Cesta na Zlatý ostrov, do severotalianskeho Grada, kde sa mleli dejiny Európy

Do severného Talianska sa vraciame ako domov. Historická Aquileia nás opäť víta úzkou cestou smerujúcou k moru. Je lemovaná ibištekmi aj tujami, stoja pri nej moderné vilky, staré paláce, chrámy. Medzi nimi polihujú v oplotených jamách vzácne vykopávky. Antické pamiatky a slávna patriarchálna bazilika boli v roku 1998 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tu sa mleli dejiny Európy, ale je to aj vychýrené letovisko, najmä neďaleké Grado, kam smerujeme.

30.08.2022 12:00
grado hlavna Mag33 shutterstock 2089519879 Foto:
Pohľad na talianske Grado.
debata (1)

Treba však pobudnúť chvíľu aj v Aquileii. Povznášajúci je veľký kamenný priestor pred patriarchálnou bazilikou, obrazne povedané antické letisko, z ktorého dokáže človek vzlietnuť aj bez krídel. My sme sa však najviac v Aquileii tešili na pekárničku pri hlavnej ceste, v ktorej sa vždy zastavíme. Je maličká, ale napchatá výborným pečivom a koláčmi. Ponúkajú aj kávu, aperol, prosecco, šunku či mortadelu. Fakt, láska ide cez žalúdok.

Patriarchálna bazilika v Aquileii. Foto: SHUTTERSTOCK
aquileia bazilika Patriarchálna bazilika v Aquileii.

Od pekárničky už nie je ďaleko k moru. Tu neplatí, že všetky cesty vedú do Ríma, táto vedie len do Grada a tam sa končí. Pokračovať by sa dalo iba loďou, lebo mesto je na ostrove. Brehy tvoria pláže a prístavy. Zálivy siahajú až po námestia, lode sú súčasťou všedného dňa.

Kaplnka v Aquileii. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
kaplnka aquileia Kaplnka v Aquileii.

Duchovné letisko

Grado, hoci ho tvorí mnoho moderných budov, najmä hotelov, a na prvý pohľad pôsobí veľmi súčasne, je tiež, samozrejme, samá história. Kedysi bolo vstupnou bránou do dôležitej Aquileii, jej prístavom. Hovorilo sa mu Zlatý ostrov alebo Ostrov slnka, ale aj brána do Benátok, lebo tie sú tiež v týchto končinách (130 km) a postupne preberali štatút najdôležitejšieho mesta v oblasti. Nezistila som, ako sa v minulosti najčastejšie chodilo z pevniny na ostrov – možno mali pontónový most, možno loďky.

Teraz vedie do Grada jediná suchozemská cesta, je to päťkilometrový most – asfaltka s chodníkom pre cyklistov. Už cesta po tomto moste je veľmi vzrušujúca, je to, ako keby ste šoférovali priamo po hladine mora, ktoré je všade naokolo. Z mosta sa vhupne rovno do centra Grada. Mestečko má vo dne v noci kúpeľnú atmosféru, všade sú dobre naladení ľudia, všetci niečo jedia, pijú, lížu, smejú sa. Všade niečo krásne kvitne. Hostina pre ústa aj oči. Však je to aj veľmi módna destinácia!

Zmienka o Grade sa vyskytuje dokonca aj v novom českom filme Hádkovci, ktorý sa práve premieta v slovenských kinách: Filmová rodina chce starému otcovi splniť posledné želanie, má to byť pobyt pri mori, a tak uvažujú o Grade. Konštatujú, že to nie je až tak ďaleko, ušetrilo by sa na doprave, a vhodný je aj pohodlný vstup do mora, kde je dlho, dlho plytké.

Prístav v Grade. Foto: SHUTTERSTOCK
grado pristav Prístav v Grade.

