Nuž, s plným žalúdkom si človek užíva akékoľvek krásy mesta lepšie a ak je práve štvrtok, nie je od veci začať prechádzku po Salzburgu na pravidelnom trhu Schranne. Zlomyseľník by ho azda mohol porovnávať s naším známym trhom na Miletičovej, no syr pecorino s hľuzovkami či jelenie salámy u bratislavských trhovníkov asi nenájdete. V Salzburgu radi urobia návštevníkom ochutnávku – hneď na seba postavia niekoľko debničiek, vytvoria improvizovaný stolík a degustácia údenín či syrov sa môže začať. Na trhu majú delikatesy od výmyslu sveta, ponúkajú tekvice, med, praclíky, brusnice – a aj svoje chýrne pečeňové knedle, ktoré pohodlné gazdinky už len hodia do polievky.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Radšej trh opúšťame, aby sme sa neprejedli, no predsa si urobíme krátku zastávku v kaviarni, kde ochutnáme ďalšiu salzburskú špecialitu – podobá sa trošku Mozartovým guliam, no sú to Venusbrüstchen, čo naša sprievodkyňa preloží ako Venušine prsičká. Ktosi zle rozumie a pýta sa: čože, Mozartove prsičká? Žeby ochutnal priveľa ružového šumivého vína z Mönchsbergu, ktorý nám k dezertu naliali?
Ktovie, či mali mnísi, čo na tomto kopci, na ktorom sa vypína slávna salzburská pevnosť Hohensalzburg, pestovali vinič, podobné myšlienky pri vychutnávaní si tejto pochúťky. Prsičká z horkej čokolády miestni odporúčajú kombinovať so šálkou espressa, tie z bielej čokolády plnenej lahodným gaštanovo-nugátovým krémom a kúskom višne zasa vyniknú práve s pohárom ružového vína z Mönchsbergu. Po ochutnaní pochopíme slogan: Oh!…Oh!…Oh!… sind die köstlich! (Och, och, och, tie sú lahodné!)
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Býk v pevnosti
Najvyšší čas vstať a vydať sa hore na kopec. Cestu si možno zjednodušiť, ak sa vyberiete výťahom, ktorý návštevníka vyvezie priamo do múzea moderného umenia. Obrovská betónová budova ukrýva to najmodernejšie umenie, aktuálne tu až do konca októbra možno vidieť výstavu amerického videoumelca Billa Violu. Pre niektorých majú jeho diela až príliš vizionársku poetiku, a tak radšej vyjdeme na terasu múzea a kocháme sa výhľadom na protiľahlú pevnosť Hohensalzburg a všetky tie veže, ktoré sú medzi ňou a kľukatou riekou Salzach.
Foto: Pavol Urbánek
Historické centrum Salzburgu vzniklo na mieste bývalého rímskeho sídla Iuvavum, v údolí medzi kopcami Nonnberg, Festungsberg a Mönchsberg a riekou. Kopce a Salzach poskytli obyvateľom prirodzenú ochranu. Z druhej strany rieky sa vypínal ešte kopec Kapuzinerberg. Vydáme sa na príjemnú prechádzku k pevnosti, cestou míňame zámoček Kupelwieserschlössl, kedysi známy aj ako Falkenturm, čiže Sokolia veža. Kedysi sa práve tu, vo veži, čo bola prvýkrát zmienená už v 14. storočí, stretávali umelci. V roku 1949 tu bol napríklad hosťom Bertolt Brecht, v rokoch 1979 až 1987 tu býval aj Nobelovou cenou ovenčený literát Peter Handke. Zovšadiaľ sú skvelé výhľady, v diaľke sa črtá zámok Leopoldskron, niekdajšie rodinné sídlo arcibiskupov, kde neskôr impresário Max Reinhardt založil slávny Salzburský festival, dnes je to luxusný hotel. O kus ďalej vidieť na ďalšom kopci dve skaly – tam je Hallein so slávnymi soľnými baňami, kam sa tiež pozrieme.
Teraz sa však štveráme na pevnosť, kde sa viac dozvieme o histórii Salzburgu. O arcibiskupstve, ktoré až do roku 1803 bolo súčasťou Svätej rímskej ríše a až začiatkom 19. storočia stratilo tretinu svojho územia – Zillertal a Brixental pripadli Tirolsku, iné časti Bavorsku. Slávu zažíval Salzburg v neskorom stredoveku, keď miestni obchodovali s luxusnými tovarmi z Benátok, kde sa nakladali na lode a po Salzachu a Inne putovali do južného Nemecka a Čiech. Pevnosť upúta veľkolepými gotickými komnatami, zaujme najmä Zlatá sála s mramorovými stĺpmi a tyrkysovo-zlatými stropmi i veľkolepými výhľadmi – z pevnosti vidieť kopce i zámok Mirabell, arciopátstvo sv. Petra, Novú rezidenciu, salzburský dóm, františkánsky kostol aj Starú rezidenciu. Z posledného miesta vládli Salzburgu kniežatá – arcibiskupi, medzi ktorými vynikal najmä Wolf Dietrich von Raitenau.
A potom tu majú ešte čosi mimoriadne – Salzburského býka. Salzburger Stier, to je niekoľko navzájom prepojených trúbok, ktoré pomocou vyše stovky píšťal vydávajú mohutný akord v F-dur. Podivuhodný stroj, akýsi zvláštny organ, dal inštalovať v roku 1515 arcibiskup Leonhard von Keutschach. Znie to naozaj ako bučanie rozzúreného býka – a dokonale plnilo svoj účel: zobudiť o štvrtej ráno vojakov. O 19. hodine býk zasa ohlasoval čas ísť spať. Pre salzburského býka skomponoval niekoľko melódií dokonca aj Leopold Mozart, otec slávneho Wolfganga.
