Pastieri storočia vypaľujú tatranské lesy. Borovice limbové hynú v dyme.
Na Kriváni sa pred 500 rokmi začne ťažiť niečo staršie ako slnko. Čo vyvstane zo zrážky dvoch neutrónových hviezd, uhniezdi sa v zamračenom zárodku slnečnej sústavy. Zlato. Jedna z baní je len 50 metrov pod vrcholom Kriváňa. Zostanú pingy.
Čo nezostane, sú mohutné bukové tatranské lesy pod štôlňami, vykynožia ich baníci na drevné uhlie. Čo sa nespáli, nespasie, vyťaží sa. Cielene sa ide po poslednej limbe.
Až do polovice 20. storočia sa v strmých žľaboch Tichej doliny tešú rizne, po ktorých sa spúšťajú kmene. Limba je cenná. Charizmou, pevnosťou. Kolíska z limby odháňa zlých duchov. Olejkári z jej živice miešajú liečivo. Nevesta musí mať truhlicu na veno z limby. Vtedy bude manželstvo šťastné.
Z vena tatranských pralesov neostane takmer nič. Človek, kde dočiahne, berie, mení, sadí vlastné stromy. Ale táto limba stále rastie. Na úzkom neprístupnom úbočí, ale predsa. Už asi 800 rokov. Možno aj 1 000. Dnes ju ľudia znova potrebujú, je cennejšia než zlato. Nie však pre elegantné dosky. Tentoraz chcú, aby rástla ďalej a množila sa. Prečo?
V posledný septembrový deň tohto roka sa k starej limbe v Tichej doline schádzajú vedci, odborníci na pralesy, mykológovia, botanici, lesníci, ochranári. Aby oslávili počin, aký sa žiadnej inej európskej krajine nepodaril, len Slovensku. Vyhnanstvo limby je však zradné, pod čučoriedkami skrýva vlhké korene. Kapacity padajú.
Zhnije a predsa zmocnie
Predkovia tejto limby boli možno pri tom, keď praskal ľadovec. Je možné, že počas poslednej ľadovej doby limba rástla v Tatrách na teplejších stráňach. Vedci to zatiaľ nepotvrdili. Je však isté, že limba rástla na Spiši pred 27-tisíc rokmi. Dôkazy uchováva staré rašelinisko.
V Tichej doline sa zachoval najväčší limbový prales v Tatrách. Limby tu rastú stovky rokov. Niektoré môžu mať aj cez 1 000, ale je ťažké to dokázať. V ich dutých jadrách nezostali letokruhy, ktoré by sa dali spočítať.
Limba rastie tam, kde to iné stromy nezvládnu. Ak klíči na hlbšej, dobrej pôde, smreky jej čoskoro zhatajú pohľad na slnko a limba zahynie. No v plytkej, kyslej, suchej, skalnatej pôde nemá konkurenta. Znesie sucho, 60-stupňový mráz.
Jej rozmery v Tichej doline vyvolajú zimomriavky. Ako sa jej to darí v biede? Recykluje. Od vyššieho veku sa vnútro rozpadá, korene vstrebávajú hmotu. To je zároveň vysvetlenie, prečo sa vek najstarších límb ťažko odhaduje. Nezostanú letokruhy, čo sa dajú spočítať.
Lenže limba s vyhnitým stredom je paradoxne pevnejšia, ako keby mala kmeň plný dreva. Ako oceľová obruč. A ktosi jej odolnosť môže ešte zlepšiť.
Vesmír sa rúca
Limbu strihajú medvede. Hojdajú sa na vrcholcoch a hodujú. Maliny sú dostupnejšie, dočiahnu ich „bez rebríka“, prečo sa štverajú k orieškom? Sú chutnejšie.
Alebo medveď odhryzne vrchovec plný orieškov. Zodvihne ho ekológ Erik Baláž. „Ostrihaná“ limba bude rásť územčisto, prestane sa ťahať dovysoka. „A to ju môže urobiť odolnejšou proti vetru,“ mieni.