Naozaj – v bezpečnom mori sa veselo čľapkajú deti, babky, dedkovia a zaľúbené dvojice idú ruka v ruke na prechádzku až ďaleko od brehu. Vodu majú stále po kolená a môžu sa mobilne opaľovať. Skrátka, pobyt pri mori v Grade je príjemný, hoci aj tu sa vie počasie zvrtnúť. Počas nášho pobytu vyvesili na pláži aj červenú vlajku, lebo sa zdvihol vietor a piesok sa zmenil na žltkastú hmlu. Vtedy fučalo aj na Slovensku, nie je až tak ďaleko.

Okolo Grada nevidno skaly ani bralá, obzor tvorí iba more a nebo. Všade naokolo vládne prímorská rovina, ale v pozadí sa črtajú vrchy, a to dokonca Alpy. Však sme sa cez ne do Grada dostávali. Vybrali sme si cestu, ktorou sme ešte nikdy nešli.

Jeden z čarovných domčekov v Grade. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
grado Jeden z čarovných domčekov v Grade.

Dirndl svedčí každému

Z Bratislavy sme mali najprv namierené na zaujímavé miesta, kde sa dotýkajú, ba aj prelínajú (históriou určite) tri európske krajiny: Rakúsko, Taliansko, Slovinsko. Chceli sme sa tam aj trocha zdržať, a tak sme si zabezpečili nocľah. Šikovná nevesta Veronika ho našla v byte na krátkodobý prenájom. Vyzeralo to sľubne. Byt sa nachádzal v samom centre známeho rakúskeho mestečka Villach.

Vedeli sme, že to je veľkosťou druhé najväčšie mesto (po Klagenfurte) v rakúskom Korutánsku, ale významom je prvé v poradí. Leží na križovatke obchodných ciest, tiež ho kedysi volali bránou, v tomto prípade k juhu. Uzatvárali sa tu obchody a utvárala história. Okrem toho sme sa dočítali, že to je aj kultúrne a športové centrum, turistická destinácia.

Predstavovali sme si teda romantické mestečko na rieke Dráve, ktoré si podvečer pohodlne prejdeme a zasa sa niečo naučíme o Európe. Troška sme boli sklamaní, keď sme zistili, že aj predmestie Villachu, ako je to dnes v mnohých mestách, tvorí zóna veľkých hál. Ešte čudnejšie bolo, že sa v tom priemyselnom prostredí vyskytovali domáci obyvatelia oblečení v dirndloch a kamsi sa ponáhľali. Dirndl je miestny kroj, alebo odev ním inšpirovaný, s náznakom vestičky a zástery u žien, muži zasa nosia krátke kožené nohavice s trakmi.

História dirndlu je tiež zaujímavá, pôvodne ho obliekalo služobníctvo, bol praktický, ale aj sexi. Cez európske operety sa vraj dostala móda dirndlu až do Ameriky a módni návrhári ju použili ako inšpiráciu a z dirndlu sa stal svetový hit. Teraz sa už dirndl nosí asi len v Rakúsku, ale aj tak som sa čudovala, že vo všedný deň si ho oblieklo toľko Villachanov. Ukázalo sa, že to nie je len tak.

Ako sme sa blížili k centru, ľudí v dirndloch pribúdalo a ulice sa plnili. Navigácia nás viedla do historického stredu, ale tam sa už nedalo s autom vojsť. Na ulici, kde sme mali bývať, hučala ľudová veselica, ktorá rezonovala v celom mestečku. Mesto burácalo muzikami, svetielkovalo, voňalo pahrebami, na ktorých sa pieklo mäso, a bolo posiate srdiečkami, symbolmi tejto slávnosti. Ľudia sa prechádzali, náladu mali skvelú, ale naša sa dostávala na bod mrazu.

Mesto bolo totiž nabité aj autami, o zaparkovaní sa nedalo ani snívať. Predsa sme sa však dostali na akési okrajové parkovisko, kde sme zúfalo pátrali po voľnom mieste. Zrazu sa objavila miestna víla, usmievavá staršia pani v dirndli a ukázala nám, kde je voľné miesto. Velebili sme ju, ale už jej nebolo.

