Vyschnutá Trnávka desila. Bez vody v okamihu stratili zmysel chystané investície mesta Trnava, ktoré mali pritiahnuť obyvateľov k vode a schladiť mesto. Napríklad v Ružovom parku sa mal revitalizovať breh Trnávky s cieľom ochladzovať ovzdušie. „Vyschnutý tok by prestal plniť túto funkciu a pôsobil by neesteticky, nehovoriac o stratách brehovej a vodnej flóry a fauny,“ upozorňuje Ondrej Horváth, vedúci odboru územného rozvoja a koncepcií Mestského úradu v Trnave.
V riečnom bahne hynuli ryby, ohrozené boli aj vzácne druhy, napríklad pĺž severný.
Pátranie proti prúdu ľudí priviedlo k veľkým bobrím hatiam medzi obcami Šelpice a Boleráz. Situácia bola pri zbežnom pohľade jasná – bobor zadržal vodu. Ale čo teraz?
Cudzí domáci
Bobor je totiž chránený druh. A na jeho stavby možno siahať len výnimočne – ak je ohrozený sám bobor (ak je ohrozená napríklad statika mosta, treba špeciálnu výnimku od ministerstva životného prostredia). V tomto prípade nebol ohrozený bobor. Ale biotop v rieke áno. Zoológ Viliam Vongrej zo Správy Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty pripomína, že existuje usmernenie (oficiálne sa ten dokument nazýva určenie) pre Štátnu ochranu prírody od ministerstva životného prostredia. „Ak bobor ohrozuje svojou činnosťou iný chránený druh, možno likvidovať alebo čiastočne narúšať jeho stavby.“
Má však naozaj význam chrániť nejakú statickú podobu krajiny, stoj čo stoj udržiavať v nej vybrané vzácne druhy? Nie je cennejšia dynamika, ktorú do krajiny vnáša bobor?
Čítajte viac Mrk Morského oka, večnosť pre človekaVo Vihorlate pri Morskom oku bobor nezvyčajne hryzie buky, hoci má rád mäkké drevo. Padajú veľké stromy. Obrázok, ktorí ľudia vidia neradi. Dokonca v radoch ochranárov zaznelo, aby bol bobor – odstrelený. Lenže, bobor vôbec nie je cudzí. Na Slovensko patrí. Vracia sa sem od 80. rokov 20. storočia. Po viac ako 100-ročnej absencii.
Ale – vracia sa do výrazne zmenenej krajiny. Fyzicky aj mentálne. Súčasníci považujú za normálne v prírode niečo iné ako predkovia, ktorí žili s bobrami. Práve mentálny obraz krajiny je rozhodujúci pri jej utváraní. Britský historik Simon Schama o tom pútavo píše vo svojej knihe Krajina a pamäť. Bobor-nebobor, štátni ochranári s čakanom znížili výšku hate, aby voda pretekala viac.
Do niekoľkých hodín si bobor diery zalátal. Tak sa pripravila ťažká technika. Bobria hať sa mala zbúrať celá.
Bobor nie je zlobor
Hrmí. Ťažký septembrový nimbostratus padá k zemi a s ním aj prvé kvapky na hladinu nádrže nad bobrou haťou. Stojím tu, hať stále stojí. Pribudla dokonca ďalšia. Prečo ich nakoniec nezbúrali?
Podľa hydrológa Petra Gabriša by to bol nezmyselný a úplne zbytočný krok. „Pretože je fyzikálne vylúčené, že by vinou bobra vyschla rieka. Príroda bobra vyvinula tak, že nemôže na živom toku urobiť neprietočnú hať. On ju potrebuje na to, aby mal svoje deti v suchu. Zdvihne hladinu vody, ale kým do hate priteká voda, bobor pustí rovnaké množstvo von. Je ako starostlivý hrádzny. Bobor vie vlastnú hať rozoberať, ak by ho malo zatopiť.“
Aj podľa Dušana Valachoviča, experta na bobry, by zbúranie hate ničomu nepomohlo. Spolu s Gabrišom bol na stretnutí s rybármi, vodohospodármi, ochranármi a aktivistami, ktorým sa podarilo búranie bobrích hatí zastaviť.
