Rančer spod Ostrej skaly: Miki ma chcel zamladi zarezať

Má vek, aký by ste mu nehádali. Neľahká fyzická práca s koňmi mu podľa všetkého svedčí a prospieva, veď 12 hodín denne trávi na čerstvom vzduchu národného parku a ušľachtilé zvieratá ho nabíjajú energiou. Je žoviálny, rád rozpráva, posedí aj s priateľmi, čo-to popije, ale inak je stále v pohybe. Ján Fabian. Tvrdí, vraj sa píše s mäkkým a krátkym.

31.08.2022 12:00
ranč, Ranč pod Ostrou skalou, Ján Fabian, kone,... Foto: ,
Ján Fabian. Koniar telom aj dušou. Pre záujemcov sú možné aj jazdy na voze.
debata (4)

Do injekčnej striekačky natiahne roztok veterinárneho lieku proti kŕčom, bolesti a zápalu. Nasadí veľkú ihlu, poníkovi nájde žilu na krku, zapichne injekciu. Potom stlačí piest. Zviera, ktoré drží za uzdu mladá dievčina, sa uhýba, ale musí vydržať.

„Tieto malé plemená sú mrchy nenažraté, nevedia, kedy majú dosť,“ komentuje situáciu. Pre koňa je nebezpečné, keď ho zduje a začne si líhať. Tvrdí, že keď kôň „zaľahne“, môže dostať veľmi rýchlo taký silný zápal pľúc, že čoskoro je po ňom. To len žriebä preleží po narodení 20 hodín denne, čím je kôň starší, tým líhava menej. Pretože potom sa mu už ťažko vstáva. Ako starému človeku. „Kone nevedia grcať, ak dostanú koliku, musia chodiť. Určitá časť čriev prestane pracovať, upchá sa, veď kôň má aj 27 metrov čriev. Koliku niekedy dostane aj zo stresu, má bolesti, vtedy sa váľa. Dobrý koniar musí vidieť, že zvieraťu niečo je. Existujú veterinárne kliniky, kde koliku vedia aj zoperovať, sú to však drahé zákroky a môžu si ich dovoliť len drahé kone a ich bohatí majitelia.“ Inštruuje pomocníka, že si má na hodinkách nastaviť 60 minút a s poníkom po celý tento čas chodiť.

Do injekčnej striekačky natiahne roztok... Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Ranč pod Ostrou skalou, ranč, chov koní, injekcia, ihla, kôň Do injekčnej striekačky natiahne roztok veterinárneho lieku proti kŕčom, bolesti a zápalu. Nasadí veľkú ihlu, poníkovi nájde žilu na krku, zapichne injekciu.

Aj autorka tejto reportáže sa večer predtým do polnoci prechádzala po parkovisku Ranča pod Ostrou skalou, lebo bola neskoro večer nenažraná a nesadol jej baraní guláš. Namiesto veľkej injekcie tentoraz pomohla orechovica. A Janko Fabian do jednej v noci skupinke hostí z mesta farbisto rozprával o tom, ako odtiaľto palicou odháňal medveďa, a vraj ich občas chodí navštíviť aj vlk. Pri takýchto príbehoch sa skvele chodí tam a naspäť pod hviezdnatou oblohou s ťažobou na žalúdku. Farbisté príbehy pre nás mestských ľudí z dolniakov, bratislavských „paštikárov“, čo sem na chvíľu prídu okúsiť rančerský život, ale potrebujú pristaviť osedlaného a napojeného koňa a v típí si aj v auguste prikurujú teplovzdušným radiátorom.

Zážitkové ubytovanie v típí. Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
ranč, Ranč pod Ostrou skalou, Dobšiná, Stratená, típí Zážitkové ubytovanie v típí.

Chlapec od Stratenej sa nestratil

Jána odmalička fascinovali kone. Pochádza z baníckeho mesta Dobšiná, napokon, jeho Ranč pod Ostrou skalou leží 1,5 km od Dobšinskej ľadovej jaskyne v Stratenej, hneď vedľa hlavného ťahu medzi Popradom a Rožňavou E 67. To číslo vyjadruje aj jeho vek, hoci by ste neverili.

„Bol som ešte malý chlapec, keď ma mamka poslala do obchodu po mlieko. V Dobšinej na družstve vtedy mali päť párov koní a ešte bol žrebčín za mestom. Kráčal som do obchodu, po meste išli zapriahnuté kone, otočil som sa a utekal som za nimi. Až keď furmani kone ustajnili, spamätal som sa, vrátil som sa domov a nemal som mlieko ani peniaze. Dostal som bitku, že kde som sa flákal. A keď som mal pätnásť, prvýkrát som sadol na koňa a bol to taký adrenalín, že už som sa ich nikdy nevzdal.“

Ako 16-, 17-ročný fagan už pásol 120 koní, celé leto a celé štyri roky, až kým neskončil gymnázium. Býval v maringotke v lese, sám si varil, prvý rok len pomáhal chlapovi, ktorý bol viac naliaty ako triezvy. Neskôr boli dvaja chlapci, bol to ťažký život, skoro ráno vstávať, vyhnať kone na pastvu, byť tam s nimi do večera. Život pastiera vie byť poriadne drsný. Prudké slnko, lejaky, búrky, krupobitie. Vrtochom počasia sú vystavené nielen kone, ale aj ich strážcovia. Človek si nevyberie. Ten, koho táto práca nebaví, vraj nevydrží ani chvíľu.