Uprostred srdiečok

Zaparkovali sme, vzali sme kufor a hrkotali po rozveselenom meste na danú adresu. Bolo to v epicentre virvaru. Po menších peripetiách s kódom bytu sme konečne vstúpili a mohli sme z okna sledovať zábavu. Bolo tu asi celé Korutánsko. Nad ulicami girlandy farebných vlajočiek, všade červené srdcia. Jedno veľké, ako svietiaca socha, dominovalo výzdobe. Samozrejme, že sme vybehli medzi ľudí.

Dozvedeli sme sa, že to oslavujú cirkevný sviatok Kirchtag (Kostolný deň), ktorý bol tento rok už po 76. raz. Očakávala by som, že to bude tichá a mystická slávnosť, no naopak. Veľmi pozemské. Všetci pili pivo, jedli a smiali sa, debatovali. K tradícii patrí aj darovanie srdiečok z lásky a pre zachovanie lásky. Jedno papierové som použila ako vejár. Bol na ňom nápis v miestnom nárečí: „Mei Herz schlägt fia di!“ Moje srdce bije pre teba! Aké krásne, však?

Ulice Villachu počas osláv sviatku Kirchtag. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
villach Ulice Villachu počas osláv sviatku Kirchtag.

Už sme si však povedali, že láska ide cez žalúdok a tu to tiež platilo. Hodovalo sa všade, celou ulicou a okolím sa tiahli vône reštaurácií, stolíky, pultíky, každý maškrtil. Celé mesto bolo ako jeden hostinec. Od rieky Drávy, ktorá tečie cez mesto, vial jemný vetrík. Zábava trvala až do druhej v noci a my sme si tiež posedeli pri jedle. V reštaurácii, ktorú sme si vybrali, bola inak mexická, všetko spievalo. Pridala sa aj Veronika s vnučkou Eliškou a dirigovali si príbormi. Proste, totálne uvoľnený Kirchtag.

Európa vie byť fajn. Keď sme sa vracali domov, všimla som si, že náš byt pôsobí zvnútra, akoby bol v renesančnom paláci – nádvorie, arkády, stĺpy – a z ulice má obyčajnú fasádu. Neskôr som sa dočítala, že v druhej svetovej vojne bol aj Villach zbombardovaný, že skoro všetko museli postaviť znova a všelijako skombinovať historické s moderným. Asi to bol ten prípad.

Ráno si ideme po auto so zovretým žalúdkom. Aká bude pokuta? Večer sme nenašli žiadneho človeka, čo by vyberal poplatky, nebol tam ani automat, ani víla nič nechcela, parkovali sme načierno. Zasa hrkoceme kufrom na kolieskach po celom meste. Sviatok pokračuje, trvá vraj niekoľko dní, stále je veselo. No nám nie. Už nás víta strážca parkoviska v rannej službe. Je to kultivovaný pán vzhľadu vysokoškolského profesora.

Čakáme útok, ale on sa nám pekne prihovorí ako vzácnej návšteve, usmieva sa, nedáva nám pokutu, iba spätne zaplatíme univerzálny poplatok 8 eur a sme zachránení. Pán profesor z parkoviska nám kýva na rozlúčku, želá šťastnú cestu, je samá láskavosť. A príďte zasa, želá si. Zo zážitkov a kontaktov, ktoré sme mali vo Villachu (a vôbec na tejto ceste, čiže ešte aj v Taliansku a Slovinsku) mám pocit, že nás, ľudí prichádzajúcich zo Slovenska, v Európskej únii šialene milujú. Cítim sa taká vzácna!

Motkáme sa po Európe

A už sa šplháme po alpských serpentínach. Ani nevnímame, kedy prechádzame hranice. Slovinsko, Rakúsko, Taliansko, naozaj sa to tu všetko splieta a nikde nikoho, žiadne kontroly. Chvalabohu. Však sme zabudli pasy detí, ale našťastie, máme ich v telefóne nafotené. Keby niečo. Ale nič. Pokoj. Je to naozaj výborný pocit motkať sa po Európe bez hraníc, bez pasov, bez víz. Je to veľký výdobytok a stále sa z neho teším.