Zvoňte, zvony
V Salzburgu stojí za to vydať sa aj na vežu Glockenspielturm v Novej rezidencii v samom centre. Kto sa na ňu vyštverá, môže si tu na vlastné oči pozrieť zaujímavý mechanizmus zvonkohry a vypočuť si trikrát denne známe melódie. 35 zvonov zvládne tri oktávy. Zvonkohru si na vežu objednal kto iný, ako arcibiskup – tentoraz Johann Ernst Graf Thun v roku 1703 a odkedy ju v roku 2011 zreštaurovali, znie ako kedysi.
Medený valec so 7970 dierkami dokáže zahrať vyše sto melódií, ktoré pre zvonkohru skladal nielen Johann Michael Haydn, ale aj otec a syn Mozartovci. Dodnes odtiaľto znejú melódie z opier Čarovná flauta či Don Giovanni, ale aj slávna vianočná Tichá noc. Kto hudby nemá dosť – a do Salzburgu mnohí chodia predsa práve kvôli hudbe, môže zavítať na pravidelný organový koncert do dómu na pravé poludnie.
Vstupenka stojí šesť eur a okrem polhodinového koncertu sa návštevník môže pokochať interiérom barokového kostola zo 17. storočia od talianskeho staviteľa Santina Solariho, pretože dvaja stredovekí predchodcovia stavby padli za obeť požiarom. Obdivovať tu možno krstiteľnicu, kde krstili Wolfganga Amadea Mozarta, a potom sa dá zostúpiť aj do krypty, kde pochovávali salzburských aribiskupov, len sa nezľaknite modernej inštalácie Vanitas. Umelec Christian Boltanski tu totiž zinscenoval vizuálny aj akustický moderný tanec smrti – postavičky akýchsi diablov osvetlené sviečkami akoby plávali či vznášali sa v krypte, pozoruhodný zážitok z tieňohry.
Na soľnom jazere
A zostúpiť sa dá aj hlbšie než do krypty, treba sa však presunúť do mesta Hallein, presnejšie do jeho časti Bad Dürrnberg. Práve tu sú najstaršie soľné bane prístupné návštevníkom, ktorí tu môžu spoznať život baníkov, ťažbu soli, dokonca tu uvidia aj prehistorickú múmiu! V týchto končinách sa totiž soľ, nenadarmo prezývaná biele zlato, ťažila od pradávna. Ťažili ju už aj Kelti a po návšteve bane sa možno vybrať aj do zrekonštruovanej keltskej dediny a pozrieť sa do ich chatrčí či kováčskej dielne.
„Takto ste soľ ešte nezažili. Interaktívne, moderne a autenticky,“ lákajú návštevníkov do soľných baní. Sľubujú, že sa tu dozvieme všetko o kolobehu soli – od vzniku soľných skladísk cez historickú ťažbu až po modernú produkciu gurmánskej soli. A slogany zaberajú, pretože soľné bane Salzburg navštívi ročne vyše 200 000 ľudí.Veď sú súčasťou salzburského kultúrneho dedičstva, zo soli roky bohatol celý región, nielen mesto Salzburg. Tradičnú ťažbu v Dürrnbergu zastavili v roku 1989 a nahradili ju priemyselným získavaním soli.
Aj my sa vydávame do soľných baní. Najskôr si musíme na oblečenie navliecť biele mundúry, v nich potom nasadneme na akýsi banský vláčik – dlhú lavicu, ktorá sa po koľajniciach rúti do bane. Zosadneme po pár minútach a pokračujeme tunelom peši za sprievodcom. Zastavíme sa na mieste, kde nám sprievodca na stenu bane premietne moderný film a vidíme: sme 120 metrov pod zemou asi 750 metrov od vchodu, zmestil by sa sem celý viedenský Stephansdom.
Čítajte viac Jedno z prvých miest Európy, zázrak krvácajúceho kríža, obrovský požiar: Hvar odhaľuje unikátne video
Postupne nám šikovný sprievodca v banskom úbore porozpráva celú históriu, o Keltoch, ktorí tu začali ťažiť soľ pred 2 600 rokmi, o bohatých salzburských arcibiskupoch vrátane mocného Wolfa Dietricha von Raitenau aj o modernej ťažbe soli. A potom ukáže do rohu a pred nami sa objaví drevená banská šmýkačka, po ktorej sa máme zošmyknúť dole. Kto má strach z rýchlosti okolo 40 km/h, môže zostúpiť po drevených schodíkoch. Všetci sme však odvážni a svištíme dolu ako baníci. Dozvedáme sa o dych berúcich cenách soli, keď 75 kíl malo na trhu v prepočte na dnešné ceny hodnotu asi 200 000 eur. Už sa nečudujeme bohatým salzburským palácom.
A to nás ešte čaká plavba kompou po soľnom jazierku, pričom sa na steny bane premietajú výjavy zo Salzburgu. Pozrieme si skvelý film o tom, ako Kelti vykopali v kopci chodby a rafinovane riešili cirkuláciu vzduchu. Prechádzame úzkymi chodbami a sprievodca vraví, že o chvíľu sa ocitneme na rakúsko-nemeckej hranici. Potom nás čaká ešte jedna šmýkačka, ale už sa nebojíme. Na rozlúčku dostaneme maličkú dózičku so soľou. Darček nad zlato.