Lekárski odborári v Česku začali s protestnou akciou na jar 2010, adresovali ju úradníckej vláde Jana Fischera. V máji boli parlamentné voľby, po ktorých sa k moci dostala pravicová vláda Petra Nečasa. Ministrom zdravotníctva sa stal lekár Leoš Heger, počínanie odborárov krátko po svojom nástupe do funkcie odsúdil. A odmietol s ich zástupcami rokovať.
Odborom to akoby dalo krídla. Na začiatku jesene 2010 hlásili okolo 500 výpovedí, koncom roka ich bolo už viac ako 3 500. Čo sa medzitým stalo? Lekársky odborový klub (LOK) si najal agentúru, ktorá pripravila kampaň s názvom Ďakujeme, odchádzame. Podľa jedného z jej autorov Martina Jaroša mali už vtedy protestujúci lekári nálepku vydieračov, čo sa už nedalo rýchlo zmeniť. Preto sa sústredili na lekárov, ktorí protest ešte nepodporili.
Jaroš behal po českých a moravských krajoch v starej sanitke (v Škode 1203 upravenej na tento účel), ktorá pripomínala pohrebné vozidlo. Stala sa jedným z hlavných symbolov kampane. Jej slogan znel: „Náš exodus – váš exitus?“ (Náš hromadný odchod – vaša smrť?) Kontroverzné heslo vyvolalo veľa diskusií a emócií. Ozvali sa hlasy, že už prekračuje prípustnú hranicu. Kritici však asi prehliadli otáznik na jeho konci.
Čítajte viac Vláda nemusí nechať zájsť protest lekárov priďaleko
Už o mesiac sa k akcii pripojili stovky lekárov. Prechodne len s vyhláseniami, že ak do konca roka 2010 nezačne vláda s LOK rokovať, podajú výpovede.
Dovtedy minister Heger situáciu bagatelizoval, vtedy si konečne sadol k rokovaciemu stolu. Nie však so zástupcami LOK, ale Českej lekárskej komory, čím len prilial olej do ohňa. „Mysleli, že nás zlomia a lekári výpovede stiahnu,“ upozornil predseda LOK Martin Engel.
Peniaze až na prvom mieste
Medzitým ministerstvo zdravotníctva urobilo antikampaň. Odštartoval ju novoročným prejavom prezident Václav Klaus. Protestujúcich v bielych plášťoch označil za vydieračov. Bulvárne médiá mu drukovali a diskutéri na sociálnych sieťach nešetrili ani tvrdšími slovami. Odborárom nadávali do teroristov a vedenie LOK nazývali „červenou bandou“.
Podľa jedného z autorov ministerskej antikampane Jana Růžičku zlom vo vývoji nálady verejnosti nastal, keď médiá začali uverejňovať platy lekárov a porovnávať ich s priemernou mzdou v Česku: „Ľudia mali pocit, že pre lekárov je najdôležitejší ich plat a kvôli nemu sú schopní nechať svojich pacientov zomrieť.“ V skutočnosti LOK predložil ministerstvu 13 požiadaviek na zlepšenie situácie v nemocniciach, zvýšenie platov bolo iba jednou z nich, aj keď prioritnou.
V Poľsku sa našli mestá, kde lekári dosiahli až stopercentné zvýšenie platov.
Proti lekárom sa postavilo vedenie odborového združenia zdravotných sestier (hoci mnohé ich podporili). Proti boli aj mnohí predstavitelia biznisu, podľa prieskumu z januára 2011 takmer 70 percent oslovených.
Negatívny postoj verejnosti ovplyvnili nejednoznačné názory právnikov na protestnú akciu lekárov. Advokát Jan Černý tvrdil, že sa dopúšťali trestných činov ublíženia na zdraví a vydierania. Naopak, advokát Tomáš Sokol s týmto stanoviskom rozhodne nesúhlasil.
Konštruktívne rokovania Hegerovho ministerstva s vedením LOK sa začali až na prelome januára a februára 2011. Kompromis sa však nečrtal a takmer 4-tisíc výpovedí malo začať platiť od 1. marca 2011.
