Divoké stáda pakoní, zebier, žirafy, nosorožce a levy sa preháňajú po savane s kulisou mrakodrapov hlavného mesta Kene - Nairobi.
Keňa je krajinou, kde sa 25-ročná princezná Alžbeta Windsorská pred 70 rokmi dozvedá o smrti svojho otca kráľa Juraja VI. a o tom, že nastúpi na trón Spojeného kráľovstva. Práve pozorovala s manželom princom Philipom divočinu – zo stromu. „Po prvýkrát v dejinách sveta mladá žena vyliezla na strom ako princezná a po chvíli, ktorú opísala ako najvzrušujúcejší zážitok, zišla ako kráľovná,“ píše v roku 1952 slávny britský lovec a prírodovedec Jim Corbett, ktorý Alžbetu sprevádzal, do knihy návštev hotela Treetops.
Dnes nad hlavami levíc pristávajú lietadlá. Dlhokrké žirafy masajské, ktoré sú na červenom zozname ohrozených druhov, pózujú pred mrakodrapmi. Zebry stepné sa pasú pod železnicou. Nikde inde vo svete nie je divočina tak blízko k veľkomestu. Kulisou pozoruhodného národného parku je metropola Nairobi.
Meno jej dali Masajovia, fráza Enkare Nyrobi znamená miesto chladných vôd. Ešte do 20. storočia tu bohatá riečna sieť v nadmorskej výške takmer 1 800 metrov sýtila ohromné mokrade. V neuveriteľne krátkom čase, iba za 100 rokov, tu zrazu pulzuje jedno z najrýchlejšie rastúcich miest Afriky, vyše trojmiliónové hlavné mesto Kene.
Národný park Nairobi je posledným z drahokamov chladných vôd. Dávne pastvisko Masajov je dnes najstarším národným parkom v Keni. Tesne obohnaným cestami, výstavbou, človečenstvom. Prežije zovretie?
Pokoj zbraní
Víta nás vrch z popola. Pred 33 rokmi tu na výstrahu blčalo 11 ton sloních klov, ktoré strážcovia zhabali pytliakom. Pred šiestimi rokmi na rovnakom mieste pozoroval dnes už odchádzajúci kenský prezident Uhuru Kenyatta (po augustových voľbách ho nahradí William Ruto) oveľa väčšiu vatru, v ktorej zhorelo tentoraz až 100 ton slonoviny, päť percent celosvetových zásob! Pytliaci ich vyrezali zhruba 6 000 slonom. Jeden kel má hodnotu desiatok tisíc eur. Obrovský dopyt po kloch slonov a rohoch nosorožcov je vo východnej Ázii, najmä vo Vietname, v Japonsku, Thajsku, Číne.
Zo slonoviny sa vyrábajú luxusné šperky. A asi pred 15 rokmi sa ako umelý marketingový ťah rozšírila povera, že prášok z rohu nosorožca lieči rakovinu. Je to nezmysel, ktorý nemá oporu ani v tradičnej čínskej medicíne.
Nie všetci však zabíjali nosorožce alebo slony pre peniaze. Niektorí sa mstili divočine. Fotograf Dai Kurokawa vo svojej staršej fotoeseji zaznamenal doznanie pytliaka, ktorému slon zabil strýka, byvol zranil brata a lev strhol dobytok. Z vládou sľúbených kompenzácií nedostal nikdy nič. „Zabíjam tie zvery z pomsty a neprestanem. A ak aj prestanem, nahradia ma iní.“
Obiehajú nás džípy s rangermi ovešanými automatickými puškami. Ponáhľajú sa na stanovištia. Keňa investovala v ostatných rokoch významne do ochrany prírody a boja proti pytliactvu. Denník Financial Times píše, že sa to oplatilo. Počet nelegálne zabitých slonov klesol z približne 450 na menej než 100 ročne. V roku 2020 dokonca nebol v Keni upytliačený žiaden nosorožec.
Brázdime národný park a je pozoruhodné, že autá zvieratá neplašia. Neodskakujú. Celé stáda zebier sa nám stavajú do cesty. Dve levice sa dokonca motajú rovno pred autom, nedbalo, pokojne, v tesnom závese ich prenasledujú džípy vzrušených turistov – načahujú sa s mobilmi. Každý si chce odfotiť divokého leva z dvoch metrov!
Európsky drahokam
Savana klame suchým zovňajškom. Niet v nej oddychu. Z každého kúta vyskakujú nové tvory, úžasné farby, podivné mená. Liskavec pestrý, frankolínec žltohrdlý, drop najväčší (kori), prasa bradavičnaté, antilopa losia. „Amatér!“ sucho pomenuje šofér levicu, ktorej dramatický, no neúspešný lov pozorujeme z pár metrov.