A tak limba rastie. Víchrica pod ňou zatiaľ kláti a váľa celé lesy. Potom v nich hoduje lykožrút. Deje sa to milióny rokov. Stará limba je svedkom niekoľkých obrovských kalamít.
Vedci zaznamenajú v dátach z letokruhov viac veľkých narušení, ktoré sa ženú Karpatmi. Orkán z roku 1870, ktorý pustoší Šumavu, opisuje český spisovateľ Karel Klostermann. „Bělavý mrak od severozápadu, směrem od Roklanu, objevil sa nad samou zemí, hale v príšerný háv svůj vrcholy stromů, a pojednou třesk a praskot, hukot, pískot i vytí, jakoby vesmír v základech svých se bořil.“
„Vesmírna“ víchrica preletí aj Tatrami pred asi 150 rokmi. Tiež v 40. rokoch 20. storočia. A aj v roku 2004, dostane kráľovské meno. Alžbeta.
Zlomy
V Tichej a Kôprovej doline padajú v roku 2004 celé plachty, ale už hospodárskeho smrekového lesa. So slzami sa díva verejnosť.
Aj lesník, ktorý kráča Tichou dolinou. Stretne ekológa Baláža. A ten nadšene zvolá: Nádhera!
Nie je sám. V roku 2007 sa ľudia stavajú do cesty lesníckym strojom, ktoré sa chystajú popadané stromy vyťažiť. Priväzujú sa reťazami. Iných odvlečú policajti. No z hlbín lesa sa vynárajú ďalší protestujúci. Asi 1 000 ľudí. Blokáda trvá 11 dní. Policajti naskáču na Jozefa Fialu a dochrámu mu koleno.
S limbou to ani nehne. Zlomí sa to ale v čestných úradníkoch? Prekonajú strach, že prídu o prácu? Je to totiž obdobie, keď vládne Smer, HZDS a SNS, keď sa na ochranárskych postoch dosadzujú „vhodnejší“ ľudia a desiatky ochranárov vrátane riaditeľov národných parkov nemôžu pokračovať v práci. Vedúca odboru inšpekcie ochrany prírody a krajiny IŽP Košice Magdaléna Vodzinská na podnet ochranárov zastavuje ťažbu. „A dostala som výpoveď,“ spomína.
„Od samého začiatku som nemala pochybnosti. Išlo o flagrantné porušenie zákona, nebolo o čom špekulovať, ani prečo váhať. Vedela som, čo mám urobiť, aj keď som tušila, že za to zaplatím.“ Keď pani Vodzinská odchádza z poslednej kontroly v Tichej doline, nad Tatrami sa vyšvihne nádherná dúha. „Mala som pocit, že príroda mi ďakuje.“
Ale ako môže niekto v pováľaných stromoch vidieť nádheru?! Ako možno nechať les zožrať chrobákovi?! Čo je to za neslýchaný experiment?! Prírodná premena potrvá veky, súčasník sa pekného lesa nedožije!
Lenže práve Alžbeta, chrobák a odvaha pani Vodzinskej dali súčasníkom príležitosť uvidieť premeny v prírode, ktoré priletia rýchlosťou svetla.
1 500 rokov trpezlivosti
Rovno pred nami padá s praskotom suchý smrek. Zanechá úžas a – otvorené okno.
Lúče v Tichej doline stelú lôžko malinám, čučoriedkam, jarabine. Hodujú medvede, hmyz, vtáky. Množia sa vzácne druhy, ďateľ trojprstý, fúzač zemolezový. Extrémne zriedkaví pralesní obyvatelia sa vďaka svetlu a mŕtvemu drevu rýchlo nahrnú. Odkiaľ sa vzali?
Z pralesov. Z tých malých fliačikov, kde pastier, baník, ťažiar nedočiahli. Z tých miest sa šíri aj limba. Nerastie tu sama. Z hmly vystupuje celý les límb, majú 500 až 800 rokov. Sadí ich orešnica. Vyďobáva oriešky, skrýva do machu. Nerozpamätá sa na všetky skrýše. Z vyhnanstva sa vracajú jedle, javory. Tichú dolinu vstrebáva prales.