Čítajte aj Zdravotníci dostanú 5-tisícové príspevky. Najviac pôjde sestrám, no ujde sa aj masérom (+tabuľka)
Vláda po zasadnutí bezpečnostnej rady štátu zvažovala vyhlásenie krízového stavu v nemocniciach a nasadenie vojenských lekárov. Minister Heger počítal s tým, že s ich pomocou by zdravotnícke zariadenia fungovali niekoľko mesiacov v prázdninovom režime s tým, že plánované operácie by sa odložili.
Armádnych lekárov však nakoniec nebolo nutné povolávať, lebo prevažná väčšina protestujúcich výpovede stiahla ešte pred vypršaním termínu. Heger našiel v rozpočte zdravotníctva dve miliardy českých korún, ktoré prisľúbil rozdeliť na platy lekárov a zdravotných sestier. Jaroš sa však ešte v roku 2012 verejne sťažoval, že ministerstvo plní sľub len čiastočne: „Ustavične hľadá kľučky a správa sa neférovo.“
Oslabená vláda skôr ustúpi
Mesiac po tom, čo českí lekári stiahli svoje výpovede, sa Lekárske odborové združenie (LOZ) na Slovensku dalo inšpirovať ich nátlakovou akciou. V apríli 2011 oznámilo svoje požiadavky. Boli iba štyri, ale zvyšovanie platov aj tu figurovalo na prvom mieste spoločne s požiadavkou stopnúť transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti.
Podobne ako v Česku aj odborári na Slovensku zbierali v nemocniciach podpisy pod dokument s názvom Deklarácia o pripravenosti ukončiť pracovný pomer. Do 1. októbra ich mali zhruba 2 400.
Slovensko malo na čele vlády Ivetu Radičovú (SDKÚ), rezort zdravotníctva viedol Ivan Uhliarik (KDH. Slovenskí politici na rozdiel od českých síce neoznačovali protestujúcich za vydieračov, ale mnohí im vyčítali, že si vzali pacientov za rukojemníkov.
Naopak, napríklad uznávaný chirurg Augustín Prochotský, ktorý podpísal výpoveď, tvrdil, že protestná akcia môže pomôcť v prvom rade pacientom: „V systéme nášho zdravotníctva je niečo choré a som presvedčený, že aj tento spôsob môjho konania je akousi operáciou, ktorá prispeje k vyliečeniu.“ Rokovania vlády s odborármi, ktorým šéfoval Marián Kollár, však dlho nikam neviedli. Lekári odmietli stiahnuť výpovede, vláda preto v šestnástich nemocniciach vyhlásila krízový stav. Predpokladala, že protestujúcich pod hrozbou trestného stíhania donúti nastúpiť do práce. Stovky ľudí v bielych plášťoch však odmietli rešpektovať krízový režim. Vyhovorili sa na pracovnú neschopnosť a nenastúpili do služby.
Poučený krízovým plánom Nečasovej vlády aj kabinet Radičovej siahol po armádnych posilách. Dokonca sa dohodol s Českom, že „požičia“ Slovensku niekoľko desiatok svojich vojenských lekárov. Takmer 30 ich aj prišlo. Druhého decembra 2011 sa však Radičová dohodla so zástupcami LOZ na skončení protestu.
Čítajte aj Kríza je zažehnaná. Lekári hromadne stiahli výpovede a nastúpili do práce
Bol to kompromis, ktorý mnohým nevyhovoval, platilo to o oboch stranách. Lekári pôvodne žiadali zvýšiť platy trojnásobne, napokon vybojovali ich postupné zvýšenie na 1,2– až 1,9-násobok. Podľa dohody sa nástupný plat lekárov mal zvýšiť na 950 eur a lekár s dvoma atestáciami a dlhšou praxou mal dostávať mesačne 1 705 eur. Je z toho vidieť, v akom mizernom stave boli pred jedenástimi rokmi platové pomery v medicínskom prostredí.
