Je to skládka odpadu, najväčšia vo východnej Afrike, uviaznutá uprostred rovnomenného slumu v Nairobi, hlavnom meste Kene. Dandora vznikla v roku 1977 s príspevkom od Svetovej banky – aby ľudia dostali vyšší štandard bývania.
Na dvanástich hektároch dnes vypína svoje gigantické telo, na ktorého hnijúcich vredoch sa kŕmia vychudnuté psy a kravy, štetinaté prasce a marabu, bocianí zdochlinári a najmä – ľudia. Driapu sa po zvláštnych sociálnych sieťach.
Podiel na osude najväčšej skládky vo východnej Afrike má aj oblečenie z Európy.
Vyberajú, skúšajú. Čo sa dá z tlejúcej hmoty zjesť, zjedia. Čo sa dá speňažiť, zbierajú. „To, čo si nájdete, je vaše,“ hovorí Annan Mundia, jedna zo smetiskových „mám“. Tiež získava jedlo zo skládky. A triedi plastové vrecúška, to je jej úloha. Prostá. Na biele a čierne. Jej srdečný úsmev zahrá ale všetkými odtieňmi láskavého srdca. Je nečakanou oporou vo chvíli, keď sa podlomia kolená od zadúšajúceho puchu, pod tiažou múch, keď si ktorési dievča v mikulášskej čiapke hľadá v brečke niečo pod zub.
Charita sa stala komerciou. Ale pre čí prospech?Nikissi Serumaga, filmárka
Sen o drvičke plastov
Po búrke strom padá na dom mamy Mundia a odvtedy jej do postele tečie, keď prší. Aj keď ho omotala igelitom. Pod ním žijú dve ženy a dve dospievajúce dcéry. „Všetko, čo zarobím, jej dávam na štúdium. Aby sa nemusela pridať ku mne.“
Sníva o drvičke plastov. Zarobí dva až tri doláre denne. Ak obchodníkom odovzdá posekané plasty, zarobí viac. Iná práca tu nie je. Niektorí zarobia menej ako dolár. „Ale nesmiete sa stresovať. Stres ničomu nepomáha,“ rozosmeje sa mama.
Jej dcéra sníva o tom, že bude zdravotnou sestrou. Chce pomáhať tunajším ľuďom, lebo trpia množstvom chorôb.
Foto: Andrej Barát
Kriminalita tu vraj nie je problém, lebo ľudia si nemajú čo ukradnúť. Dnu nie sú zločinecké gangy. Prichádzajú zvonka, ukryť sa do labyrintu Dandory. Nebezpečenstvo číha v skládke. „Môžete sa kedykoľvek porezať, pichnúť o ihlu,“ rozpráva mama Mundia. V mrviacom sa tele Dandory číhajú aj ťažké kovy, zdravotnícky odpad. Odpad sa páli na otvorených ohňoch, ľudia dýchajú čiernotu, odpad znečisťuje vodné toky. Ľudia trpia kožnými problémami, bronchitídami, hnačkami. V nairobskej nemocnici celé jedno oddelenie vyhradia pre ľudí z Dandory.
Študoval v Európe, vrátil sa na skládku
Pristaví nás ďalšia žena, ktorá tu pracuje, Irene Wangoi. „Mám chorú ruku, nemôžem nosiť ťažké veci. Ale musím tu byť pre druhých, mám chorú sestru. A vlastne skoro celú rodinu.“ Zrazu sa zamračí. „Ale milujem to! Pretože keď vás boh vyberie, musíte preňho pracovať!“
Foto: Andrej Barát
Na skládke sa ako zberači odpadkov živia tisícky ľudí. Mamy sú nielen ich autority. Uznávajú ich aj policajti, pretože mama udržiava poriadok a bezpečnosť. Pre každú mamu pracuje asi 20 ľudí. Mame Mundia nosia vo vreciach plasty. Ona ich triedi, umýva. Predáva firme. Tá ďalšej firme.
Nakoniec sa vyzbieraný materiál zo skládky v určitom množstve využije napríklad na výrobu umývadiel, kontajnerov. Z vyzbieraných a podrvených PET fliaš jedna írska spoločnosť vyrába opäť oblečenie. Nedozvedáme sa percentá. Telo Dandory aj napriek všetkému stále rastie.
Pre mamu Mundia pracoval ešte ako chlapec aj James Kanga z Ruraka Business Community, ktorý nás po skládke sprevádza. Takisto zbiera. Podarí sa mu odísť a vyštudovať vysokú školu v Európe. Vráti sa! Prečo?! „Som Keňan. Snažím sa povzbudiť krajinu, komunitu, cirkulárnu ekonomiku.“
Tekutá hora
Náš kenský sprievodca Francis Murei trvá na tom, aby nás po Dandore sprevádzali policajti. Na policajnej stanici nám pridelia dvoch, v civile. Prečo, keď tu nie je kriminalita? „Niekto ťa hoci aj zabije, aby ťa okradol. Bude mu to jedno, len aby si aspoň na chvíľu zlepšil svoj život.“
Štveráme sa nahor. Nohy sa zabárajú do horúceho hnijúceho kopca. Na jeho rozkolísaných tekutých vrcholoch si niektorí dokonca postavili príbytky. Možno aj preto, že tu hore je vzduch o čosi dýchateľnejší. Obyvatelia nám ukazujú prostredník.