Patrí k nim Andrea Janíčková. Považuje za absurdné, že bobor, ktorý pomáha krajine so zadržiavaním vody, bol považovaný za pôvodcu vyschnutia rieky. „A bez toho, aby sa tieto veci konzultovali s odborníkmi, tak sa okamžite šírili hoaxy a robili sa neuvážené rozhodnutia.“
V húšťave nám ukazuje ďalšie, ťažko prístupné zákutia bobrej hate. A prezrádza, že o bobra nakoniec vôbec nejde. „Málokto si uvedomil, že práve bobrie dielo bolo posledným útočiskom na Trnávke, kde sa zachovali organizmy viazané na vodu. Stratili by ho vo chvíli, ak by sme hať rozbili. Až vtedy by Trnávka úplne vyschla.“
Pán Gabriš nadšene ukazuje, ako dômyselne si hrádzny – bobor zbudoval vodné dielo. „Má dva horné prepady, na boku rybovod.“ Ale potom sa zháči. „Ani mne nejde o bobra.“ A o čo teda? „Viete, ja som hydrológ a informatik. Venoval som sa predpovediam povodní. Viem, ako vzniká povodeň a sucho.“
Nikto nevyrieši problémy za nás
Hydrológa Gabriša upútajú zvláštne potrhané oblaky, ktoré pod sebou nesie nimbostratus. „Považujem za neefektívne čakať, že niekto vyrieši klimatickú zmenu v celosvetovom meradle. Keď tu a teraz vieme urobiť veľmi veľa, aby krajina bola odolnejšia. Zmena klímy nemusí predstavovať katastrofu, ak bude v krajine dosť vlahy. A vlaha má jediné dva zdroje – zásoby a dážď.“
Rozhovorí sa o tom, ako si ľudia stále myslia, že podzemné zásoby vody sú nekonečné. Ako ich desiatky rokov pumpujú zo studní a hladina podzemných vôd neustále klesá. Pred tromi rokmi mi tento pokles potvrdil hydrológ Ján Gavurník zo Slovenského hydrometeorologického ústavu. Za 50 rokov klesla hladina podzemnej vody o 10 až 50 centimetrov!
„Jediný spôsob, ako doplniť klesajúce zásoby podzemnej vody, je dať dažďovej vode dostatok času, aby vsiakla do zeme. Pretože my nemáme dostatok plochy na vytvorenie potrebných nadzemných nádrží. Na každú by sme museli zabrať miesto, kde by sa mohlo pestovať alebo kde by mohli stáť domy,“ naznačuje Gabriš. Ale kde ten dážď zadržať, keď nie v priehradách?
„V pôde! Ak by sa nám podarilo zvýšiť hladinu podzemnej vody o dva až tri centimetre, už to by predstavovalo objem, ktorý by na povrchu tvoril veľké jazero.“ Ako s tým súvisí najväčší európsky hlodavec?
Bobor je zatiaľ jediný, kto to so zadržiavaním vody myslí vážne. A to už milióny rokov.Dušan Valachovič
Pôde vracia vodu
Bobor nepomáha len tým, že vodu v koryte spomalí a tá sa rozleje na širšej ploche. Aktívne pracuje aj na tom, aby voda vsakovala do podložia.
Súvisí s tým jav, ktorý sa nazýva kolmatácia dna. Voda so sebou nesie drobné čiastočky minerálov a keď vsakuje do pôdy, postupne týmito čiastočkami upcháva za sebou póry a tým dno úplne upchá. Dno prúdiaceho toku sa upchá za dlhšiu dobu ako stojaca voda vo vodnej nádrži.
Lenže na dne vodného telesa v prirodzenom prostredí sa usilovne mrvia rôzne organizmy. Tie dno prevŕtavajú, neustále narúšajú a rieka sa tak „neupchá“. Expert na bobry Valachovič pripomína objav významného českého ekológa profesora Otakara Štěrbu. Popísal nový biotop. Pod podmočeným dnom pod riekou objavil úžasný, dovtedy nepopísaný svet organizmov.
Nuž a čosi podobné robí aj bobor. „Stále sa hrabe v dne, narúša kolmatačnú vrstvu a vodu prepúšťa do podložia. To je voda, ktorú krajina potrebuje. Keď povrchová voda ustúpi, krajina čerpá vodu z týchto hlbších sfér. My ľudia vidíme iba to, čo je na povrchu. Ale aj to, čo sa odohráva v pôde, je podstatné pre krajinu. Vodozádržná schopnosť bobra je významná. Bobor je zatiaľ jediný, kto to so zadržiavaním vody myslí vážne. A to už milióny rokov,“ zdôrazňuje Valachovič.
Ale samotný bobor podľa Gabriša ľuďom so suchom nepomôže. Tak kto? Odpoveď sa prelína s otázkou z titulku – kto teda môže za vyschnuté rieky, ak nie bobor?
Od Karpát vodu neberú, tečie slabo
K Vodnej nádrži Boleráz, z ktorej vyteká Trnávka, pritiahnu ešte tmavšie mraky. Pri hľadaní odpovede sa riešilo napríklad aj to, či náhodou poľnohospodári a pestovatelia neodoberajú z Trnávky priveľa vody. Zistenia však prekvapili aj hydrológa Gabriša.
„Poľnohospodári prestali veriť tokom spod Malých Karpát. Sú nestabilné. Začali riešiť dodávky vody až zo Žitného ostrova! Sami by privítali, keby tu boli stabilnejšie toky. Bolo by to pre nich ekonomicky menej náročné.“
Vietor nad nádržou zosilnie. Z tohto miesta možno z diaľky pozorovať povodie Trnávky. Lesy a úbočia, z ktorých rieka a jej prítoky sťahujú vodu.