Neslýchaný experiment dnes kladie Európska komisia za vzor – takto sa majú chrániť pralesy. Nie ako malé exponáty za sklom na poličke. Ale celé údolia.
Najväčší limbový prales na Slovensku sa za posledné roky zväčší o tretinu. Koľko potrvá, kým sa limba vráti na miesta, kde kedysi rástla? „1 500 rokov,“ prepočítava Baláž. Nie je podstatné, že súčasník sa toho nedožije. Pre súčasníka bude rozhodujúcich najbližších 30 rokov. Najmä to, či dovolí aj ostatným pralesom vstrebať čo najväčšie územie. Ale kde presne sú?
Slovenské prvenstvo
Dva roky po blokáde v Tichej doline rozbieha občianske združenie Prales mapovanie pralesov Slovenska. Výsledkom je plocha 10 491 hektárov. Iba 0,21 výmery Slovenska. Vyjdite na Zobor, pozrite sa, kam siaha Nitra. Zhruba takáto maličká plocha pralesov ostala.
A aj to, čím sa dnes kocháme, je vlastne najbiednejšie. V tých najextrémnejších, najnedostupnejších podmienkach nerozvíjajú lesy taký potenciál ako v dolinách. Aké úžasné pralesy rástli pri riekach? Aj počas mapovania sa rúbu pralesy. „190 hektárov na 40 lokalitách,“ spresní Marián Jasík, projektový manažér OZ Prales. Niekde lesníci rúbu prales opakovane (Poľana štyrikrát, Trstený žľab štyrikrát). Prales Kasne dokonca vyrúbali naprotiveň presne vo vymapovaných hraniciach.
Čítajte viac V Európe nemiznú, ale dokonca pribúdajú pralesy!Vlani sa podarí vyhlásiť rezerváciu Pralesy Slovenska, čím sa ochráni 95 percent z najstarších lesov. Ide o unikátny čin v rámci Európy, žiadna iná krajina nemá pralesy precízne zmapované. „Slováci majú byť na čo hrdí. Sú jedným z mála národov v strednej Európe, ktoré sa zasadili o to, aby sa tie klenoty zachovali pre ďalšie generácie,“ upozorňuje profesor Miroslav Svoboda, vedúci Katedry ekológie lesa Fakulty lesníckej a drevárskej Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe. S kolegami pred rokmi rozbieha najväčší výskum pralesov v Európe – Remote Primary Forests. Vyše polovica výskumných plôch je na Slovensku.
Naratív o tom, že v Európe zomierajú lesy, je chybný. Presviedča profesor, zatiaľ čo sa plazí popod popadané kmene v Tichej doline. Vďaka veterným aj lykožrútovým kalamitám sa naskytá príležitosť lesy reštartovať.
Ale čo ďalej? Čo také dokážu pralesy?
Blízky neznámy svet
Kde bujnie divočina, prekvitá miestna ekonomika. Nezlepšia sa len finančné toky.
Rieka Belá, ktorá vyteká z Tichej a Kôprovej doliny, sa zvláštne správa. Pri pohľade do grafov vidno, ako postupne rok po roku klesajú maximálne prietoky. Povodne slabnú. Ale veď sa mení klíma. Povodne by mali byť horšie.
Vysvetlením môže byť to, že vďaka ochrane rozsiahleho územia sa regeneruje pôda. Divoká Tichá dolina lepšie zadržiava vodu.
V chránených pralesoch pokračuje výskum nepoznaného. Mykológovia len v ostatnom čase objavili prinajmenšom 10 nových druhov húb pre Slovensko. Viacero patrí medzi 33 najohrozenejších húb Európy. Pôsobia až mimozemsky – koralovec ježovitý, tvarožník laponský, trúdnikovček voňavý (po česky kostrovka páchnoucí).