Foto: Andrej Barát
Dandora vyjaví útroby. Hmýria sa v nich stroje, zvieratá, ľudia. Marabu striehnu v kŕdľoch na bytovkách. Potom vzlietnu, ďobú ostrými zobákmi do skládky a bijú sa o úlovok. Cestou dole sa jeden z policajtov zohne po hudobné CD a vopchá si ho za bundu. Čo si nájdete, je vaše.
Ale ako môže mať na tom všetkom podiel Európa a jej obnosené oblečenie? James Kanga ukáže v bahne na mikinu známej značky. A potom na ďalšie kúsky. Práve tu v Dandore podľa neho končí značná časť obnoseného šatstva zo Severnej Ameriky, Číny a Európy.
Mýtus o šetrnej móde
Vyhlásenia svetových značiek o tom, že nová móda je šetrná k prírode a ľuďom, znejú dobre. Ale sú prázdne.
Menej ako jedno percento oblečenia sa recykluje do nových odevov. Ide o údaj zo správy o stave módy The State of Fashion 2021. Produkcia módy sa od prelomu tisícročí zdvojnásobila.
Módny priemysel je stále zodpovedný za 10 percent celosvetových emisií. Je hlavnou príčinou znečistenia vôd na planéte. Obyvatelia bohatých krajín nosia jeden kus oblečenia o tretinu kratší čas ako pred 15 rokmi. Pomalá móda nie je stále v móde. Rýchla móda sa ešte viac zrýchľuje. Kúpiť, chvíľu nosiť a potom sa toho zbaviť. Ale uvedomelo! Nevyhadzujte šatstvo do koša, nech sa neplnia skládky. Darujte ho charite, odložte do špeciálnych kontajnerov, dajte oblečeniu druhú šancu.
Časť oblečenia darovaného na Slovensku naozaj nájde nového majiteľa. Časť sa využije v špičkových izolačných materiáloch v budovách, autách, nábytku (ako to robí napríklad firma SK-Tex). Časť ale ide za hranice krajiny.
Organizácia Greenpeace prináša v apríli tohto roka správu pod názvom Otrávené dary (Poisoned gifts). Podľa nej iba 10 až 30 percent použitého oblečenia zozbieraného v Spojenom kráľovstve, USA, Kanade sa znovu predá. Väčšina sa vyvezie preč. Často do Afriky.
Ako je to na Slovensku? Napríklad slovenská pobočka organizácie Humana predáva 20 percent vytriedeného textilu obchodným partnerom v Afrike, väčšiu časť second-handom v rámci Humany. „Zvyšnú časť predávame externým africkým spoločnostiam, ktoré ich ďalej distribuujú v jednotlivých štátoch prostredníctvom svojej distribučnej siete, zväčša ide o predaj drobným predajcom na trhoch,“ odpovedá Jana Kavalierová. Dodáva, že oblečenie hromadne nerozdávajú. Miesto toho sa snažia ľudí učiť, že je dôležité môcť si veci kúpiť za vlastné peniaze.
Použité šatstvo z Európy, Ameriky by malo pomáhať chudobnejším komunitám. Ale naozaj je to tak?
Šaty mŕtveho belocha
Ešte predtým, než sa nazbierané oblečenie v Európe a Severnej Amerike vyexportuje, predá sa triediacim spoločnostiam. Oficiálne priznaný odpad podľa zistení Greenpeace tvorí iba 5 až 10 percent z celkového objemu. 25 až 50 percent sa rozdrobí na materiál pre handry, izoláciu. 45 až 60 percent je možné vyviezť trebárs Afričanom, ktorí by mohli odevy vynosiť.
A práve pri poslednom údaji je problém. Firmy si do dát už nezapočítajú, kde „ešte nositeľný“ odev často končí.
Foto: Andrej Barát
Pravdu spoznávame drsným spôsobom na Dandore. Keňa patrí k najväčším dovozcom použitého oblečenia, len v roku 2019 sa do krajiny priviezlo 185-tisíc ton. Do Afriky prúdia kontajnery plné „otrávených darov“ – oblečenia, pri ktorom je jasné, že ide z veľkej časti o nepoužiteľné veci. Prečo ich firmy potom vyvážajú? Pretože, ako uvádza Greenpeace, ide často o lacný spôsob, ako sa ich zbaviť.
Kavalierová z Humany ubezpečuje, že oblečenie priamo od ich afrických odberateľov na skládke určite nekončí. „Možno skôr až ako dôsledok zákazníckeho správania – ale v rámci Afriky sa väčšinou oblečenie nosí až do zodratia,“ dodáva.