Ján Fabian pod svojou fotografiou, ktorú robil... Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
ranč, Ranč pod Ostrou skalou, Ján Fabian, koniar Ján Fabian pod svojou fotografiou, ktorú robil Vladimír Hurajt.

Lesy SR mali kedysi päťsto koní. „Za mesiac som zarobil tritisíc korún, toľko, ako môj otec, ktorý bol baníkom. Robil som tridsať dní v kuse, 12–14 hodín denne, do toho stravné, odlučné, a to urobilo takú výplatu. Zarobil som ako dospelý chlap. Vtedy som aj športoval, bol som majster Slovenska v behu na lyžiach a na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave ma prijali bez prijímačiek. A ja som tam nenastúpil.“ Dobrá konina!

Mamka ho za to vyhodila z domu. Bol tvrdohlavý, trištvrte roka sa doma neukázal, býval v žrebčíne, mal tam izbu, kúpeľňu aj kuchynku – hrdý, mocný, zlostný. Nebol doma osem mesiacov, ale jedného dňa poňho mama došla, reku, kedy sa chce vrátiť domov, čosi práve oslavovali, navarené, napečené, rezne, šalát a po tých vrecúškových polievkach a konzervách sa tak obžral, že mu bolo nanič. Keby bol šiel na vysokú, mohol byť trénerom, asi by urobil kariéru, ale on sa „s koňom zrazil“.

Ranč? Agroturistika? A to je čo?

Pod Ostrou skalou tečie rieka Hnilec, je to už vlastne južná časť Slovenského raja. Kedysi mal žrebčín Štátnych lesov SR päť stredísk: Dobšiná, Dobšinská ľadová jaskyňa, Veľká lúka na Muráni, Paseky a Betlanovská dolina pri Hrabušiciach. Neskôr sa stavy koní znížili a niektoré zo stredísk zatvorili. „Jedno stádo patrilo sem, občas som sem prišiel, na toto stredisko,“ hovorí o mieste pod Ostrou skalou.

Zo skaly je krásny výhľad do doliny, ale nesmie sa na ňu liezť, pretože je v piatom ochrannom pásme a sú za to veľké pokuty. Kúsok odtiaľ, pol druha kilometra, je Dobšinská ľadová jaskyňa a na opačnú stranu sedem kilometrov vzdialený fotogenický Chmarošský viadukt pri Telgárte alebo Stratenský kaňon, ktorý bol ako prvý na Slovensku vybudovaný aj pre hendikepovaných ľudí – na vozíku. Krásny kút krajiny, Slovenského raja. Dedinky, Havrania skala, Tomášovský výhľad, všetko je blízko! Slovensko blízke a prekvapivé…

„Občas som prišiel do tohto strediska, mali sme tu kováča, páčilo sa mi tu. Čítal som veľa westernov a rodokapsov a mojím snom bolo vlastniť ranč. Za socíku to bolo nemysliteľné. Po revolúcii som išiel robiť do Rakúska, mulatoval som tam mesiac, staral som sa o osem koní, kŕmil ich, jazdil, čistil, trávu kosil… Aj teraz robím 12–14 hodín denne, ale na seba. Tam som na Germána robil, tridsať dní som odrobil, ešte boli šilingy, v prepočte mi dal dvanásťtisíc korún. Schudol som sedem kíl, čo je na chlapa dosť. Mladší syn mal vtedy štyri roky, dvakrát mi Rakúšan za ten mesiac dovolil volať domov, mobily neboli. Tak som odtiaľ odišiel,“ spomína.

Keď si v deväťdesiatom štvrtom zakladal živnosť, napísal si do nej agroturistiku. Úradníčky sa ho pýtali, vraj čo to je? Vraj či si myslí, že k nemu niekto príde. A ako sa má volať firma? Ranč pod Ostrou skalou? Ranč? Nešlo im to do hlavy. „Ale teraz už dva roky vedie firmu syn. Ja som dôchodca,“ skonštatuje lakonicky. Chodili rodiny, ktoré chceli pomáhať, seno prehadzovať aj stajne a kone čistiť. „Jeden chlap, právnik, sem po niekoľko rokov chodil vždy na týždeň. Štiepal drevo, až mal krvavé mozole. Ja to musím, potrebujem fyzickú prácu, hovorieval mi. Tu sa vymakal a zvyšok roka robil právnika. Už, chudák, nežije, zobrala si ho rakovina.“

Ranč? Agroturistika? A to je čo? Toto. Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
ranč, Ranč pod Ostrou skalou, kone, Ranč? Agroturistika? A to je čo? Toto.