„Toľko divokých zvierat v takom krátkom čase? A ja sa trmácam celé hodiny, aby som si nafotil jedného hlucháňa,“ povie mi neskôr výskumník ekológie lesa a fotograf Ondrej Kameniar. Vzápätí sa zháči. „Ale veď toto je nakoniec možné aj na Slovensku.“
Áno, je. Slovensko síce neponúka slony, žirafy, levice. Ale v porovnaní najmä so západom Európy je Slovensko podobne ako Národný park Nairobi zeleným klenotom. V ktorého prírode to stále spieva, vrčí, funí, ježí sa.
Divočine stačí jediné – pokoj.
Slovenské kamzíky rýchlo zareagovali na útlm pytliactva. Ešte pred dvomi desaťročiami boli mimoriadne plaché a bolo veľkou vzácnosťou, aby sa ukázali človeku. Dnes sa ľudia chvália na sociálnych sieťach, ako kamzíkov zblízka stretajú na chodníkoch.
Na Slovensku na rozdiel od mnohých západných európskych krajín stále žijú divoké rysy, vlky, medvede, hlucháne, dokonca zubry. Spevavce, ktoré v západnej Európe už vyhynuli. Krásne motýle – modráčiky, ktoré sa v Spojenom kráľovstve pokúšali veľmi draho vrátiť. Niektoré štáty sa spoliehajú, že šelmy a iné vzácne druhy sa k nim budú šíriť. Česi dúfajú, že k nim bude putovať viac slovenských vlkov, rysov, medveďov. Poliaci čakajú, že budú prilietať ikony slovenského horského lesa – hlucháne.
Lenže robíme tú istú chybu, čo Afričania.
Divoké stáda cennejšie ako dobytok
Národný park Nairobi je oplotený zo severu, západu a z východu. Len na juhu smerom k obrovským pláňam Athi-Kapiti nie. Divočina môže tadiaľ slobodne vchádzať a vychádzať z národného parku. V južnej časti parku žijú Masajovia.
Mimoriadne povzbudivé sú slová britského prírodovedca Davida Attenborougha v knihe Život na našej planéte. Píše o pastierskych komunitách Masajov pri Národnom parku Serengeti (leží v Tanzánii a susedí s Keňou). Ich pastviny sa rozrástli natoľko, že sa začali vytrácať ich susedia – divoké zvieratá, ktoré odjakživa tolerovali, aj keď im zabíjali dobytok.
„Masajské rodiny na to zareagovali vytvorením územia so zvýšenou ochranou s cieľom obnoviť divočinu,“ píše Attenborough. Divočina sa skutočne vzpružila. V okolí vznikli základne safari s nízkou ekologickou stopou, ich návštevníci obohatili aj masajskú komunitu. „Masajovia sa dokonca rozhodli znížiť počet (vlastných) stád v záujme rýchlejšej obnovy divočiny. Keď som tieto územia so zvýšenou ochranou v roku 2019 navštívil, mladší Masajovia mi rýchlo vysvetlili, že divoké stáda považujú za oveľa hodnotnejšie ako stáda dobytku.“
Lenže v Národnom parku Nairobi je to iný príbeh. Masajovia z južnej otvorenej časti národného parku začali už koncom 70. rokov minulého storočia predávať pozemky. Čo pritiahlo usadlíkov, ktorí hľadali lacnejšie pozemky, než aké sa ponúkali v hlavnom meste Nairobi. Natiahli sa prvé ploty aj na južnej strane. Južná slobodná brána divočiny sa priviera.
Len pred dvomi rokmi sa objavili plány, ako oplotiť ďalšie rozsiahle trakty v južnej časti parku. Podľa britského denníka The Guardian si vláda od toho sľubovala zníženie eskalujúceho napätia medzi divočinou a ľuďmi a tiež zníženie počtu kompenzačných nárokov.
A dôsledky pre prírodu? Až teraz možno pochopiť slzy kenského sprievodcu Francisa Mureiho, aké sme vlastne mali šťastie.
Keď krajina prestane dýchať
Prudko zabrzdíme. Tentoraz nie kvôli šelme či zebre. Z národného parku sa dvíhajú vysokánske betónové pylóny podopierajúce železnicu. Tiahne sa donekonečna, naprieč celým parkom. Dokončili ju asi pred šiestimi rokmi aj napriek obrovským protestom. Je nečakaným, cudzím, surovým prvkom v prekrásnej divočine.
Aspoňže popod pylóny môžu zvieratá prejsť. No cez ploty a výstavbu tlačiacu sa čoraz viac k hraniciam národného parku divočina nijako neprejde.
Nosorožie mláďa drgá do matky – poď sa hrať. Nechce sa jej. Spí. S otvorenými očami. Pozoruje nás malé stádo pasúcich sa pakoní. Za uplynulých 40 rokov zaznamenali v parku pokles viacerých druhov o 70 percent. Populácia zebry Burchellovej klesla len za deväť rokov z 1 400 na menej než 800. Masajských žiráf tu žije už len 100. Denník The Guardian pripomína, že masívna migrácia 30 tisícov pakoní kolabovala. Zostalo ich len 200.