„Zadržiavanie vody sa musí začať ešte nad prameňmi. Vyššie ako je potok. V lesoch,“ rozhovorí sa ďalej hydrológ. „Lenže na Slovensku už nie je veľa prirodzených lesov, kde nikto nikdy nezasiahol. S každým zásahom sa znižovali možnosti vsakovania vody do pôdy.“
Pri opise ideálneho „vodného“ lesa sa vracia do minulosti, keď mal les bohatšiu štruktúru, bol prevažne zmiešaný, nielen druhovo, ale aj vekovo, výškovo. Kde-tu ho presvetľovali prirodzené bylinno – trávnaté medzery spásané veľkými bylinožravcami. V rochniskách kopytníkov, v jamách po koreňových koláčoch vyvrátených stromov, všade tam sa zberala voda a – vsakovala do zeme. Pôda bola vďaka činnosti húb, dážďoviek a miliárd pôdnych organizmov ako špongia – nasýtená vodou.
Dnes všade vidno eróziu.
Zbierajú lesy dosť vody?
„Každá erózia znamená veľkú krivdu na prírode. Krajina takto nestráca len vodu. Odplavuje sa preč pôda, ktorá sa tvorila tisícročia.“ Pán Gabriš si s pani Janíčkovou práve prešli lesy so štátnymi lesníkmi z Lesnej správy Majdán.
Našli v nich viacero kritických erózií, no tvrdia, že sa prevažne nachádzali v súkromných alebo urbárskych lesoch. Navštívili aj neliečené rany z minulosti – svahy, ktoré boli pred 30 rokmi holorubne vyťažené bez ohľadu na dôsledky, bez ohľadu na stratu vody. Dodnes sa tam ťažko ujíma les. No aj napriek tomu, na otázku, či lesy sú tou príčinou vyschnutej Trnávky, odpovedajú – nie.
„Pretože lesy, ktoré sme videli, sú na slovenské pomery vo veľmi dobrom stave. A lesníci, s ktorými sme sa zhovárali, sú ochotní sa postarať o to, aby pramene, ktoré žijú dobre, žili ešte lepšie.“ Lesníci napríklad avizujú rekultiváciu nepotrebných ciest, aby zbytočne neodtekala voda z hory.
„Sú väčší hriešnici.“
Polia a záhrady plné dažďa
Pán Gabriš ma chvíľu nechá rozhliadať sa v krajine vôkol Vodnej nádrže Boleráz. A hoci mám odpoveď priamo pred očami, nezbadám ju hneď. Rozľahlé polia splývajú so sídlami. Aha!
„Intenzívne poľnohospodárstvo. Pokračujúca urbanizácia krajiny. Rastúci dopyt po vode,“ vyratúva. Intenzívne poľnohospodárstvo možno efektívne a bezbolestne nahradiť regeneratívnym. Takým, v ktorom pole prestávať byť nebezpečenstvom v čase búrky, nesteká z neho do dediny prúdom voda a pôda.
Naopak – v takomto poľnohospodárstve pole vodu zadržiava, rovnako aj uhlík a živiny. Poľnohospodár šetrí náklady na naftu, hnojivá, môže upúšťať od chémie. Nie je to utópia – ale realita napríklad u Róberta Dohála na poľnohospodárskom družstve Krakovany. Tie úžasné polia som videl na vlastné oči, písal som o tom viacero reportáží. V týchto dňoch prebieha o regeneratívnom poľnohospodárstve exkurzia a diskusia vo viacerých obciach.
Ďalším krokom je návrat krov a stromov do kultúrnej krajiny. Pán Gabriš sa stretol so zvláštnym, ale nie zriedkavým názorom – že stromy by sa sadiť nemali, pretože taký strom z krajiny nakoniec veľa vody odoberie. „No treba si uvedomiť, koľko vody taký strom vyparí. S obehom vody je to ako s obehom kapitálu. Čím efektívnejšie obieha, tým viac zisku mi prinesie. Voda, ktorá sa zo stromu vyparí, sa vráti ako rosa. Vráti sa v búrke. To je malý vodný cyklus!“
A nakoniec ani zastavané plochy v obciach nepredstavujú neriešiteľný rébus.
Zablysne sa. Zahrmí. A voda je zrazu všade naokolo. Plieska po tvári, po hline, po asfaltke.
Ľudia môžu svoje vlastné záhrady ľahko pretvoriť na dažďové. Alebo ešte jednoduchšie – prestať nadarmo vypúšťať dažďovú vodu do kanalizácie. Prestať sa zbavovať toho najcennejšieho. A práve u bobra možno nájsť inšpiráciu.