Kufor plný samopalov

Z neďalekého Telgártu pochádza mediálne neslávne známy Mikuláš Černák. V tomto kraji sa všetci poznajú. „Áno, stretol som ho osobne. Chcel ma zarezať,“ odpovedá Ján Fabian na priamo položenú otázku. „Kedysi robil tu, v žrebčíne a posekali sme sa kvôli kosačke. Nešla mu naštartovať a obvinil ma, že ja som mu ju pokazil. Už vtedy cvičil a rád sa bil. Ale vtedy sme si to vysvetlili.“ Ostrá skala, ostrí chlapi.

S mafiánmi má však aj iný zážitok. „Jeden chlapík ma kedysi oslovil: Jano, poď sa pozrieť, mám päť koní a dačo im je. Nuž, nepodkuté, kopytá mali zodraté, nevedeli dostúpiť. Videl som, ako dievča sedelo na koni, ktorý nechcel ísť, a otec dievčaťa toho koňa bil, aby cválal. Vravím mu: Vyzujem vám topánky, pane, a bosého budem naháňať po tomto tvrdom betóne! Ako by sa vám to páčilo? Tak sa ma majiteľ pýta, či mu tie kone, bolo ich päť, dám do poriadku. Ja vravím, že áno, potrebujú ísť na pastvu a dva mesiace pokoj, aby sa zregenerovali. Vtedy som bral sto korún na deň a jedného koňa.“ Previezli mu sem päť koní, prešiel mesiac, ale Jano majiteľa nevidel, telefón nedvíhal, peniaze nikde. Prešlo ďalších tridsať dní, tak Fabian oslovil majiteľovho kamaráta, že po chlapovi aj peniazoch sa zem zľahla a kone sú tu už dva mesiace. Ten sľúbil, že sa s ním porozpráva.

„Odrazu prifrčal majiteľ koní osobne a vyskočil na mňa: Čo si myslíš, že nemám prachy? Chceš marky? Doláre? Ruble? Forinty? Nie, odpovedám, reku, stačia slovenské koruny. Tak poď so mnou k autu, dám ti, vraví. Otvoril kufor a tam desať samopalov s plnými zásobníkmi. Vieš, komu to nesiem? Mikimu to nesiem! Keby mňa nebolo, tak už si v p…, pretože chlapci už mali na teba zálusk. Ale ja som im povedal, že nech ti dajú pokoj, že ja mám u teba svoje kone!“

Napokon sa nejako dohodli, dačo zaplatil a jedného koňa mu nechal namiesto peňazí. Neskôr zmizol a rodený Dobšinčan Jano Fabian ho už nevidel. Možno niekde vonia fialky odspodu.

So záprahom cez riečku. Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
ranč, Ranč pod Ostrou skalou, kone, voz, záprah So záprahom cez riečku.

Huculy, noriky i teplokrvníky

Boli časy, keď mal Fabian na ranči 25–30 koní. Teraz ich je pätnásť. Zameriavajú sa na chov huculov a norikov a tiež chov teplokrvných koní. Na ranči možno jazdiť na koni, previezť sa na koči, v zime na saniach. Čo znamenajú pojmy ako chladnokrvník či teplokrvné kone? Ako cicavce sú logicky všetky kone teplokrvné. Tieto výrazy však označujú temperament. Teplokrvníky sú energické, odvážne, lepšie sa s nimi jazdí. Chladnokrvníky sa používajú skôr ako pracovné kone, pretože sú pokojnejšie, pri práci vytrvalejšie a majú mohutnejšiu stavbu tela.

„Mám dve ťažné kobyly, ktoré pracujú v lese pri približovaní dreva a turistov vozia na koči a na saniach. Tie majú trochu iný režim ako ostatné, pravidelne pracujú, preto musia byť večer v stajni a v noci sú zatvorené, aby si oddýchli. Ak nepracujú, vypúšťame ich cez víkend do výbehu na pastvu. Nežerú len trávu, ale aj seno. Kôň sa potrebuje napásť veľa trávy, pretože v tráve je veľa vody a málo sušiny. V sene je to naopak, tam sa nenachádza žiadna voda a senom si ťažný kôň lepšie a rýchlejšie naplní žalúdok, aby mal z čoho čerpať energiu. Kôň nesmie dlho stáť, inak mu začnú puchnúť nohy. Kôň musí chodiť,“ dodáva koniar.

Dnes už ľudia nevyhľadávajú prácu okolo koní, platiaci klient chce pristaviť relaxovaného a osedlaného koňa. Nie každý ho však po jazde potľapká, poďakuje mu. „Je to pochvala, človek by mal dať koňovi najavo, že bol spokojný,“ vraví Ján Fabian. Šťastný kôň je podľa neho ten, čo má výbeh, voľnosť, má možnosť pohybu. „Kone rady pracujú, ale aj súťažia. S radosťou behajú. Ony chcú!“ Veď pre pohyb sme boli stvorení – aj my, aj tátoše.

Jeho rovesníci už „dôchodcujú“, ale on nevyzerá, že by sa chystal. Veď najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #kone #agroturistika #kôň #ranč #kovboj #rančer