Lichenológovia objavujú v slovenských pralesoch druhy, ktoré považovali za vyhynuté.
Ale je tu ešte životná misia.
Obyčajné lesy sú tie najcennejšie?
Limba do seba zabudovala 800 rokov života hviezdy. Pralesy perfektne viažu uhlík.
„Jeden hektár bukového pralesa na Slovensku dlhodobo uskladní takú zásobu uhlíka, koľko vyprodukuje 100 ľudí v Európe za rok. Inými slovami – ak jednotlivec zachráni hektár pralesa pred ťažbou, neutralizuje si svoju uhlíkovú stopu do konca života,“ naznačí lesný ekológ Martin Mikoláš. To však neznamená, že človek môže naďalej bezstarostne lietať, užívať si uhlíkový komfort. Vo všetkých oblastiach treba masívne znižovať emisie, to je kľúč. Vďaka lesom sa kľúč v zámku otočí hladšie.
Čítajte viac Nerobiť v lese nič znamená zachrániť všetko?Firmy hľadajú spôsoby, ako si znížia uhlíkovú stopu. Mnohé prídu do bodu, keď sa už viac nedajú emisie znížiť. A tak hľadajú spôsob, čím to kompenzovať. Volá sa to ofsetovanie. Existujú celé katalógy projektov, kde si firmy vyberajú, či podporia výsadbu stromčekov v Ázii, alebo v Afrike. Je to však problematické. Aj preto, že potrvá roky, kým stromčeky začnú zachytávať potrebné množstvo uhlíka. Samotná výsadba nie je uhlíkovo neutrálna.
Najefektívnejšie je nechať rozrastať sa existujúce lesy a stromy. Sú slovenskí podnikatelia, ktorí by chceli investovať do budúcich pralesov na Slovensku. Hľadajú ponuku, no chýba. Zatiaľ. Preto sú dnes cenné aj obyčajné lesy. Ktoré možno neukrývajú vzácne druhy, niekoľkostoročné limby, pralesy. Ale môžu sa nimi stať. Pretože aj lesy, ktoré necháme prerásť v pralesy a nebudeme ich rúbať, perfektne viažu uhlík.
Pri intenzívnom hospodárení, pri ignorovaní prírode blízkych riešení, sa lesy môžu obrátiť „proti“ ľuďom. Presne to sa deje v Škandinávii a Pobaltí.
Kto koho prežije?
Organizácia Fern v lete tohto roka vydáva článok s názvom Znepokojivé správy z fínskych a estónskych lesov. V oboch krajinách sa v dôsledku intenzívnej ťažby lesy zmenili z pohlcovačov uhlíka na – vypúšťačov! Odvážne klimatické ciele sú ohrozené.
Vo Švédsku vychádza štúdia s pozoruhodným záverom. Najefektívnejšou stratégiou pre Švédsko, ak sa chce naozaj vysporiadať s prebytočným uhlíkom, by bolo – keby štvrtinu svojich lesov prestali ťažiť a nechali ich slobodne rásť. Bolo by to oveľa efektívnejšie ako ťažiť a využívať drevo.
Ľudstvo má do roku 2050 prejsť do bezuhlíkovej éry. Zachránia nás pralesy, lesy? „Nezachránia,“ odpovedá v daždi Svoboda. „No práve v tomto prechodnom období nám môžu výrazne pomôcť.“
Vedci sa topia v zelenom mokrom mori pod limbami. Len pred niekoľkými dňami vychádza vo vydavateľstve Bajkal prvýkrát v slovenčine krásna kniha amerického lesníka, krajinného ekológa Alda Leopolda – Almanach mojej krajiny. Pred vyše 70 rokmi ju začal slovami: „Sú ľudia, ktorí môžu žiť bez voľnej prírody, a sú aj takí, ktorí nemôžu.“ Čo ak nikto nedokáže prežiť bez divočiny?
Z domcov pri ceste stúpa dym. Blíži sa zima, v ktorej nebudú mať hodnotu peniaze, ale teplo. Prežijú to lesy?