť, zachovali napríklad populáciu vzácneho mečíka škridlicovitého. Používal sa kedysi v nápojoch lásky, rytieri ho nosili do boja, verili, že dokáže odvrátiť nešťastie. „No áno, Gladiolus imbricatus, u nás v raji je to taká burina,“ podpichne poľského kolegu Tomáš Dražil.
Pred viac ako 20 rokmi na Kopanci na jednom štvorci veľkom 50 krát 50 centimetrov s kolegami narátal 52 druhov vyšších rastlín. A to bol svetový rekord. Pred dvomi rokmi ho prekonala – tá istá lúka, keď na nej narátali 54 druhov. A to nie je všetko.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Spolunažíva tu viacero orchideí, napríklad aj červenohlav ihlanovitý, trčuľa jednohľuzá. Okrem celého zástupu mečíkov aj prvosienky, margaréty, horce. Kopanecké lúky sú dokonca raritou v rámci samotného Slovenského raja. Do lúčnej kveteny sa primiešava lesná. A okrem toho, na Kopanci v nadmorskej výške asi 1 000 metrov rastú aj rastliny nížin, trebárs trávy typické pre trávniky v Bratislave. Ale prekvapujúco aj kvety vyskytujúce sa zvyčajne až nad hranicou lesa – napríklad chlpatý poniklec biely! Geobotanikom to na Kopanci nesedí. Je stále záhadou, ako je to všetko možné.
Môžu za to zubry
Na vápencoch tu kedysi prirodzene rástli riedke bučiny, medzernaté, nie tmavé a husté. Pásli sa pomedzi ne pratury, zubry a tie po tisícročia udržiavali prvotnú pestrosť malých lúčok v lese. Človek veľké bylinožravce vykántril a nahradil zdomácnenými. Lúky pre ne rozširoval. Vernársky kataster od 15. storočia osídľujú Valasi.
No predsa sa na Kopanci ostatné storočia nepáslo, ale kosilo. Lúka je odľahlá, a tak sa to vždy robilo neskoro, keď už ostatné grunty boli obrobené, koncom júla, začiatkom augusta. „Práve kosením a zrejme práve neskorým kosením dotiahli Vernárčania lúky do dokonalosti,“ mieni Dražil.
Kosili ich na obrovskej ploche od Kopanca až po Besník. Ale dnes sa tadiaľ tiahne smrečina. Ako to? V roku 1975 vzniká družstvo, na Kopanci to skúša s traktormi, s ovcami. Neúspešne. Vernárčania prestávajú ručne kosiť. A lúku, ktorú neudržiava ani zviera, ani človek, si nárokuje les.
Lúky začnú od 90. rokov opätovne kosiť až pracovníci správy národného parku. Dražil priznáva, že spočiatku sa báli, či pravidelné kosenie svetovú lúku nepokazí. No nedávno prekonaný rekord dokazuje, že robia dobre. „Lenže toto nie je práca pre národný park. Skrýva sa tu práca pre miestnych ľudí,“ naznačuje riaditeľ.
Motyľaky
Obchádzame tabule s názvom Motyľaky. Názov chtiac-nechtiac vymyslel jeden Východniar. Ochranári mu ukazovali, kde nesmie kosiť, aby zostalo miesto aj pre motýle. A on potom po východniarsky poučoval ostatných: „Tu nekosce, tam majú svoje motyľaky!“
Pokiaľ ide o hmyz, Kopanecké lúky predstavujú stále zem neprebádanú. Diverzita rastlín sa musí odrážať na pestrosti hmyzu. Ale štúdií bolo zatiaľ málo.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Kopanecké lúky priťahujú. Zástupca riaditeľa Peter Olekšák opisuje, ako sa komorné kosenie spontánne rozrástlo na akciu, kde chodia desiatky ľudí. Hovorí, ako sa z kopaneckého sena, o ktoré sprvu nik nejavil záujem, dnes stala vzácna komodita.
Je zdravšie? Dobre chutí? Aj. No najmä – sena je dnes málo. „Mali sme doma kravu. Otec hovoril, že na mlieku bolo cítiť, kde sa pásla,“ spomína Olekšák. Ako syn sa k ručnému koseniu vrátil aj kvôli zajacom. Takéto ručne nakosené seno im oveľa viac chutilo.
A na Kopanec sa vracia aj kvôli vlkom. V noci, keď sa pestrosť lúk prevtelí do hviezd, na hrebeni vyjú vlky. Psy vystrašene civia so stiahnutými chvostami. „A keď už všetci odišli preč a ja som tu spal pod stromom, jeden z vlkov prešiel okolo mňa.“
60 kôs. Jedna s tvárou cisára
Na noc chodili na hrebeň kedysi prespávať aj chlapi z Vernára. Rozložili tábor a opúšťali ho veľmi skoro. Ešte sa ani nerozvidnelo. Za rosy sa dobre kosí. Na obed prichádzali ženy, nosili vernárske pirohy.
Hrabalo sa. Za deň aj uschlo. Ak sa dobre pohrabalo. A ak sa predtým svižko pokosilo. Vzťah lúka – kosa – kosec sa rozvinie do obdivnej vedy, na začiatku ktorej je kováčsky kumšt.
Olekšák má doma asi 60 kôs. Tie najstaršie si stále držia kvalitu. Aj po asi 100 rokoch ctí svoj punc kosa s podobizňou cisára Františka Jozefa. „Je to poctivá remeselná kvalita. Ide famózne!“
Foto: Andrej Barát, Pravda
A vzápätí ukazuje, ako si na vlastnom tele treba zmerať, či kosa sedí. Rúčka má od päty siahať k bedrovému kĺbu. Alebo – keď zakvačíš kosisko s rúčkou za krk, dlaňou máš dočiahnuť ku kose. Nestačí ju nabrúsiť. Má byť nakutá natenučko ako žiletka. Vtedy dobre reže.
Útek? Návrat
Denis Bechera od Drahoviec odkladá na čas kosu a spustí na fujare. „Utekám sem od ľudí, ktorí mi uberajú energiu. Tu mi ju dávajú. Tu som ako doma.“
Starosta Ondruš spustí s miestnymi chlapmi šteklivé piesne. Mohutným hlasom. „Ľudia si vždy radi zaspievali pri práci. Gazdovský život nebol len o ťažkej robote, ale niesol sa svojský humor. Takto sa bavili. Nemali internet, televíziu.“ Švihá osličkou po kosisku a hovorí – keby chlapi nežartovali, tak by sme sa ani nenarodili.
Foto: Andrej Barát, Pravda
A predsa tí, čo sa Vernárčanom narodili do doby strojového kosenia, na ručné kosenie nezabudli. Už aj medzi nimi začína mať obnovujúca sa tradícia kosenia Kopaneckých lúk cveng. Po povalách v pavučinách hľadajú staré kosy.
Ondruš spomína, ako koscom okrem pirohov ženy nosili aj domácu mliečnu šalátovú polievku. „Nechutilo mi to ako decku. A dnes? Fantázia!“ vypúli oči.
„Tieto lúky nie sú len krásne. Zoberte do ruky hrsť sena a môžete variť čaj. Keď sme boli deti a donieslo sa kopanecké seno na šop, voňal celý dvor!“