Nebolo to vždy tak, a to nemyslím len našu nedávnu minulosť, ale časy, na ktoré už nemyslievame. Však kedysi sa na týchto miestach o hranice bojovalo, tieto teritóriá menili pánov, raz patrili do Rakúsko-Uhorska, inokedy do Talianska, chceli ich tí aj tí, zmeny stáli ľudské životy. Treba si zopakovať zemepis, aby tomu človek presne rozumel. Našťastie, na pomoc prichádza múzeum, ku ktorému doputujeme a ktoré nám trochu pootvorí oči.

Múzeum v slovinskom Kobaride (taliansky názov Caporetto) je venované bojom prvej svetovej vojny na rieke Soča. Front sa tu držal 29 mesiacov a pre fanúšikov vojenskej histórie je to veľký ťahák, lebo udalosti dávajú nahliadnuť hlboko do dejín Európy. Múzeum je výborne vybudované, obsahuje zaujímavé fotografie, videá, filmy, trojrozmerné exponáty. A nezanedbateľný detail v horúcich dňoch – je tam aj výborná klimatizácia! Stopy dávnej histórie sa nachádzajú v celom regióne. Keď sme prechádzali Alpy, cestou, po ktorej sa auto len s námahou šplhalo, videli sme symbolické tankové zátarasy a na vrchole bol pamätník, myslím, že to bol mínomet. Okolo stálo veľa turistov, záujem o históriu v ľuďoch, našťastie, pretrváva.

Expozícia dobovej munície v múzeu venovanom... Foto: Pravda, Helena Dvořáková
muzeum kobarid Expozícia dobovej munície v múzeu venovanom bojom 1. svetovej vojny v Kobaride.

Múzeum v Kobaride zaujalo aj vnuka Krištofa, vo veľkom fotí exponáty. Ja zajasám, keď zbadám známu tvár – na stene visí fotografia Ernesta Hemingwaya! Však ten sa zúčastnil na občianskej vojne v Španielsku, ktorá bola oveľa neskôr. Čo mal s Caporettom? No ukáže sa, že americký spisovateľ sa zúčastnil aj na týchto bojoch v Európe počas prvej svetovej vojny a skúsenosti spracoval vo svetoznámej knihe Zbohom zbraniam. Tá vyšla už v roku 1929 a neskôr bola viac ráz aj sfilmovaná (tiež pod názvom Zbohom, armáda). Tak tú knihu som kedysi čítala, film videla, ale až teraz spoznávam miesto, kde sa príbeh poľskej ošetrovateľky a amerického vojnového vodiča sanitky odohrával.

Mladučký Hemingway

Ernest Hemingway bol ešte len maturant, keď v Európe vypukla a zúrila prvá svetová vojna. Prezident Woodrow Wilson nechcel, aby sa USA do nej zapojili, ale podporil vojská tzv. Trojdohody. Hemingwaya ťahalo tam, kde sa bojovalo, tušil vo vojne asi svoje veľké témy. Keď dosiahol osemnásty rok, zapísal sa do armády a odišiel do Európy. Zo zdravotných dôvodov nemohol bojovať, ale stal sa vodičom sanitky Červeného kríža.

V Európe vozil ranených a mŕtvych, videl hrôzy vojny na rôznych bojiskách a bol aj na sočskom fronte. Tu sa zoznámil so zdravotnou sestrou z Poľska, do ktorej sa zaľúbil a ich príbeh spracoval v knihe Zbohom zbraniam. Vraj bol aj 8. júla 1918 vážne zasiahnutý črepinami z mínometu a je v histórii zaznamenaný ako prvý Američan zranený na talianskom fronte v prvej svetovej vojne. Ak sa teda budete túlať v týchto končinách (Triglavský národný park), nazrite aj do múzea. Neuveriteľné, čo sa už na svete udialo hrôz, je to vyhodnotené, analyzované, zverejnené, ľudia to vedia a vojny stále sú.