Je zaujímavé, že vtedy i teraz mali „biele plášte“ proti sebe značne oslabené pravicové vlády. V prvom prípade s obmedzenými právomocami do predčasných volieb, v druhom prípade súčasnú menšinovú, značne rozháranú vládu.
Ako si pohoršiť u verejnosti
Českí odborári takpovediac nevlastnia patent na protest prostredníctvom hromadných výpovedí. Zjavne tento postup prvýkrát uplatnili nespokojní zdravotníci v Británii.
Bolo to za éry premiérky Margaret Thatcherovej začiatkom roku 1982. Lekári a zdravotné sestry z verejného sektora združení v odboroch využili v boji za zvýšenie platov všetko možné. Okrem protestných zhromaždení a krátkodobého prerušenia práce aj hromadné výpovede. Najmä v regiónoch, kde bol nedostatok lekárov i zdravotných sestier. Na rozdiel od českej akcie Ďakujeme, odchádzame však v Británii nikdy nešlo o celoštátny protest „bielych plášťov“.
Navyše Thatcherová, prezývaná železná lady, zostala neoblomná: „Zvýšili sme im platy o šesť percent, presne o toľko ako učiteľom a príslušníkom ozbrojených síl. Viac si daňoví poplatníci jednoducho nemôžu dovoliť.“ Necúvla potom ani pred vystupňovaným nátlakom.
Bezprostrednou inšpiráciou pre LOK boli zrejme aj protesty poľských lekárov v rokoch 2007 a 2008. V niektorých nemocniciach boli aj klasické štrajky, inde lekári rozväzovali pracovný pomer, ale po rokovaniach s druhou stranou stiahli výpovede bez toho, aby dosiahli úspech.
„Všetko sa zmenilo, keď v niektorých poľských nemocniciach (bolo ich nanajvýš 30 z celkového počtu 700) tí, čo podpísali výpovede, potom niekoľko dní skutočne neprišli do práce. Mocenské orgány sa vtedy vystrašili a prišli ústupky,“ priblížil neskôr situáciu člen lekárskej komory Romuald Krajewsk. Za ďalší dôležitý faktor označil využitie služieb profesionálnych vyjednávačov.
Našli sa mestá, napríklad 220-tisícový Radom, kde lekári dosiahli touto taktikou až 100-percentné zvýšenie platov. Inde si však polepšili menej výrazne, ba dokonca nepatrne. „Celoštátne zvýšiť platy až násobne nebolo možné najmä z politických dôvodov,“ objasnil Krajewski. Podľa neho si však lekári na druhej strane pohoršili v očiach verejnosti. Museli čeliť obvineniu z porušovania lekárskej etiky: v Poľsku si mnohí nemocniční lekári pri predchádzajúcich slabých platoch zvykli na korupčné správanie. Prieskumy ukazujú, že sa ho mnohí nezbavili ani po prilepšení zo štátneho rozpočtu.
Tzv. taliansky štrajk
Hromadné výpovede v posledných rokoch uplatňujú lekári vo svete ako formu nátlaku pomerne často, ale málokde získali to, čo požadovali. Najnovšie v lete tohto roku protestovali v Izraeli takto stovky najmä mladých lekárov z nemocníc. Žiadali znížiť pracovné zaťaženie a skrátiť pridlhé zmeny. Vláda im najprv sľúbila vyhovieť už v tomto roku, nakoniec však rozhodnutie odročila až na september 2023. Väčšina doktorov svoje výpovede s veľkým sklamaním stiahla.
S väčším úspechom sa využíva iná forma protestu – tzv. štrajk podľa pravidiel, označovaný aj ako „taliansky štrajk“. Pred takmer 120 rokmi ho prvýkrát uplatnili železničiari v Taliansku, čoskoro sa však rozšíril aj v zdravotníctve. V skutočnosti nemocničný personál prácu neprerušuje, len postupuje presne podľa inštrukcií. To znamená, že lekári a sestry odmietajú „robiť ako jeden človek za dvoch ľudí“, nerešpektujú pridlhé nadčasy, nezaoberajú sa administratívou. A neprestanú s tým dovtedy, kým im zamestnávateľ nepridá viac peňazí.