Do Ghanny a jej hlavného mesta Akkra každý týždeň prúdi asi 15 miliónov kusov oblečenia z Európy, Severnej Ameriky, Austrálie, no 40 percent je natoľko bezcenných, že idú rovno na skládku.
Zvyšok sa predáva na špeciálnych trhoch. V Keni sa volajú mitumba – po svahilsky balík. Pretože veci sa nosia v balíkoch. V Zambii ich nazývajú salaula – vybrané prehrabávaním. A v Ghane nesú meno obroni wawu – šaty po mŕtvom belochovi.
Pritom sú pohrebnými šatami afrického odevného priemyslu.
Ako vyriešiť problém? Presunúť inam
Trhy mitumba sa rozprúdili v Keni zhruba v 80. rokoch. Práve v čase, keď bol domáci textilný priemysel v rozkvete. Prísun superlacného oblečenia prispel k tomu, že domáce podniky skolabovali, hoci príčin bolo viac. V Keni počas vrcholného obdobia pracovalo v odevnej sfére pol milióna obyvateľov. V roku 2010 už len 20-tisíc, číslo však opäť pomaly rastie.
„Ak sa dovezené tričko, ktoré nejaká spoločnosť získa ako dar (zadarmo), predáva napokon za menej ako dolár, akú môžu mať miestne textilné podniky nádej, že by dokázali konkurovať?“ pýta sa filmárka Nikissi Serumaga v magazíne Vogue Business. „Nijakú. Charita sa stala komerciou. Ale pre čí prospech?“
Viaceré africké krajiny sa skúšajú brániť zákazom dovozu, uvalením vyššieho cla. Počúvajú protiargumenty, že pripravia 40-tisíc ľudí o prácu napríklad v USA. A tiež tvrdenia, že exporty second-handu sú prospešné pre prírodu, pretože bránia tomu, aby oblečenie končilo na amerických skládkach.
Zrazu sa zaboria nohy v Dandore po kolená, nedá sa vyviaznuť.
Foto: Andrej Barát
„Obchod to často nazýva charitou, recykláciou, veľa ľudí to dnes označuje za cirkulárne. Ale žiadne z týchto označení nie je správne. Na jednoduchom presune oblečenia z jedného miesta na druhé nie je nič cirkulárne,“ cituje Vogue Business Lizz Ricketts, zakladateľku ghanskej nadácie OR, skúmajúcej prílev použitého šatstva.
Áno, toto oblečenie nekončí na amerických alebo európskych skládkach. Končí na afrických.
Plast na koži
V Dandore končia nielen tričká, ktoré niekto nosil iba pár okamihov. Končia tu aj úplne nové, nikdy nepoužívané veci – ktorých sa jednoducho vyrobilo priveľa a nestihli sa predať. Prečo? Pretože každý mesiac treba predstaviť novú kolekciu.
Model rýchlej módy je zničujúci. Rovnako aj všeobecné prijatie toho, že sa obliekame do plastov, do výrobkov z ropy. 69 percent vlákien v oblečení tvorí syntetika, polyester je dnes vo viac ako polovici oblečenia.
Príroda ho nestrávi. Plast sa iba rozpadá na menšie a menšie časti, keď ho na otvorených ohňoch pália, keď sa dostáva do riek. Vedci nachádzajú mikroplasty v ľudskej krvi, znepokojivo veľké množstvo v pľúcach.
Riešenie? Výrobcovia by mali podľa Greenpeace produkovať menej oblečenia, no zato kvalitnejšieho, ktoré dlho vydrží, bude sa dať opraviť, znovu využiť. Predajom v butiku sa nekončí zodpovednosť výrobcu. V marci tohto roku sa darí po niekoľkoročnom boji schváliť Stratégiu EÚ pre udržateľný a obehový textil, ktorá je písaná v tomto duchu. Otázka je, ako ju firmy a štáty prenesú do praxe.
Ale nejde len o módu.
Čítajte aj Prvý školský batoh, ktorý sa rozloží, navrhli Slováci
Pokrok
Pôvodná kapacita skládky Dandora, 500-tisíc ton, bola prekročená už pred 20 rokmi, v roku 2010 trojnásobne. Vtedy vzniká plán na výstavbu spaľovne. Miesto problému sa črtá obrovská príležitosť získať zdroj energie, stavebný materiál, zdroj hodnotnejších pracovných miest.
Spaľovňa nestojí ani dnes.
Nákladiaky sa šmýkajú v bahne. Každý deň privezú 2 000 ton odpadu, vrátane toxického. Na Dandoru sa nevozí len textil. Zakopávame o produkty plechové, papierové, sklené, zo všetkých možných priemyslov. Jednej a tej istej spoločnosti – na jedno použitie. Vo vrchole jej snaženia má pysk zaborený krava. Aké asi dáva mlieko?
Nakoniec nie Pandorina, ale Dandorina skrinka je tá, ktorú sa každý bojí otvoriť.
Cestu do Kene organizovali a hradili Fairtrade Česko a Slovensko a česká nezisková organizácia Na mysli v rámci projektu Game on z programu DEAR Európskej komisie.