Vedecké štúdie pritom opisujú, ako táto ohromná migrácia predstavuje zásadný rytmus pre krajinu. S každým nádychom sa naplní bylinožravcami. A s výdychom a ich odchodom sa zušľachtí, spasie, nasýti živinami. Krajine sa však kvôli obmedzenej migrácii zvierat dýcha ťažšie.
So Slovenskom sa deje prakticky to isté. Krajinou pod Tatrami sa síce nepotulujú pakone (hoci v minulosti bola krajina plná pasúcich sa zubrov, praturov). No hatáme posledné biokoridory, ktorými môžu divoké zvieratá prechádzať. Bránime im v posledných priechodoch medzi národnými parkami, chránenými územiami, medzi štátmi. Bránime tak svadbám, priateľstvám, životu.
Zoológ Peter Drengubiak zo Správy Chránenej krajinnej oblasti Kysuce mi nedávno priamo v teréne ukazoval, ako miznú posledné voľné priechody pre zvieratá na Kysuciach. V doline Čierňanky dokonca zostal už len jeden-jediný priechod. Dôvodom je – výstavba.
Najnovšie má v katastri obce Visolaje vzniknúť rozsiahla stavba, ktorá by zablokovala migračný koridor medzi Strážovskými vrchmi, Javorníkmi a Beskydami v Česku. Aj napriek tomu Okresný úrad Trenčín vydal odobrujúce stanovisko. Už sme to napísali – Česi sa spoliehajú na príchod šeliem zo Slovenska. Ak im na Slovensku znemožníme priechod, populácie rysa aj medveďa podľa českého ekológa Michala Bojdu z Hnutia DUHA prestanú existovať.
Ale kde sú slony?
Aj keď Národný park Nairobi predstavuje memento zabíjania slonov, je pre ne dnes primalý. Ich trinásťtisícová populácia, najväčšia v Keni, žije v Národnom parku Tsavo. Nielen to. Žijú tu aj najstaršie a najväčšie slony na svete. Vrátane Lugarda. Päťdesiatročného slona s obrovskými klami, z ktorých každý váži asi 50 kilogramov. Keňania ho považujú za svoj národný poklad.
V celej Afrike žije už len 30 takýchto veľkých a starých slonov, Tsavo je domovom tretiny z nich. Prežili tsunami pytliactva, desaťročia výstavby, extrémne suchá. Práve na pamäť najstarších slonov sa mnohí spoliehajú.
Ukazuje to seriál na Netflixe – Slávne národné parky, komentár číta bývalý americký prezident Barack Obama. Len pred niekoľkými dňami za to získal cenu Emmy. Staršie slony dokážu najlepšie nájsť vodu vo vyprahnutej krajine. Kopú v riekach piesku, jamy naplnia podzemnou vodou. Po nich sa napoja ďalší.
Ale prečo zrazu spomínam Národný park Tsavo? Pretože aj ním sa tiahne nekonečná železnica ako v parku Nairobi. A tiež diaľnica. Najodvážnejšie zo slonov si skúšajú načasovať prechod pomedzi nákladiaky. Aj migrácia slonov dramaticky ovplyvňuje krajinu. Aj v Národnom parku Tsavo migrácia výstavbou utrpela.
V posledných rokoch sa však majitelia pozemkov v okolí Národného parku Tsavo spojili a vytvorili rozšírenú rezerváciu. Zdvojnásobili oblasť divokej prírody a najmä – umožnili bezpečný pohyb zvierat za hranicami parku.
Dnes má rozlohu vyše 22-tisíc štvorcových kilometrov, čo je takmer polovica Slovenska. A tým sa dostávame k pointe.
Tepny
Národný park Nairobi by sa so svojou rozlohou 117 štvorcových kilometrov radil k najmenším národným parkom na Slovensku. Tie sú spolu s ďalšími chránenými územiami ukotvené v zmenenej krajine, obkolesené cestami, výstavbou. Nie, riešením nie je urobiť z polovice Slovenska divočinu. Nie je to možné. Ani potrebné.
Rovnako však nestačí iba chrániť národné parky alebo rezervácie ako maličké vitrínky s najcennejšími exponátmi v múzeu. Ako dlho prežije motýľ, ktorého chytíte do skla?
Rozhodujúce je udržať prepojenosť krajiny. Jej tepnami nie sú cesty, železnice, letiská. Ale rieky, mokrade, remízky, húšťavy, pláne, lúky, staré pastviny.
V čase, keď princezná Alžbeta Windsorská liezla po stromoch v Keni, divočina ešte tvorila väčšinu planéty Zem. Dnes je v menšine. No netreba za ňou cestovať do Afriky. Stačí sa prejsť trebárs popri rieke Belá. V blate pred sebou zbadám čerstvé stopy šelmy a rozbúcha sa srdce.
Čítajte aj Lov šelmyCestu do Kene organizovali a hradili Fairtrade Česko a Slovensko a česká nezisková organizácia Na mysli v rámci projektu Game on z programu DEAR Európskej komisie.