Našťastie, práve je krásny deň, skaly biele, zeleň svieža. Nikto na tomto krásnom mieste netrpí. Iba autá, ktoré stúpajú do výšok, vzdychajú. Šoféri tŕpnu, že to nezvládnu. Aj my predbiehame Francúzov, ktorí majú veľmi naložené dodávky a len sa plazia. Hrdinsky stúpajú aj cyklisti, ktorých je tu hojne. Prekonávajú stúpanie, ale aj sami seba. Všetkým sa naskytne ako odmena na jednom mieste pohľad do hĺbky, kde sa skrýva tyrkysové jazero Lago del Predil. Hľadíme cez okienka auta a sme očarení. Zastať sa nedá, cesta je úzka, jazero iba míňame, ale výjav nám zostáva v pamäti. Zelenomodrá priezračná voda, okolo vysoké skaly. Vydarený akvarel.

Jazero na dne skál

Tam sa určite ešte vrátime, sľubujeme si. Po zhliadnutí krásnej scenérie zostala v nás túžba a zápalisto aspoň debatujeme o jazere. Hľadám na internete podrobnosti. Existuje naozaj alebo to bol sen? Je to tam! Aj snímky. Čítam, že jazero Predil (nemecky Raibler See) sa nachádza neďaleko slovinských hraníc, asi desať km južne od mesta Tarvisio v Taliansku, v ľadovcovom údolí. A, samozrejme, nechýba legenda. Vraj na tom mieste stálo kedysi bohaté mesto, ktorého obyvatelia boli však veľmi necitliví. Jednej noci prišla do mesta žena s malým synom v náručí. Bolo chladno a ona prosila o prístrešok, nikto ju však neprichýlil.

Jazero Lado del Predil Foto: SHUTTERSTOCK
lago del predil Jazero Lado del Predil

Ujala sa jej až veľmi skromná rodina, ktorá ženu uložila spať. V noci prišla víchrica, zemetrasenie a dážď, vytvorilo sa jazero Predil a zostal len malý domček, v ktorom prenocovali ženu s dieťaťom milosrdní ľudia. Aj ona však zmizla. Dodnes sú na ostrove v jazere zvyšky onoho domu a zvláštna atmosféra milosti a krásy sa šíri do celej oblasti. Pocítili sme ju.

Zvláštne bolo, že niektoré staré domčeky popri alpskej ceste sú postavené tak, že vchodové dvere vedú rovno na vozovku. Sú to pamiatky na staré časy, veď táto cesta bola vraj používaná (iste nie taká vybudovaná) ešte v roku 1319. Ani sa mi veriť nechce, no telefón to tvrdí. Keď sa začítam ďalej, žasnem, čo všetko sa v tomto kraji udialo! Ale už ho opúšťame a každý ďalší úsek cesty je niečím iným vzrušujúci. Náhle nás napríklad rozclivelo suché koryto rieky. Je to azda slávna Soča? Len samé suché kamene. Možno slabučká nitka vody v strede vyschnutého koryta. Voda, kde si? Nech prší! Ale až po našej dovolenke, však?

To žartujem, my chceme prírode len to najlepšie. Však to na nás asi vidno. Preto sa asi na nás všetci tak usmievali, keď sme sa motkali po Európe. A aj sme sa nasmiali. Napríklad v hoteli v Grade, keď nás recepčná pozdravila Buona sera a naša malá Eliška jej pohotovo odpovedala Kapybara. Je to názov najväčšieho z druhu hlodavcov, o ktorom sme sa predtým rozprávali. Neviem, či talianska recepčná vedela, o čo ide, ale smiala sa s nami, až nám slzy tiekli. Tak chutne a tak veselo. Ten smiech a tie úsmevy, to bol najlepší suvenír z našej cesty na Zlatý ostrov.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #Grado #Aquileia #Kobarid #Villach
Flowers